„Haló, počuje ma niekto?“ Skúsil som komunikáciu už asi po desiatykrát. Ticho. Hmm. Som zvedavý ako dlho ma tu nechajú, kým sa rozhodnú vytiahnuť ma naspäť. Tí idioti ani len netušia, že ešte nie som na dne.
Lano opäť prudko trhlo a ja som klesol o dva metre a opäť sa zastavil .
Dýcham prerývane. Ťažko. Na hrudi cítim tlak, ktorý sa zväčšuje každou sekundou. Za zavretými očami sa mi čosi mihne. Začujem ako mi praskajú rebrá. Zacítim pach rozkladu. Vydesený otváram oči. Dvakrát zažmurkám, chcem zakričať, no hrdlo mi zovrie strach. Na prsiach mi sedí čierny cap s jasnou žiarou okolo hlavy. Z rozďavenej papule mu trčí neprimerane dlhý jazyk. Hompáľa sa mu zo strany na stranu ako tykadlo starodávnych hodín. Studené sliny zvieraťa mi dopadajú na tričko. Jeho hlava sa dá do pohybu. Sleduje ma čiernymi očami a skláňa sa ku mne.