V nočnom tichu žiarili pochodne v rukách ozbrojených kráľovských strážcov a osvetľovali ich zachmúrené tváre. Lesklými očami kĺzali hore a dole po vysokej štíhlej veži, pod ktorou stáli. Týčila sa k matnej nočnej oblohe ako diablova vyhliadka.

Veliteľ stráže vykročil vpred, jeho oceľový hrudný plát odrážal mihotavé plamene. Strniskom pokrytá tvár sa zamračila, keď pochodeň v jeho ruke osvetlila dvere vyrezávané zvláštnymi obrazcami a rúnovými slovami. Muž vykrútil hlavu nahor a zakričal: „Čarodej! V mene regentky, princeznej z Lombordie si zatknutý!“

„Blázni!“ zaručal hlas ktorý sa desaťkrát vrátil ako ozvena hromu.

Karmínovočervený blesk preťal temnú oblohu a zahrmel ako praskanie veľkej hory. Jeho žiara len na prchavý okamih odhalila strach a paniku v tvárach mužov.

Potom runové dvere zaškrípali a odchyľovali sa pomaly, akoby ich otvárala samotná hrôza. Zvnútra sa ozvalo hlboké vrčanie a v tme vzplanul pár rubínových očí.

„Držte líniu!“ zakričal muž najbližšie k dverám. Natiahol ruku s pochodňou a zasvietil do dverného rámu; vzápätí stuhol, jeho oči sa doširoka otvorili.

„Pri bohoch,“ zašepkal a ustúpil. „Čo... Ach!“

Krv prudko vystrekla z rozťatého hrdla skôr, ako si vôbec uvedomil, čo sa stalo. Pochodeň vypadla z rozochvenej ruky.

Muži sa v panike otáčali, koktali strachom a nejednotne utekali preč. Rachot ocele a výstroja sa miešal s vydeseným dupotom topánok.

Dvere opäť vŕzgali a pomaly sa zatvárali.

Veliteľ sa chvíľu potácal ako opitý, potom sa zrútil na zem; krvácal a kŕčovite sa mykal, až kým jeho telo neprehralo súboj so smrťou.

Hukot chrámových zvonov sa niesol teplou nocou a bol len slabou ozvenou v kráľovskej komnate osvetlenej sviecami, kde sa na veľkej posteli skrúcal v bolestiach muž v purpurovom rúchu. Prstami kŕčovito zvieral a krčil zamatovú prikrývku, na ktorej ležal. Pot pokrýval jeho slonovinovú, stále mladú tvár, poznačenú vráskami agonického utrpenia. Z pier mu unikali neľudské stony.

Pri posteli stála žena v ľahkých, takmer priesvitných šatách z jemného bieleho tylu, ktoré odhaľovali lesklú olivovú pokožku ramien a rúk. V drieku ich sťahoval purpurový pás. Jej husté čierne vlasy boli stočené do drdola okolo zlatej ihly, ktorá držala tento noblesný účes.

„Ach, brat,“ nariekala. „Aká kliatba na teba doľahla?“

Keď hľadela na zvíjajúceho sa kráľa, nemohla si nevšimnúť ničotu v jeho prázdnych bielych očiach. V tomto umierajúcom tele sotva zostávala štipka rozumu.

Potom strhla zrak na okno, za ktorým sa črtal štvorec hviezdnej noci. „Prekliati proféti a ich zvony. Nestačí, že davy vonku plačú? Musia teraz vykonávať svoje rituály?“

„Pani moja,“ ozval sa hlboký hlas.

V tmavom rohu vstával muž z červeného čalúneného kresla. Mal na sebe prosté čierne rúcho, ktorého záhyby mu zakrývali nohy a dotýkali sa podlahy. Jeho plešatá hlava, vráskavá tvár a supí nos mu dodávali strohý a temný výraz.

„Tí proféti, ako ich nazývate, si len želajú vyliečiť nášho milovaného kráľa.“

„Ty!“ zasyčala. „Vysvetli mi, prečo čarodej z veže stále nie je sťatý?“

„Trpezlivosť,“ povedal pokojne, akoby ho netrápili bolestivé stony kráľa. „Vo vašom mene som vyslal k veži najlepších mužov a čoskoro...“

Búchanie na dvere ho prerušilo uprostred vety.

„Ďalej!“ zakričala princezná.

Dvere sa rozleteli a roztrasený kráľovsky strážnik, zadýchaný a spotený, sa hlboko uklonil. „Vaša výsosť... Nepodarilo sa nám chytiť toho nekromanta.“

„Čože?“

„Používa temné sily a... a vežu stráži démon.“

„Zmizni mi z očí!“ kričala v zúfalstve a hneve. „Inak ti nechám sťať hlavu!“

Strážca rýchlo zavrel dvere, akoby na tom závisel jeho vlastný život a z chodby sa ozval sled náhlych krokov.

„Prekliate psy, ach, tie naničhodné psy,“ zahrešila a zamračila sa na muža v čiernom rúchu. „Je to tvoja zásluha, nemôžeš... Nedokážeš ani viesť tých darmožráčov zo stráže!“

„To nie je pravda, pani moja,“ povedal pokojne. „Čelíme silám, ktoré sú mimo nášho chápania.“

Ale princezná si zachovala rozvahu, hoci zatínala päste a žilami jej prúdil despotický hnev. „Pripomeň mi, za čo ti môj brat platí?“

„Slúžil som tomuto dvoru ako radca dvadsať rokov predtým, ako ste prišla na svet,“ odpovedal, teraz už viditeľne podráždený. „Slúžil som vášmu otcovi aj vášmu bratovi verne. Ak naznačujete že by som ho mohol zradiť, tak...“

„Tak čo?“ vybuchla. „Nedokázal si ochrániť môjho brata. Pozri, len sa na neho pozri. Umiera, trpí a nikto s tým nič nezmôže urobiť. A ten prekliaty nekromant vo veži... on je jediný, kto dokáže zniesť takúto temnú mágiu!“

Okrem zvonov teraz zaduneli aj obrovské lesné rohy, akoby ohlasovali koniec sveta. Žena sa zachvela, panovačným gestom si odhrnula pramienok vlasov z čela a ukázala na dvere.

„Odíď a nevracaj sa, pokiaľ nebudeš mať hlavu toho diabla z veže v rukách!“

„Ako si želáte,“ povedal supí muž a potom nervózne zaťal čeľusť. Otvoril dvere a odišiel, pričom ich s hlasným treskom zavrel v nahnevanom prehlásení.

Žena vrhla rýchly pohľad na kráľa sužovaného kŕčmi, ktorý sa ledva udržal v ríši živých a utrela si trblietavú slzu z oka.

Potom vykročila smerom k závesu, odhrnula ho a vnorila sa do tmy.

Stálo pred ňou točité schodisko vedúce nahor. Cez úzke okná prenikali len slabé pásy mesačného svetla. Princezná napriek tme rýchlo vystupovala hore, akoby tadiaľto prešla už mnohokrát.

Keď dosiahla vrchol, vkročila na najvyššiu terasu na vrchole paláca, dvadsať krokov širokú aj dlhú. Biely mramor dlažby sa jemne trblietal aj v tlmenej žiare nočnej oblohy.

Vykročila k zlatému zábradliu, jej vlasy ľahko šuchorili pod šepotavým vetrom. Do uší jej doliehalo odľahlé trúbenie rohov a prenikavý rachot zvonov. Keď sa rozhliadla, uvidela nekonečné ulice zahalené pod plášťom noci, ale tie najbližšie k palácu sa mihotali vzdialenými svetlami; sviecami a pochodňami v rukách ľudí smútiacich za umierajúcim kráľom. Z týchto výšok si pripadala ako bohyňa sledujúca davy smrteľníkov.

„Ach, čo budem robiť?“

Dunenie krídiel ju vytrhlo zo stiesneného smútku. Strhla sa ako vyplašená mačka, vzhliadla hore a stuhla v úplnom strachu. Pritlačila sa chrbtom k zábradliu a napäto ho zvierala.

Desivá okrídlená silueta, čierna ako uhoľ, zatienila mesiac. Rubínové oči žiarili, mocná náruč sa rozpažila a netvor sa zniesol na terasu v prudkom útoku.

Výkrik plný hrôzy splynul s hukotom zvonov a veľký tieň, nesúci bezbrannú ženu sa roztopil v černi oblohy.

Pomaly prichádzajúc k zmyslom zistila, že leží na studenej kamennej dlažbe. Omámene si všimla železnú mrežu, za ktorou na protiľahlej stene hrozivo plápolala fakľa v medenom držiaku. Zalapala po dychu, chytila sa studených železných tyčí a zdvihla sa na roztrasené nohy. Až teraz ju zasiahlo náhle uvedomenie – bola v cele!

Ale potom jej po chrbtici prešla mrazivá ruka predtuchy a otočila sa, akoby ju k tomu nútil strach.

Zhíkla a nalepila sa k mreži.

V rohu stál muž v čiernej koži, krátkom kabátci, ktorý mu siahal sotva po pás, a pod ktorým sa zdúvala mocná hruď a široké ramená. Palce mal zaháknuté za opaskom. Jeho čižmy pokrýval prach. Vlčím pohľadom si prezeral jej štíhlu postavu a vznešené ľahké šaty.

„Stráže!“ kričala ako šialená. „Pomoc! Stráže!“

„Pri pekelnom ohni, dievča,“ povedal muž pokojne. „Stráže? Za koho sa považuješ?“

„Ty... ty... Čo je toto? Žiadam vysvetlenie!“

Muž sa uškrnul v úprimnom pobavení. „Si v žalári. Je to veľmi jednoduché.“

„Ale ako?“ povedala a potom stisla pery. V jej ohromenej mysli sa vynorila nejasná spomienka; zmätená zmes noci, mávajúcich krídel, strašnej výšky a zúfalých výkrikov. Boli to len rozmazané obrazy roztápajúce sa na hladine rozbúrenej rieky.

„Neviem, kto si, dievča,“ pokračoval muž, keď si všimol v jej očiach tú ťaživú hrôzu. „Ale radšej sa upokoj.“

„Kto si?“ spýtala sa.

„Som Irwin.“

„A... kde sme?“

„Niekde hlboko pod Karmínovou vežou.“

Zajakala sa, akoby sa dusila vlastnými slovami, a očami divoko kĺzala po celej cele. „Ach nie, nie, nie,“ kňučala. „Vedela som, že je to on, vedela som.“

Muž v čiernej koži si vzdychol. „Tvoje slová nedávajú zmysel.“

Vytrhla sa z pochmúrneho ošiaľu, vystrela sa do plnej výšky a vypla hruď. „Som princezná Belaflore,“ vyhlásila. „Som regentka a čoskoro budem právoplatnou dedičkou trónu Lombordie.“

„Ha!“ zvolal Irwin a nedbalo hodil rukou. „Tu, Vaša Výsosť, môžeš vládnuť akurát tak potkanom,“ povedal zdanlivo posmešným tónom. „Budem ťa volať Bela.“

„Čože?“ vyprskla a dupla nohou v striebornej črievici. „To by si nedovolil nikto!“

Len jeden rázny krok muža vpred ju umlčal. Jeho neoblomný a stoický výraz v tvári, ktorá ako si teraz všimla, bola pokrytá niekoľkodňovým strniskom, ju donútil pritlačiť sa k studenej mreži až tak, že sa jej chladné železo zarývalo do kože.

„Neubližuj mi,“ fňukala.

Pristúpil k nej sotva na jednu dlaň. Cítiac teplo jeho tela sa chvela a scvrkávala strachom, zatiaľ čo svetlo pochodne tancovalo na jej hebkej tvári. Irwin natiahol ruku, ona sa napäla, akoby sa chystala utŕžiť ranu a prižmúrila oči. Ale muž načiahol rukou za jej hlavu a jedným pohybom vytiahol zlatú ihlu, ktorá držala jej noblesný drdol. Čierne lesklé vlasy sa vo vlnách rozliali pozdĺž nežných ramien.

Potom jednoducho ustúpil do rohu a so záujmom si prezeral zlatú ihlu vo svojej ruke, ktorá vystreľovala odlesky žiary pochodne. Hodil krátky pohľad na vyplašenú ženu, neurčito zavrčal a uznanlivo prikývol.

Belaflore tam stála ako zneuctená. Nasucho preglgla, odtiahla sa od mreže a hľadela na toho muža, akoby bol prízrakom.

„Hodil ťa sem čierny netvor,“ prehovoril zrazu Irwin. „Netuším, či si skutočne princezná, no tvoje oblečenie tak rozhodne vyzerá. Čo si urobila čarodejovi, to neviem, ale zrejme si ho musela poriadne rozzúriť, keď ťa takto zajal.“

Urobila jeden opatrný krok vpred, ruky si ustráchane tlačila k hrudi. „On... Otrávil kráľa, môjho brata. Teraz sa chce zbaviť mňa.“

Irwin len mykol plecami a medzi prstami mierne ohol ihlu.

„Ako si sa sem dostal?“ pýtala sa.

„Sliedil som okolo veže,“ odpovedal a opäť sa snažil zakriviť ihlu. „Chcel som vedieť, aké bohatstvo sa tu ukrýva. No potom, uprostred noci, sa na mňa vyrútil okrídlený netvor. Omráčil ma a zobudil som sa v tejto cele. Neviem ako dlho tu som, pretože tu nie sú okná a tá fakľa za tebou horí stále rovnako, akoby bola čarovná.“

„Určite nás zabije,“ bedákala Belaflore, „Premení nás na hmyz, alebo na nás znesie temné kliatby.“

„Nie ak ho zabijeme prví,“ prehodil nedbalo Irwin.

„Ale ako?“ vyprskla. „Ani moji najlepší strážcovia ho nedokázali zajať.“

Pohŕdavý úškrn bol jedinou jeho reakciou. Svoju plnú pozornosť venoval tej ihlici, ktorú tak vehementne ohýbal a krútil medzi prstami.

„Počúvaš ma?“ dožadovala sa. „Aký...“

„Uhni,“ zavrčal a vykročil k nej. Belaflore uskočila nabok a vyjavene na neho hľadela.

Irwin si kľakol na koleno priamo pred mrežu, kde bol zámok a obozretne do neho strčil ohnutú zlatú ihlu – zo symbolu urodzenej márnivosti sa stal nástroj zlodeja. S prižmúrením oka krútil Irwin provizórnym šperhákom. Kovové cinkanie a štrnganie prerušovali tiché sústredené kliatby.

Hlasné cvaknutie sa prehnalo chodbami. Irwin vstal, zatlačil do mreží a tie sa so škripotom otvorili. Vystrčil von hlavu a rozhliadol sa. Za kruhom žiary pochodne číhala len hustá temnota.

Otočil sa k žene, zahľadel sa do jej lesklých očí a v geste pohŕdavosti pustil zlatú ihlu, ktorá s cinknutím dopadla na šedú dlažbu. Potom bez slova zamieril z cely von.

„Och, počkaj,“ vychrlila a zdvihla zo zeme trblietavý štíhly predmet.

Irwin na jej volanie nereagoval. Vystúpil na chodbu, postavil sa čelom k zvláštnej pochodni a schmatol ju.

Okamžite zhasla a všetko sa ponorilo do tmy čiernej a tichej ako dno priepasti. V žalári vládla desivá nehybnosť, len lapanie po dychu rezonovalo v bezhraničnom mori temnoty; Irwinovi znel jeho vlastný tlkot srdca ako úder vojnového bubna. Tváre sa mu dotýkal chladný vzduch, snáď prievan.

Započul sled šuchotavých krokov, vyplašený prerývaný dych a tichý vzlyk. Vzápätí zacítil teplo krehkého tela. Nesmelá ruka schmatla jeho kabátec s prekvapivou silou.

Šepotavý hlas zaznel pri jeho uchu: „Nenechávaj ma tu.“

„Psst,“ umlčal ju Irwin a vykročil vpred. Jednou rukou tápal pred sebou v tme, druhou sa držal chladnej vlhkej steny. Za ním sa držala Belaflore natisnutá tak blízko, až cítil jej vyplašený horúci dych na krku.

Ako slepé blúdiace duše sa zakrádali ďalej a pozorne načúvali akýmkoľvek cudzím zvukom.

Odľahlé rinčanie reťaze sa nieslo tmou a Irwin cítil, ako štíhle telo za ním stuhlo. Zdrapila ho za ruku a kŕčovite mu zaryla prsty hlboko do kože. Ale napredovali jeden opatrný krok za druhým, sledujúc prievan a nevediac, aké nevidené hrôzy číhajú okolo nich.

Zrazu Irwin zastavil a Belaflore doňho narazila.

„Čo sa deje?“ zašepkala.

„Dvere,“ odpovedal a dlaňou prehmatával drevený povrch pred sebou. Našiel kľučku a mierne odchýlil dvere – cez škáru prenikol úzky pás svetla a vyvalil sa hustý pach krvi a telesnosti.

Chvíľu Irwin váhal, no keď nezachytil žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, otvoril dvere dokorán.

Svietnik vrhal slabé svetlo na pyramídu ľudských lebiek na čiernom oltári uprostred sivej obradnej sály. Na stenách spočívalo množstvo políc, na ktorých sa leskli sklenené nádoby rôznych tvarov, niektoré do polovice plné bordových tinktúr.

Irwin vošiel do miestnosti, podrážky sa mu lepili k podlahe každým krokom a len po jednom pohľade dole pochopil, že dlažbu pokrývajú nánosy zaschnutej krvi.

„Čo to je za miesto?“ spýtala sa Belaflore rozhliadajúc sa s desom v očiach. „Tie... tie lebky patrili ľudom?“

„Zrejme,“ odpovedal Irwin, ktorý práve postrehol pošvu s mečom vyloženú na oltári pod lebkami.

Pristúpil bližšie, svetlo kĺzalo a chmúrne tancovalo po nahromadených lebkách; a on sa zachvel, akoby cítil muky tých úbohých duší, ktoré tam museli zomrieť v tmavom dyme, bolestivých výkrikoch a riekach krvi. Hľadel do čiernoty prázdnych očných jamiek, akoby sa mu prihovárali strašné sily.

„Irwin,“ povedal hlas a vytrhol ho z krátkeho tranzu.

Belaflore stála vedľa neho; v bielych, takmer priesvitných šatách vyzerala ako žiarivé biele pierko na dne čiernej priepasti. Irwin pokrútil hlavou, otočil sa znova k oltáru a vzal si pošvu.

„Môj meč,“ povedal a s kovovým cvaknutím si rozopol pracku opasku, na ktorý začal navliekať zapuzdrenú oceľ.

A Belaflore na neho hľadela; celá jeho osobnosť bola surová a nespútaná ako vietor slobody. Zjavne nemal kráľovskú krv, nebol bohato oblečený, no napriek tomu obdivovala jeho chladné vystupovanie a sledovala ho s rešpektom tak hlboko pochovaným pod troskami kráľovskej pýchy.

„A teraz?“ opýtala sa.

Irwin pritiahol opasok, koža zavŕzgala a meč visel pevne pri jeho boku. „Odídeme z tohto prekliateho miesta,“ povedal a pokynul hlavou za oltár s lebkami, kde sa črtali ďalšie dvere.

„Ale on nás nenechá len tak odísť. Viem to.“ Pristúpila k nemu bližšie a stíšila hlas. „A kde je ten netvor?“

Myknutie pliec bolo jedinou odpoveďou. Bez váhania obišiel odpudivý oltár a zamieril k dverám na opačnom konci siene.

Chodby a siene kráľovského paláca zaplnili uponáhľané kroky, výkriky a nezrozumiteľné debaty. Vojaci aj služobníci pobehovali hore-dole v úplnom chaose.

Muž v čiernom rúchu so supou tvárou sledoval ten zmätok tesne pred výsostnými komnatami.

„Pane!“ začul hlas. Mladý strážca, ten istý, ktorý predtým priniesol princeznej zlú správu, sa k nemu blížil držiac niečo v ruke.

„Čo je to za bordel?“ spýtal sa muž v čiernom rúchu.

„Kráľ zomrel a princezná Belaflore je nezvestná,“ prehlásil a podával mužovi pred sebou zvitok. „Poslala ma rada aristokratov, aby som vám, oznámil, že ako najstarší člen dvora sa teraz stávate regentom.“

S prázdnym výrazom si supí muž vzal stočený papier. Rozbalil ho a zbežne čítal jeho obsah. Nech už si v tej chvíli myslel čokoľvek, jeho tvár ostávala rovnako strnulá.

„Ľudia vonku nariekajú,“ chrlil ďalej strážca. „Správy sa šíria rýchlo. Boja sa o kráľovstvo, boja sa, že na Lombordiu padla temná kliatba z veže. Proféti a kňazi kážu o blížiacej sa skaze, hovoria o temných proroctvách.“

„Ja Edrych,“ prehovoril muž v čiernom a odtrhol pohľad od zvitku, „týmto preberám plnú moc.“

Strážnik sa nervózne rozhliadol a nasucho prehltol svoje obavy. „Mám... Poslať znova mužov k veži?“

„Nesmieme mrhať vojakmi na nejakú rozprávkovú vežu za hranicami mesta. Nech ide stráž do ulíc, aby upokojili ľudí. Nech vyhlásia, že ja, múdry Edrych, okamžite zastavím kliatbu.“

„Ako si Vaša Milosť želá,“ uklonil sa strážnik, potom sa otočil a doslova utiekol.

Nik nevidel prchavý úškrn na tvári muža v čiernom rúchu.

Keď Irwin otvoril dvere, rozprestrela sa pred nimi grandiózna sieň z ligotavého karmínového mramoru, dokonale kruhová a taká priestranná, že by sa v nej mohol konať vznešený bál. Steny sa týčili prevysoko, akoby boli uväznení vo vnútri ozrutného valca. Nebol tam žiadny zjavný zdroj svetla, no napriek tomu sa zdalo, že celá hala žiari.

„Ale...“ koktala Belaflore. „Ako je to možné? Karmínová veža je zvonku štíhla, ale táto hala je príliš veľká na to, aby sa do nej zmestila.“

„Je to nejaký čarodejnícky klam,” odpovedal Irwin. Jeho oči napäto striehli navôkol. „Pozri tam,“ ukázal na mahagónovú truhlicu so zlatým orámovaním, ktorá ležala priamo uprostred siene.

„Je to pasca,“ zašepkala Belaflore a chytila Irwina za rukáv, ale prudko sa vytrhol a pokračoval vpred.

Zastal tesne pred tou osamelou truhlicou a rozhliadol sa. Nikde v karmínových stenách nevidel dvere ani okná, a keď zdvihol hlavu, sotva dovidel na kupolovitý strop. Jeho oceľové zmysly, vycibrené zradnosťou zlodejského života, až podozrivo mlčali.

Sklonil sa a s vŕzganím otvoril veko; okamžite mu tvár zalial farebný žiar. Zalapal po dychu, siahol do truhlice a vytiahol plné dlane drobných drahokamov, ktoré sa mu teraz sypali z rúk späť ako kvapky dúhy. Zafíry, smaragdy, rubíny aj ametysty divoko žiarili.

„Ach,“ zajasala Belaflore, keď sa postavila vedľa. „Také... také bohatstvo. To musí mať väčšiu hodnotu než celý môj palác!“

„Naozaj má,“ prikývol Irwin a vzápätí sa zachvel.

Pustil drahokamy, ktoré melodicky cinkali. Potom sa pomaly otáčal a jeho ruka klesala k rukoväti na opasku.

Starý muž v karmínovom rúchu stál necelých desať krokov od neho. Objavil sa náhle a zázračne. Riedke sivé vlasy mu splývali okolo tváre drsnej a zvráskavenej ako kôra stromu. Jeho ruky, skryté vo voľných rukávoch rúcha, spočívali zvesené po bokoch. Za klamlivou krehkou podobou starca sa skrývala ominózna sila.

„To nie sú drahokamy,“ povedal chrapľavým hlbokým hlasom, „ale duše tých, ktorí zomreli v mojej veži. Predpokladám, že ste videli ich lebky v druhej miestnosti.“

Oceľ vedená rukou Irwina vyletela z pošvy. „Nechaj nás odísť, čarodej,“ zavrčal a mierne rozkročil nohy, akoby sa pripravoval na rýchly skok vpred.

Ale muž ho ignoroval; namiesto toho sa hlboko zahľadel na ženu, ktorá zatínala čeľusť a ktorej hruď sa dvíhala pod zúrivým dychom.

„Ty!“ zvolala s panovačnosťou vystupujúcou spod hladiny arogancie. „Otrávil si môjho brata!“

„Ah,“ zavrhol jej slová šmahom kostnatej ruky. „To som nebol ja, nemiešam sa do záležitostí smrteľníkov.“

„Bol si to ty!“ zakričala znova. „Bol!“

Starec nesúhlasne kýval hlavou. „Porušila si storočnú dohodu, podľa ktorej má byť Karmínová veža ponechaná na pokoji. Všetci králi a kráľovné ju ctili, ale ty nie. Nikdy som nesiahol na nikoho z mesta, iba na zlodejov, ako je ten potkan vedľa teba, a tých, ktorý chceli uškodiť mojej veži.“

Belaflore sa chvela hnevom. Irwin, bez toho, aby odvrátil vlčí pohľad od čarodeja, natiahol ruku, aby dievča pridržal na mieste. Keď pocítila jeho dotyk, mierne sa upokojila.

„Vždy som mal v meste zvedov,“ pokračoval muž. „Kráľ už zomrel. Myslela si si, že som to urobil ja a poštvala si na mňa svojich psov. Nuž a teraz zomrieš aj ty.“

„Môj... brat je mŕtvy?“ preniesla potichu, akoby tým slovám neverila. „Počkaj! Kto to potom urobil?“

„Ach, aká irónia,“ vyriekol čarodej. „Beriem to ako tvoje posledné želanie.“

„Povedz to!“

„Bol to kráľovský radca, najstarší člen dvora.“

„Ale,“ zajakávala sa a jej telo zrazu ochablo, kolená zoslabli a oči zvlhli slzami; pod hruďou srdce bubnovalo v rytme porážky.

Avšak starému čarodejovi nezáležalo na pocitoch ani na budúcnosti kráľovskej krvi. „A teraz sa obaja stanete ďalšími drahokamami v truhlici, ďalšími lebkami na oltári, ďalšou tinktúrou v mojej obetnej sieni. Budem piť vašu krv, aby som žil naveky.“

V tom okamihu sa Irwin vrhol vpred s rýchlosťou diabolského pantera a pevne držiac meč v oboch rukách uderil na čarodeja.

Čepeľ zasvišťala, ale minula – nikto tam nestál.

Šialene sa rozhliadol okolo seba, no okrem ženy v bielych šatách bola hala prázdna.

„Hore!“ zvreskla Belaflore.

Okrídlená beštia, čierna ako uhlie, sa rútila strmhlav dole.

Irwin sotva odskočil, aby sa vyhol démonovi; a stuhol v bezhraničnej hrôze.

Hlava netvora bola len lebka potiahnutá čiernym pergamenom s rubinovými očami, zbavených čohokoľvek ľudského. Veľké ochlpené telo bolo akoby stvorené zo zvláštnej, uhliu podobnej substancie. Roztiahnuté paže, zakončené čiernym pazúrmi, sa chystali na útok. Za širokým chrbtom sa pár netopierích krídel, pretkaných hrubými žilami, skladal ako vejár. Toto bol tvor zvrátenej kliatby a zabudnutej mágie vytiahnutej z horiacich riek pekla.

Potom nasledovalo šialenstvo. V oceľovom tanci švihal Irwin svojou čepeľou a držal beštiu na uzde. Belaflore bola len bielou šmuhou, ktorá sa snažila vyhnúť brutálnej rýchlosti boja.

Irwin vystrelil mečom dopredu a bodol celou silou, ale monštrum sa na prchavý klamlivý okamih rozmazalo, akoby sa stalo nehmotným. Irwin stratil stabilitu a padol na kolená. Beštia ho zovrela za hrdlo a týčiac sa nad ním vysoko ako čierny gigant mu zaryla pazúry do kože. Kľačiaci Irwin sa stretol so žiariacimi očami a cítil, ako mu dušu-drviaca temnota premáha zmysly. S posledným dychom zvieral meč, ale jeho paralyzovaná ruka sa odmietala pohnúť. Škrípajúc zubami bojoval s démonickým pohľadom čiernej lebky.

Belaflore prekonala zdesenie a za horlivého výkriku sa vrhla dopredu s niečím zlatým v ruke. Bodala a bodala démona do chrbta aj krídel ihlou.

Beštia pustila Irwina a prudko sa strhla švihajúc rukou. Žena po zásahu odletela niekoľko krokov dozadu, tvrdo dopadla na dlažbu a odkotúľala sa ako handra, jej strieborné črievice sa rozleteli na dve strany. Ale napriek zraneniam ihneď vyskočila na bosé nohy a hnaná zúrivosťou znova zaútočila; len matne vnímala Irwina, ktorý práve vstával na nohy.

Belaflore vrazila zlatú ihlu hlboko do hrude čierneho monštra. V tom istom okamihu ho Irwin prebodol zozadu mečom.

Z čeľuste netvora unikol neľudský ston, keď v poslednom úsilí rozhodil rukami a udrel ženu, ktorá zniesla plnú ranu. Belaflore bola zhodená dozadu.

Čierny netvor sa kŕčovite zvíjal, zúfalo sa zaháňal rukami a mával dodriapanými krídlami; vydal zo seba vresk hrôzy, ktorý sa v karmínovej sieni niesol desaťkrát ako ozvena. Červené oči zhasli a telo sa zrútilo na zem.

Kľačiac na zakrvavených kolenách lapala Belaflore po dychu, rany a modriny pokrývali jej štíhle telo, kedysi vznešené šaty boli roztrhané na kusy a odhaľovali zakázanú spotenú pokožku.

Vnímala pred sebou pohyb a zdvihla svoj planúci pohľad.

„Vstaň, Bela,“ povedal muž týčiaci sa nad ňou s rukou jemne natiahnutou dopredu, ako keď džentlmen žiada dámu o tanec. „Mám pocit, že tvoje kráľovstvo je v rozvrate.“

S jeho pomocou vstala a keď sa ich dlane dotkli, nespútaná iskra živočíšnosti zapálila v jej srdci uhlíky vášne. Vzdychla si a pustila jeho ruku. Zrak teraz upierala na zakrvavenú kopu – starého muža v karmínovom rúchu so zlatou ihlou trčiacou z hrude. Samozvaný nesmrteľný čarodej bol mŕtvy.

„Pozri sa tam,“ Irwin kývol hlavou na truhlicu hneď vedľa nich.

Keď obaja nahliadli dnu, videli rozpadajúce sa sivé drahokamy, zbavené všetkých farieb. Pomaly sa menili na prach.

„Oslobodili sme duše,“ povedala stále lapajúc po dychu.

„Musíme odísť,“ ukázal Irwin pred seba. Kde bola predtým len stena, teraz stáli dvere pokryté zvláštnymi runovými symbolmi. Zjavili sa znenazdajky, rovnako ako predtým nekromant.

Muž v čiernej koži vykročil s mečom visiacim z ruky, Belaflore cupitala bosá vedľa neho.

Dvere sa s vŕzganím otvorili a obaja si s úľavou vzdychli. Čakala ich šerá obloha fialového úsvitu. Čerstvý južný vánok šepotal a jemne ich hladil po zmorených tvárach.

„Musím sa pomstiť,“ povedala Belaflore a zahľadená na zeleň divočiny. „Ale som bosá a otrhaná.“

„Bela,“ otočil sa k nej Irwin a zasunul meč do puzdra. „Ponesiem ťa, ak budem musieť. Zachránila si ma. Nie si len kráľovská pretvárka, si statočná žena.“

„A ty si zachránil mňa,“ prikývla, ani si neuvedomujúc, že jej lesklé líca naberali ružový odtieň. „Ak mi pomôžeš získať späť môj trón, štedro ťa odmením.“

„Do pekla s odmenami,“ odsekol Irwin. „Poď sem!“

Zhíkla a zasmiala sa, keď ju zdvihol do náručia a vykročil k ďalšej kapitole, no v tej chvíli netušil, že aj tá bude napísaná krvou a zúfalstvom. Ale nateraz našla budúca kráľovná úľavu v náručí cudzinca, ktorý sa náhodou ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.