Sedem smrteľných hrochov

„Klobásky! Čerstvá zabíjačka! Pečené kurčatá! Halászlé!“ Ozývalo sa zo všetkých strán Miletičky. Jozef počúval názvy nezdravých, chutných jedál a začal slintať. „Veru, ak by mimozemšťania chceli vyslať prieskumné sondy do žalúdkov ľudí, nevymysleli by nič lepšie!“ Pomyslel si, ale chuť na niečo malé mastné, ho stále držala.

Až keď zazrel chlapov v šiltovkách, mozog mu prehodil výhybku na iné myšlienky. Neboli to tie klasické, športové čiapky na basketbal, bejzbol, či golf, aké dnes nosia mladí ľudia, ale aj chlapi v strednom veku. Toto boli klasické ploché leninovky, so zopnutým šiltom. Obaja si to namierili rovno k nemu, obstali ho sprava aj zľava. Ideologicky ani fyzicky nebolo kam uhnúť.

„Sedem smrteľných hrochov!“ Zahundral mu do ucha vyšší na ľavej strane prvú časť hesla. Čakal na túto chvíľu, pre tento okamih sa po Miletičke ponevieral celý víkend.

„Uhmm. Krompáčmi a lopatami na Úrad vlády!“ Odpovedal. Druhý muž prikývol, vytiahol z vrecka kabáta malú bielu tabuľku a bez slova mu ju podal. „Konečne!“ Potešil sa. „Presne na toto čakal!“

Doma už vedel, čo má robiť. Tabuľku si prezrel, nebolo na nej na prvý pohľad nič zvláštne. Vyzerala ako obyčajný kus svetlého plastu, pätnásť krát desať centimetrov, centimeter hrúbka. Ale vôbec nebola z plastu. Na pravom boku, centimeter od rohu, našiel malú dierku na spustenie. Doma si pripravil starú ihlu k iPhonu na vysunutie držiaka SIM karty, tabuľku vložil presne na dvadsať sekúnd do mikrovlnky, výkon 700 W. Po vybratí ju, strčením ihly do dierky, zapol. Rozžiarila sa, o sekundu hologram začal hrať. HD obsah bol v plnej kvalite, vo farbe a jase! Na ploche sa objavila modrá obloha s bielymi oblakmi a zazneli tóny hymnickej piesne upravené do polkového rytmu:

„Hej hop-sa svetácki proletári,

Hej hop-sa v Moskve učení!

Už výška tvojho konta žiari,

No nie tvoj príjem po-sled-ný!“

Na ploche sa, po doznení úvodných tónov, objavila zamaskovaná tvár najvyššieho, samého Streleného-Fáča. Nebolo z nej veľa vidno, iba štrbinu očí medzi obväzmi a náznak úst. Jeho obvyklý, kedysi charizmatický pohľad, bol skrytý pod vrstvami obväzov, iba oči z nich vykúkali. Ale aj tie pripomínali skôr vypúlené vypálené žiarovky. No keď spustil, nebolo pochybností: „Súdruhovia, súdružky, pozdravujem vás a zároveň vás ubezpečujem - zvíťazíme! Raz a navždy! Ovládneme všetko, políciu, súdy, prokuratúru, každý jeden úrad! A nebudú viac žiadne dekadentné progresívne voľby! Žiadna liberálna opozícia, znesväťujúca naše tradičné národné hodnoty! Všetka vláda sa vráti naspäť do rúk ľudu!“ Poslednú vetu zvrieskol, až mu slina vyletela z úst a pristála na objektíve kamery. Tá odzoomovala, začala ho snímať na väčšiu vzdialenosť, aby nestratila svoju schopnosť jasne zaznamenávať obraz, ale najmä aby mohol ruky ľudu pred ňu v symbolickom geste vystrčiť a rozptýliť akékoľvek pochybnosti kam všetka vysnívaná moc patrí. Na pozadí sa ozvala dávka z automatickej zbrane, výkrik „Charašó!“ a preblesk cez telku s bežiacim vietnamským pornom. Režisér kanál pohotovo prepol, na obrazovke sa zjavil Ropopodvod Držhubného. Vystriedala ho tvár Streleného-Fáča, ten vykríkol: „Pabéda, tavárišči!“ Agitačný klip ukončila Inernacionála v hip-hopovej úprave.

Jozef vedel, že to je len začiatok. Na pokračovanie nemusel čakať dlho. Hneď na druhý deň doobeda mu zazvonili pri bráne tí istí šiltovkári. „Pán Kovič, čakáme vás dolu.“ Oznámili. „Vedia o mne tuším všetko.“ Blyslo mu pobavene hlavou. „To je dobre.“ Vzal ľahký vychádzkový kabát z vešiaka, navliekol si ho a zbehol dolu. Pred vchodom stálo červené hrdzavé žiguli, nedalo sa rozoznať, čo je hrdza, čo farba. „Maskovanie.“ Pripomenul si. Oči mu v aute previazali zatuchnutou šatkou a ten, čo nešoféroval, ho zatlačil na zadné sedadlo, aby zvonka nebolo vidno, že prevážajú muža so zaviazanými očami. Cesta trvala odhadom dvadsať minút. Podľa zavýjania motora, pochopil, že smerujú hore pod Slavín, do vilovej štvrte. Z auta ešte pár schodov hore do domu. „Žeby Biľakova vila na Timravinej?“ Blyslo mu v hlave. Počul, že si tam urobili základňu.

Vo vnútri mu šatku zložili. Veľká, zafajčená nevyvetraná miestnosť s vysokým stropom. V strede tmavý stôl a osem ťažkých stoličiek. Skôr by sa hodili do krčmy, ako do obývačky. Okná zatiahnuté sivými závesmi, v rohu stáli dve prázdne fľaše od vodky, v druhom kartón a jedna nedopitá fľaša Coca-coly. Dvaja poslíčkovia sa vzdialili, vošli iní dvaja. Tí, čo dúfal, Alláhu akbar veľkokapitalista a ľavicový Venceremos marxista! Robert Kožený-Baloňák s postavou, ktorá už dávno nepatrila tomu švihákovi, akým býval za mladších čias. Dnes po osemdesiatke, bol pribratý, čudne ohnutý pod ťarchou nazhromaždených majetkov, z dlhých tmavých vlasov a brady zostali len šedivé vrabčie hniezda – hore aj dolu. Oči stále živé, tmavé, no medzi tými sivými chuchvalcami pôsobili smiešne, ako neoperené havranie mláďatá. A pseudoakademik Miloš Bľaboš bol na tom ešte horšie. Roztečený do šírky, tvár ako prepláchnutý mesiac v splne. Práve on ho krákoravo privítal: „Venceremos, súdruh amigo! Kak vy, charašó?!“ Vychrlil na neho všetky svoje jazykové úchylky a prenechal slovo Baloňákovi.

„Kovič. Vieme o vás už dlhšie.“ Zachrchľal, akoby mu dochádzali zásoby kokaínu.

„Jozef Jankovič“ Predstavil sa pre istotu celým menom. „V to už dlho dúfam. A čakám. Som pripravený!“ Potvrdil.

„Vždy pripravený! Ale najprv musíte zodpovedať zopár otázok vy nám!“ Vyštekol revolucionársky teoretik Bľaboš. Mal evidentne na starosti vysvetlivky. „Pracujeme v igelite, teda v ilegalite!“ Dodal a veľavýznamne vytiahol obočie. „Všetko máme z bezpečnostných dôvodov zašifrované! Pomohli nám s tým súdruhovia z FKK!“ Znovu zacvičil s obočím. Mal ho asi opálené let lampou, lebo ho takmer nebolo vidieť. Najmä keď ho vytiahol takmer až na chrbát...

„Dediči KGB, súdruhovia z FSB.“ Opravil ho pohotovo Baloňák. „Veď hovorím, HNO aj UČK!“ Nedal sa Bľaboš.

Baloňák mávol rukou, pochopil, že cez skratky vedie príliš dlhá cesta. Naklonil sa k Jozefovi a prefíkane zakrákoral, akoby dojednával megadeal so zbraňami.

„Máme na vás otázky! A očakávame odpovede. Správne odpovede!“ Napil sa z pohára na stole, položil ho naspäť a znovu vyštekol: „Všetko iba v šifrovanej podobe! Žiadna kompromitácia! No mistakes, bez ašíbky - od konca do začiatku!“

„Takže súdruh, ehm...Ján Kovič...“ Usmial sa ako po víťaznom februárovom odkrytí kariet v pokri. „Najprv musíte dokázať, že chápete, ovládate a rozumiete!“

„Paňatno?!“ Zareval Bľaboš, až sa mykol aj Baloňák, akoby tam práve vtrhla daňová kontrola. „Áno, rozumiem.“ Potvrdil Jozef. Všetko sa vyvíjalo dobre.

„Sedem smdeľných hrochov!“ Zavelil Baloňák a šnupol si bieleho prášku najprv do pravej nosnej dierky, až potom to ako skúsený ľavičiar, zopakoval s ľavou.

Jozef sa nadýchol a pomaly, zrozumiteľne začal recitovať, ako sa to naučil:

„Po prvé – súdruh je najvyššia hodnota, ale len dovtedy, kým má moc a peniaze!

Po druhé – súdruh nikomu nič nedaruje, ani najbližšiemu súdruhovi! Iba najvyššiemu!

Po tretie – súdruh chce mať vždy všetko a hneď, skôr ako iní súdruhovia! Okrem najvyššieho!

Po štvrté – kto vzbudí hnev súdruha, musí mu aj čeliť! Ak nahnevá najvyššieho, pocíti najväčší hnev!

Po piate – súdruh sexuje bez zábran vždy len so súdružkou! Ale nikdy so súdružkou najvyššieho!

Po šieste – súdruh vždy pohostí súdruha, aj keby mu zo žranice malo byť zle! No nikdy nehostí najvyššieho ani Coca-colou, kým mu to on nedovolí!

Po siedme – pre súdruha je pozdrav Česť práci! jedinou vhodnou činnosťou v súvislosti s prácou! S výnimkou – ak ho o niečo požiada najvyšší!“

Jozef skončil a spokojne pozrel na oboch skúšajúcich. „Práviľno!“ Zasmial sa Bľaboš a pokyvoval hlavou ako plyšový pes na zadnom skle auta.

„No počkaj, počkaj! Nie tak rýchlo! Ešte tu máme doplňujúce otázky!“ Zastavil ho Baloňák a doplnil si najprv matroš do ľavej dierky.

„Dopolňujúce. Vaprósy!“ Zopakoval Bľaboš ako dobre vycvičený papagáj. Vzal do rúk papier zo stola, prebehol ho očami a spustil: „Dvanásteho januára u Patkoša, tretieho marca U ozbrojnoša, dvanásteho mája pri Bufete na Železničnej studničke, ôsmeho augusta v Pizzerii Bella Napoli na Chuchajde...!“

Jozef na neho nechápavo pozeral. Na toto nebol pripravený. Nič mu to nehovorilo. Asi to na ňom aj bolo vidieť, lebo Baloňák sa so škodoradostným úsmevom ujal slova.

„Vo všetky tie dni ste sa na uvedených miestach vyjadril v tom zmysle, že kým ste ešte pracoval, tak ste sa podľa vášho chvastania, vyspal so všetkými ženami vo vašom podniku..!?“ Baloňák žiaril, akoby ho práve priniesli z čistiarne. Ale nedal Jozefovi ani vydýchnuť, pokračoval: „A tieto fakty, či už pravdivé, alebo chválenkárske, sú v príkrom rozpore s vami citovaným bodom číslo PÄŤ!!!“ Baloňák išiel ako namazaný kubánsky stroj po dvojročnej servisnej odstávke.

„Toto kade-tade vyhlasujete, napriek tomu, že v podniku VÚVT, v ktorom ste pracoval, pôsobila na oddelení exportu aj istá súdružka Mária T., svojho času veľmi blízka priateľka nášho najvyššieho!? Teda keď bola mladšia a aj najvyšší bol mladší a zdatnejší, ako dnes!?“ Baloňák palcom a ukázovákom ľavej ruky vytvoril kruh a ukázovákom druhej, smerom do kruhu, názorne vysvetlil, ako to priateľstvo prebiehalo. Škeril sa pri tom ako sovietsky povojnový mäsiarsky výklad.

„Z toho VÚVT, teda Vojenského úradu Veterinárnej techniky, máme aj písomné doklady, ktoré všetko dokazujú!“ Zahulákal Bľaboš.

„Výpočtovej techniky.“ Opravil ho Baloňák.

Jozef rýchlo pochopil, že hovoria o jednej z mnohých Fáčových kurvičiek. Nepamätal si ju, a vlastne ani nemohol, keď robila na exporte. Ale pochopil ostatné súvislosti. Pozrel sa na vešiak, kde visel jeho plášť a so znepokojením si pomyslel: „Hádam nie je mimo dosahu, alebo to nefunguje? No musím získať čas.“

„Súdruhovia, musím vám vysvetliť kontext.“ Začal zamyslene.

„To teda musíte.“ Zarehotal sa Bľaboš.

„Práve na ten koňakový text čakáme!“ Potvrdil Baloňák.

„Takže priznávam, kamarátom v krčme sa niekedy zvyknem chvastať, že chlapci moji, keď som ja bol mladší, tak som veruže spal so všetkými ženami v našom podniku!“

„Teda sa priznávate!?“ Zrúkol Bľaboš víťazoslávne.

„Áno, ale vždy aj dodávam – Na schôdzi ROH!“ Usmial sa Jozef. Možno im to došlo, nestihol to v tej krátkej chvíli zistiť. Jednoduchý GPS čip v jeho plášti totiž práve v tom momente konečne zafungoval.

„Polícia! Zásahová jednotka! Nikto sa ani nepohne!“ Štyria kukláči vyvalili dvere a za nimi sa vovalili ďalší...