Priznám sa, že som o existencii tejto knihy vedel až tak okrajovo, že som takmer netušil, že existuje. Veľmi rád si prechádzam historické výsledky a víťazov medzinárodných cien Hugo, či Nebula, ale Vernor Vinge mi nikdy neutkvel v pamäti. Možno len nemal ako.

Moje sci-fi okolie nado mnou v roku 2025 krútilo hlavou. „Toto si ešte nečítal?“ a k tomu nahodilo neveriacky pohľad, ktorý chcel v sebe skryť aj trochu autenticity. Signály to boli silné a moje odhodlanie pustiť sa do tohto opusu narastalo.

Od prvých strán som sa pristihol pri akejsi autoretrospektíve textu. Autor nás okamžite dostal do odťažitého worldbuildingu a infodumpovej abstrakcie. Niečo, čo by sa v literatúre zrejme diať nemalo. Ale dobre! Zaťal som sa a pomalými krôčikmi sa pomaly prepracoval k príbehu.

Vinge písal knihu v čase, kedy už cyberpunk vyzrel v ustálený koncept. To mu pomohlo vytvoriť veľmi zaujímavý konštrukt, v ktorom sa AI entity s radosťou premávajú vesmírom, vzmáhajú sa a ako každá technologická bublina, časom spľasnú a zmiznú. A v momente, keď som sa dostal z trochu neosobného úvodu o galaktickej pohrome a spoločenských pomeroch, príbeh sa rozvinul naplno.

V románe tak sledujeme dve paralelné dejové línie.

Prvú, ktorá nadväzuje na spomínaný úvod. Rodina vedcov pristane na vzdialenej planéte „Pomalej zóny“, ktorá sa okamžite dostáva do konfliktu s lokálnym obyvateľstvom. To tvoria „drápy“, respektíve psie svorky, ktoré ako kolektív tvoria jedinú osobnosť. Čím viac hláv, tým viac rozumu (a to som si vravel aký bol Paul Melko génius, keď podobný koncept využil, škoda len, že o trochu neskôr). Postavy mladého človeka Jefriho a jeho sestry Johany sa ocitajú vo svete, v ktorom miestni prechádzajú obdobím stredoveku a prvých technologicky náročnejších objavov. Ako v každej spoločnosti, aj tu proti sebe stoja dva tábory a každý zo súrodencov sa ocitá na jednej z nich.

A druhú dejovú líniu, v ktorej vzostup mocnej AI entity do sveta fyzických bytostí sleduje Ravna, relatívne bežná občianka. Tá popri monitorovaní „komunikačného bandwidthu“ spolupracuje s reprezentantom inej AI mocnosti, aby zaistila plynulý tok dát a minimálny dopad na bežný deň galaktickej spoločnosti. Nová AI mocnosť, Nákaza, sa však začína rozmáhať a pohlcovať čoraz viac zdrojov, neskôr planét a samotných civilizácií. Ravna sa dá spolu s fyzickou schránkou jednej z AI mocností – Phamom a dvoma biotechnologickými bytosťami zvanými skořepníci, na útek. A to priamo na miesto, kde môžu nájsť liek na zlú virtuálnu chorobu.

Vingeov svet je mimoriadne bohatý. Ako na živočíšne druhy, typy inteligencií, tak aj na koncepty fyzikálnych zákonov v celej galaxii. Galaktické ramená a ťažisko galaxie totiž nezdieľajú rovnakú povahu prírody. Niekde sa loď dokáže pohybovať rýchlosťami ďaleko prekračujúcimi rýchlosť sveta, inde sa rovnaké plavidlo degraduje na kus šrotu, ktorý len tak tak doletí k najbližšej planéte.

Mňa ale najviac prekvapil koncept inteligentných AI bytostí, ktorý v časoch napísania románu (1992) bol ešte len v plienkach. Vinge tu dokonale rozpracoval samostatnosť, cieľavedomosť a obmedzenia toho, čo je v prenesenom slova zmysle témou súčasných technologických gigantov. Veľmi nadčasové!

A autor ma potešil aj tým, ako veľmi si dal záležať pri skladaní sveta drápov. Už len samotný koncept civilizácie, ktorú tvoria entity s „viacerými funkčnými údami“ je fascinujúci. Vinge sa s tým ale nebabral a adekvátnym spôsobom na takúto spoločnosť nasadil aj historické obdobie, ktoré by ju mohlo vystihovať – éru, v ktorej príchod prvých sofistikovanejších vynálezov naznačuje prichádzajúci koniec stredoveku. Skvelé backstories, parádna geopolitika, geografia a detaily o ekonomike, či stave spoločnosti ma dostali rovno na miesto. Sledovať evolúciu takejto spoločnosti popri čítaní bolo mimoriadnym zážitkom. Wow!

Vytvoriť tak komplikovanú skladačku sa autorovi podarilo na výbornú. Postavy sa síce správajú miestami účelovo, ale fungujú. Výhrady by som mal k tempu príbehu, ktorý ma hlave zo začiatku akoby držal ďalej od sveta a postáv.

Výhrady by som mal ale k vyvrcholeniu príbehu. Miestami mi ako čitateľovi autor nahováral tak veľa, že mi ten povestný wow efekt uchádzal. A v samotnom závere to bolo až tak očividné, že boli posledné strany už len povinnou jazdou. Aj keď mi to na dojme neubralo, niekedy môže byť menej viac.

Záver: Oheň nad hlbinou je ozajstným majstrovským kúskom svetovej fantastiky. Šikovne mieša všetko to, čo robí žánre science ficiton a fantasy neodolateľnými – pestrosť a zároveň uveriteľnosť sveta, divokú zápletku, prepracované postavy a inteligentného rozprávača, ktorému neujde ani jeden dôležitý detail.

Vernor Vinge (1944 – 2024) bol profesor matematiky na univerzite v San Diegu, počítačový vedec a autor science fiction.

Vinge patril spolu s autormi ako Stephen Baxter, Gregory Benford, David Brin, Greg Bear či Greg Egan medzi tzv. NeoCampbellistov, ktorí v sedemdesiatych rokoch znova naštartovali záujem o hard science fiction. Do žánru vstúpil v polovici šesťdesiatych rokoch rannou poviedkovou tvorbou, no výraznejšiu pozornosť vzbudil až jeho tretí román The Peace War (1984) s následným sequelom Marooned in Realtime (1986). V nich opisuje svet zmenený vynálezom lokálnych časových bublín, ktoré dokážu úplne zastaviť tok času vo dvojom vnútri a tak zakonzervovať svoj obsah. Najväčšiu slávu však získal vďaka svojim myšlienkovo bohatým románom A Fire Upon The Deep (č. ako Oheň nad hlubinou), A Deepness in the Sky (č. ako Hlubina na nebi) a The Children of the Sky (2011), v ktorých opisuje vzdialenú budúcnosť galaxie plnej exotických bytostí i postsingularitných superinteligencií a za ktoré získal hneď niekoľko ocenení pre najlepší román roka. Treba spomenúť, že do rovnakého vesmíru patrí ešte aj poviedka The Blabber (č. ako Brepta) z r. 1988. Medzi ďalšie jeho slávne kratšie texty patria novely True Names (1981), Fast Times v Fairmont High (2002) a The Cookie Monster (č. ako Cookie), v ktorých rozpracovával motívy kyberpunku či technologickej singularity.

Technologická singularita patrila medzi témy, ktoré Vinga nielen že ovplyvnila pri písaní, ale bol jej celoživotným hlasným propagátorom. Vo vedecko populárnej eseji The Coming Technological Singularity (1993) tvrdí, že exponenciálny rast technológií dosiahne bod, za ktorým už o dôsledkoch nemôžeme ani špekulovať. V tomto sa pridal k futurológom ako Alan Turing alebo John von Neumann.

Bol raz ženatý a to s autorkou science fiction Joan D. Vinge, avšak ich manželstvo trvalo len necelých sedem rokov. Vernor Vinge zomrel 24. marca 2024 vo veku 79 rokov na následky Parkinsonovej choroby. (Zdroj: Argo, upravené)

Hodnotenie: 90 %

Vernor Vinge – Oheň nad Hlubinou

Originálny názov: A Fire Upon the Deep (1992)

Séria: Zóny myslenia / Zones of Thought #1

Vydavateľstvo: Argo

Rok vydania: 2025

Vydanie: druhé

Jazyk: český

Počet strán: 608

Väzba: pevná / viazaná s papierovou obálkou

Preklad: Aleš Drobek

Obálka: Dark Crayon

ISBN: 978-80-257-4877-0

Odkazy:

Ukážka z knihy

Recenzia by cyberstorm

Recenzia vydania z roku 2000