V Jave, svete živých, už týždne nevyšlo slnko. Nebola to len nejaká atmosférická anomália alebo hustá zimná hmla. Bol to tvrdý, hmatateľný blackout. Tma, ktorá páchla po hnijúcom lístí, zrazenej krvi a skrachovanom systéme. Vtáky vypli svoje ranné vysielanie, dobytok v maštaliach začal držať hladovku a len tupo, s prázdnym zrakom civel do stien, akoby pochopil absolútnu zbytočnosť svojej existencie.

V malej drevenici na okraji osady, ďaleko od centier moci, sedela Živa. Jej prsty vo frenetickom, kŕčovitom tranze lietali po krosnách. Ako kňažka Mokoše, Veľkej matky a hlavnej architektky prirodzených sietí, sa snažila utkať ochranný firewall pre svoju komunitu. No infraštruktúra padala. Ľanové nite, ktoré ešte ráno žiarili čistotou, sa jej pod prstami menili na toxický odpad. Boli vlhké, slizké a farbili sa do farby dechtu.

Zrazu krosná zdochli. Živa s hrôzou sledovala, ako z drevenej sošky Mokoše, toho prastarého symbolu zeme, začala vytekať hustá, zapáchajúca brečka.

„Moja zem krváca, dieťa moje,“ ozval sa jej v hlave ženský hlas, no nebola to hrejivá materská útecha. Bol to zúfalý šepot stareny, ktorú práve zaživa pochovávajú do betónu. „Siete hnijú odspodu. Hranica padla. Systém je kompromitovaný.“

Živa padla na kolená. „Matka Mokoš, čo sa to kurva deje s naším svetom?“

„Toto nie je náš svet, čo zomiera ako prvý,“ odvetila bohyňa a jej drevený avatar praskol vo dvoje. Z praskliny nevyliezol hmyz, ale hustý, čierny dym – čistá cenzúra, ktorá okamžite začala požierať svetlo sviečok. Dym sa jej ovil okolo členkov ako policajné putá. Podlaha z udusanej hliny zmäkla na páchnucu stoku. Skôr než stihla zakričať, zem pod ňou otvorila svoju tlamu a Živa sa prepadla do ilegality.

Padala len krátko. Náraz bol mäkký, no studený ako mramor v márnici. Vzduch tu nepulzoval teplom Javu. Bol mŕtvy, statický a mrazivý. Živa sa s kašľom postavila. Bola v podzemnom lese obrovských, vyvrátených koreňov. Ocitla sa v Nave, v hlbokom undergrounde, ríši mŕtvych, vyvrheľov a duchov.

Rieka, ktorá sa plazila pomedzi korene, nebola z vody. Tvorili ju stuhnuté, nemo kričiace tváre duší – obetí systému, ktoré uviazli v nekonečnej slučke agónie.

„Kto sa opovažuje dýchať teplý vzduch v mojej zóne?!“ Zem sa zatriasla. Z tieňov vystúpila majestátna, no zdevastovaná postava. Veles. Pán Navu, starý boss mágie, podsvetia a zvierat. Obrovské telo pokrývala srsť, z hlavy mu rástli sobie parohy. No Živa okamžite videla, že tento kráľ undergroundu je na kolenách. Rohy mal polámané, z rán mu nekvapkala krv, ale čierny, rádioaktívny prach, a v jeho očiach – kedysi plných hlbokej, subverzívnej múdrosti – zúrila tupá bolesť.

Okolie jeho trónu nebolo vystlané machom. Zväzovali ho ostré, čierne tŕne, ktoré sa mu zarezávali do mäsa ako ostnatý drôt. Pulzovali ako navreté žily. Paralýza zdola nahor. Totalita podsvetia.

„Pán Veles...“ vyrazila zo seba Živa a padla k zemi. „Mokoš ma sem...“

„Mokoš ťa nedokáže zachrániť. Ani teba, ani mňa,“ zavrčal Veles a vykašľal obláčik mrazivého prachu. „Rovnováha išla do pekla. Ten, ktorý mal navždy sedieť v najhlbšej izolácii, sa kŕmi mojimi mŕtvymi. A teraz prichádza.“

Teplota padla tak brutálne, že Žive okamžite omrzli pery. Všetky zvuky Navu – šepot duší, praskanie koreňov, aj Velesov ťažký dych – to všetko bolo zmazané. Zostalo len ticho. Také hrubé ticho, až jej z neho krvácali bubienky. A potom prišiel Černobog.

Nebolo to monštrum z rozprávok, so zubami a pazúrmi. Bola to samotná absencia. Priepasť, ktorá kráčala. Dokonalý, sterilný fašizmus. Kde padol jeho tieň, tam sa vymazala hmota, spomienka, identita. Tvorili ho len obrysy čistej tmy, v ktorej sa rojili tisícky slepých, bielych očí bezpečnostných kamier. Namiesto hlasu vysielal pocit. Hnus. Čistú, byrokratickú zlobu, ktorá sa Žive zavŕtala do mozgu ako vírus.

Pán Navu je slabý, rezonovalo v priestore. Neboli to slová, bol to príkaz. Čierne tŕne sa hlbšie zarezali Velesovi do hrude. Boh podsvetia zreval od bolesti, no zvuk zostal pohltený v Černobogovej zvukotesnej izolácii. Duše mŕtvych mi už nestačia. Jav bude mojou novou fabrikou na prázdnotu. Všetko sa stane ničím.

Tisíce bielych očí sa zameralo na Živu. Cítila, ako jej bije srdce, ako jej prúdi krv – a cítila, ako ten mŕtvy systém nenávidí jej individualitu. Ako lačnie po tom, aby ju zglajchšaltoval. Z tieňa sa natiahol beztvarý pahýľ čiernej hmly priamo k nej. Živa zamrzla. Strach ju úplne paralyzoval, cítila, ako z nej uniká autonómia ešte predtým, než sa jej tá tma vôbec dotkla.

Vtedy Veles urobil posledný krok odporu. Zaboril obrovské ruky do ostnatých tŕňov, ktoré ho zväzovali. S hrozivým praskaním kostí a trhaním vlastného mäsa tie putá roztrhol.

„Uteč, dcéra Mokoše!“ zreval Veles hlasom, ktorý spustil podzemné zemetrasenie. Udrel kopytom do zeme priamo pod ňou. „Povedz im hore v Jave, že smrť už nie je prirodzený koniec, ale surovina pre ten ich systém! Pripravte sa na kurva dlhú noc!“

Zem pod Živou explodovala. Posledné, čo videla predtým, než ju prúd hliny vystrelil nahor, bol Veles padajúci na kolená, kým ho Černobogova tma s definitívnou platnosťou asimilovala.

Živa sa s krikom prebrala na zemi svojej drevenice. Pľúca jej horeli, lapala po vzduchu Javu, ktorý zrazu chutil ako čistá sloboda. S roztrasenými nohami sa postavila. V chalupe bola tma. Rozkopla okenicu, dúfajúc, že uvidí aspoň kúsok slnka, aspoň nejaký dôkaz, že svet vonku ešte dýcha.

Nič. Vonku stála len nepreniknuteľná, inštitucionálna čierňava. A z nej sa pomaly, potichu, začali vynárať biele, slepé oči. Sledovali ju.

Za jej chrbtom, v rohu tmavej miestnosti, sa krosná dali samé do pohybu. Klap... klap... klap... Automatizovaná produkcia. Tkali nové plátno. Úplne čierne, rubáš pre celý svet, pretože v ňom nemal prežiť nikto so slobodnou vôľou.

Živa cúvala, až kým nenarazila na studenú pec. Nahmatala ťažký železný kutáč. Bola to smiešna zbraň proti totalite, ktorá práve zožrala Boha podsvetia, no bol to jej jediný, zvierací inštinkt. V rohoch miestnosti sa rojili ďalšie a ďalšie oči. Nepozerali sa na ňu; oni ju odsávali. S každým žmurknutím z nej ťahali teplo, spomienky a vôľu rebelovať. Čierne plátno na krosnách rástlo, prelievalo sa po podlahe ako toxická ropná škvrna. Kde sa dotklo dreva, tam hmota zmizla do prázdnoty.

A potom sa tlak v miestnosti zmenil.

Smrad Černobogovho mŕtveho systému preťal iný pach. Ostrý, čistý a radikálny. Páchol ako zamrznutá krv na snehu, zohýbaná oceľ a praskajúce kosti. Okenice, ktoré Živa predtým vytrhla, s rachotom vleteli dovnútra. Nevtrhol tam len vietor. Vtrhla tam zima taká absolútna, až sa Žive roztrhli pery. Biele oči v rohoch zrazu stuhli.

Do dverí, vo víre snehovej fujavice, vstúpila Morena. Kráčala bosá po podlahe, ktorú okamžite pokrývala drsná inovať. Jej koža mala farbu mŕtveho piesku a vlasy sa jej vlnili vo vetre. Namiesto očí mala hlboké, temné studne plné zamrznutých hviezd a na hlave korunu z ostrých cencúľov a lebiek. Bohyňa zimy, nočných môr a neúprosnej smrti. Anarchistka absolútneho konca.

„Moja sestra tká siete a ja ich strihám,“ prehovorila hlasom, ktorý pripomínal brúsenie nožov. „Také sú pravidlá hry. Ale ty, Černobog, ty systém ignoruješ. Ty trháš samotné plátno.“

Morena zdvihla ruku, bledú a tenkú ako kosť, a namierila na plaziacu sa čierňavu. „Smrť patrí mne. Duše patria mne. Nebudeš mi tu znárodňovať moju úrodu.“

Z temnoty sa ozval len beztvarý, tupý odpor. Čierna hmota sa vymrštila, aby Morenu pohltila. No Morena nebola z mäsa a kompromisov, aby ju vydesila ničota. Ona bola Koncom samým. Otvorila ústa a vydýchla. Nebol to len mráz. Bol to koncentrovaný tekutý dusík. Kde sa jej dych zrazil s Černobogom, nastala explózia. Tma zamrzla. Biele oči panicky žmurkali, až kým ich nepokryl ľad a s ostrým cinkaním nepopraskali na tisíce márnych kúskov.

Krosná stuhli. Morena k nim podišla, chytila ten automatizovaný rám a jediným plynulým pohybom ho rozdrvila na prach. Priama akcia. Čierne plátno padlo na zem a zamrzlo na kameň. Černobog bol zahnaný do kútov, no Živa cítila, že sa len stiahol, aby preskupil sily.

Morena sa otočila k Žive. Jej pohľad bol zbavený akéhokoľvek lacného súcitu. Ľadové prsty zovreli Živino zápästie, pálilo to ako vriaca voda.

„Veles je v putách, Mokoš krváca a Perúnove blesky nemajú v tejto tme do čoho udrieť,“ stisla ju pevnejšie. „Smrť už nie je tvojím nepriateľom, kňažka. Dnes v noci som tvoj jediný spojenec.“

„Čo... čo chceš?“ drkotali Žive zuby.

Morena sa usmiala a krv v žilách z toho mrzla.

„Vezmem ťa tam, kam sa táto byrokracia bojí vstúpiť. Do srdca mojej autonómnej zóny, do večného ľadu. A ty mi s tou svojou poslednou iskrou Javu pomôžeš vykovať zbraň z duší, ktoré ten fízel ukradol.“

Bohyňa smrti trhla jej rukou a stiahla ju do víchrice. Skôr než Živa stihla protestovať, svetlo Javu prestalo existovať a jej chalupa sa potichu, s definitívnou platnosťou prepadla do ničoty.

Tma Černoboga sa z Javu zdanlivo stiahla. Ale nebola premožená; bola len pohltená iným druhom tyranie. Kým Veles a Mokoš hnili spútaní v Nave, v Jave prebehol hladký, korporátny prevrat.

Neboli to blesky Perúna, čo rozohnalo tmu. Bol to ostrý, žiarivý lúč chladného zlatého svetla. S tým svetlom prišli muži v rovnošatách. S inou rečou, s vyholenými temenami a v dlhých rúchach. Priniesli si zlaté kríže, kadidlá s omamným dymom a nemilosrdný koncept Jediného Boha – ultimátneho monopolu na pravdu.

Zatiaľ čo v Jave pílili prastaré duby a pálili lokálne modly, v hlbokom podzemí Navu Morena pocítila zmenu štruktúr. Cítila, že jej ríša už nie je len depom pre mŕtvych. Stala sa posledným azylom, podzemným bunkrom pre staré duše predkov, ktorým to nové „zlaté svetlo“ sľubovalo len večný trest a totalitnú asimiláciu.

Bohyňa smrti stála pri starobylej, z koreňov vytesanej bráne Navu. Jej biele svetlo mrazu sa zrazilo s novou, zlatou propagandou, ktorá presakovala zhora. Cez trhlinu v strope bolo vidieť kňazov v rúchach, ako mávajú krížmi a pália kadidlo, vyháňajúc z hláv ľudí staré, divoké mýty.

„Prichádza poriadok, kňažka. Ale nie je to ten náš,“ prehovorila Morena k Žive. „Tmu síce porazili, ale ich svetlo nás chce vymazať presne tak isto.“

Morena vystrela pravú ruku a odpálila bariéru mrazivého svetla, hrubý štít chrániaci Živu a tisícky modrých duší disidentov, ktoré sa tiesnili v prepletených koreňoch. Ľavou rukou ich viedla hlbšie do tieňov. Obe svetlá do seba narazili: Morenin radikálny mráz vzdoroval dobyvačnej žiare mužov s vyholenými temenami. Hore dominovali symboly krížov, dole prúdila nekonečná, podzemná rieka modrých duší.

„Ty, Živa, si s krosnami Mokoše ten svoj firewall nestihla utkať,“ povedala Morena chladne. „Mokoš krváca a jej sieť chcel zhackovať Černobog. No ja som tkáčka koncov. Toto je tvoj koniec na povrchu. Odteraz si strážkyňou starých duší v undergrounde. Zachránim vás pred týmto novým svetlom, ktoré si robí nárok na všetko.“

Bohyňa smrti trhla Živiným zápästím a potiahla ju cez masívnu bránu Navu. Duše predkov ustupovali za ňou do najhlbšieho chladu, do zóny, kam cudzia viera nemala dosah.

Keď sa brána za nimi s pukotom ľadu definitívne zapečatila, zlaté svetlo nového režimu sa len márne odrážalo od jej povrchu. Cudzia viera síce ovládla Jav a prehlásila staré tradície za ilegálne. No v hlbokom chlade Navu, pod ochranou Moreny a Živy, to dôležité prežilo. Uprostred mrazu a tmy našli spasenie v smrti.

Stali sa chránenou, podzemnou bunkou, ukrytou pred asimiláciou nového monopolu, pripravenou na to, že raz, keď ten ich umelý poriadok zhnije zvnútra, povstanú a znova, úplne od nuly, utkajú slobodné nite Javu. Smrť nebola koncom. Bol to len strategický ústup do ilegality, začiatok dlhého odboja skrytého pred oslepujúcim svetlom cudzej invázie.