Dorián sa díval na svoju mŕtvolu. Sedela v lese pokrytá nezábudkami. Usmial sa. Bolo to iné, než čakal. Necítil chlad ani prázdnotu. Len vôľu k večnosti. Modrá rieka času mu preťala bytie a odviedla ho k Máji. Bol šťastný. Vravel si, aké pekné nezábudky natrhal.
Chlapec, ktorý tvorí umenie v modernom svete. Akurát že po ňom neostáva nič napísané, aj všetko nevydarené zmizlo v útrobách robotického vysávača. Zamýšľa sa nad tvorivým blokom a napätím, ktoré ho núti sedieť pred prázdnym virtuálnym papierom, ktorý sa dá pokrčiť, akoby bol skutočný.