„Kikirikí“, ozvalo sa zvonku. Do okien začali prenikať slabé lúče svetla. Okamžite som vstal, pomodlil som sa a rýchlo som išiel von uvariť čaj, ktorý mi dodá energiu na množstvo práce, ktoré ma čaká. O chvíľu vstala aj Erica s deťmi. Zakaždým, keď ju vidím, neprestáva ma udivovať. Dlhé svetlé vlasy, žiarivý úsmev, jej jaspisovo hnedé oči... Nikdy neprestávam ďakovať Bohu za to, že mám ženu ako je ona. Naše deti John a Elizabeth, napriek nepriazni osudu, ktorej čelíme každý deň, pohladili moju dušu svojím láskavým úsmevom. Každý okamih s nimi má nevyčísliteľnú hodnotu. Pripravil som im omeletu z vajec našich sliepok a na pitie som uvaril čaj z nasekaných čajových lístkov. Nechal som ich spokojne raňajkovať a odišiel som sa pripraviť do lesa, aby som ulovil nejaké mäso na nasledujúce dni. Zišiel som po schodoch do dielne, kde starostlivo a pred deťmi skrytý skladujem lovecké vybavenie. Oblekol som sa, hodil pušku cez plece a už som sa chystal odísť, ale narazil som do police, z ktorej vypadla zaprášená, tenká knižka. Zvedavosť mi nedala – zdvihol som ju z podlahy a oprášil. Na obálke sa týčil nápis „Denník“. Musíš ísť na lov, hovoril som si. Túžba po nostalgii ma nakoniec premohla, tak som začal čítať.

3.9. 2032

Už tretí deň sme na úteku a pomaly nám dochádza voda. Rad utečencov pred nami je nekonečný a môj atómový oblek je úplne prepotený. Slnko nevidíme. Prašný šer pohltil všetko okolo. Hoci je viditeľnosť takmer nulová, vďaka Božej ochranné ruke sme zatiaľ nenarazili na žiadnych vojakov federácie. Po ceste sú desiatky mŕtvych tiel, malomocných a hladujúcich ľudí. Snažíme sa každému niečo dať, hoci sa nám zmenšujú vlastné zásoby. Neprestávame sa modliť a veríme, že Boží posol nás dovedie do cieľa... Snáď. Chýba mi Quentin. Stále mám nádej, že sa vráti...

Zavrel som denník.

„Charles?“, oslovila ma prekvapená Erica a pokračovala: „Prečo nie si na love? Deje sa niečo?“ „Ale nič, len som našiel starý denník. „Už idem, prepáč, že ťa zdržujem, drahá,“ odpovedal som a dostal som presne ten žiarivý úsmev, aký som očakával, hoci som si ho nezaslúžil. Úsmev, ktorý hovoril: Milujem ťa. Pobozkal som ju a vyrazil som.

Odviazal som koňa a vyrazili sme do lesa. Ak sa to tak dá nazvať, ale spálená pustatina nasiaknutá radiáciou sa lesu takmer vôbec nepodobala. Jazda ma tešila. Poslednú dobu sa mi darí udržať nad koňom kontrolu. Je to mesiac, čo sa naposledy splašil. Až doteraz. Au. Posledné, čo som videl pred pádom, boli lesklé bzučiace krídla. Nie, už zase. To máš za to, že si tak pyšne vychvaľoval svoje zdanlivé jazdecké umenie. Kobylka šialene prenasledovala môjho koňa, ktorý len o vlások unikol útoku jej bodca. Aké to bolo dobré, keď boli kobylky ešte malé, neškodné, skákajúce zvieratká a nelovili kone. Modlil som sa k Bohu, aby mi dal silu postaviť sa tej potvore. Našťastie ovládam pušku lepšie ako žrebca. Za chvíľu mala po živote. Problém bol vyriešený, ale kobylie mäso mi v kuchyni nepomôže. Musel som teda loviť ďalej a dúfať, že ďalšie kobylky tu už nebudú. Netušil som však, čo horšie ma čaká...

John s Elizabeth medzitým pracovali na zeleninových záhonoch. Nikdy nemali normálne detstvo, ale aj tak sa ho snažili užiť si, ako im to len bolo dovolené. O tom svedčila aj prebiehajúca bitka s hrabľami. „Som zlý kyborg a teraz ťa zničíme!“ „Som statočná bojovníčka a mocou Ježiša Krista budeš porazený.“ Z vášnivej hry ich však vyrušil zvuk auta. Deti stuhli. O autách počuli len z rozprávania. Pre nich to bolo niečo veľmi nebezpečné. Niečo, čo dúfali, že nikdy nepočujú. John nečakal a rozbehol sa späť domov za mamou. Mladšia sestra ho však nestihla.

„Mami, prišli sem nejaké autá!“ Erica zbledla. Quentin. „Kde je tvoja sestra?“ John nevedel, čo jej má povedať. Musíš sa upokojiť, prebehlo Ericou hlavou. Modlila sa a utekala do dielne po svetlicu. Okamžite ju odpálila. Charlie, kde si? Vráť sa čo najskôr!..

Asi po 30 minútach sa mi podarilo chytiť koňa. Mal som toho dosť. Chcel som sa vrátiť domov a lov nechať na zajtra. Svetlica. Nie, to nemôže byť... Nečakal som na nič, osedlal som koňa, rútil som sa k domu, takmer som ho zhodil.

Keď som dorazil, všetky naše polia boli vyplienené a zvieratá zabité. Všetko bolo zahalené dymom. „Erica!“, volal som márne. Nikto neodpovedal. Otvorené boli len naše hlavné drevené dvere, ktoré sarkasticky vŕzgali. Vošiel som dnu. „Ahoj, Charles,“ zahučal arogantným tónom hlas môjho brata. Bol to ešte on? Bol to vôbec niekedy on? „Kde je Erica s deťmi?“ spýtal som sa. Krv mi vrieť hnevom. Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. Tak budete synmi svojho Otca v nebesiach. Dobre viem, že všetko pominie, ale Božie slovo nie, preto som sa naň spoliehal. „Sú mŕtvi, Charles, sú mŕtvi,“ odpovedal chladne. Dokázali to. Zvíťazili, sú na lepšom mieste. V lepšom svete. Napriek tomu som nedokázal zadržať slzy. Plakal som nad nimi. Plakal som nad svojím bratom. Ale nádej bola silnejšia. „Je koniec. Prijmi znamenie a pripoj sa k úľu a neskončíš ako ona,“ zachrapčalo monštrum, ktorého telo tvorili viac drôty a oceľ ako mäso. „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme jej znamenie na svoje čelo alebo na svoju ruku, bude piť z kalicha Božieho hnevu.“ Z mojich úst vyšlo Slovo ako meč. „Blázon. Neexistuje žiadny Boh, len vodca. Kde je teraz tvoj Boh? Prečo ich nezachránil?“ Nevzdávaj sa. „Buď verný a dám ti korunu života, hovorí môj Pán. Nikdy nemôžeš vyhrať, Quentin.“ „Quentin už nie je.“

Čo sa s ním stalo? „My sme úľ. Stratil si všetko. Ak sa pokloníš nášmu vodcovi, zahrnie ťa bohatstvom,“ hovorili všetci vojaci naraz. „Myslíš si, že si bohatý, a pritom nevidíš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý,“ odvážne som namietol: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a tma Ho nepožrala, ale svetlo pohltilo tmu.“ „Nekľakol si, musíš zomrieť.“ A tak som zomrel.

Cítil som vodu. Otvoril som oči a plával som v mori, v niečom podobnom vode. Lesklo sa to ako sklo. Rozhliadal som sa a nikde som nevidel pevninu. Bol som strašne vyčerpaný, a tak som sa začal topiť. Klesal som nižšie a nižšie, keď ma zrazu niekto chytil za ruku a vytiahol ma. Postavil ma a obaja sme stáli na hladine. Pozrel som sa mu do tváre a bol to On. Položil na mňa svoju pravú ruku a povedal: „Neboj sa,“ a objal ma. Jeho tvár bola krajšia, než som si ju kedy predstavoval. „Poďme, už na teba čakajú,“ povedal a ja som ho nasledoval. Priviedol ma pred niečo veľké. Bol to trón. Žiaril silnejšie ako slnko a svetlo ma napĺňalo pokojom, hoci okolo lietali blesky. Nad tým všetkým sa týčila dúha, taká obrovská a krásna, akú žiadne oko nevidelo. Keď sme sa priblížili k trónu, chvály boli počuť čoraz hlasnejšie. Videl som starca a štyri anjelské bytosti, ktoré vzdávali chválu Stvoriteľovi vesmíru. Potom ma zastavil a odišiel vyššie k nejakej skrinke. Vyňal z nej Knihu. Knihu života. Jeho vlasy zrazu zbieleli a oči žiarili ako plamene. Zbielelo aj jeho rúcho a opasok zožltol. A mocným hlasom zvolal: „Ja som Alfa i Omega, Prvý i Posledný. Koreň a rod Dávidov, jasná hviezda a ranná. Poznám tvoje skutky i tvoju prácu i tvoju trpezlivosť a to, že nemôžeš zniesť zlých. Aj tvoju lásku, tvoju službu, tvoju vieru a tvoje skutky, ktoré sú v poslednej dobe hojnejšie ako na začiatku. Budeš jesť zo stromu života. To hovorí Pán.“

V tom som bol tiež odetý v bielom rúchu. Poklonil som sa a chválil som Ho. Potom zostúpil späť ku mne a sprevádzal ma do nového neba. Nikdy som sa necítil viac doma. Pred nami sa rozprestierali brány zo všetkých drahokamov a farieb. Smaragdy, ametysty, zlato. Ľudská ruka nikdy nevytvorila nič tak krásne. Došli sme až k jednému z tých nádherných palácov. Z okien mi mávala Erica a deti. No vlastne už to ani neboli deti, potom, čo spoznali tajomstvo vesmíru. Než som sa však odvážil vojsť dovnútra, musel som sa Ho na to opýtať. Čo bude s Quentinom? On len pokýval hlavou. „Nie každý je pre kráľovstvo môjho Otca. Čoskoro prídem aj na Zem, aby som nastolil Jeho spravodlivosť.“ Pochopil som. Môj brat by to nechcel, nikdy nemiloval Božiu krásu. Musím nájsť rodičov a všetkých mojich priateľov, ak tu sú. Môjho psa. Možno aj naše sliepky? Ešte raz som Ho objal a potom som už bežal za rodinou. S Ericou sme sa dlho bozkávali a objímali. Bolo to krásne. „A čo budeme robiť teraz?“ spýtali sa môj syn a dcéra. „Máme na to celú večnosť. Úplne celú…“