Prízemný dom ponúkal pohľad na idylický obraz rodinnej atmosféry. Pobehujúce usmiate slniečka roznášali nákazlivú radosť, ktorou sa dotkli aj zasnenej matky. Usmiala sa na ich bezstarostný svet a postavila sa k oknu. Jemne odtiahla záclonu a pozrela na manžela, ako pracuje v záhrade.

Kamila ho sledovala a myslela pritom na svoju osudovú chybu. Manželstvo s Romanom. Naletela na sladké rečičky, bozky, dotyky, ktoré sa rozpŕchli ako dymový oblak a odkryli skryté monštrum. Na útek bolo neskoro. Tehotenstvo a prísna pobožná rodina založili mladej študentke železné okovy. Nedokončila vysokú školu a zahodila tým možnosť v živote niečo dosiahnuť.

Pocítila náhlu nevoľnosť. Zmraštila tvár a odtiahla sa od okna. Jedno rozjarené slniečko ju potiahlo za zásteru a venovalo jej sladký úsmev. Drobec sa ocitol v maminom náručí. Pritisol si hlávku k strhanému lícu, ponoril drobné rúčky do vlasov a po sladkom bozku na čelo, dostal to, o čo prosil. Náruč a vôňu matky. Spokojný a nasýtený láskou sa rozbehol za súrodencami.

Milovala svoje deti. Každé tehotenstvo prežívala oddane a svojím trom anjelikom nevyčítala nič zlé. Uvoľnila napäté telo a pustila sa do monotónneho pohybu miesenia cesta. Tešila sa z počasia, pobehujúcich detí. Dnes žiadne slzy, sľubovala si v duchu. Dnes nie. Len úsmev, dobré jedlo a oddych.

„Nejaké svinstvo napadlo marhuľu!“ mužský hlas vpálil do kuchyne.

Kamila sa trhla a prerušila snívanie o krásnom dni. Nereagovala na zbesilé Romanove kroky. Pokračovala vo svojej činnosti.

„Máme doma ešte postrek na stromy?“ opýtal sa a vošiel do malej tmavej miestnosti, ktorá sa nachádzala oproti kuchyni.

Žena nadvihla hlavu a videla ako zapálil svetlo. Pregúlila očami. Tušila, že z toho bude opäť cirkus s hlavným vystúpením domáceho tyrana. „Tam určite nebude. Pozri v pivnici,“ povedala.

Ignoroval ju. Tušila, čo bude nasledovať a radšej upriamila pohľad na cesto.

Zbesilé hľadanie zanechalo za sebou stopy. Rozhádzané misky, potraviny a zaváraniny, sa kotúľali po podlahe.

Postrek nenašiel. Od nervov kopol do zaváraných uhoriek. Pohár praskol a kyslý nálev vytiekol na gumovú dlažbu. Deti sa hrali na indiánov a otca si nevšímali. Fantastický svet čeleniek a pokrikov ich natoľko uchvátil, že prekryl aj hlasný nervový výbuch. „Nebehajte tu!“ zakričal. „Nevieš si ustrážiť tie deti!? Lietajú po celom dome.“ Tresol dverami a odišiel.

Kamila sa mykla. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Zavolala na deti a dohovorila im, aby sa šli hrať na dvor.

„Tam nič nie je!“ osočil sa Roman na ženu, keď sa vrátil naspäť do kuchyne.

„Poriadne si sa pozrel?“ Na chvíľu sa mu pozrela do tváre. Cítila jeho pichľavý pohľad.

„Samozrejme!“ buchol do kredenca. „Nebuď drzá, lebo ti pribudne aj druhý fľak pod okom.“

Modriny na tele už brala, ako súčasť svojho života. Po prvej facke od Romana, hľadala chyby v sebe. Myslela si, že sa zle vyjadrila, že ho niečím vyprovokovala, ale pravda bola oveľa desivejšia. Roman sa jej priznal, že ju nikdy nemiloval a ich vzťah bol len divadielkom pre jeho mamu, ktorá mu sľúbila, že prepíše rodinnú firmu na jeho meno, ale s podmienkami. Po prvé, aby ukončil románik s vydatou ženou a po druhé, aby sa oženil so slušnou katolíčkou. Vypočítavý syn splnil mamine želania, dostal firmu aj peniaze. Potom zložil pred Kamilou masku z tváre. Vydatá žena sa opäť stala jeho milenkou. Kamila o jeho aférke vedela. A čerešničkou na torte bolo, že bývala hneď vedľa nich.

Keď Kamila našla v sebe kúsok odvahy od neho odísť, musela sa zveriť rodine, pretože nemala žiadne peniaze. Majiteľom jediného účtu bol Roman a vždy chodili spolu na nákupy, ako šťastná rodinka. „Nevieš si to niečím zakryť?“ reagovala svokra na modriny, keď nevesta prišla žiadať o pomoc. „Celá dedina o vás rozpráva. Určite ho niečím provokuješ, keď ťa bije, pretože môj Roman je dobre vychovaný a ženu by bez dôvodu neudrel.“ Pochopenie pri nej nenašla a nenašla ho ani pri svojich rodičoch, keď im oznámila, že chce od neho odísť.

„Choďte spolu za kňazom. On vám poradí ako nájsť spoločnú reč.“ Odbila ju vlastná matka, keď pred ňou stála s troma malými deťmi a pobalenými kuframi. Nemala peniaze, nemala sa kam uchýliť. Vrátila sa naspäť. V ten deň jej k modrinám pribudla aj zlomená ruka.

Romanovi začal zvoniť mobil. Vytiahol ho z vrecka a s úsmevom zodvihol: „Ahoj miláčik,“ uškrnul sa na Kamilu a pokračoval, „sama si? Hneď som pri tebe.“ Ukončil hovor a otočil sa smerom na odchod.

„Som tehotná,“ povedala Kamila bez citu akoby len informovala, že obed je navarený.

Roman zabrzdil kroky a obrátil sa smerom k nej. „Ty krava sprostá!“ Vylepil jej facku a spadla zo stoličky na zem. „To nevieš zariadiť, aby si už nemala žiadne decko?“

„Povieš mi ako?“ pozbierala z dlážky cesto a sadla si. Priložila si ruku na červené líce. „Peniaze mi na antikoncepciu nedáš a ochranu nepoužívaš! Tak a tu máš výsledok!“

„Zase si múdra!“ Prišiel k nej a chytil ju pod krk. „Ja tu ďalšieho usmrkanca už nechcem! Je to jasné?!“ Silné hrubé ruky zvíjali úzke hrdlo a snažili sa zamedziť prísun vzduchu. Ženské nechty škriabali a tlačili do pevnej mužskej kože, no márne. Dusivé zvuky pomaly slabli.

„Maminka, maminka!“ ozval sa slabý detský hlas. „Ja ti pomôžem.“

Kamila počula hlas dieťaťa, ktorý nepoznala. Myslela si, že má halucinácie z nedostatku kyslíka. Zrazu pocítila, ako sa do jej rúk nahromadila obrovská sila. Chytila Romanove ruky a odstrčila ich od seba rýchlo a hladko ako keď zdvihnete noviny na stole.

Zaskočený diabol nechápal, ako ho mohla premôcť. Zdesený vybehol z domu. Kamila sedela na zemi a lapala po dychu. Do očí sa jej nahrnuli víťazné slzy. Páčil sa jej ten pocit, keď sa mu vzoprela.

„Maminka, maminka si v poriadku?“

Opäť počula ten detský hlas. Vstala a opláchla si tvár vodou, aby zahnala zvuky v hlave.

„Maminka, tu som. V tvojom brušku. Počuješ ma?“

„Čože?“ opýtala sa prekvapená Kamila. „Moje bábätko?“ chytila sa brucha a v duchu si pomyslela, že sa asi zbláznila.

„Spolu sme ho premohli, maminka,“ ozvalo sa dieťa. „A kto bol ten zlý ujo?“

„Tvoj otec,“ odpovedala Kamila.

„Ja nechcem tohto otecka.“

Kamila si povzdychla. A pomyslela si, že ani ona ho nechce.„Ako to, že rozprávaš a že ťa počujem?“ Zasmiala sa sama nad sebou a zvažovala, že jej vážne preskočilo, lebo sa rozpráva sama so sebou.

„Neviem. Začal som sa dusiť a vtedy sa niečo zmenilo. Cítil som obrovskú silu, ktorá vošla do môjho tela.“Kamila pochopila, odkiaľ čerpala tú nadpozemskú silu v rukách.

„Si chlapček?“ pokračovala v dialógu s malým zázrakom.

„Áno, maminka. Tešíš sa? Lebo cítim ako si sa usmiala.“

„Áno. Samozrejme, že sa teším. Nečakala som, že sa to dozviem takto skoro.“

Kamila si chytila bolestivý krk. Premohla sa k činnosti a chystala sa upratať neporiadok v špajzi. No hladné krky sa vrátili z dvora a čakali na sľúbenú domácu pizzu. Upracem to neskôr, pomyslela si a premýšľala, čo im rýchlo navarí. Sklamané očká a brušká dostali rýchlu chutnú náhradu. Špagety s kečupom a syrom.

Zdrvená žena sa snažila niečo zjesť, ale neustále sa jej motala hlava a dvíhal žalúdok. Rozbehla sa na toaletu.

„Maminka, maminka,“ ozval sa chlapček z bruška. „Niečo sa deje.“

Kamila pocítila kŕče v bruchu a mokré nohavičky. Stiahla si ich a uvidela krv. Roztriasli sa jej ruky.

„Maminka! Ja sa bojím, lebo aj ty si sa začala báť. Čo to je?“

„Musíme ísť do nemocnice. Vydrž, zlatíčko. Všetko bude v poriadku.“

Nezažívala tento pocit prvýkrát. Všetky tehotenstvá mala rizikové. Doktor jej vždy odporúčal pokoj, oddych, magnézium a hlavne sa vyhýbať stresovým situáciám. Prezliekla sa, obliekla deti a bez toho, aby dala niečo vedieť Romanovi, odišla. Vedela, že ho to nezaujíma. Našťastie kľúče od auta nechal doma.

„Pani Sklabinská,“ prihováral sa doktor, „stratili ste vedomie počas vyšetrovania,“ informoval vyplašenú Kamilu.

„Dieťa?“ vyhŕkla na doktora. „Je v poriadku?“

„Nepočujem biť srdiečko,“ povedal smutným hlasom a neustále prechádzal so sonom po bruchu, či zachytí nejaký zvuk. „Je mi to ľúto, ale vaše dieťa nevykazuje žiadne známky života,“ povedal a začal utešovať plačúcu matku.Doktor poznal Kamilu a jej rodinnú situáciu. Vedel, čím si doma prechádza.

„Dostanete lieky na stiahnutie maternice a dáme telu čas, aby sa samé vyčistilo. „Pani Sklabinská, vnímate ma? Môžete sa obliecť.“

Otočila tvár k stene. Doktor sa postavil a dal jej chvíľku na smútenie.

„Maminka, maminka. Tu som,“ ozval sa detský hlas. „Som tu hore. Vidíš ma?“

Kamila nadvihla zrak a uvidela ako sa pri nej vznáša malý modrý obláčik.„Vidím ťa, srdiečko.“

„Nebuď smutná, maminka. Ja žijem, ale premenil som sa na vznášajúcu sa energiu.“

Zronená matka natiahla ruku smerom k hovoriacej duši dieťaťa.

„Idem k detičkám, ako som ja,“ pokračoval detský hlások. „Počujem ich. Už ma volajú. Ahoj, maminka. Ľúbim ťa.“

„Ahoj, srdiečko moje. Aj ja ťa ľúbim.“ Usmiala sa cez slzy.

Kamiline deti si zatiaľ kreslili u sestričky. Báli sa o maminku a nemali chuť ani vystrájať. Keď sa otvorili dvere od doktora a zbadali ju, vrhli sa všetky do jej náručia.

„Pani Sklabinská,“ ozval sa doktor, keď ich vyprevádzal. „Dám vám jedno číslo. Zavolajte tam. Pomôžu vám vo vašej situácii.“ Podal jej do rúk vizitku centra pre týrané ženy a päťdesiat eur.

„Ďakujem, pán doktor.“

„Maminka, si chorá?“ pýtali sa zvedavé deti.

„Trošku mi prišlo zle. Ale už mi je dobre,“ utešovala ich. Nevedeli, že práve prišli o bračeka a nechcela ich tým ani zaťažovať.

Potešila sa, že Roman nebol doma. Chcela smútiť v pokoji bez hádok a urážok. Zvažovala, čo ďalej. Krvácanie nemala tak silné, aby musela ležať v posteli a oddychovať. Našla v sebe odhodlanie a zavolala do centra pomoci. Prisľúbili jej ochranu. Neváhala. Zbalila sebe a deťom najnutnejšie veci a odišla z pekelného domu. Nenechala žiadny odkaz a nedala vedieť ani rodine.

Deti mali lístky podľa veku zadarmo, tak jej peniaze od doktora vystačili. Nastúpili do autobusu a odcestovali na opačný koniec republiky.

„Bože, postaraj sa tam hore o môjho chlapčeka,“ prihovárala sa v duchu. Pohladila detské hlávky, oprela sa do sedačky a zatvorila unavené oči.

Tackavé Romanove kroky vkročili do tmavého a tichého domu. Pomyslel si, že už všetci spia. Nestačilo mu pivo, čo vypil pri milenke a dostal ešte chuť na svoju domácu marhuľovicu. Skôr, ako stihol nahmatať vypínač, stúpil na rozbitý pohár uhoriek. Zatackal sa a spadol na chrbát. Ostré úlomky z rozbitého skla sa mu zapichli do chrbta. Ostal ležať na zemi.

„Kamila!“ kričal a jajkal od bolesti. „Kamila!“ Zreval na celý dom. Nikto sa neozýval. Žiadny pohyb nepočul. Kyslý octový nálev zmiešaný s krvou sa vpíjal do oblečenia. Pokúšal sa vstať, no márne. Nohy ho nepočúvali.

Vytiahol z vrecka mobil a zavolal žene. Nedvíhala. „Ty suka jedna! Veď počkaj. Ja ti to zrátam.“ Vytočil číslo milenky a ona hneď dobehla. Zavolala sanitku.

Staršia žena tiskala pred sebou vozík s ochrnutým mužom. Vošla s ním do záhrady a zastavili sa pri ovocných stromoch.

„Tu ma nechaj.“ Rozkázal Roman svojej mame.

„Poďme tam ďalej, na slniečko.“ Namietala žena.

„Nie.“ Protirečil Roman. „Chcem byť presne tu.“

Roman sledoval svoje spustošené stromy, ktoré napadla nejaká choroba. Zhnednuté a skrútené listy mu pripomínali jeho vlastnú bolesť. Po nešťastnom zapichnutí skla do miechy, ostal pripútaný na vozík. Milenka ho opustila a Kamilu s deťmi nevedeli nikde nájsť. Nikomu sa neozvala. Striedali sa pri ňom mnohí asistenti. Roman im nadával a odmietal spoluprácu. Nechcel sa zmieriť so svojím osudom, že nemôže chodiť a musí trpieť matkine múdre reči.