Magister alchýmie a bylinkárstva Tadeáš Burgyňa, zvaný tiež Tadeáš z Postmontem, sa už potýkal so všeličím. So živými mŕtvymi, ktorí mŕtvi neboli, aj s duchom, ktorý vlastne nestrašil. Len s jedným urapotaným vodníkom si nie a nie dať rady!
Čo ak si niekto neurobí názor na ľudí po tom, čo uvidí ich láskavosť, ušľachtilosť a dobrotu? Čo ak je niekoho prvé stretnutie s ľuďmi v skutočnosti stretnutím s našou chamtivosťou a namyslenosťou?
Lyžičku s vreckom som nahmatala v momente, keď sa bolesť začala plížiť naspäť, a na jej vlnách som smerovala k rozhodnutiu. Čítať som síce nevedela, ale počítať som nezabudla. Jeden, dva… už chýba len tri.
Je rok 536 a do malej dediny zamierila nevysvetliteľná mlha. Nikto nevie, odkiaľ prišla ani čo sa deje. Niektorí ju považujú len za prírodný úkaz, iní naopak za znak božieho hnevu. Hmla však nie je jediná, čo prišlo; v jej hĺbkach sa skrýva čosi, čo vyzerá ako človek. Nehybne stojí a len pozoruje. Čoskoro sa v celej dedine rozšíri paranoja a hrôza. Prečo hmla prišla a o čo jej ide?
„Vítejte na Pekelné škole,“ hlásal starý, místy ohořelý billboard. Vysel tam již nejméně milion let a démon, který z něj na mě zíral, již měl jen půlku obličeje. Jeho obličej měl sytě fialovou barvu, zbylé jedno oko mu zářilo žlutě a z hlavy mu místo rohů vyrůstala chapadla. Pokaždé, když jsem se na onen billboard podívala, proklela jsem se za to, jak vypadám.
Krajina okolo Bielej rieky sa Gerhardovi vôbec nepozdávala. Páchla hnilobou a bola bez života. Aj slnko svietilo akosi mdlo. Po dlhej zime už všade zavládla jar, len tu sa zem ešte neprebudila. Vyschnuté stromy, šedé trsy trávy a množstvo zdochlín.
Nie je to krajina pre život, pomyslel si. A už vôbec nie pre ten, čo vo mne zostal.