Normálny život

Toto bola moja poviedka do súťaže MCF 2021. Keďže sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedostane do zborníka, rozhodol som sa uverejniť ju tu, na scifi.sk. Dávam ju nesúťažne (kvôli limitu znakov a pravidlu Fantastickej poviedky, keď aj horor musí byť fantastický).
Filmová história scifi
„Ďakujem, že si ma prijal tak neskoro,“ ospravedlňoval sa Aurel vo dverách. V ruke zvieral mokrý dáždnik, ktorým horúčkovito kmital. Vošiel dovnútra, až keď si bol istý, že nevytrasie ani kvapku.
Hostiteľ k nemu mlčky podišiel, podal mu ruku a dáždnik rozprestrel v predsieni. Rukou jednoducho pokynul na kreslo pri krbe v rohu miestnosti. Aurel sa zadíval na dláždenú podlahu a zneistel. Pomaly našľapoval na každý druhý štvorček na zemi. Keď sa v polovici pomýlil, vrátil sa a postup opakoval odznova. Napokon si obaja muži sadli do protiľahlých kresiel a oddeľoval ich len konferenčný stolík.
„Nemám si ľahnúť radšej na pohovku a ty si sadneš s notesom k mojej hlave?“ nemotorne sa Aurel snažil odľahčiť situáciu.
„Vieš, že kvôli tebe môžem prísť o licenciu?“ vyčítavo odvetil Roman. „Preto sa na úvod dohodnime, že toto nie je oficiálne sedenie.“
Obaja dávni kamaráti chvíľu na seba vyčítavo zazerali. Kedysi nerozlučná dvojica zo základnej školy sa dnes stretla po dvadsiatich piatich rokoch. Dlhé odlúčenie si navzájom dávali za vinu.
Trápne ticho prehlušovali kvapky októbrového dažďa, ktoré zlovestne bubnovali na okennom parapete.
Aurel sa zaprel lakťom o koleno, no ihneď sa mu ruka podlomila. Nakoniec sa ako tak usadil. Pánu doktorovi pripomínal jeho labradora, ktorý sa podobným spôsobom ustavične mrvil v pelechu, až kým si nenašiel uspokojivú polohu.
„Máš to tu naozaj pekné,“ pochválil Aurel prepychovú ordináciu. „Psychiatria musí vynášať“.
„Veď ani ty si nežiješ zle. Čítal som o tebe v novinách“.
„Ehm, áno,“ neprítomne reagoval Aurel. Roztrasenou rukou si vytiahol z vrecka škatuľku marlboriek, no prísny pohľad doktora mu nedovolil si zapáliť. Cigarety preto zostali položené na stole.
„Videl som fotku. Máš krásnu ženu a dcérky. Čítal som, že si vymyslel ten slávny softvér, ktorý zachraňuje životy. Písali, že vaša firma ho predala Nemcom za dvadsať miliónov!“ snažil sa doktor pripomenúť svojmu kamarátovi, že je tiež úspešným mužom.
„Hej, aj to ma obabrali. Celý algoritmus som naprogramoval sám a vyplatili mi sotva jedno percento. Stačilo to na trojizbák na okraji mesta,“ povedal Aurel. Nervózne sa chopil prepisovačky, ktorá mu ako prvá prišla pod ruku a začal ňou monotónne cvakať.
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
Roman ľutoval, že mu nedovolil si zapáliť.
„Doteraz neviem pochopiť, čo na mne tá moja vidí,“ pokračoval Aurel, „veril by si tomu?
Američanka a z Kalifornie! Prišla sem ako expat z nadnárodnej firmy a nakoniec sa do Slovenska zamilovala. A do mňa z nejakého dôvodu tiež. Naučila sa aj jazyk…“
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Viem, že všetci chlapi z jej práce mohli na nej oči nechať. A to tam s ňou robia namakaní Portugalci... Ona ma ale vždy utešovala, že aký sme zlatý pár. Aurel a Laura! Veď to ide k sebe... “ Cvak, cvak! Cvak, cvak!
Psychiater strácal záujem. Štandardný prípad, keď si muž nabalí ženu mimo svoju ligu a vo vzťahu sa cíti menejcenný. Nič, čo by bolo hodné takejto nočnej pohotovosti. A tá drzosť, ozvať sa mu po toľkých rokoch akoby nič! Mal sto chuti vyrvať mu to otravné pero z rúk.
„Otec mi vždy hovoril, že taký nenormálny človek ako ja si nikdy nenájde babu,“ povedal Aurel a dal dôraz na slovo nenormálny.
„Ľudia s obsedantnou neurózou majú bežne naplnené partnerské vzťahy,“ reagoval Roman.
„Óóó, keby išlo len o to OCD, tak by to bolo v poriadku. Vždy som si prial žiť len normálny život. Aj keď viem, že takých ako ja by mali držať pod zámkom. Snažím sa hrať rolu, akú spoločnosť odo mňa očakáva. Odvraciam tak nevyhnutný okamih, keď všetci prídu na to, čo som zač!“
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
Aurel šibrinkoval s vrchnákom prepisovačky tak dôrazne, až pružina odstrelila vrchnák ďaleko ku dverám. Torzo písacej potreby položil na stôl a vzal si neporušený kus. Roman si až teraz vzal zošit, pripravený robiť si poznámky.
„S Laurou teda nemáte šťastné manželstvo?“ pýtal sa s lekárskym záujmom.
„Práve naopak, ona ma celkom nepochopiteľne zbožňuje. Zrejme hrám tu rolu normálneho chlapa presvedčivo. Laura je mojím zastieracím manévrom pred... všetkými. Poskytuje mi ľudskú tvár. Normálny človek má mať predsa normálny vzťah.“
Cvak… cvak… cvak... Intenzita cvakania sa spomaľovala.
„Všetko išlo ako po masle, kým sa nenarodili dvojičky. Ako len môže také monštrum ako ja vychovávať dve bezbranné deti?!“.
„Ublížil si im snáď niekedy?“ drsným hlasoval sa spýtal Roman a zamračil sa.
„Nie, božechráň, nikdy. Len neviem, ešte ako dlho... Práve preto som ti zavolal takto neskoro. Laura dostala po úspešnom kvartáli v práci týždeň dovolenky k dobru a išla pozrieť mamu do Ameriky. A mňa nechala doma s babami samého,“ Aurel venoval starému priateľovi zúbožený pohľad. „Roman, ja sa bojím, že ich zabijem!“
Doktor si zachoval profesionálny výraz v tvári. Neustále si opakoval, že v jeho ordinácii sedí bežný pacient a nie blízky človek. Pre vyplnenie chvíle si napravil okuliare.
„Kontaktoval si už nejakého môjho kolegu?“ spýtal sa napokon.
„Ó, nie, akoby som mohol? Každý iný cvokár by mal dal zviazať do kazajky. Preto som prišiel za tebou. Dlhuješ mi to!“
Roman neveril vlastným ušiam. Má teraz splácať dlh z čias, keď mali obaja desať rokov? Áno, Aurel stál pri ňom, keď sa jeho mama nevedela zbaviť otčima. Ten keď siahol po fľaši, tak sa nevedel vpratať do kože.
Vždy sa tajne vyškriabal cez okno dnu, do domu, kde býval Aurel s rodičmi a ten mu zakaždým ochotne poskytol pohovku. Nikdy však nezaspal. Ticho preplakal celé noci s pocitom viny, že v tom mamu nechal samotnú. Tieto zážitky stáli o pár rokov za jeho rozhodnutím, keď si vybral profesionálnu dráhu, akoby Aurel povedal, cvokára.
„Psychiatrom prosto neverím…“ dodal Aurel a úkosom pozrel na univerzitný diplom, ktorý mal Roman vystavený na stene.
„Ale veď ako dieťa si chodil na terapiu, ak sa dobre pamätám. A toho lekára si si veľmi pochvaľoval. Bolo to vtedy, keď sme sa prestali vídať,“ povedal Roman. A bolo to tu. Niekto musel načať trpký koniec ich kamarátstva, od prvej chvíle to viselo vo vzduchu. Aurel sa pred rokmi bez vysvetlenia prestal s Romanom rozprávať. A to práve, keď ho najviac potreboval.
„Á.., áno…,“ zajachtal Aurel. „To bol doktor Schneider, ktorý spolupracoval so všetkými školami v meste“. Pri tejto spomienke sa aj na svoje pomery veľmi roztriasol do nervozity a ordináciou sa rozozvučal známy koncert: Cvak… cvak… cvak… Tempo sa zvyšovalo.
„Bol to nápad mojich rodičov,“ pokračoval. „Veď vieš, akí boli. Vyhrával som štátne kolá matematickej olympiády – to bolo v čase, keď som o informatike ešte ani nesníval – no oni sa za mňa hanbili. Moja neuróza pritom nebola taká silná ako teraz. Nechceli úspešného syna, chceli iba ilúziu o normálnej rodine. Kde mama v sobotu varí obed a otec si číta noviny. Kde do tejto idylky zapadá syn s OCD?“
Bola to pravda. Kým sa Roman, popierajúc v sebe psychiatra, iba ľutoval, pre otčima ožrana a neodpustiteľnú Aurelovu zradu, zabudol, že ten tiež nemal ideálne detstvo. Keď tak na to spomína, jeho mama, Boh jej odpusť hrôzostrašný výber partnerov, mu dala v detstve viac lásky, ako obaja Aurelovi rodičia dokopy.
„Vtedy si ale vravel, že ti terapia pomáha,“ spomínal Roman. Utorok bol vďaka sedeniam Aurelovým najobľúbenejším dňom v týždni.
„Áno, chodil som tam rád. Ja som, rovnako ako doktor Schneider, hneď pochopil, že zdravotný stav sa mi nikdy nezlepší. Bol to však prvý dospelý človek, ktorý mal pre mňa pochopenie“.
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Všetky cvičenia, ktoré sme ledabolo absolvovali, sa míňali účinku. Ale to sme si vysvetlili už na prvom sedení.“
„Veď to nie je pravda. Keď sa obsedantná neuróza správne podchytí v ranom veku, pacient vie potom…“ chcel Roman oponovať, ale Aurel ako keby ho ani nevnímal a rozprával ďalej:
„Doktor Schneider vedel, že ma doma nič dobre nečaká a preto sedenia naťahoval, čo to išlo. Určite to robil nad rámec toho, za čo bol platený. Vymýšľal mi program, hľadal nové záujmy, vraj aby som lepšie zapadol do kolektívu“.
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Priviedol ma k literatúre, dodnes veľmi rád čítam. Nedal dopustiť na klasikov. Zo sedení sme napokon mali súkromný čitateľský krúžok. Ruským dramatikom som neprišiel na chuť, ale oslovil ma Jonathan Swift a jeho Gulliverove cesty.“
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Fascinovalo ma to,“ pokračoval, „Gulliver cestoval do krajiny obrov. Potom sa dostal do Liliputu, kde bol on sám obrom! Tretia cesta na lietajúci ostrov bola blbosť. Ale štvrtý, posledný príbeh – ten bol super! Krajina koní - Hvajninimov. To by bolo super, žiť iba medzi koňmi, žiadni ľudia...“ dodal zasnene.
Cvak, cvak! cvak, cvak! Aurelovo neurotické trápenie už druhej prepisovačky rytmicky pripomínalo cval koní.
„A potom ma doktor Schneider prehovoril na šach. Vraj mám pre neho vlohy.“
„Áno, to je logické. Veď si bol dobrý v matematike,“ pritakal Roman.
„Doktor Schneider,“ pokračoval Aurel a na lekárov titul dal vždy dôraz, aby bolo jasné, že to bol vážený človek, „ma sám trénoval. Kedysi bol krajským majstrom. Nebavilo ma to. Prvé lekcie boli len základy a teória. Potom prišiel ten deň, keď sme si konečne sadli za šachovnicu.“
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Mali sme si vysvetliť pohyb na hracom poli. Bolo mi jasné, že pešiak ide vždy o jedno políčko vpred, strelec sa pohybuje šikmo a veža zas rovno. No kôň chodí do elka, čo bolo pre mňa neprirodzené. Keď som mal urobiť prvý ťah, odišiel som až niekde o štyri polia ďaleko. Doktor Schneider sa hlasno zasmial. Pozrel na moje tričko s dvomi grošovanými koňmi, ktoré som mal na sebe.“
Cvak, cvak! Cvak, cvak!
„Veď ty máš kone rád, Aurel, vravel mi žoviálne. Už v Gulliverovi sa ti páčili. A ty teraz s koníkom ťaháš takto? Poď, ukážem ti, ako sa správne chodí do elka, dodal.“
Cvak! Cvak! Cvak! Cvak!
„Posadil si ma na kolená – nikdy predtým to neurobil…“ cvak, cvak! „Pozri, takto je to správne, povedal mi...“ cvak, cvak! „Pomôžem ti...“ cvak, cvak! „Naučíme sa ten pohyb…“ cvak, cvak! „Chytil ma za moju pravú ruku…“ cvak, cvak! „Spolu potiahneme o dve políčka hore a o jedno doprava…“ cvak, cvak! „Už ti je to jasné?“ cvak, cvak! „No ja som sa nezmohol na odpoveď…“ cvak, cvak! „Nasledovalo dlhé ticho“ cvak, cvak! „Bolo vidieť, že to do poslednej chvíle zvažuje…“ cvak, cvak, cvak! „No napokon to urobil…“ cvak, cvak! „Spýtal sa ma…“ cvak, cvak! „Vieš kam patrí druhá rúčka?“ cvak, cvak! „Do slipiek!“ cvak, cvak! „ Takto sa ťahá s koníkom…“ cvak, cvak! „Chytil aj moju ľavú ruku…“ Cvak! Cvak! Cvak! Cvak! Cvak!
Romanovi vyschlo v ústach a podvedome si oblizol pery. Snažil sa pozrieť na svojho kamaráta, ktorý mal teraz ruky v dlaniach, no nakoniec neprítomne cez okno pozoroval búrku. Mnohým jeho pacientom by šľahajúce blesky naháňali strach.
Veril svojej profesii, ktorá bola pre neho poslaním a pacienti za ním chodili s kadečím. No nič strašidelnejšie ako tento príbeh si steny jeho ordinácie nevypočuli. Aurel, ktorý bol v dávnych časoch jeho najlepším priateľom a doktor Schneider, v podstate kolega, ktorý mal pomáhať.
„ Povedal si to vtedy niekomu? Rodičom?“ spýtal sa Roman.
„Veru áno. Otec mi takú strelil, že som mal líce červené ešte týždeň. Vraj, prečo si vymýšľam?!“ Cvak, cvak!. „Či chcem byť zaujímavý?!“ Cvak, cvak! „Že kto by sa už chcel dotknúť takého narušeného decka ako som ja?!“ PUK!
Odniesla si to už druhá prepisovačka a tak Aurel inštinktívne siahol po odložených cigaretách, Roman už nenamietal. V ordinácii bolo zakrátko nafajčené ako v staničnej krčme.
„Neviem, či mi otec naozaj neveril. Zrejme mu to bolo jedno. Nič ho netrápilo viac ako normálny obraz rodiny. Bývali sme v malom meste, veď vieš. Keby sa to rozkríklo... Toľko nenormálnej pozornosti, zbláznil by sa z toho. A spomeň si na tie prípady detí, ktoré zneužívali farári. Napokon sa celá dedina vždy postavila na stranu kňaza, lebo ten nikdy neklame a postihnutú rodinu vyobcovali.“
Bola to pravda. Takýchto prípadov mal vo svojom portfóliu každý psychiater iks. Hoci zneužitie dieťaťa zvykneme ostentatívne považovať za najhorší zločin, ba hrôzostrašnejší než vraždu, v praxi je to naopak.
„Do smrti si budem vyčítať, že som mu to dovolil. Že som neuhol. Že som mu tie ruky neodrezal! Alebo, že som ruky neodrezal aspoň sebe – len aby sa to nebolo stalo…“ poriadne si potiahol z cigarety a rozkašľal sa.
Tvrdý stret s realitou nás vždy prichytí nepripravených a už len predstava konfrontácie s problémom (a problémy, tie neradi riešime) nás dovedú k najpohodlnejšiemu vysvetleniu, že všetky deti predsa klamú. Komu budete veriť? Váženému farárovi? Váženému doktorovi? Či sopľavému decku?
„Pokúsil sa niekedy doktor Schneider o niečo podobné?“ zaujímal sa Roman.
„Vtedy ešte nie. Samému mu muselo dôjsť, aký bol neopatrný. A preto o dva dni, úplne bez škrupúľ, prišiel k nám domov, akože len tak pokecať s rodičmi. Presvedčiť sa, že som ho nenabonzoval a tváriť sa ako starostlivý terapeut…“ povedal a odklepol si popol. „Otec sa tiež pretvaroval, že o ničom nepočul a ešte mu, predstav si to, poďakoval, že sa stará o také nemehlo ako som ja.“
Roman vstal a odišiel vysypať popolník, ktorý sa medzitým výdatne naplnil. Vedel, že tak urobil najmä pre to, aby Aurelovi poskytol pár sekúnd na vydýchanie sa. Príbeh musel pokračovať.
„Naozaj ako keby precitol a dával si pozor. Na sedenia som už nechcel chodiť, ale rodičia ma prinútili. Doktor Schneider sa správal, akoby nikdy k ničomu nedošlo. Vrátili sme sa k literatúre, k šachu…“ povedal a vytiahol zo škatuľky novú cigaretu.
„O pár mesiacov opäť zavítal k nám domov a rodičom navrhol, že by ma chcel zobrať na letný tábor na ranči, ktorý sám pre deti poriada. Vie, ako mám rád kone,“ povedal Aurel a prstami klopkal na stolíku, opäť v rytme konského cvalu.
Klop, klop! Klop, klop!
„Otec sa zamračil, že načo by mi mal niečo také platiť? No zvíťazila vidina, že sa ma zbaví na skoro celé prázdniny,“ Aurel sa napil, poriadne mu vyschlo v krku. „A ja, blbec, som sa na ten ranč tešil. Úplne som zabudol na tamto. Týždeň pred odchodom som si dookola čítal svoje knižky o koňoch“.
„A čo sa dialo počas tábora?“ zaujímal sa Roman.
„Začalo to fajn. Pobehovali sme v kovbojskom oblečení, starali sme sa o dobytok, dojili sme kravy... A! Učili sme sa jazdiť na koni!“ povedal s neskrývaným nadšením Aurel.
„Doktor Schneider sa tváril, že si ma nevšíma a venoval sa iným táborníkom. Jazdiť ma naučil mladší animátor. Keď si ma ostatné decká doberali kvôli mojej chorobe, Schneider sa ma zastal. Vtedy som mu asi opäť začal veriť. Zahral to naozaj dobre,“ povedal a prvý raz svojho detského terapeuta neoznačil titulom.
„Asi nikdy som sa necítil tak super ako práve na ranči. Našiel som si tam dvoch kamarátov, Jura a Mateja. Prišiel posledný týždeň a my sme lamentovali, že sa tábor čoskoro skončí. Schneider nás troch večer zavolal do maličkej stajne na konci ranča, kde sme mali inak zakázané chodiť. Reku, či sa nechceme pozrieť na žriebätká, ktoré nedávno porodila krásna biela kobyla,“ povedal Aurel a opäť si šľukol z marlborky. Romana z toľkého dymu už štípali oči.
„Prišiel som, keď sa stmievalo, čo je v lete pomerne neskoro. V stajni ma čakal iba Schneider. Chalani si to vraj na poslednú chvíľu rozmysleli a išli na večernú súťaž v lasovaní. Neprišlo mi to čudné, na ranči bolo stále čo robiť.“
Klop, klop! Klop, klop!
„Žriebätká som nikde nevidel. Ustajnený tu bol iba pár vyžitých valachov. Schneider ma presvedčil, že mladé sú vzadu za starým krmelcom a mamička sa o ne pekne stará. Pod nohami nám šušťala slama. Ako sme kráčali, svetla znepokojivo ubúdalo. Pri krmelci bola už úplná tma a ja som nepočul žiadne konské erdžanie či odfukovanie.“
Klop, klop! Klop, klop!
„Spýtal som sa Schneidera, že kde sú tie žriebätká,“ Aurel sa hlboko nadýchol.
„Dlho mlčal, opäť mal ten sklený pohľad ako u neho v ordinácii. Vraj či si pamätám, ako v šachu chodí koník.“ Klop, klop! Klop, klop!
„Ukážeš mi svojho koníka? spýtal sa ma. Stál som ako prikovaný. Sám mi bez slov vyzliekol nohavice. V ten večer to bolo prvý raz, čo ma zneužil.“ Klop! Klop! Klop! Klop!
Roman siahol po cigaretách a zapálil si aj on.
„Odvtedy sa to opakovalo každý večer až do konca tábora. A po návrate skoro každé sedenie. Zvykol to volať náš malý výlet do krajiny Hvajninimov,“ hovoril Aurel akoby v tranze a jeho hlas začínal pripomínať konské erdžanie, „mám podozrenie, že sa mi to začínalo páčiť. Už bolo neskoro. Mal som mu odrezať tie ruky ešte v ordinácii, keď bol čas!“
Klop, klop! Klop, klop! Klop, klop!
„Kedy s tým prestal?“ zaujímal sa Roman.
„Och, nóóó…,“ lovil v pamäti Aurel,“ po pár mesiacoch odišiel pracovať do iného mesta. Potom som ho už nikdy nevidel.“ Klop, klop, klop!
Roman zaprel v sebe profesionála a obom nalial poriadny pohár whisky. Napili sa a pozorovali z okna blýskajúcu sa oblohu. Aurel si do pohára nabral aj dve kocky ľadu.
„Už asi rozumieš, prečo som dnes za tebou prišiel a tak náhle. Ja jednoducho nemôžem vychovávať dve malé deti. Nemôžem s nimi zostať o samote!“
Roman sa starému priateľovi zahľadel do očí a položil mu dlho očakávanú otázku: „Mal si niekedy nutkanie im urobiť to, čo tebe urobil doktor Schneider?“
Aurel sa zháčil: „Božechráň, nie! Hoci je šťastie, že sú to obe dievčatá. Keby som mal synov, neviem, neviem...“
Postavil sa z kresla a prešiel ordináciou až k dverám, akoby bol na odchode. Potom sa však vrátil a iba sa v zamyslení prechádzal.
„Nemôžem zniesť ten pocit, že som zodpovedný za dve bezbranné bytosti. Veď viem, akí ľudia behajú po svete,“ objasňoval Aurel, „raz na ihrisku prišiel za babami jeden chlap, otecko, ktorý tam bol tiež s dvojičkami. Mal plný balíček dropsov a bolo mu hlúpe nimi kŕmiť len svoje ratolesti. Preto ponúkol všetky deti na preliezačke. Bola to v podstate nevinná situácia, no keď som videl, že sa mojim dievčatám prihovára cudzí muž s cukríkmi, vybuchol som. Vystrelil som z lavičky a vykrútil mu za telom ruku. Dropsy popadali všade naokolo. Bolo to hlúpe, Laura ma nikdy takého nevidela. Vypadol som z role normálneho človeka…“
„Ako sa ešte tieto výbuchy hnevu prejavovali?“ zaujímal sa Roman.
„Na verejnosti som si už dal pozor. Horšie bolo, čo sa mi odohrávalo v hlave. Nevidel som iného východiska, ako moje dcéry zabiť. Mal som sto chuti im odrezať rúčky, aby ich s nimi nikto neučil hrať šach a ťahať s koníkom. Časom im niekto určite podobne ublíži ako mne. Takto by som ich zbavil trápenia! Hió, bŕŕŕŕ…“ Aurel už celkom napodobňoval koňa.
„Aký som bol len vtedy hlúpy a zbabelý. Prečo som mu len vtedy tie ruky neodrezal…“ dodal.
Roman si logol ďalší dúšok whisky a s pohárikom v ruke naznačil Aurelovi, aby urobil to isté.
„Tak aby bolo jasné, to, čo ti urobil Schneider nikdy nebolo tvojou vinou. Nielenže to bolo veľmi, veľmi trestné, ale doslova hrôzostrašné. Ako voči tebe, ktorý si mu dôveroval. Tak aj voči našej profesii!“ vravel psychiater.
„Tvojim dcérkam sa nič nestane a ani ty im nič neurobíš. Si skvelý otec! Viem to, hoci sme sa roky nevideli, ale dokázal si to už tým, že si tu dnes prišiel. Nebude síce stačiť jedno sedenie, ale rozhodne je to niečo, s čím sa dá pracovať!“ povedal Roman rozhodne.
Kamarát skryl svoju tvár v dlani a hlboko sa rozplakal. Ešte stále vzlykal ako erdžavý kôň.
„Ďakujem ti. Vedel som, že mám ísť za tebou, si naozaj macher,“ povedal Aurel už ľudským hlasom.
„A ešte jedna vec. Tvoja rodina ťa bude ešte dlho potrebovať. Mal by si urobiť niečo s tým fajčením. Na to psychiatra nepotrebuješ, dobre?“ šibalsky povedal Roman.
Aurel sa usmial: „Áno, aj Laura mi stále vraví, že by som sa mal starať o svoje zdravie. Doslova ma prinútila, aby som začal hrať squash. Bol som aj dnes, predtým, ako som prišiel za tebou,“ povedal Aurel a ukázal na športovú tašku, ktorá pokojne ležala vedľa mokrého dáždnika.
„Odskočím si ešte u teba na wecko. Chvíľku to potrvá, ruky si musím umývať niekoľko minút. Vieš, nová neuróza,“ dodal.
Roman sediac v kresle počúval, ako si jeho nový pacient na toalete počas cikania píska jednoduchú melódiu. Jeho profesionálna česť mu dávala za vinu, že jeho desaťročné ja nepoznalo, aké peklo musel jeho najlepší kamarát prežívať.
Isteže, boli vtedy deťmi, ktoré nemali šancu pochopiť, čo sa vlastne deje. Prišlo mu nekonečne hlúpe, že sa štvrť storočia na neho hneval za koniec ich priateľstva.
Napínalo ho na vracanie pri pomyslení na doktora Schneidera, jeho váženého kolegu. Ako zradil dôveru svojho malého pacienta, manipuloval ním a nadosmrti ho poznamenal. Hlavou mu vírila mrazivá myšlienka, že ten človek má stále prax a robí to isté ďalším deťom.
Ale, Schneider? Schneider? To meno mu bolo povedomé. Kde ho len počul? Na konferencii pre psychiatrov určite nie, mal pamäť na tváre a mená. Žeby čítal počas štúdií jeho publikáciu?
Kohútik na umývadle na wecku sa otočil a slabučkým cícerkom začala tiecť voda. Aurel podľa všetkého odštartoval svoj umývací rituál. Roman sa posadil za svoj veľký pracovný stôl, zapol laptop a na Googli si vyhľadal heslo „MUDr. Schneider“. Na počudovanie mu vyhľadávač vypľul stovky článkov.
„V Bratislave, dňa 26. septembra 2000
HĽADÁ SA DETSKÝ PSYCHIATER
Polícia SR pátra po obľúbenom lekárovi Kliniky detskej psychiatrie, MUDr. Robertovi Schneiderovi. Na zmiznutie upozornila políciu jeho manželka, keď sa v sobotu minulý týždeň nevrátil zo zápasu šachovej extraligy. Nezvestný má 46 rokov, meria približne 180 cm, má výrazne modré oči, mierne prešedivené vlasy, ktoré si češe doprava. Naposledy mal oblečenú čiernu prechodnú bundu, biele tričko a tmavomodré džínsy.
V prípade akýchkoľvek informácií kontaktuje známe číslo 158.“
„V Bratislave, dňa 8. októbra 2005
OBĽÚBENÝ PSYCHIATER PREHLÁSENÝ ZA MŔTVEHO
V roku 2000 hlboko zasiahla miestnych obyvateľov správa o zmiznutí obľúbeného lekára, so špecializáciou na detskú psychiatriu, MUDr. Roberta Schneidera. Okrem nepopierateľných úspechov vo svojej profesii bol platným členom komunity ako propagátor šachu, člen cirkevného spoločenstva a aktivista za zachovanie Múzea holokaustu. Po piatich rokoch ako bol nezvestný, požiadala jeho manželka a dve deti úrady o prehlásenie za mŕtveho. Tento formálny akt by mal rodine pomôcť s vysporiadaním majetkových záležitosti. Najstarší syn chce pokračovať v otcovom odkaze a tiež sa angažovať v komunite.“
„V Bratislave, dňa 12. októbra 2012
ŠOK! BOLI NÁJDENÉ TELESNÉ POZOSTATKY NEZVESTNÉHO PSYCHIATRA
Pracovníkom telekomunikácii sa pri štandardnom výkope trasy pre optické káble podaril nález, ktorý hlboko ranil slovenskú lekársku, šachovú či aktivistickú obec. Telesné pozostatky Roberta Schneidera, ktorý bol nezvestný dlhých dvanásť rokov sa našli zakopané neďaleko tunajšieho ranča. Práve tu psychiater zvykol organizovať letný tábor pre deti. Podľa informácií Polície SR, doktor Schneider bol takmer určite zavraždený. Tento čin vyznieva o to beštiálnejšie, lebo ako nám potvrdil anonymný zdroj z policajného zboru, kostre zavraždeného chýbali horné končatiny. Tie sa pri zvyšku tela nenašli.“
Roman si posledný článok prečítal so zrýchľujúcim sa tepom. Inštinktívne si šúchal oči, ktoré ho nesmierne pálili. Postavil sa, schmatol whisky a doprial si úctyhodný dúšok priamo z fľaše. Vonku sa blýskalo, Aurel si stále umýval ruky.
Športová taška v predsieni sa rozozvučala. Až po chvíľke mu bolo jasné, že v nej vyzváňa mobil. Nič si neprial menej ako to, aby teraz Aurel išiel ten hovor prijať. Zvonenie na toalete ale nepočul, ozývala sa stále tečúca voda. Rýchlo podišiel k taške, otvoril ju a hľadal telefón.
Musel sa prehrabávať neúhľadne poskladanými vecami. Rakety na squash, mokrý uterák, použité biele vlnené ponožky. Nahmatal mobil a vrchným tlačidlom ho vypol. Puzdro bolo ozdobené nálepkami s kreslenými postavičkami. Až teraz si uvedomil, že melódia, ktorá z tašky vyzváňala, bol titulný hit z nejakej modernej disneyovky.
Telefón chcel vrátiť na miesto, aby si Aurel nič nevšimol, ale zrak mu spočinul na veľkej tmavej igelitke. Chvíľku na ňu iba pozeral, no zvedavosť ho premohla, otvoril ju a… Svet sa mu pretočil. Vnútri, vo nekonečnom množstve krvi ležali dva páry malých detských ručičiek. V ordinácii sa ozvalo nepríjemne čľupnutie, Roman neprestával dáviť.
Prichádzal už k sebe, keď sa z otvorených dverí začal ozývať monotónny buchot. Ani si neuvedomil, že voda na toalete prestala tiecť. Otočil sa a tam… stál Aurel… ktorý mal na hlave… nasadenú latexovú masku koňa. Masívnym opätkom svojej topánky napodobňoval konské kopytá.
Roman sa rýchlo postavil a zo všetkých síl sa snažil nedať na sebe najavo strach. V tvári bol červený a žilky pod očami mal popraskané od toľkého vracania. Aurel svojim kopytom búchal čoraz silnejšie.
Bolo ťažké, aby v Romanovi prevládol psychiater a nie muž nanajvýš znechutený svojim dávnym priateľom. Zachovať si profesionalitu bolo kľúčové pri každom pacientovi, ale teraz od toho závisel jeho život.
Neovládol sa: „Čo si to urobil, ty skurvysyn?!“ vrieskal. „Ty si ich naozaj zabil! Božemôj, dve male deti!“
Klop, klop! Klop, klop!
„Teraz už sú v krajine Hvajninimov. Tam je každému najlepšie!“ hovoril a erdžal pri tom.
Klop, klop! Klop, klop!
„A čo si myslíš, že sa bude teraz diať?! Kurva, tie kecy, že si vždy chcel len normálny život. Pôjdeš do basy, ty zmrd!“
Muž s konskou hlavou celkom nekontrolovateľne erdžal a trieskal svojim kopytami. Keď psychiater pomaly cúval k telefónu, Aurel z vrecka vytiahol britvu. Na jej ostrej čepeli sa odrážali neutíchajúce blesky.
Roman sa rýchlo rozutekal k vchodovým dverám ordinácie, ale stačila jediná nerovnosť na podlahe a potkol sa. Silno si nabil čeľusť a čo je najhoršie, odniesol si to aj členok.
Hlavou mu v tomto momente prebehla absurdná spomienka na programy z prírodopisných kanálov. Lačný gepard uháňal za vystrašenou gazelou. Ako najrýchlejší živočích na zemi by ju mal hravo dobehnúť, no ona sa nepoddala. Keď už ju už-už mal, tak vždy na mieste zmenila smer a geparda prekabátila. Mala takmer vyhrané, mačkovité šelmy sa rýchlo unavia.
Z trávniku savany ale nenápadne vykúkal veľký hrbolček zamaskovaný trsom trávy, o ktorý sa gazela potkla. Spravila niekoľko kotrmelcov a gepardovi stačil jediný víťazoslávny skok a mal ju vo svojej moci. Nikdy nezabudne na pohľad vystrašeného zvieraťa, ktoré v milisekunde vedelo, že je všetko stratené.
Pokúsil sa tiež vzdorovať. Zúfalo sa plazil k dverám, ale jeho prenasledovateľ ho konským cvalom dobehol a postavil sa k jeho hlave. Urobil hlboký nádych a pomaly sa s boľavou nohou posadil. Jeho vystrašený pohľad mal prezrádzať, že je po všetkom. Ale on nie je nejaká africká srnka!
„Takto sa to nemusí skončiť. Ešte ti môžem pomôcť,“ prosil Roman.
Aurel sa cynicky zasmial: „Áno. To vy, psychiatri robíte! Pomáhate!“
Doktor sa plazil dozadu ako rak a nespúšťal oči z Aurela.
„Takto si ničím nepomôžeš. Veď dostaneš doživotie! Viem, ako ti v živote ublížili. Ja ti naozaj pomôžem! Musíš čeliť svojim démonom!“
Aurel naposledy zaerdžal a celkom chladne povedal: „Nie, pán doktor. Mojimi démonom budete dnes čeliť vy!“
Zahnal sa britvou a doktor pocítil teplo v slabinách. Pomočil sa.
***
Aurel sa vrátil domov až nadránom. Búrka konečne utíchala. V najväčšom daždi strávil vonku niekoľko hodín, no bol za to rád. Kyslé kvapky dažďa aspoň zmyli z neho stopy krvi.
Bolo to už niekoľko rokov, kedy naposledy zakopával telo psychiatra. Už aj zabudol, aká je to fuška a to mal dnes trojnásobne viac práce.
Premýšľal. Všetko, po čom kedy túžil bol normálny život. Kostlivci v skrini neustále pripomínali, že raz sa to aj tak skončí. Že ten normálny život je len požičaný. Ako by v ňom mohol pokračovať po dnešku?
Čo taká Laura? Ako zareaguje, keď zistí, ako sa vysporiadal s jedinou misiou, ktorou ho na tento týždeň poverila? Normálny život sa vzďaľoval.
Nechcel si to pripustiť, ale v kútiku duše dobre vedel, čo musí urobiť. Laura príde až o dva dni, všetko musí dôkladne pripraviť.
***
Taxík zastavil pred vysokou novostavbou a vystúpila z neho atraktívna Američanka. S úsmevom cez okno zaplatila vodičovi a pridala aj tringelt. Prezrela si činžiak, o ktorom jej muž stále básnil, aký je fantastický. Pritakala mu, no vedela, že v Kalifornii sú také na každom rohu.
V bráne si vymenila pár slov s esbéskárom, na recepcii pozdravila recepčnú. Privolala si výťah a stlačila gombík so šestnástym poschodím. Po týždni sa vracala len s malým kufríkom, ale v ruke mala v papierovom vrecku prichystaný malý proviant, na ktorý sa doma vždy tak tešili, keď sa vracala z Ameriky.
Dievčatá milovala Twinkies, ktoré chutili podobne ako tunajší Brumík, alebo karamelové guľôčky v čokoláde Milk Duds. Mužovi ulahodila sušeným jerky z hovädziny.
Nerada sama pred sebou priznávala, že domov lieta tak často, aby si od nich odpočinula. Teraz jej už ale nezvyčajne veľmi chýbali. Podľa dohody hneď cez víkend pôjdu na stredné Slovensko na hroby. Sviatok všetkých svätých jej prišiel morbídny, no nakoniec bola rada, že dievčatá sa naučia vážiť si aj príbuzných, ktorí už nie sú medzi nami.
Dvere na výťahu sa otvorili a už netrpezlivo lovila kľúče z kabelky. Čoskoro si odomkla a tešila sa na privítanie. Neprišiel jej ale naproti nikto, ani manžel, dcéry či aspoň mačka. Márne sa pokúšala zažať svetlo.
„Haló, je niekto doma?“ spýtala sa a podišla do obývačky, ktorú osvetľovali riedko rozmiestnené sviečky. Znepokojene sa prechádzala po miestnosti a všimla si nechutnú plastikovú lebku na stole. Náhle začula rachot. Boli to kroky, ktoré skôr pripomínali cval. Prudko sa otočila a ledva sa vyhla postave, ktorá k nej priskackala v maske koňa. Aby toho nebolo málo, z kuchyne sa prirútila druhá rovnako odetá osoba.
Laura zvrieskla a sladkosti rozsypala po celej miestnosti. Jej manžel reagoval hrdelným smiechom. Taktiež prišiel z kuchyne, mal oblečený kovbojský kostým a v rukách držal tekvicový koláč. Dve osôbky v konských maskách – teraz už celkom malé – si dali dole svoje latexové hlavy a vykríkli: „Trick or treat!“ Áno, boli to jej malé dvojičky.
Aurel pobavene povedal: „Aby ti za tou Amerikou nebolo tak smutno ako obyčajne, pripravili sme ti malé halloweenske prekvapenie!“
„Oh dear. Vy ste mi ste mi teda dali!“ povedala s úľavou. „Priniesla som vám Twinkies, tak si ich môžete teraz pozbierať zo zeme!“
Obe dcéry pobozkala a objala sa s manželom. Dievčatá sa schuti pustili do tyčiniek. Laura si zaniesla kufrík do spálne a dohovárala manželovi: „Vystrašili ste ma! Dole mi vravel security guy, že Balázsovcom zo štrnásteho sa stratili chlapci. Tí dvaja rozkošní, čo sa tu stále vozia na kolobežkách na parkovisku, vieš, nie? Keď som otvorila byt a girls mi neprišli naproti, bála som sa, či sa im tiež niečo nestalo!“
Aurel jej venoval rozpačitý pohľad, nadýchol sa a vyčaril na svojej tvári nacvičený úsmev: „Ale prosím ťa, čo by sa im mohlo stať, veď boli so mnou! Isto sa tí chlapci čochvíľa nájdu.“
Laura priniesla z kuchyne podnos a nakrájala tekvicový koláč – sotva podobný tým z Kalifornie – a ochutnala.
Jej muž mal pre ňu ale ešte jedno prekvapenie. Vyhrnul si rukáv až po rameno a ukázal jej nalepenú nikotínovú náplasť. Zažiarili jej oči.
„Tak si sa nakoniec rozhodol prestať! To som rada, aspoň nám do piatich rokov neumrieš!“ zachichotala sa. Aurel objal svoje tri dievčatá a smiech opätoval. Normálny život sa zatiaľ nekončil.

jakeerko

jakeerko
Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. (No keďže filmy rád konzumujem v kine - či už artovom alebo popcornovom - to mi teraz počas pandémie chýba a tak som sa upol na literatúru). Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa pred šiestimi rokmi odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike a tie neobmedzené možnosti ma už nepustili.

Diskusia

Terry Chrapúňzel
Prvá polovica bola veľmi dobre napísaná, ale potom to nabralo taký zvláštny (nechcene?) groteskný rozmer. To sa občas stáva, keď človek pri písaní hororu príliš zatlačí na pílu.
Za normálnych okolností by to neprekážalo - dobrý comedy horor nie je zlý.
Ale grooming a sexuálne zneužívanie detí je citlivá téma, takže by pri písaní nebolo na škodu si predstaviť, ako by to vnímal čitateľ, ktorý si v detstve niečím takým prešiel. Ak už chceš z obete sexuálneho zneužívania urobiť vraždiaceho psychopata, bolo by fajn, nechať protagonistovi aspoň trošku dôstojnosti a nenavliekať ho do konskej masky.
Možno je problém v tom, že si si to pri písaní predstavoval ako film. Vo filme sa dá atmosféra scény doladiť osvetlením, strihom, hudbou a zvukovými efektami, takže na filmovom plátne aj chlap v konskej vyzerá desivo.
23.03.2022

Goran
Sranda, Terry, tu sa trošku rozchádzame, podľa mňa to je naozaj dobrá poviedka, ktorá by mohla byť výborná nebyť tej (nechcenej) grotesknosti. Groteskné, bizarné, dokáže byť v horore mimoriadne desivé, lebo je to niečo nepatričné, čo nabúrava tradičný úzus strašidelnosti a pritom to ešte umocňuje, ale treba to spraviť s citom, tu to bolo tak filmovo nadsadené, že mi to nesadlo. Ináč, nápad určite nebol zlý... len tak pre zaujímavosť témy deviantnej sexuality, koní a dospievajúceho chlapca, to bolo brilantne spracované v staršom a ohromne zvláštnom filme Equus. Nuž ale mňa zas až tak neohúrila predošlá démonická fantasy poviedka, hoci jednoznačne svoje kvality mala.
Táto poviedka ma sprvoti veľmi zarazila, lebo sám mám OCD a k druhej téme, čo sa tam rozoberala... nuž, povedzme, že radšej no comment, alebo až po piatom pive. Každopádne to bolo napísané veľmi dobre. Nevadilo, že to bolo celé postavené na dialógoch, práve naopak, tá konverzačná komornosť u psychiatra tomu dodala patrične nepríjemnú a postupne hustnúcu atmosféru. Koniec bol perfektný. Snaha o normalitu ako nosný motív a na podklade toho, čo sa udialo... uf, to sa vydarilo! Aká je tenká hranica medzi šialenstvom a... čím? Nezvládnutou traumou? Démoni v nás naberajú veľmi desivé kontúry...
Čo si ale správne poznamenal, a ja osobne to nemusím, lebo hoci som filmový fanúšik, literatúru mám radšej a považujem ju za nadradené umenie ;), tak som si naozaj u Jakeerka všimol veľmi scenáristický štýl. ale je to scenár skutočne dobrý a, našťastie, patrične beletrizovaný. Také tie fintičky, ako je hranie s ceruzkou sprevádzané citoslovciami, to ale považujem tak trochu za barličku - je to také na efekt, aj keď naozaj šikovne použité. Akosi všeobecne začínam byť trošku alergický na užívanie filmových postupov v literatúre... nemám rád hollywood a zvyčajne nemám rád ani moderné žánrové filmy... snažia sa na môj vkus za každú cenu strhnúť pozornosť a zaujať... pre mňa je to taký kapitalizmus v texte :) Ale to už odbočujem od poviedky. Podľa mňa bola naozaj dobrá, aj keď prestrelená v momente odhalenia páchateľa a jeho motívu.
24.03.2022

Terry Chrapúňzel
Ach, áno! Konverzačná komornosť a postupne hustnúca atmosféra. Presne to sa mi páčilo na tej prvej polovici. Mne sadlo dokonca aj to cvakanie perom, myslím, že to celkom pomáhalo stupňovať napätie.
Ale kdesi v polovici sa to potom zlomilo a už to nebolo ono. Možno po tom postupnom hustnutí atmosféry by to chcelo rýchlejší spád v druhej polovici, ale tam sa rozprávanie v niektorých momentoch zadrhlo.
Napríklad tento odstavec: "Tvrdý stret s realitou nás vždy prichytí nepripravených a už len predstava konfrontácie s problémom (a problémy, tie neradi riešime) nás dovedú k najpohodlnejšiemu vysvetleniu, že všetky deti predsa klamú. Komu budete veriť? Váženému farárovi? Váženému doktorovi? Či sopľavému decku?" Nejak mi to nesedí do pásma rozprávača. Z ničoho nič sa tam autor zrazu zastavil a prihovoril sa čitateľovi aby mu vysvetlil, ako to vo svete chodí, pričom to vôbec nie je potrebné.
Ďalší úsek, kde to trochu zaškrípalo, boli tie články o zmiznutí doktora Schneidera. Autor si dá záležať na budovaní atmosféry a potom zrazu zastane, aby na nás vychrlil plné znenie článkov s opisom toho, že doktor mal 180cm a že si česal vlasy doprava.
Tretí rušivý moment bola tá odbočka od utekania pred vrahom k opisu scény z prírodopisného seriálu - vo filme by to bolo možno efektné ale v poviedke, bohužiaľ, nie.
24.03.2022

Goran
Vidíš, mne sa práve tie tri, tebou menované vsuvky páčili... neboli vôbec potrebné, keby tam neboli nič sa nestane, ale dodalo to tomu zvláštny esprit. Aspoň mne sa stáva, že myšlienky aj v tých najmenej vhodných chvíľach zablúdia nečakanými smermi a hľadajú pozoruhodné analógie... trebárs aj v behu o život dravca a koristi... V správach zas autor perfektne napodobnil štýl takej tej kriminálnej žurnalistiky z čiernej kroniky. Potrebovali sme vedieť výzor doktora? Kdeže! Ale aj tak to, podľa mňa, nebolo nadbytočné, akosi to dodalo na autenticite... Ale nebudem sa sporiť, máš trefné postrehy. Ako môj kamarát vravieva: sto ľudí, sto chutí.
24.03.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.