Kto si niekedy prečítal jednu z Aaronových poviedok, musel uznať, že majú niečo do seba. Akoby z nich prehovárali hlasy postáv, o ktorých písal, akoby boli ozajstné, ozaj cítili a prežívali svoje osudy, akoby...no skrátka akoby žili.
Po čase od únavy takmer odpadla. Zachytila sa bútľavého stromu a pomaly skĺzla po jeho kmeni na mäkký mach. V náručí zvierala dieťa a hlasno dychčala. Predsa si spomenula na slová dávnej modlitby. V tichosti si ich dokola opakovala.
Sotva však vyleteli, utŕžili niekoľko zásahov a letúň len silou vôle pristál neďaleko lesa, v ktorom by sa tajným hangárom dostali do podzemného tunela a neskôr k tajnej základni Dib Muání.
Vojak krvácal, už poriadne ani nevnímal čo sa deje okolo neho. Sinel mu vytrhla zbraň a zastrčila za pás. Zelená kapuca jej zakryla časť tváre a rýchlo bežala k stromom.
Ďalej už nepočula nič, iba tiché vŕzganie snehu pod topánkami, ako trojica odchádzala preč.
Po dlhej chvíli treskúcej zimy, zadržovania dychu a modlenia sa k všetkým možným, nech ju nenájdu sa znova opatrne pohla. Vnútri krytu medzitým výrazne poklesla teplota. Chvíľu zvažovala, že ešte počká, predsa len, čo ak majú termovíziu? Rýchlo kondenzujúci dych ju však presvedčil a tak znova zapla termočlánok.