Krajina okolo Bielej rieky sa Gerhardovi vôbec nepozdávala. Páchla hnilobou a bola bez života. Aj slnko svietilo akosi mdlo. Po dlhej zime už všade zavládla jar, len tu sa zem ešte neprebudila. Vyschnuté stromy, šedé trsy trávy a množstvo zdochlín.

Nie je to krajina pre život, pomyslel si. A už vôbec nie pre ten, čo vo mne zostal.

Už dvakrát sa otočil. Tentokrát nie.

– Aká krásna scenéria, – ozvalo sa Gerhardovi v hlave. – Pripomína mi domov.

Rytier démona ignoroval, radšej sa v krátkosti pomodlil. Už prešli viac ako dva roky od toho dňa, čo sa mu ten prekliaty hlas usadil na duši. Najradšej by o ňom nič nevedel, no zakaždým sa o ňom dozvedel niečo nové.

Prehodil si čierny plášť nabok a zoskočil z koňa.

Niekedy, keď sa zem zdala mŕtva, vlastný tieň mu prišiel až príliš živý.

Namiesto rieky tu pomedzi skaliská tiekol iba potok, ale ani v ňom nepostrehol známky života. Voda prúdila úplne nečujne, zdalo sa, akoby to boli iba kaluže, pospájané do dlhej kľukatej čiary. Na náprotivnom brehu zbadal dvoch mužov v červeno-čiernych tunikách, v rukách držali kopije a uprene Gerharda pozorovali. Rytier vytiahol z koženej pošvy na boku sedla meč a pritiahol žrebcovi uzdu. Poľahky a suchou nohou s ním prešiel na druhú stranu.

„Kam ste sa vybrali, pane?“

„Hľadám dievča. Malé, s modrou pokožkou. Vílu.“

Myslel si, že zbrojnoši ho budú mať za blázna, ale na počudovanie obaja chápavo prikývli. Ich odev mu bol povedomý, patrili k posádke hradu nad sútokom Bielej a Diviačej rieky. Čo však robili tu, nemal ani poňatia.

„Tá je hentam, za kopcom,“ ukázal jeden z vojakov za seba. „A možno už ani nie je, nám nikto nič nepovie. Nemôžeme vás len tak pustiť.“

Gerhard prikývol, ale niečo v tom hlase ho pribrzdilo. Vietor sa zastavil, vzduch zhustol. Ako vtedy.

Za kopcom...

Voda v jazierku sa zavlnila. Vetvičky zašepkali. Sedel na brehu opretý o kmeň stromu – v snoch alebo niekde inde – keď sa pred ním zjavila. Nebola ako iné ženy. Skôr obraz vody v mesačnom svite. Nahá, so zelenými vlasmi a pokožkou, ktorú pokrývali jemné šupiny.

„Zachráň ju,“ povedala Pani lesa. „A dám ti niečo, čo si ešte nezažil.“

Obraz sa rozplynul ako para nad vodou. Ešte chvíľu cítil jej vôňu. Žalúdok mu stiahol pocit, ktorého sa bál: žiadostivosť, či skôr hanba. Potom mu zrak padol späť na stráže.

– Milí chlapci, – zasmial sa démon. – Pretiahneme si údy?

Gerhard sa strhol, akoby mu niečo studené prešlo po šiji.

„Buď ticho!“ zahrmel Gerhard a neskoro si uvedomil, že svoj hnev obrátil nesprávnym smerom. Rýchlo sa vynašiel. „Som v komtúrových službách, mám právo ísť, kam potrebujem.“

„To by mohol povedať každý...“

„Mohol,“ súhlasil Gerhard a vyceril zuby. „Ak máte chuť bojovať, stačí povedať.“

Nemali. Dobre poznali reči o čiernych rytieroch, ktorí vládli tomuto kraju. Dokázali narábať mečom oveľa lepšie než bežný vojak a nosili aj kvalitnejšiu zbroj. Rytier kývol hlavou na pozdrav, vysadol na koňa a popchol ho do cvalu hore svahom.

Onedlho sa objavila nízka chatrč a za ňou niekoľko stanov, pomedzi ktoré sa pohybovali ďalší vojaci. Nerobil si z nich ťažkú hlavu, hoci ich počet ho ohromil. Čo tu toľkí robia?

Ticho tu bolo iné než dolu pri rieke.

Ťažšie, hustejšie. Niečo v ňom ležalo, niečo, čo nedýchalo.

Pred domcom zoskočil z koňa, urobil pár krokov a ocitol sa zoči-voči mladíkovi so škaredou bradavicou na líci. V ruke držal prázdny zubrí roh.

„Som Angelem a velím tejto výprave. Prišiel si nám pomôcť zistiť, čo sa stalo s krajinou, Čierny?“

Čierny. Áno, tak ich nazývali. Rytieri rádu mali medzi ľudom neblahú povesť, neraz vďaka krutosti, s akou sa stavali k nepriateľom. Gerhard si chvíľu mladíka prezeral. Razila z neho medovina a páchol aj niečím iným.

Krvou a močom.

„Prišiel som po vílu.“

„Neviem, o čom hovoríš. Tu žiadne rozprávkové bytosti nie sú, zrejme si zablúdil,“ zachechtal sa mladík a pozrel na svojich vojakov. „Asi hľadáš igrica...“

To, že klame, mu démon ani nemusel hovoriť, v mladíkovi sa dalo čítať ako v otvorenej knihe. Gerhardovi myklo v sánke. Poriadne sa zhlboka nadýchol, vzduch páchol, ale akoby sa mu chcel dostať hlbšie pod kožu. Z chatrče sa náhle ozvalo dievčenské jačanie. Zvuk, ktorý prerazil všetko. Nedbal na presilu, prudko odtisol Angelema a rozbehol sa k domcu.

*

Keď vstúpil dnu, zjavil sa pred ním výjav ako vystrihnutý zo Sodomy a Gomory. Teplý vzduch vo vnútri páchol potom, krvou, dymom a ľudským zúfalstvom. Dievka sa krčila na posteli úplne nahá. Z rán a škrabancov na bledom tele jej vytekala krv. Na plachte pod ňou boli červené a špinavožlté fľaky.

Každý z nich kričal o ponížení.

Víla v ruke držala ostrý nôž a oháňala sa po každom, kto sa k nej priblížil. Jej zreničky boli rozšírené. Dýchala ako zver zahnaná do kúta.

Okolo skackali traja chlapi s holými zadkami, štvrtý ležal na zemi a pod jeho telom sa zväčšovala karmínová kaluž. Muži dievčinu šľahali vŕbovými prútmi, vrieskali a navzájom sa huckali, aby sa k nej dostali bližšie. V ich výkrikoch nebolo takmer nič ľudské.

– Mám ti pomôcť? – spýtal sa démon.

– Netreba, – odvetil rytier a vykročil k vojakom.

Okamih prekvapenia pominul. Prvého násilníka udrel rukoväťou meča do nosa tak silno, až mu ho zatlačil do lebky. Zaznel kŕčovitý zvuk, ako keď praskne škrupina jarného ľadu. Ramenom zrazil ďalšieho, ale chlapovi sa podarilo zachytiť o rytierov plášť. Obaja sa zvalili na zem. Gerhard mu vzápätí vrazil päsťou do hrude, prevalil sa a vyskočil na nohy.

Chlap sa stihol už iba nadvihnúť. Gerhard ho sekol do krku. Gejzír krvi zasiahol do očí tretieho vojaka a na chvíľu ho zastavil. Víla zakričala. Už to nebolo zúfalstvo, ale hnev. Rytier bodol. Chlap zrúkol od bolesti a z brucha sa mu vyvalila krv.

Do ríše smrti ho poslala vodná víla. Priskočila k nemu zozadu, chytila ho pod krkom a zapichla nôž priamo do srdca. Jej pohyb bol rýchly a presný.

– Celkom šikovná dievčina, – povedal démon so záujmom. – Som rád, že sme ju našli živú. Môžeme ísť...

Gerhard mlčal. Uvedomoval si, že v tejto chvíli by mohol démon rozhodovať. A predsa ho nepočúvol.

Do chatrče vtrhol Angelem s vojakmi. Sprvoti sa tej spúšte, čo po Gerhardovi zostala, zľakli, ale potom ich premohol hnev a v tvárach sa im zračila túžba pomstiť mŕtvych druhov. Veliteľ sčervenel od zlosti.

„Kto ti dal právo zabíjať mojich mužov? Budeš prosiť Boha o milosť!“

Gerhard si do košele najbližšej mŕtvoly utrel čepeľ meča a otočil hlavu na Angelema. Takých pánov už na cestách stretol, ale tento mladík mal v tvári niečo, čo ho nútilo poriadne ho vyfackať či dolámať mu všetky kosti.

– Mal by si ho zabiť, kresťan.

– Nie! A nepoučuj ma, čo mám a nemám robiť.

Gerhard vypustil hnev nahlas. „Neber si nášho Pána do úst! Nepokúšaj ma! Myslíš, že nevidí, čo tu páchaš? Akým právom znásilňuješ víly a posielaš ich na smrť? Mám chuť ti odseknúť hlavu a poslať ju komtúrovi. Ale,“ ukázal na mŕtvoly, „Boží hnev už hriešnikov potrestal, ako vidíš. Nebudem ťa súdiť.“

V tichu, ktoré nasledovalo, by bolo počuť aj pád viny.

Videl, že Angelem nebol schopný slova a tvár mu zosivela. Bolo jasné, že na odpor nebol zvyknutý a nevedel, čo má robiť. Uhol rytierovmu pohľadu, poobzeral sa po svojich mužoch a niečo si zašomral.

„Hovoríš niečo?“ spýtal sa Gerhard.

„Prišla dobrovoľne...“

„A dobrovoľne sa nechala aj znásilniť? Bičovať?“

Gerhard ho preklial pohľadom, vzal krčah s vodou a podal ho víle, aby sa napila. Chvíľu ju pozoroval. Veril, že neprišiel neskoro. Vydýchol si až potom, ako jej pokožka začala naberať svetlomodrý odtieň. V duchu poďakoval Najvyššiemu a potom dievčine v otvorenej truhlici pohľadal niečo súce na oblečenie.

V chalupe to páchlo ako v chlieve i na bojisku plnom mŕtvol zároveň. Nedbal na ozbrojencov; keby sa o niečo pokúsili, démon by ho včas varoval. Otvoril okenicu a len čo ho ovanul svieži vzduch, obrátil sa späť k vojakom.

„Beriem ju pod svoju ochranu.“

„To nedovolím,“ ozval sa Angelem a zovrel rukoväť meča. „Musí splniť úlohu, inak sa tento kraj neoživí. Nie je tu len preto, aby sme si s ňou užili.“

„Viem. Neberiem ju naspäť do lesa, ale spolu s ňou sa vydám do rokliny. Postarajte sa mi o koňa a Boh vás varuj, ak sa mu dačo stane, kým sa vrátime.“

„Hovorím, že nikam nepôjde...“

„Dosť bolo rečí. Zaistím, že úlohu splníme.“

Bolo vidieť, že takúto odpoveď ten neokrôchanec nečakal. Zakrátko sa na jeho tvári objavil spokojný úsmev. Pochopil. Dokázal to tým, že poslal vojakov von, Gerhard ho odhadol správne. Tušil, že nebude robiť problémy, ak sa ponúkne namiesto neho a vydá sa do rokliny. So zadosťučinením žmurkol na mladíka a viac mu nevenoval pozornosť. Ak Boh dá, raz bude za svoje zločiny súdený. A hoci sa démon dožadoval krvi, rytier vedel, kedy má spravodlivosť nechať v rukách Pána.

Ošetril víle rany a spoločne vyšli z chatrče.

*

„Ja som Gerhard,“ predstavil sa rytier, keď im domec zmizol z dohľadu. „Teba volajú ako?“

Dievčina sa naňho pozrela takým prenikavým pohľadom, až sa mu na krku zježili chlpy. Ticho medzi nimi sa naťahovalo. Nie ako medzi dvoma ľuďmi, ale ako medzi dvoma svetmi.

„Borka,“ šepla víla.

„Mrzí ma, čo sa ti stalo v tej chatrči. Mal som sa väčšmi ponáhľať.“

Víla sa na neho začudovane pozrela. „Ty si neprišiel náhodou?“

„Nie, vyslala ma za tebou tvoja kráľovná,“ odvetil Gerhard. „Vyhľadala ma, keď som odpočíval blízko vášho hája. Sľúbil som jej pomoc.“

Dúfal, že si víla nevšimla, ako sa začervenal. Na tú noc si bude ešte dlho pamätať, hoci sa dopustil hriechu a bude ho musieť zo seba nejako zmyť.

Mesačné svetlo. Dych. Šepot. Telá prepletené v hmle.

„Zachráň ju... a vyber si odmenu.“

Vtedy to znelo ako sľub. Teraz ako skúška.

Gerhard zažmurkal. Pani lesa zmizla zo spomienok ako para.

– Len tak ľahko na ňu nezabudneš, – ozval sa démon. – Páčilo sa ti to. V podstate aj mne, keďže som bol pritom. Nikdy by som o tebe nepovedal, že si taký žrebec.

– Daj mi pokoj!

Gerhardovi preletel po tvári tieň hnevu a ten si už víla všimla. Videl, ako sa zľakla. Ktovie, čo videla v jeho očiach alebo za nimi. Nevedel, čo všetko vodné víly dokážu. Nemohol si dovoliť, aby niekto odhalil, že má v sebe démona.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Borka.

Nasilu sa usmial. „Len som sa zamyslel nad tým, čo mi povedala Pani lesa. Kraj pohltilo zlo. Kostitras. Netuším, kto to je, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ho porazil. Pre slávu Božiu!“

„Neviem, či si urobil dobre, Gerhard. Moje vodné sestry sa vydali za Pánom zeme – ako sa nazýva – a nevrátili sa. Najprv jedna, potom tri a nakoniec sedem. Nemám potuchy, čo sa s nimi stalo.“

„Predpokladám, že tie pred tebou boli silnejšie. Mám pravdu?“

Víla prikývla. „Kráľovná verila, že voda dokáže poraziť zem, len jej musí byť veľa. Ale ako vidíš, niet odkiaľ čerpať moc. Nikde ani kvapka vody. Celá krajina je suchá.“

„Takže to on zapríčinil, že rieka vyschla?“

„Najskôr áno.“

„Prečo si sa neotočila, keď si to zistila?“

Borka sklopila oči. „Zjavili sa tí vojaci a zajali ma. Nemala som už veľa síl.“

– Takže táto kráska nám nepomôže. Nadarmo sme ju vzali so sebou.

– Mal som ju nechať napospas tým zverom? Radšej nech je s nami, ako by jej mali ublížiť ešte viac. Vytrpela si dosť.

– Len aby si jej neublížil ty sám.

– Čo tým chceš povedať? – Gerhard sa musel premáhať, aby ním nelomcovala zlosť. – Myslíš, že mi zachutil hriech?

– A vari nie?

Chcel niečo surovo odvetiť, ale víla ho chytila za ruku. Jej vlhký dotyk ho akoby zbavil zlosti a na okamih na démona zabudol. Išlo iba o záchvev, ale stačil na to, aby sa upokojil. Dokonca sa mu na perách objavil úsmev.

„Vidím, že s niečím bojuješ. Možno by som ti mohla pomôcť.“

Gerhard si vzdychol. „Si milá, ale to nedokáže ani Boh. Okrem toho, som iba obyčajný človek.“

„Obyčajný určite nie si.“

Podal jej mech s vodou, aby sa napila. Niečo sa v nej zlomilo, začala plakať. Keď sa jeho ruka dotkla jej ramena, spustil sa jemný dážď. Najprv len pár kvapiek, akoby mu obloha prikývla, že zareagoval dobre.

Porozprávala mu všetko o tom, čo sa stalo v chatrči. Ako ju Angelem znásilnil, ako sa na ňu vymočil a odovzdal ju svojim mužom. Ako jednému z nich vzdorovala vďaka moču, ktorou ju pokropil, a tak jej neplánovane dodal silu. Nechcela ho zabiť, ale nemala na výber.

„Keby si neprišiel, možno by som už bola mŕtva.“

„Pochybujem. Potrebovali ťa predsa poslať na Kostitrasa, či sa mýlim?“

Borka chvíľu mlčala. Potom prikývla.

„Aj tak... si prvý, kto sa ma niečo spýtal.“

Gerhard na to nepovedal nič. Nevedel, čo by sa patrilo. Keď sa však naňho usmiala, nie vďačne, ani s nádejou, len tak obyčajne, pocítil úľavu.

A konečne sa prestal báť vlastného tieňa.

Čoskoro sa víla upokojila a pokračovali v ceste. Slnko sa už vyšplhalo vysoko, keď dorazili k skalnému previsu na začiatku rokliny. Ani tu nenašli žiadne stopy po vode. Diery medzi skalami a rozpukaná zem s kameňmi na dne pôsobili veľmi vyprahnutým dojmom.

„Myslím, že sme na mieste,“ hlesla Borka. „Môže byť kdekoľvek nablízku. Bojím sa. Neviem, či robíme dobre.“

„Raz sa musí nájsť niekto, kto ho zastaví.“

– Najmä ak má v sebe démona, – ozval sa dunivý hlas. – Kto by nás mohol zastaviť?

Zem sa náhle zatriasla a Gerhard s Borkou spadli. Nad skalným previsom zadunelo, balvany sa uvoľnili a popadali nadol. Rytier v poslednej chvíli strhol vílu z dosahu najväčších kameňov, ale jeden z nich mu narazil do hlavy. Klesol na zem a stratil vedomie.

*

Gerhard sa preberal veľmi pomaly. Netušil, kde je. S námahou sa posadil a civel do tmy, ktorá sa pozvoľna rozsvecovala. Hlava mu pulzovala od bolesti, akoby mu v nej hlodali červy, a nevedel sa poriadne nadýchnuť. Cítil sa ako nákova pod údermi kladiva. Snažil sa spomenúť na to, čo sa stalo, ale márne.

– Už si sa vyspal, kresťan? – ozval sa démon. – Bolo načase!

„Čo sa stalo? Kde sme?“

„Spadla na nás kamenná lavína,“ ozval sa jemný hlas odkiaľsi z temnoty a Gerhardovi chvíľu trvalo, kým mu došlo, že patrí víle. „Mali sme šťastie, že sme prežili. Potom nás ktosi preniesol do tejto jaskyne.“

„Kostitras?“

Víla iba pokrčila plecami. Gerhard od nej musel odvrátiť zrak, lebo už si zvykol na šero a nechcel hľadieť na jej nahé telo. Otázku si však neodpustil.

„Kde máš odev?“

„Zničil sa. Vždy, keď využijem silu vody, žiadna látka na mne nevydrží. Úplne sa rozmočí a zmizne.“

„Čarovala si?“

Keď sa dotkol čela, zacítil len suchú krv. Rana sa už sťahovala. Nebola to len voda, čo ho uzdravilo. Niečo v nej ešte ostávalo.

„Silno si krvácal, bála som sa, že ti ten kameň rozbil lebku. Dobre, že si mi dal veľa piť. Bolo to od teba múdre.“

„Keby som to vedel, dal by som ti celé jazero.“

– Aj ja som prispel svojou troškou, keby si chcel vedieť, – ozval sa hlas v rytierovej hlave dotknutým tónom. – Nepripisuj jej všetky zásluhy.

– Ďakujem, ó, požehnaný! Keby si sa do toho nezapojil, možno je už po mne a mám od teba pokoj.

– Tvoj nevďak sa ma nedotkne. A na to, kto by ju namiesto teba zachránil, si nepomyslel, čo? Ja si s ňou nechcem užiť.

– Ani ja nie!

„Zase sa hneváš?“

Nestihol víle odpovedať. Pri ústí do jaskyne, odkiaľ prúdilo svetlo, sa zjavila temná silueta. Kostitras?

„TY, MUŽ. VSTAŤ A NASLEDOVAŤ MA! ÍSŤ SÁM!“

S tými slovami tieň zmizol. Gerhard nemienil pokúšať trpezlivosť toho tvora a poslúchol. Keď sa postavil, mierne sa mu zakrútila hlava. Démon ho našťastie zbavil aspoň bolesti.

Skôr než opustil jaskyňu, na okamih sa zastavil a pozrel na vílu. Mal by jej povedať niečo dôležité. Nevedel však čo.

– Mohol by si jej zaklamať, – ozval sa démon. – Možno ideš na smrť.

Gerhard sa usmial. „Neboj sa o mňa. Nič sa mi nestane.“

Pomaly vyšiel von a hneď sa musel zachytiť blízkej skaly, lebo sa ocitol vysoko nad roklinou. Pád z tej výšky by mu dolámal väzy. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval, no potom sa kdesi nad ním opäť ozval hromový hlas.

„TADETO!“

V skale sa objavilo schodište. Určite ho nevytesal človek, každý schod bol takmer rovnako vysoký ako Gerhard. Vzdychol si a začal šplhať.

*

Len čo zdolal posledný schod, zostal chvíľu na štyroch a snažil sa polapiť dych. Ruky mal zodraté, prsty sa mu triasli. Démon sa síce núkal, že mu pomôže, ale rytier sa nechcel pri všetkých prekážkach spoliehať iba na neho. Chcel sa stále cítiť ako človek a vnímať bolesť a únavu, keď na to prišlo.

Ocitol sa na kamennom moste. Všade, kam sa pozrel, ležali iba skaliská, piesok a štrk. Z dier vytŕčali kosti. Zvieracie, ale aj ľudské. Tušil, že tu už v nerovnom boji proti synovi hôr a skál zahynulo mnoho mužov.

Vzduch bol ťažký, akoby ho drvil tlak hory.

– Pri Prorokovi, tu to páchne. Mám pocit, akoby sme sa ocitli v hrobke a čakala nás smrť.

– Dúfam, že nie, – odvetil Gerhard a pohľad mu zaletel k čepeli na skalnej tabuli. – Môj meč tu neleží nadarmo. Niečo mi hovorí, že dostaneme šancu.

– Ja by som si nebol taký istý...

Jedna zo skál sa premenila na muža s kožou zo sľudy a s mohutnými končatinami. Oči vo farbe lávy horeli hnevom. Obor sa síce podobal na človeka, ale aj tak meral trikrát viac ako Gerhard, a keď vykročil, celá plošina sa zatriasla.

Sila zeme. Niečo pradávne, tvrdé, nepoddajné.

„S KÝM SA TO ROZPRÁVAŠ?“

„Do toho ťa nič, Kostitras!“ odsekol mu rytier a dvoma skokmi sa dostal k svojej zbrani. „Prišiel som ťa zabiť.“

„ĎALŠÍ ČERV, ĎALŠIA ZÁBAVA,“ zašomral netvor. „PREČO SI MYSLÍŠ, ŽE SOM TI PRIPRAVIL MEČ?“

„Tentoraz zomrieš ty.“

Gerhardova dlaň stisla rukoväť. V mysli mu prebleskla tvár Borky. Už-už chcel prikázať démonovi, aby mu dal silu a mohol sa vrhnúť do boja, keď si Kostitras sadol na skalu a z neľudských úst sa mu vydral chrapot. Gerhard si uvedomil, že ten netvor sa rehoce.

„TAK VEĽMI NAMYSLENÝ! MYSLÍŠ, ŽE TY SI ŽIVOT ZASLÚŽIŠ A JA NIE? KTO SI, ABY SI O TOM ROZHODOL?“

„Sluha boží,“ odvetil Gerhard. „Zničil si krajinu, život. Prečo?“

„JA SOM PÁNOM ZEME! BUDE TAKÁ, AKO JA CHCEM.“

„Naprav to alebo odíď.“

„NIK MI NEBUDE ROZKAZOVAŤ, AKO MÁM VLÁDNUŤ!“

– Pozor!

Démonovo varovanie prišlo neskoro. Kostitras síce pôsobil ľahostajným dojmom, ale bol veľmi rýchly. Zdvihol nohu a zadupotal tak silno, až sa otriasol celý most. Gerhard stratil rovnováhu a spadol. Nestihol sa pozviechať. Obor pribehol k nemu a kopol ho. Rytier prudko narazil do brala, zviezol sa na zem a pasoval sa s vyrazeným dychom. Na hrudi zacítil bolesť, isto mu ten kopanec zlomil rebrá.

– Pomôž mi! Daj mi silu!

Gerharda naplnila moc. Nevnímal zranenia a opäť vyskočil na nohy, no vzápätí musel hneď uskočiť. Kamenná ruka preťala vzduch nad jeho hlavou. Prekotúľal sa a rozbehol sa k miestu, kde mu z rúk vypadol meč. Pevne ho zovrel. Kostitras ho dobehol a znovu odkopol. Tentoraz dopadol na druhú stranu mosta, ledva sa zachytil skaly, aby nezletel dolu. Úkosom zbadal akési jazierko pod ním a zrazu niečo pochopil.

Znovu sa postavil na odpor.

„Myslíš, že keď uväzníš vodu, zvíťazíš?“

Boj šiel do tuhého. Gerhard musel pred netvorom neustále odskakovať a démon začal pomaly strácať výdrž. V jednom okamihu sa rytierovi naskytla možnosť zaútočiť. Čepeľ narazila do kamenného tela, zazvonila a zlomila sa.

Démon i rytier zakliali súčasne.

Na okamih pripadalo Gerhardovi, že je koniec. Vzduch mu zhorkol v hrdle

– Takto to nepôjde, kresťan. Musel by si byť hora, aby si sa mu silou vyrovnal. A mne dochádza dych.

– Mám nápad, – odsekol Gerhard a pohľad mu padol na okrúhly balvan pri schodisku.– Len ešte vydrž.

Rozbehol sa k miestu, odkiaľ prišiel. Kostitras mu bol v pätách. Zem sa neustále triasla, no Gerhardovi sa podarilo nespadnúť. Dorazil ku schodom. S vypätím všetkých síl zdvihol skalisko a hodil ho obrovi pod nohu.

Netvor sa pošmykol.

Rytier sa šikovne uhol a narazil do netvora zozadu. Obor sa na hrane schodiska neudržal a spadol do hĺbky. Okolité skaliská zaburácali hnevom. Strhlo sa ďalšie zemetrasenie. Balvany stiahli zem, stromy a zobrali so sebou i obe bralá nad roklinou.

Rytierovi sa podarilo udržať na jednom zo schodov, ktoré prežili katastrofu. Rýchlo zbehol nadol. Musel sa čo najskôr dostať k víle. Dobre tušil, že netvor pád prežil a ešte s ním neskončili.

Hromový hlas z dna rokliny mu dal za pravdu. Znel zlostne. Gerhard vedel, že sa musí ponáhľať. Zostal na to iba sám, démon vyčerpal sily a odmlčal sa. Toto sa mu ešte nikdy nestalo. Inokedy by rytier tento stav privítal, tentoraz sa však bál, že bez tej mohamedánskej duše nebude mať dostatok sily do ďalšieho boja.

Borka bola posledná nádej.

Ak získajú dostatok vody, môžu Kostitrasa poraziť.

*

Keď dorazil do jaskyne, vládlo v nej podozrivé ticho. Sem-tam sa na zemi váľali menšie i väčšie skaliská. Našťastie ani pod jedným z nich vílu nenašiel.

„Borka!?“ zakričal rytier do šera.

Vynorila sa z tmy, nahá a so strachom v očiach. Pokožku mala bledomodrú. Jaskyňa mala steny, strop i dno úplne suché a víla pomaly vyschýnala.

Bola len tieňom toho, čo predtým. Vlasy sa jej lepili na čelo, pokožka matnela a oči sa jej leskli ako prázdne mušle.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa. „Celá zem sa triasla, padali skaly, všetko dunelo a hučalo...“

„Ak budeš mať dostatok vody,“ prerušil ju Gerhard a zámerne odignoroval otázku, „dokážeš poraziť Kostitrasa?“

„Nie som si istá,“ zaváhala. „Možno. Ale pokiaľ v ňom zostane jeho diamantové srdce, neporazím ho. Oslabím ho, ale nič viac.“

„Čoskoro budeš plná života, uvidíš. O zvyšok sa postarám sám.“

Na chvíľu jej stisol ruku a cítil len krehký chlad, akoby držal kvapku rosy, ktorá sa každou sekundou vyparí. Potom vílu vyviedol pred jaskyňu. Vykročil popri skalnej stene ďalej od schodiska smerom, kde tušil, že nájde hrádzu, ktorú zazrel z mosta. Vydali sa v ústrety vode v najvyšší čas. Z temnoty, odkiaľ ušli, ich dobehlo rachotivé burácanie spolu s prachom a pieskom.

Netrvalo dlho a dostali sa k jazeru na dohľad. Vodná hladina bola mĺkva, lesklá ako sklo, ale v tom sa skrývala moc.

Kostitras sa vynoril medzi skalami.

Zem sa opäť zatriasla. Tentoraz však pomalšie. Ako rozsudok.

„Pokúsim sa ho zadržať,“ povedal Gerhard a chystal sa vyraziť proti prichádzajúcemu netvorovi. Víla ho chytila za ruku.

„Chceš umrieť? Prečo odtiaľto radšej neutečieme?“

„Nie, nechcem,“ odvetil Gerhard. „Ale život si treba zaslúžiť a my sme zrejme jediní, kto ho môže zastaviť. Utekaj k vode. Rýchlo!“

Borka zovrela pery. Oči sa jej naplnili strachom, ale i nádejou.

Prikývla.

Zbadala netvorovu siluetu a viac už neváhala. Rytier mal pravdu: ak sa jej podarí dostať k jazeru, získa dostatok sily na boj. Rozbehla sa a nedbala na to, čo sa deje za ňou.

*

„ZABIJEM ŤA! ZABIJEM ŤA!“

Gerhard sa z posledných síl uhýbal netvorovým úderom. Vedel, že bez démona musí predvídať každý jeho pohyb. Snažil sa Kostitrasa odlákať na druhú stranu od hrádze, no medzi skalami nemal veľa priestoru.

Vzduch sa chvel pod údermi kamenných pästí. Každý pohyb stál Gerharda viac síl než ten predchádzajúci. Na špičke jazyka cítil štrk a piesok. Netvor ho tlačil k jazeru čoraz bližšie. V jednom okamihu zariskoval a pozrel sa cez plece. Borku nikde nevidel.

– Kde si? – skúsil sa Gerhard spojiť s démonom. – Potrebujem ťa!

Žiadna odpoveď.

Ten letmý pohľad k jazeru ho skoro stál život, ale smrteľný úder pohltil previs nad ním. Na chrbát mu dopadli úlomky skál a štrku, pár balvanov ho udrelo, no nešlo o nič vážne. Mohol pred Kostitrasom znovu utekať. Netvor neustále ručal za ním a zdalo sa, že s každým útokom je besnejší.

Krajina hučala ako kotol pred výbuchom.

– Ó, ten vyzerá poriadne naštvane, – ozval sa slabý hlas v Gerhardovej hlave. – Asi by si mal pridať, kresťan.

– Nikdy by som nepovedal, že budem rád, keď ťa začujem. Rýchlosť!

– Dám, ale veľa jej nebude.

Ďalší úder dopadol presne na miesto, kde ešte pred chvíľou poskakoval, no predsa len netvorovi unikol. Zrak mu zaletel k jazeru a srdce mu poskočilo nádejou.

Borkina hlava a ruky vytŕčali z hladiny.

Žiarila životom.

Obloha sa prudko zatiahla, vzduch nasiakol vlhkosťou. Okolité trhliny zaplavila voda, spustil sa lejak a suchá zem sa premenila na blato. Kostitras zakolísal. Rozkročmo sa postavil a nohy akoby zapustili korene, vzdoroval nenávidenému živlu zo všetkých síl. Opäť ovládol okolitú krajinu a začal triasť bralami. Do jazera padali balvany a nejedna skala preletela nebezpečne blízko víly.

„Srdce,“ revala Borka. „Musíš mu ho vytrhnúť!“

Gerhard bol do poslednej nitky premočený a zopárkrát sa pošmykol, kým dorazil ku Kostitrasovi. Netvor pomaly strácal stabilitu. Menil sa na horu kameňov oblepenú blatom, no stále vládol dostatočnou silou. Ručal od bolesti a rukami sa oháňal okolo seba, bolo ťažké sa k nemu dostať.

Rytier sa naplno odovzdal démonovi, rýchlymi pohybmi sa vyhol úderom a vyskočil obrovi na kamennú hruď. Pravú ruku mu vrazil dnu do poddajnej hmoty a snažil sa nájsť diamant, ale nedarilo sa mu to. Zasiahol ho úder. S bolesťou sa pozviechal a znovu zaútočil. Kostitras bol už iba o hlavu vyšší než on, dážď a voda ho neustále oslabovali. Aj napriek tomu ešte chvíľu trvalo, kým Gerhard našiel jeho srdce. No vytrhnúť ho vôbec nebolo jednoduché, najmä preto, že sa rytier po klzkom tele šmýkal čoraz väčšmi.

Nakoniec odpor poľavil, trhol a vytiahol ruku von. Diamant mu pulzoval na dlani zvláštnym svetlom a akoby mu uberal silu. Bol neuveriteľne krásny. Nemohol z neho spustiť oči. Zdalo sa, že všetko okolo neho sa spomalilo.

Svet prestal existovať. Ostal len on a ten kameň. Tichý, žiarivý, nekonečný. Sľuboval všetko.

Pokoj. Moc. Očistenie.

– Preber sa! – zahrmel démon. – Ten diamant... je strašne silný. Musíš ho zahodiť, kresťan, inak ťa pohltí. Hneď!

Gerhard sa strhol z omámenia. Čo sa to len deje? Čo má s tým krásnym kúskom robiť? Čo len...

– Zahoď ho!

Ako oťapený poslúchol, krátko sa napriahol a hodil žiarivý kameň do jazera. Voda v hrádzi síce výrazne klesla, ale stále jej bolo dosť na to, aby sa netvorovo srdce ponorilo pod hladinu a navždy zmizlo z dohľadu.

Kostitras, Pán zeme a nepriateľ života, bol porazený.

*

Nablízku i v diaľave zahučalo. Hrádze, ktoré netvor vytvoril v dolinách a roklinách, už po jeho smrti nemal kto udržiavať. Nedobrovoľne spútaná voda sa rozliala ako záplava a rušila Kostitrasove kúzlo. Dážď pohltil celú krajinu. Mŕtva šeď začala miznúť, všade zažiarili farby jari a život sa opäť ujal vlády.

Už bol najvyšší čas.

*

Nadránom sa Gerhard s vílou ako dvaja duchovia vynorili z pazúrov hmly. Zostupovali smerom k chatrči, kde sa ich cesty po prvýkrát preťali a osud ich vplietol do svojich osídiel.

Medzi stanmi vládlo nezvyčajné ticho. Gerhard neustále hľadel pred seba a striehol na každý pohyb, bez zbrane sa necítil práve najlepšie, hoci by sa dokázal o seba postarať, keby k niečomu došlo. Len čo sa niečo šuchlo, prudko zastavil a čakal nepriateľský tieň, no nikto sa neobjavil.

Borka sa zakrádala vždy krok za ním, oči jej vyplašene poskakovali z jednej strany na druhú a na nahom tele sa ježili chĺpky.

Na priedomí domca sa zastavili. Gerhard s napätým výrazom v tvári hľadel okolo seba. Dúfal, že jeho koňovi nikto za ten čas neublížil. Pochytil ho nepokoj a rozbehol sa za chatrč s vílou v pätách. Tam konečne narazili na stráž.

„Stáť!“

„Kde mám koňa?“ spýtal sa Gerhard.

„Ach, to ste vy... tak ste sa napokon vrátili? Všetci si mysleli, že je dávno po vás. Celá zem sa triasla.“

„Ste zbabelci. Znásilňovať viete, ale bojovať s netvorom...“

„Čo je s Kostitrasom?“ ozval sa hlas od chatrče. „Je mŕtvy?“

Angelem. Za uzdu držal rytierovho koňa.

– Že vôbec má odvahu ukázať sa, – zadunel démon. – Roztrháme ho?

„Je po ňom,“ odvetil Gerhard a na démonovu otázku nereagoval. „Už nikomu nič nehrozí. Žiadne ďalšie obete.“

„Výborne. Tak si zaslúžite odmenu.“

Spoza žrebca vybehli štyria lukostrelci. Angelem stál s rukami vbok a na perách mu sadol škodoradostný úsmev.

„Čo urobíte teraz?“

– Mám mu to ukázať?

Gerhard si spomenul na to, s čím sa mu víla zdôverila, kto ju znásilnil ako prvý, a viac sa démonovi nebránil. Nechal sa zaplaviť jeho mocou, nabral rýchlosť a rozbehol sa oproti vojakom. Stihol vystreliť iba jeden z nich.

Šíp rytiera minul.

Najprv odzbrojil lukostrelcov. Udrel na nich s hnevom Božím a silou démona. Roztrhal im tetivy na lukoch, muži nedokázali vôbec zareagovať. Najbližšieho pleskol rukami po ušiach, jednému vrazil do brady a ďalšieho kopol do holene tak silno, až mu nechtiac zlomil kosť. Jančiaci žrebec sa postaral o posledného.

Angelem sotva stihol zažmurkať a už sa mu o krk opierala čepeľ jeho vlastnej dýky, ktorú mu Gerhard vytrhol spoza opaska. Pri chatrči sa objavili ďalší vojaci, zrejme ich prilákal hluk boja. Keď zbadali, že ich veliteľa delí od smrti iba jediný pohyb, zaspätkovali na mieste a nenávistne gánili na rytiera.

„Nechcem nikoho ďalšieho zabiť,“ zvýšil hlas Gerhard. „Mal by som, ale tento ničomník mi za to nestojí.“

– Taká škoda...

„Komtúrovi jeho zločiny oznámim, nech ho súdi on alebo Boh, ak mu raz bude dopriate postaviť sa pred neho. A ak sa proti mne o niečo pokúsite, pošlem vás všetkých do pekla! Odchádzam.“

Postavil sa a ukázal im chrbát. Viac sa o nich nestaral. Vzal si koňa a pomohol Borke vysadnúť do sedla.

Zamierili k brodu.

*

Krajina okolo Bielej rieky sa Gerhardovi veľmi páčila. Voňala životom a hýrila farbami. Stromy boli obsypané mladými listami, v korunách lietalo vtáctvo a medzi krovinami sa pohybovalo množstvo zveri.

„Rieka! Zase tečie...“

Víla žiarila. Zoskočila z koňa, rozbehla sa dolu svahom a vhupla do vody.

– Tak sa zdá, že sme ju zachránili, kresťan.

– My nie, – nesúhlasil Gerhard. – Dokázala to sama.

Po prvý raz sa démon ozval s pokojom v hlase. Bez výsmechu, bez provokácie. A potom sa odmlčal.

Gerhard sa poobzeral okolo seba. Keď nezbadal nič podozrivé, sadol si na breh a v tichosti sa pomodlil k Bohu. Bol rád, že aspoň jedna víla prežila a po netvorovi nezostala ani pamiatka.

Zovrel ruky. Nie pre prosbu, ale ako vďaku. Prsty, ktoré držali srdce zla, teraz ležali pokojne. Už nehoreli. Už sa netriasli.

Na chvíľu zatvoril oči. V jeho mysli sa mihol obraz tej noci. Mesiac, víla, telo prepletené s tým jeho. Vzrušený dych. Šepot.

„Zachráň ju... a vyber si odmenu.“

A potom, akoby mu niečo ťažké dopadlo do lona, otvoril oči – na zemi vedľa neho ležal meč. Nie ten starý, zlomený. Tento bol nový, lesklý, čistý. Rukoväť mu sadla do dlane ako uliata.

Nevedel, odkiaľ sa vzal, no vedel, čo to znamená.

Život zvíťazil. A on konečne pochopil, čo znamená zaslúžiť si ho.