Nemotrny vrah
Síce nežánrová ale dostatočne absurdná poviedka. Inšpirovala ma :) Yeah, mikrofón zapnutý. Počúvajte príbeh o chlapíkovi, čo si pomýlil profesiu. Aha! Vonku zúri búrka, blesky režú noc, v chate sedia kamoši, no nevolajú o pomoc. Dvere zrazu vrznú, kráča temná silueta, dramatický krok vpred... a zrazu z neho lieta! Potkol sa o prah, na zem padá ako vrece, „Au, moje kríže!“ narieka, to sa predsa prepečie. Namiesto hrôzy, všetci chytajú sa za bruchá, tento maskovaný fantóm nemá ani len ducha. „Ruky hore!“ kričí, no drží naopak nôž, Tomáš mu len vraví: „Kámo, radšej preč sa plaz a bež!“ Najhorší zloduch, akého kedy svet spoznal, viac rán utŕžil sám, než komukoľvek rozdal. Je to majster trapasov, kráľ všetkých nezmyslov, zaspí radšej na gauči v ríši sladkých omylov. Chce ich ísť strašiť, no v pľúcach má len kašeľ, „Do čerta, čo poviem?“ správne slová nenašiel. Hlavou vrazí do stromu, zazvoní mu zvon, krok rovno do bazéna – šplach! – a mokrý mieri von. Zakopne o kábel, ventilátor začne viať, namiesto úteku, opäť začnú sa mu smiať. Do exkrementu stúpi, nohavice idú k zemi, „Dnes fakt nemám svoj deň,“ fňuká, zúfalý a nemý. Ale bacha, sranda končí, z basy kráča Evžen, skutočný psychopat, chladnokrvný väzeň. Temný tieň a prázdny zrak, v ruke drží chladnú zbraň, nad úbohou Petrou vyberá si krutú daň. Nová suseda Megan, Tomáš na ňu hľadí, náš nešika v maske okamžite plány ladí. Kráča rovno k rivalovi, hoci páchne ako skunk, „Dnes ťa zložím, netvor!“ chystá sa na hlavný ťuk. Evžen tasí čepeľ, no vtom prásk a výstrel z tmy! Renáta drží kvér, vyriešila zlé sny. „Zmizneš, ale úplne!“ hlási drsne bez súcitu, hrdinka večera, zachránila celú suitu. Tomáš berie Megan, zazvonia im zvony, a náš starý fantóm? Ten už iné méty honí. „Idem do lunaparku!“ lúči sa so smiechom, strašenie mu nešlo, no zostal dobrým človekom. Takže tak, priatelia. Ak nevieš nikoho vydesiť, skús radšej rozdávať cukrovú vatu. Koniec! :)
11.08.2026 18:20:45

Koleso šťastia
Yo, počúvaj ma sem, ty naša veľká hrdinka, do tašky nech letí hneď tá kávová novinka. Dve obrie termosky, to najtvrdšie espresso, k tomu zväzok mrkvy, nech to má to správne eso! Kričím: „Hej, ten rohatý doktor má predsa hlad!“ Po šichte ho nakŕm, inak spustí riadny pád. Zdraví hrdý rezident zo Suchých Mľaskov, kde chrumkáme pukance s ohromnou láskou. Sledujeme s úžasom ten neuveriteľný zjav, riaditeľka Príčetná chytá hysterický stav. Vrieska: „Čo ten kruháč svietiaci v kaleráboch?!“ Z lokálneho úkazu padá zrazu na bok. Tento vzácny artefakt tajne máme v moci, sušíme na ňom pyžamá už od stredajšej noci. Hovorím ti na rovinu: „Kamoška, šliapni na plyn!“ Zachráň tú rovnováhu skôr, než zostane len dym. Údržbár už číha, zberné suroviny volajú, príď si preň rýchlo, kým nám ho nepredajú! Držíme ti palce, táto výprava je tvoja, plutvy pre tých strážnikov nech ťa dobre spoja. Ufňukanej Šťastene len jeden odkaz daj: „Slzy plné depresie okamžite zanechaj!“ Kričíme jej nahlas: „Už zahoď tú prekážku, lesklejšiu než novú ti vrátime súčiastku!“ :)
11.08.2026 17:35:32

Hrana súcitu
Amarilla, vďaka za komenty. Ale k veci: pointa poviedky by mala vyplynúť zo samotného textu. Ak ju tam nie je vidieť, asi som ho nenapísal dostatočne dobre. Napriek tomu sem dávam pár myšlienok, na ktorých som staval: Súcit k ľuďom, ktorí si ho v tvojich očiach nezaslúžia, patrí k tým najťažším, no zároveň najhlbším ľudským skúsenostiam. Je to paradox: prečo by som mal venovať empatiu, pochopenie alebo ľudskosť niekomu, kto ublížil mne či iným, alebo sa správa sebecky a kruto? Prirodzenou reakciou je hnev, opovrhnutie alebo túžba po spravodlivosti. No prejavenie súcitu v týchto okamihoch nie je prejavom slabosti ani naivity. Je to posun od emocionálnej reakcie k hlbšiemu porozumeniu ľudskej povahe. Súcit nie je odmena, ktorú si človek musí odpracovať dobrým správaním. Ak ho prejavuješ len tým, ktorí sú k tebe milí alebo bezchybní, ide len o transakciu (ja som dobrý k tebe, ty ku mne). Skutočný súcit je vnútorný postoj. Hovorí o tom, kým si ty – že dokážeš vidieť bytostnú ľudskú hodnotu aj tam, kde ju ten druhý svojimi činmi aktívne pošliapava. Súcit k ľuďom, ktorí si ho nezaslúžia, v konečnom dôsledku nie je darom pre nich. Je to svedectvo o tvojej vlastnej ľudskosti a o tom, že si sa rozhodol/la nedopustiť, aby zlo, slabosť alebo krutosť iných zmenili to, kým si.
17.07.2026 17:16:59

Deti Rozhrania
Toto asi nesadne každému. Poviedka je veľmi pôsobivým spojením kozmického mýtu a melancholickej sci-fi, ktorá ma okamžite vtiahla do majestátneho sveta nadprirodzených entít. Skvele pracuješ s motívom krehkej rovnováhy medzi tvorbou (persóny) a nevyhnuteľnou entrópiou (depersóny), pričom tradičný koncept božskej sily v podobe Agapé originálne narúšaš ťaživo poňatým darom slobodnej vôle a chaosu. Záverečný stret abstraktných nesmrteľných správcov s ľudskou posádkou je síce na môj vkus možno až príliš náhly, no napriek tomu slúži ako mrazivé vyvrcholenie, v ktorom sa ľudská zvedavosť stretáva s definitívnou kozmickou tragédiou. Príbeh tak nielenže vyniká silnou atmosférou a vizuálnou predstavivosťou, ale zanecháva aj hlboký existenciálny odkaz o tom, že prekročenie niektorých hraníc môže viesť k zániku všetkého, čo poznáme.
11.07.2026 12:17:45

Hrana súcitu
Puski, k tvojmu komentáru by som rád doplnil dôležitý kontext, ktorý formoval tento text: ide o alegorickú fantasy. Môj pokus o preexponovanie výrazov, emócií a obrazov bol úmyselný. Cieľom bolo vytvoriť hutnú, takmer divadelne vyhrotenú a snovú atmosféru. Kontrasty - ako úplná nenávisť verzus absolútny súcit - sú tu zámerne zveličené, aby slúžili samotnej alegórii. To však vôbec neznamená, že tvoja kritika nie je na mieste. Práve naopak, presne si pomenoval momenty, kde môj štylistický zámer narazil na limity čitateľnosti. K tvojim postrehom: Aj keď je text alegorický, neospravedlňuje to lenivosť vo výstavbe viet. V tomto type fantasy mám občas tendenciu skĺzavať k pasívnym konštrukciám a nadužívaniu pomocných slovies, čím dej stráca ťah. Tvoja rada osekať prídavné mená a balast o 70 % je zlaté pravidlo, ktoré si beriem k srdcu. Prehnaným, abstraktným opisom démonov z neba som ti ako čitateľovi nedal priestor, aby si si hrôzu dotvoril sám. Ukázal si mi, že servírovanie hotových, no príliš abstraktných obrazov paradoxne zabíja mystiku. Čo sa týka výrazov ako atmosféra, ozón alebo konvergencia, narazil som na úskalie môjho zámeru. Chcel som stierať hranice medzi sci-fi a fantasy. Tvoja spätná väzba mi však ukázala, že použitie takto explicitne vedeckých a moderných slov rozbíja historicko-mystickú ilúziu. Daň za tento žánrový experiment bola v tomto prípade dosť vysoká – namiesto budovania tajuplného sveta som ťa vytrhol z deja. Ďakujem za pochvalu filmových detailov. Je to pre mňa ten najlepší dôkaz, že úderný, fyzický opis vtiahne do deja neporovnateľne lepšie než akákoľvek vyzdobená próza. Tvoj komentár je presne tá konštruktívna čitateľská facka, ktorú tento text potreboval. Pripomenul si mi dôležitú vec: hoci môže byť autorský zámer akokoľvek alegorický a vyhrotený, nikdy nesmie z čitateľa urobiť len pasívneho diváka utopeného v slovníku cudzích slov. Skrotiť vnútorného grafomana a nechať text dýchať je tá najlepšia rada, akú som mohol dostať. Ďakujem! :)
10.07.2026 17:41:29