Predtým, než začneme hovoriť o príbehu, skúsme si povedať aspoň pár slov o Vingovom vesmíre. Autor sám bol matematik a teoretický fyzik a zástanca technologickej singularity. Nečudo teda, že jeho knihy sú myšlienkovo bohaté a maximálne využívajú práve koncept singularity. V Ohni nad Hlubinou sa ocitáme vo vzdialenej budúcnosti. Mliečna dráha, tak ako aj každá jedna ďalšia galaxia, je rozdelená na tzv. zóny myslenia, teda akési pásma, ktoré ovplyvňujú nielen stupeň vývoja jednotlivých civilizácií, ale aj samotné fyzikálne zákony či dokonca existenciu samotného vedomia. Čím bližšie ste ku galaktickému jadru, tým ťažšie fungujú technológie. Civilizácie obývajúce takúto Pomalú zónu horko ťažko postavia počítač, či vyšlú do kozmu zopár jedincov. O akýchkoľvek vesmírnych impériách či nadsvetelnom pohone môžu iba snívať. A na úplnom Dne neexistuje ani len vedomie. Na druhej strane, blízko vonkajších hraníc galaxie, je Slupka, kde nielen že existuje množstvo nielen ľudských civilizácií a impérií, ale aj fungujú mnohé zo zázračných technológií spoza hraníc galaxie. A za ňou je Transcendent a medzigalaktický priestor, kde exitujú zázraky za ľudským chápaním. Práve tento úsek obývajú Mocnosti a celé mimozemské civilizácie, ktoré sa povzniesli nad hmotnú realitu. Tu funguje väčšina technológií klasických scifi, od nadsvetelnej rýchlosti až po postsingularitné umelé inteligencie. A práve tam mieri množstvo výprav z hraničnej Slupky, aby v opustených archívoch, ktoré po sebe zanechali transcendentované civilizácie, našli vzácne poklady. Alebo skazu. Tak ako výprava z ľudskej Ríše Straumli. Pretože práve tí prebudili v prastarom archíve zlovoľnú Aberáciu, nákazu šíriacu sa vesmírom.

Práve následky ich konania budeme v knihe so zatajeným dychom sledovať.

Samotný príbeh Ohňa nad Hlubinou sa sústredí do dvoch rovín. V tej prvej sledujeme osud dvoch detí, ktoré spolu so zvyšnou posádkou utekajúcou pred Aberáciou núdzovo pristáli na cudzej planéte. Ich osud sa prepletie so Spármi, domorodými psovitými obyvateľmi potom, čo ako jediní prežijú útok týchto tvorov. V druhej línii stretávame Ravnu Bergsndot, jedinú ľudskú zamestnankyňu medzihviezdneho konzorcia Vrinimi, spravujúceho vysielač Spojka a Phama Nuwena, z pohľadu medzihviezdnych civilizácií akéhosi barbara z mýtickej Zeme. Táto dvojica, spolu so sympatickými inteligentnými stromčekmi, Skořepníkmi Zelenkou a Modřínkem, pátrajú po stroskotancoch, ktorí môžu mať na palube jed, akúsi protilátku voči čoraz agresívnejšej Aberácii.

Kniha hýri nápadmi. To, čo by mnohým vystačilo na niekoľko kníh, využíva Vinge v jednom jedinom románe. Je ale pritom úplne jedno, či rieši skupinové vedomie, technologickú singularitu alebo morálne otázky, všetko pekne spolu preplieta a vytvára vzor veľkolepého príbehu.

Ako jeden z mnohých príkladov si vezmime Mocnosti a samotný koncept zón myslenia. V každej zóne platia iné pravidlá, iné fyzikálne zákony. Čím ste ďalej od jadra galaxie, tým rozprávkovejšie sú technológie. A za hranicou Mliečnej dráhy bývajú takmer všemocné entity, v porovnaní s nimi sme ako mravce. Ale pozor, nie všetky Mocnosti sú benevolentné a niektoré sú doslova škodoradostné, asi ako chlapec s lupou nad mraveniskom. Alebo len jednoducho stoja mimo koncepty dobra a zla. Aj pre nich však platia pravidlá a jedno z najzaujímavejších je nápad s akýmsi desaťročným cyklom, po ktorom sa aj Mocnosti presunú...niekam inam. Autor mnohé veci iba naznačuje a necháva na našej fantázii, aby sme si domysleli detaily. Tak je to aj s Aberáciou/Nákazou (v origináli Blight). Vinge sa veľmi nezaoberá jej minulosťou, nerieši proti komu, alebo čomu pred eónmi bojovala, ani kto ju porazil a ak áno, tak len okrajovo. Nákaza je možno len zákerná Aberácia druhej kategórie...a možno niečo úplne iné. A napríklad konflikt medzi ňou a Mocnosťou menom Starcom dáva tušiť o jej reálnej moci. Vinge však kladie dôraz na udalosti aktuálne a prekvapujúco aj jej pocity. Hneď úvodný popis jej vzniku ukazuje, že aj ona má pochyby. Či dokonca strach. Pretože čo ak to Mocnosťami nekončí?

V knihe nejde len o samotné technologické aspekty, ale aj biologickú a psychologickú rôznorodosť mimozemských kultúr. Vinge popustil uzdu fantázie a vytvoril naozaj široké spektrum fascinujúcich tvorov. Napríklad Modřínek a Zelenka z rasy Skořpeníkov, teda akýchsi živých stromčekov pripomínajúcich palmy či bonsaje na pohyblivých šesťkolesových vozíkoch, slúžiacich na podporu vedomia. Pár chvíľ s nimi a a okamžite vám prirastú k srdcu. A hoci sú zaujímaví, vrcholom všetkého sú však Spári (v origináli Tines), psovité šelmy vytvárajúce svorky so skupinovým vedomím. Vinge sa, podobne ako sami Spári, hrajká s možnosťami, ktoré takéto skupinové vedomie ponúka. Vytvára nestabilné trojice, slabé štvorice, plnohodnotné päť členné či šesť členné svorky, stavia ich do kruhu, roja, radu, či dokonca dlhej reťaze, kedy každý člen svorky susedí sprava a zľava s ďalšími dvoma, čím vytvára alternatívu k telefónnej linke, nie veľmi inteligentnej, ale zato efektívnej s možnosťou pokryť čo najväčšiu plochu. Je fascinujúce sledovať, ako menia takéto svorky svoje povahy, duše ak chcete. Stačí vymeniť jediného jedinca a nová bytosť má úplne inú povahu i spomienky, ktoré si prenáša. Samotná ich kultúra je fascinujúca a Pisára a Pútnika okamžite zamilujete. K tomu si pridajte stredoveké feudálnu spoločnosť, v ktorej Spári žijú, plnú intríg, politiky a plánov v plánoch iných plánov. Vlastne aj s tohto dôvodu si myslím, že by knihu pokojne zvládli aj fanúšikovia fantasy, či tí, ktorí majú pred veľkými scifíčkami rešpekt.

Kniha prináša filozofické otázky, na ktoré nie je ľahké odpovedať. Už len samotné Mocnosti dávajú tušiť, čo sa stane, ak sa vyviniete mimo klasické koncepty dobra a zla. K tomu si pripočítajte Spárov a ich plastické duše a osobnosti. Myslím, že práve tu je vidno, ako sa Vinge zamýšľal nad konceptmi vedomia. Nepáči sa vám nejaká vlastnosť konkrétnej svorky? Stačí nahradiť jej jedného člena a máte úplne nového tvora. Môžete tak doslova vypestovať chladného a cieľavedomého generála, stačí len, ak odstránite jedincov s vysokými hodnotami morálky. Alebo naopak matematického génia, či tupého a neambiciózneho nohsleda. Je to len vec schopností...a etiky. Otázkou potom ostáva, či je takýto jedinec, cieľavedomo upravovaný a selektovaný za nejakým účelom, zodpovedný za svoje konanie. Má potom zločinec na výber, ak bol upravený, aby sa stal zločincom?

Doteraz som spieval samé chvály. Má kniha aj nejaké zápory? Nuž, ani nie. Vlastne úprimne, jediné čo trocha zamrzelo, bola absencia náčrtu zón myslení od Ellisy Mitchell. V pôvodnom vydaní z Fantom Printu boli, tu však chýbali. Je to troška pocit, ako by vám do Pána prsteňov nedali mapu Stredozeme. To je asi jediná objektívna výhrada, ktorá mi napadá. Čo naopak chválim je preklad Aleša Drobka, hoci raz či dva krát sa mihlo slovíčko, ktoré by som nahradil menej anglicky znejúcim (extenze mi fakt nesadla), pevná väzba a skvelá obálka od poľského výtvarník Piotra Cieślińského, známeho aj ako Dark Crayon. Tá na rozdiel od originálov nezobrazuje vesmírnu loď v tvare raje, ale priamo scénu z knihy – trosky so Spármi stojacimi na nich. Skvelá voľba.

Záver: Čo dodať záverom? Veľká kniha, skvelý príbeh, hrste nápadov. Sú príbehy ktoré vás nepustia. Ja sa priznám, že prvý raz, pred rokmi, som Oheň nad Hlubinou doslova zožral. Tento raz som si ju však užíval a premýšľal nad jej posolstvom. Pretože nejde len o obyčajnú space operu, ale o takmer dokonalú spejsku s filozofickým presahom. Keďže sa polovica knihy odohráva na feudálnej planéte, pokojne ju odporúčam aj čitateľom fantasy, ktorí majú s bežnými scifi problémy.

Vernor Vinge (1944 – 2024) bol profesor matematiky na univerzite v San Diegu, počítačový vedec a autor science fiction.

Vinge patril spolu s autormi ako Stephen Baxter, Gregory Benford, David Brin, Greg Bear či Greg Egan medzi tzv. NeoCampbellistov, ktorí v sedemdesiatych rokoch znova naštartovali záujem o hard science fiction. Do žánru vstúpil v polovici šesťdesiatych rokoch rannou poviedkovou tvorbou, no výraznejšiu pozornosť vzbudil až jeho tretí román The Peace War (1984) s následným sequelom Marooned in Realtime (1986). V nich opisuje svet zmenený vynálezom lokálnych časových bublín, ktoré dokážu úplne zastaviť tok času vo dvojom vnútri a tak zakonzervovať svoj obsah. Najväčšiu slávu však získal vďaka svojim myšlienkovo bohatým románom A Fire Upon The Deep (č. ako Oheň nad hlubinou), A Deepness in the Sky (č. ako Hlubina na nebi) a The Children of the Sky (2011), v ktorých opisuje vzdialenú budúcnosť galaxie plnej exotických bytostí i postsingularitných superinteligencií a za ktoré získal hneď niekoľko ocenení pre najlepší román roka. Treba spomenúť, že do rovnakého vesmíru patrí ešte aj poviedka The Blabber (č. ako Brepta) z r. 1988. Medzi ďalšie jeho slávne kratšie texty patria novely True Names (1981), Fast Times v Fairmont High (2002) a The Cookie Monster (č. ako Cookie), v ktorých rozpracovával motívy kyberpunku či technologickej singularity.

Technologická singularita patrila medzi témy, ktoré Vinga nielen že ovplyvnila pri písaní, ale bol jej celoživotným hlasným propagátorom. Vo vedecko populárnej eseji The Coming Technological Singularity (1993) tvrdí, že exponenciálny rast technológií dosiahne bod, za ktorým už o dôsledkoch nemôžeme ani špekulovať. V tomto sa pridal k futurológom ako Alan Turing alebo John von Neumann.

Bol raz ženatý a to s autorkou science fiction Joan D. Vinge, avšak ich manželstvo trvalo len necelých sedem rokov. Vernor Vinge zomrel 24. marca 2024 vo veku 79 rokov na následky Parkinsonovej choroby. (Zdroj: Argo, upravené)

Hodnotenie: 100 %

Vernor Vinge – Oheň nad Hlubinou

Originálny názov: A Fire Upon the Deep (1992)

Séria: Zóny myslenia / Zones of Thought #1

Vydavateľstvo: Argo

Rok vydania: 2025

Vydanie: druhé

Jazyk: český

Počet strán: 608

Väzba: pevná / viazaná s papierovou obálkou

Preklad: Aleš Drobek

Obálka: Dark Crayon

ISBN: 978-80-257-4877-0

Odkazy:

Ukážka z knihy

Recenzia vydania z roku 2000

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Argo.