Detektívka Lívia Salová si tú telocvičňu pamätala. Dokázala si presne vybaviť ten špecifický gumený zápach aj ozvenu, ktorá z kriku vytvárala kakofóniu detskej radosti. Teraz to tak nebolo. Telocvičňu zvieralo neprirodzené, dusivé ticho. Také, ako keď sa to stalo. A rovnako ako vtedy, aj teraz jej oči hľadeli na niečo, čo jej mozog skrátka nechcel akceptovať.

Na podlahe zavŕzgali gumené podrážky. Detektív Franz, jej nový modrooký kolega, si naťahoval gumené rukavice a prepaľoval ju pohľadom.

„Si si istá, že na tom chceš pracovať?“

„Isteže som si istá,“ odsekla podráždene. Aj ona si natiahla rukavice a s námahou si čupla. Predtým ako odtiahla igelit sa musela zhlboka nadýchnuť. Vedela čo tam nájde a podľa všetkého to bol pohľad pre silnejší žalúdok. Žena pod plachtou vyzerala akoby spala. Nikde nebola žiadna krv, žiadna známka násilia. Až na to, že očné jamky obete boli úplne prázdne. Presunula sa k ďalšiemu igelitu. Aj jej podrážky na dlážke telocvične hlasno vŕzgali, ten zvuk sa odrážal od stien a rozrezával čas na nepríjemné sekundy. Ďalší igelit, ďalšie telo. Tentoraz to bol muž. Chýbali mu obe ruky, no vyzeral rovnako pokojne akoby len spal.

Lívii sa rozvírili myšlienky ako hladina vody, keď do nej padne kameň. Musela ich násilím prinútiť sa vyčeriť. Keď sa zhlboka nadýchla a prinútila svoju myseľ nelietať všetkými smermi vedela jedno. Obetí bude viac.

X

Opäť mala ten sen. Bežala maratón. Pot jej stekal po stehnách, priťahoval hmyz. Užívala si to. Cítila každý náraz na asfalt, každé napnutie svalu.

Otvorila oči. Ležala v posteli a chvíľu sa dívala do stropu. Zhlboka dýchala a každým nádychom vháňala vzduch do svojich končatín. Najprv do rúk. Potom do ľavej nohy, potom do pravej. Pokývala prstami. Vo vlasoch ju pošteklila jej vlastná slza. Až potom sklopila zrak k svojmu telu, posadila sa, načiahla sa po protézu a nacvičeným pohybom si ju pripla ku kýpťu.

Lekári jej rozprávali o fantómových bolestiach. Ibaže Lívii sa až pričasto zdalo, akoby jej nohu omýval chladný príboj. Alebo jej bolo hrozne teplo, napriek tomu, že bola v miestnosti zima. Bolesti nemala nikdy. Aspoň nie tie fantómové kŕče, o ktorých jej všetci hovorili. Cítila elektrinu. Občas, keď sa započúvala veľmi sústredene, mohla príboj, ktorý jej nohu obmýval, aj počuť.

Jej lekár prikyvoval, zapisoval si, utešoval ju. V láskavých úsmevoch čítala pohŕdavú monotónnosť človeka, ktorý sa každý deň pasuje s bludmi svojich pacientov. Napokon o tom prestala hovoriť. Vo svojich snoch, ale prežívala naplnenie nesplnených ambícií. Zázračná atlétka. Predikovali jej účasť na Olympijských hrách. Počas noci behávala triatlon a skákala o tyči. V tých radostných chvíľach však nikdy nebola sama. Bolo tam s ňou... koľkokrát sa to už pokúšala pomenovať? Neúspešne.

X

Vo svojej kancelárii sa detektívka zadívala do očí prvej z obetí na fotografii z dňa jej promócií. Bola to veselá dievčina s nádhernými očami. Ich tyrkysová farba sa do nej vpíjala. Kto by im urobil čosi také? A hlavne prečo? Pri pohľade na tvár mladej ženy sa musela pokarhať. V detektívnej práci bola otázka prečo, jednou z posledných, ktorú sa trebalo pýtať. Oveľa dôležitejšie bolo: Ako? A kedy? Takýmto spôsobom ste sa mohli dívať na fakty a nehľadať logiku v často chorých mysliach.

Z myšlienok ju vytrhla veliteľka Reinerová, ktorá sa ako vždy vrútila do kancelárie rýchlou chôdzou na vysokých opätkoch. V ruke niesla Starbucks capuccino XXL, z ktorého sa Lívii obracal žalúdok. Rovnakú nevôľu v nej vyvolala aj veliteľkina minisukňa, ktorá znásobovala pocit, že jej nohy končia až niekde v krku. Líviu ten pohľad vždy vyrušoval. Bolo to akoby sa musela pozerať príliš dlho do slnka. Fungovalo to na ňu ako rušička, pri ktorej sa jej vlastné myšlienky rozplývali v hmle. Rozhliadla sa po prítomných kolegoch prevažne mužského pohlavia. Tým to, prirodzene, neprofesionálne ani vyrušujúce neprišlo.

Veliteľka na Líviu krátko kývla, čo znamenalo, že jej jediná noha v širokých nohaviciach sa má dostaviť do jej kancelárie. Okamžite.

Detektív Franz vstúpil tesne za ňou. Lívia si nemohla nevšimnúť, že hltá veliteľku očami.

„Máme nové obete,“ oznámila šéfka sucho.

„Koľko?“ spýtala sa Lívia s obavou.

„Včera v noci sme našli ďalších päť mŕtvych tiel,“ vrhla na Líviu zasvätený pohľad. „A jednu obeť, ktorá zdá sa, prežila.“

Líviu oblial studený pot. Dokopy to bolo osem. Mala pravdu.

Franz na sebe nedal znať ani známku rozrušenia. Bol v tíme nový, nastúpil len pred pár dňami, no Lívia si už o ňom stihla urobiť obraz ako o chladnom pragmatikovi. To, v ich práci nebola vlastnosť na zahodenie, no o to viac to v nej vyvolávalo pocit, že ona sama na sebe nemôže nechať badať žiadne emócie. Je profesionálka a to aj tvárou v tvár zrejme najdesivejšieho masového vraha v histórii krajiny. Mohol to byť ten istý? V duchu si zakázala na to myslieť. Zatiaľ.

„Zdá sa, že všetky obete zomreli približne v tom istom čase,“ podotkla veliteľka

„Chýbajú aj ostatným...?“ Lívia nedokázala dokončiť.

Šéfka prikývla. „Rôzne časti tiel, áno. V niektorých prípadoch aj vnútorné orgány. Medzi prípadmi chýbajúcich orgánov sú obeťami väčšinou deti vo veku okolo dvanásť až trinásť.“

„Ale nie vo všetkých?“

„Nie, napríklad pľúca patrili dospelému mužovi.“

Franz naklonil hlavu. „Aké fascinujúce,“ neodpustil si.

Lívii prišla tá poznámka zvláštna. Jej pohľad sa stretol s veliteľkiným. Všetko sa dialo úplne rovnako ako vtedy. V hlave jej začalo akosi bzučať. V noci keď došlo k vraždám sedela sama celá spotená v obývačke a myseľ jej napĺňala neopísateľná myšlienka. Akoby tušila čo sa stane. Vedela to veliteľka? Videla to na nej keď ju prebodávala pohľadom?

Odrazu sa cítila hrozne exponovaná, akoby jej obaja, veliteľka aj Franz mohli čítať myšlienky. Pozrela na svojho kolegu. Bol to mimoriadne pohľadaný muž. Priťahoval ju. Modré oči, tmavé vlasy. Nejedna žena by sa v prítomnosti takého fešáka cítila nervózne. A ona sa teraz potrebovala sústrediť. Naozaj sústrediť, pretože toto bol prípad jej života.

„Forenzné si myslí, že sa s ostatkami muselo hýbať,“ navrátil ju odrazu do reality Franz. „Zrejme to tak bude aj v tomto prípade, potrebujeme nájsť krv.“

„Muž, ktorý prežil,“ pokračovala veliteľka, „Prišiel o obe nohy,“ veľavýznamne pozrela na Líviu, „Je v nemocnici svätého Pavla, mali by ste ísť za ním.“

Keď Franz odišiel z dverí veliteľka si zapálila cigaretu a jej plné pery orámované červeným rúžom z nej schuti potiahli. „Si si istá, že na tom chceš robiť?“ spýtala sa drsne.

Líviu to pobúrilo. „Samozrejme,“ odvrkla a vydupotala z miestnosti tak razantne ako jej to protetická noha dovoľovala. Keď zatvárala dvere na zlomok sekundy stuhla. V kolene ju bodlo — nebola to bolesť, skôr tlak, akoby jej telo na niečo reagovalo. Automaticky si pošúchala kĺb. Ten umelý. Zdalo sa jej, že veliteľka sa za jej chrbtom uškrnula. Niečo v Líviinom mozgu sa pomaly prevalilo z boka na bok.

X

Smrad dezinfekcie, vŕzganie nemocničných topánok, falošný záujem zdravotníkov. To všetko mala Lívia v živej pamäti zo svojho vlastného pobytu v nemocnici.

Detektív Franz sa rozprával s lekárom.

„...takže pacient bol vo vynikajúcom zdravotnom stave až do tejto nehody...“

Líviu odrazu popadlo nutkanie sa s pacientom porozprávať osamote. Nechala Franza venovať sa zdravotníkom a vkĺzla do malej miestnosti. Áno, stále to tu páchlo rovnako.

„Adam Wolf“, oslovila ho. Pacient na ňu vrhol vyplašený pohľad keď sa mu legitimovala. Po chvíli jej porozprával, že si v podstate nepamätá vôbec nič. Trénoval na maratón. Bolo už po zotmení keď sa vracal domov... a potom... mal tmu. Nespomínal si na nikoho, kto by ho chytil, ochromil, omráčil. Skrátka nič. Lívia však vedela, že klame. Vedela to, pretože to poznala. Akoby aj mohol komukoľvek povedať o Tom? Akoby to niečo v skutočnosti vyšlo z jeho vlastného vnútra. To bol ten problém. Nemohol to, čo sa mu stalo zvaliť na „niečo.“ Niečo, čoho prítomnosť ho mrazila až v kostiach. Ale ona to musela zistiť.

Za dverami začula Franzov hlas. Nemala veľa času. Rozhodla sa na to ísť inak. Vyhrnula si pravú nohavicu a poklepala po titánovej tyči, ktorú mala namiesto lýtka.

„Pred desiatimi rokmi...“ Pošepkala mu. „Sa stali prípady, ktoré sú s dneškom ako cez kopirák. Ja viem čo ste zažili. Tiež som to prežila. Povedzte mi niečo, čo nebude v záznamoch.“

Adam na ňu vrhol pohľad plný hrôzy. Roztriasol sa akoby tá neznáma entita mala znova vyskočiť spod jeho postele. Pery sa mu triasli. „Bolo to... nedokážem to opísať,“ povedal chrapľavo. „Bolo to akoby ma niečo posadlo. Akoby sa niečo... prechádzalo vo mne. V mojich kostiach a... a svaloch. Akoby to niečo hľadalo. A šepkalo... šepkalo, že som ten správny, že sa nemám báť a potom... potom... bol to tak strašný pocit. Nie bolesť. Skrátka...“ v očiach mal slzy. „Odvtedy cítim... akoby... stále.“

Lívia prikývla.

Pacient jej pozrel do očí. V tej chvíli sa dvere rozleteli a vstúpil detektív Franz. Adam z ničoho nič vykríkol, akoby ho niečo popálilo.

„Salová!“ zvolal Franz. „Začali ste bezo mňa...“ Pristúpil k posteli a oslovil pacienta, ktorý na neho vypliešťal oči a ťažko dýchal. „Pán Wolf...“

Ibaže pán Wolf neodpovedal. V tvári mal hrôzu, premeriaval si Franza a chytal si svoje neexistujúce nohy. Hneď na to sa začal neovládateľne triasť ako v nejakom záchvate. Nastali minúty plné paniky, do izby vletelo hneď niekoľko ľudí, všetci museli pacienta pridržiavať, zatiaľ čo sestrička naťahovala do striekačky tú správnu tekutinu. A potom... pacient sa odrazu prestal triasť. Vlastne sa prestal hýbať úplne. Bol mŕtvy.

Lívia pozrela na detektíva Franza. Bez emócie si čítal pacientov lekársky záznam.

X

Detektívka Salová opäť hľadela do modrých očí obete číslo 1. Kristína Belová. Lívia sa nevedela zbaviť pocitu, že jej tie oči chcú niečo povedať. Zamračila sa na monitor. Prečo sa jej v noci snívalo, že ona sama je tými očami? Rýchlo zahnala hlasné šumenie, ktoré sa v jej hlave objavovalo čoraz častejšie. Bolo to ako televízia po závere vysielania. Líviu desilo tušenie, že ak sa do toho šumu započúva spozná odpoveď. A zároveň sa v ňom stratí. Možno sa v ňom stratil aj Adam Wolf.

Bolo už neskoro večer a ona sa rozhodla stráviť ho v kancelárii a prejsť zložky všetkých mŕtvych. Potrebovala robiť prácu, ktorá je hmatateľná.

Adam Wolf, futbalista, 27 r. Chýbajú obe nohy od bedier.

Marek Šimek, chirurg, 39 r. Chýbajú obe ruky. Nos.

Anton Kováč, operný spevák, 41 r. Hlasivky. Pľúca. Časť hlavy.

Laura Hanzelová, baletka, 25 r. Časť mozgu, vnútorné ucho.

Kristína Belová, pilotka, 25r. Obe oči, časť mozgu.

Filip August, žiak, 12r. Srdce, obličky. Uši.

Albert Magát, žiak 13r. Pečeň, žalúdok, sliznica, tráviaci trakt.

Peter Móric, programátor, 35r. Frontálny lalok, chrbtica. Čeľusť.

Lívia si položila hlavu do dlane a krátko si odpila z kávy. Obete na pohľad nič nespájalo. Nepoznali sa, mali rôzny vek, pohlavie, sexuálny motív bol vylúčený. Jedna vec však Líviu zarážala. Odznova si prečítala zoznam a sústredila sa na povolania. Zdalo sa, že páchateľ si akoby dal záležať na kvalite. Pri tej predstave sa jej žalúdok nepríjemne zavlnil. Prebehla zoznam ešte niekoľko krát, ale zdalo sa jej, že to bije do očí. Hlasivky operného speváka. Vrah si zobral vždy to, čo obeti umožnilo vynikať.

Mimovoľne sa chytila svojho kýpťa. Takže preto? Boli jej nohy príliš dokonalé? Mohli to byť nohy budúcej olympioničky. Žeby to páchateľa nejakým spôsobom popudzovalo? Prečo ju v takom prípade pripravil iba o jednu?

V spomienkach sa vrátila do toho momentu. K tomu hlasu. Bol v nej a vravel... Vlastne niečo hovoril takmer neustále. Lívia zatla zuby. Naučila sa ten šepot v sebe meniť na biely šum, no niekedy bol tak strašne intenzívny. Šteklil ju vzadu v mozgu, prechádzal do elektrických výbojov až ju napokon kopol do chýbajúcej končatiny ako blesk.

Od bolesti vyskočila a kýpeť pod protézou proti tomu prudkému pohybu ostro zaprotestoval. Za jej chrbtom sa ozvalo hlasné klopkanie opätkov.

„Ty si ešte tu, Lívia?“ veliteľka vstúpila do miestnosti s obvyklou gráciou aj keď jej chýbalo publikum.

„Chcela som si len utriediť myšlienky...“

„A prišla si na niečo?“

Lívia sa na veliteľku nepozrela. Nemala ju v obľube, vzbudzovala v nej čudnú myšlienku, že je pozorovaná. Bol to skrátka typ človeka, ktorý vám jediným pohľadom zmrazil všetku krv tele.

„Ja... ak by sa ma niekto spýtal a ja som musela odpovedať, povedala by som, že vrah si vyrába skladačku.“

Kapitánka sa usmiala. Ich pohľady sa stretli. Napokon to Lívia nevydržala a odvrátila zrak.

„Ja už pôjdem,“ oznámila veliteľka, stále neodvracajúc pohľad. Lívia prikývla. Hromadil sa v nej pocit, ktorý nevedela dosť dobre vysvetliť. Prečo vlastne bola kapitánka v kancelárii tak neskoro? Vyzerala akoby tu chcela niečo robiť, no rozmyslela si to, keď narazila na Líviu.

Keď zvuk opätkov na chodbe utíchol, vrhla krátky pohľad na kameru. Bude to musieť risknúť. Zvedavosť ju hnala dopredu. Krívajúc, keďže noha ju z nevysvetliteľných príčin stále bolela, vkĺzla do veliteľkinej kancelárie. Chvíľu sa hrabala v papieroch a šuflíkoch až narazila na dva veľké šanóny. Boli to lekárske záznamy, ale nie len obetí. Zdalo sa, že v tých záznamoch je takmer každý obyvateľ mesta. Na čo by veliteľke boli takéto informácie?

X

Nebola blázon. Neustále sa v tom celé roky musela utvrdzovať a zároveň klamať okoliu, že si nič nepamätá. Videla tie pohľady keď sa o tom spočiatku snažila hovoriť. Počula ako si o nej za chrbtom šepkajú. Nakoniec začala o tom, čo zažila sama pochybovať. Ale rozhovor s Adamom Wolfom ju presvedčil. Videl, cítil a počul to, čo ona. Hlas vo svoje hlave.

V spomienkach sa vrátila k tomu dňu. Bola v telocvični. Trénovala neskoro večer. Bola sama, no nebolo to nič neobvyklé, často trénovala do noci. Potom... spomínala si na priam euforický pocit... spomínala si na to, akoby sa na okamih ocitla mimo svojho tela a zároveň nikdy svoje telo necítila intenzívnejšie. V jednom momente bola v absolútnom spojení s každou svojou bunkou. Bola jednota, ktorú však niečo narušilo. Spomínala si na paniku, ktorá sa jej zmocnila. Na ten neuveriteľný strach keď si uvedomila čo ten hlas v jej hlave od nej chce. Zápasila s ním. Ale nie dosť. Bránila sa, no pred prázdnotou, ktorá ju napĺňala sa brániť nemohla. Ten hlas vravel, že je dokonalá. Že je tá správna. A že sa má vzdať dobrovoľne. Ona sa ale nikdy nevzdávala.

Našli ju až na druhý deň ráno. Nikto nechápal, že nevykrvácala. Lekári vraveli, že ešte dlho v delíriu opakovala, že bez nôh žiť nechce. Ale žila.

V tej chvíli jej čosi zišlo na um. Otvorila zásuvku na svojom nočnom stolíku. Spis, spred desiatich rokov spoločne s fotografiami deviatich obetí si tajne odkopírovala pri prvej príležitosti, potom, čo nastúpila k polícii. Cítila s tými mŕtvymi prepojenie. Boli ako ona. Ibaže jej jedinej sa podarilo prežiť.

Rýchlo prebehla zložku každej obete. Na ich zamestnania. Opäť tam videla rovnaký vzor. Neboli to náhodné orgány. Každý z nich bol najlepší vo svojej funkcii. Čokoľvek, alebo ktokoľvek to bol, chcel si vziať to najlepšie.

X

„Máme ho!“ vyhlásil Franz víťazoslávne a hodil jej na stôl spis s profilom podozrivého.

Detektívka Salová neverila vlastným ušiam. Očami rýchlo prebehla spis.

„Pred pár dňami ušiel z ústavu pre choromyseľných,“ Franz samoľúbo pichol prstom do papierov. „Wolfgang Stein. Odsúdený za kanibalizmus.“

„Ale..“ nechápala Lívia. „Veď je to dláždič.“ Kanibal? Nedávalo jej to zmysel. Akoby mohol dláždič vykonať tak presné rezy? Čo mohol mať dláždič s tým, čo na ňu rozprávalo v mysli?

Franz znova samoľúbo pichol do papierov. Keď sa smial na lícach sa mu tvorili sexy vrásky a modré oči iskrivo žiarili. Lívia sa nespokojne zamrvila a pozrela kam ukazoval.

„Vyučený mäsiar,“ prečítala nahlas.

„Správne,“ smial sa Franz akoby to bola nejaká veselá historka. „A vieš čo je najlepšie?“

Lívia pokrútila hlavou. Toho „najlepšieho“ sa obávala.

„Pri zatýkaní sa ku všetkému priznal!“

Miestnosť pôsobila klaustrofobicky. Ostré biele svetlo padalo priamo na stôl a odrážalo sa od jeho kovového povrchu a strhanej tváre muža bez polovice chrupu. Všetko ostatné plávalo v tieni. Wolfgang Stein sedel oproti nej, ruky voľne položené na stole. Chýbali mu dva prsty na ľavej ruke. Plecia mal stiahnuté dopredu. Vyzeral menší, než v skutočnosti bol. Ako keby sa snažil zmenšiť, zmiznúť.

Lívia si sadla. Spis nechala zatvorený. „Povedali ste, že sa chcete priznať,“ začala pokojne.

Stein prikývol. Nezaváhal. „Áno. Urobil som to.“

Ticho.

„Ako?“ spýtala sa.

Zháčil sa. Oči mu na sekundu ušli k dverám, potom späť k nej.

„Nožom,“ povedal napokon. „Som… bol som mäsiar.“

Lívia pomaly prikývla.

„Osem tiel. Rôzne miesta. Veľmi podobný čas. Bez krvi.“ Naklonila hlavu. „Ukážte mi, ako ste to spravili.“

Stein prehltol.

„Ja… ja som ich rezal,“ povedal tichšie. „Presne. Vedel som kde.“

„Kde presne?“ pritlačila.

Ticho sa natiahlo.

„Tam, kde… kde to ide najľahšie,“ zamrmlal.

Lívia otvorila spis. Otočila ho k nemu. Fotografia.

„Očné jamky. Bez poškodenia okolitého tkaniva. Viete mi popísať rez, ktorým by ste to dosiahli?“

Stein sa na fotografiu ani nepozrel. „Nepamätám si detaily.“

„Ale pamätáte si, že ste to urobili.“

„Áno.“

„A pamätáte si, ako ste vybrali srdce bez otvorenia hrudníka?“

Ticho. Stein sa začal potiť. „Ja… ja som ich otvoril.“

„Nie,“ prerušila ho pokojne. „Neotvorili.“

Prvýkrát zdvihol pohľad priamo k nej. Oči mal zakalené, unavené.

„Teraz sú už celí,“ povedal zrazu.

Lívia sa nepohla. „Ako prosím?“

„Sú... sú celí... Tak ako my. Sme vyvolení,“ z ničoho nič jeho trojprstá ruka vystrelila k nej a chytila ju. „Ste ako ja..,“ zašepkal.

„O čom to hovoríte?“ neodtiahla sa.

„Hľadal vo mne...,“ šepkal Stein. „Cítil som ho... vrátil sa... on... “

„O čom to hovoríte??“ takmer vykríkla keď jej Stein mocnejšie stisol ruku.

„Povedal, že sme výnimoční!“

„Kto to povedal?!!“ Lívii sa zatočila hlava. Vytrhla si ruku z jeho zovretia a prudko vstala.

„On iba hľadá... chce byť nami, áno, áno... chce byť ako my...“ Stein sa začal nahlas smiať.

„Vy viete kto to urobil? Povedzte mi to!“

„No predsa vy!“ vyhŕkol Stein a vypúlil na ňu krvou podliate oči. „A ja! Sme jedno. Už navždy sme jedno.“

„Radujte sa!“ kričal za ňou keď sa ponáhľala k dverám. „Vybral si vás! Sme veční!“

Vyšla na chodbu. Ťažko dýchala. Dvere sa za ňou zatvorili s tlmeným cvaknutím.

Franz sa opieral o stenu, ruky založené na hrudi.

„Tak čo?“ usmial sa. „Máme ho, že?“

Lívia sa naňho pozrela. Ceril na ňu perličkové zuby.

„Priznal sa,“ povedala.

„Vidíš?“ Franz sa pousmial. Díval sa na ňu v očakávaní reakcie. Lívii z jeho pohľadu išla vybuchnúť hlava. Pomaly prikývla. „Nezdá sa mi to. Nevie vysvetliť ako to urobil... a...“ zvyšok sa jej zasekol v hrdle. V mysli jej stále znelo: No predsa vy! Chcela si povedať, že ten muž vo vnútri je blázon. Že je to sadistický vrah. Ale nemohla. Pretože to, čo vravel, bolo akoby čítal z jej vlastnej hlavy.

X

Bola všade. A zároveň nikde. Nebola hmotná, skrátka – bola. Život na báze uhlíka, premýšľala. Primitívna forma. Hmota, ktorá si podľa všetkého dokázala uvedomovať samu seba. Ako to bolo možné? Dokázala hmota vnímať svet okolo seba na základe vnemov pochádzajúcich z neurónových transmiterov? Ako mohlo niečo také fungovať?

Hmota ju priťahovala. Nerozumela jej. Spočiatku ju pozorovala. Neskôr zistila, že môže hmotu ovládnuť. Pretvoriť. Táto hmota mala dokonca inteligenciu. Chcela o nej vedieť viac. Chcela sa s ňou spojiť. No nemohla. Hmota sa bránila. Nerozumela jej. Jej pokusy, ako sa zdalo, končili ukončením vedomia hmoty a jej rozkladom.

Záverom bolo, že jediný spôsob ako tejto forme života porozumieť, je pokúsiť sa simulovať podmienky jej života. Vlastný model. Skúmanie sveta cez optiku prenosu informácií elektrickými impulzmi.

Hmota sa bránila oveľa menej keď vstúpila iba na chvíľu. Alebo keď ostávala v úzadí. Ticho pozorovala. Niečo jej však unikalo. Budovala. Chcela s tou hmotou splynúť.

Bola strojom. Bola fyzickou. Bola impulzom. Nedokázala tomu odolať.

Spustila nohy z postele. Tak, ako kázala spoločenská konvencia pre ženské pohlavie si natiahla druhú pokožku zo syntetickych vlakien. Chvíľu sa dotýkala svojich rúk a nôh. Vnem za vnemom. Impulz za impulzom. Opájala sa ním. Toľko impulzov, až začalo byť náročné vnímať mimo ich rámec. Akoby sa zmenšila. Scvrkla sa na tvar dvojnohej bytosti.

X

Lívia tupo zízala na svoj odraz v zrkadle. Čakala, že sa pohne skôr ako to urobí ona. Nepohol sa.

Privrela oči. Presakovalo to z nej... Znova otvorila oči akoby samu seba vydesila tou myšlienkou. Dialo sa to aj tej noci keď došlo k vraždám... aj vtedy sa jej tvorili v mysli tie slová, slová ktoré jej šepkal ten hlas ale nedokázala ich formulovať, iba ich cítila na jazyku ako horkosť dávnej spomienky.

Tresk! S divím zakvílením vrazila päsťou do vlastnej tváre v zrkadle. Nepovolilo, iba jej hánky sa zaliali jasnočervenou krvou. Hrádza v nej sa roztrieštila a híkavo sa rozplakala až klesla na podlahu kúpeľne pod váhou vlastných sĺz.

X

Ešte v to ráno sa dozvedela znepokojujúce novinky. Stein sa vo väzbe udusil pravdepodobne vlastným jazykom, ktorý si odhryzol.

Svojou krvou napísal na steny cely iba tieto slová: Odovzdaj sa. Tieto dve slová pokrývali každý kúsok bielych stien. Odovzdaj sa. V Lívii to rezonovalo ako ozvena hlasu vibrujúca jej dušou. Odovzdaj sa. To bolo ono. To žiadal ten hlas. Prevaľovala tie slová na jazyku. Patrili jej a predsa boli cudzie.

Prechádzala sa sama jeho celou, dotýkala sa tých krvavých šmúh, dotýkala sa aj vlastných spomienok

Odrazu ňou prešiel elektrický náboj od hlavy až po jej chýbajúcu končatinu. Zadržala dych. Milisekundu predtým ako sa to stalo vedela, že do cely vstúpi kapitánka. Lívia sa prudko obzrela. Veliteľka sa žiarivo usmiala.

„Si tu,“ povedala prosto.

Zdalo sa, že kapitánka vždy vie, kde sa Lívia nachádza. Šum v Líviinej hlave sa zosilnil.

„Áno, chcela som....“ ukázala na nápisy okolo. „Odovzdaj sa. Zvláštna formulácia, nie?“

Veliteľka sa zadívala na steny.

„Zaujímavé,“ šepla. „Mne pripadá veľmi presná.“

Lívia privrela oči. Stále intenzívnejšie bojovala so šumom, ktorý zahaľoval jej vlastné myšlienky. Zdalo sa, že ten šum naliehal, aby sa nebála, ale desilo ju, čo by sa mohlo stať ak by sa mu podvolila. Odovzdala.

„Prečo máte u seba všetky tie lekárske správy?“ spýtala sa veliteľky náhle.

Žena pred ňou bola dokonale krásna. „Hľadám správne usporiadanie.“

Líviu oblial studený pot.

„Si veľmi odolná,“ pristúpila k nej veliteľka. „Chcem iba skúsiť... všetky možnosti.“

Lívia sa chytila za hlavu. Šum bol tak silný, že už nebola schopná počuť vlastné myšlienky.

„Všetky možnosti,“ spýtala sa, keď jej v mysli formoval podivný obraz. „Stať sa nami?“

Veliteľka prikývla. „Konečne ma vnímaš.“

Líviina hlava horela. Celé telo bolo ako v plameni. Nechápala čo sa deje, no chcela to rýchlo zastaviť. Veliteľka stála nad ňou, dívala sa ako sa drží za hlavu a zohýba sa v návale kŕčov. Neurobila nič. Iba Líviu pozorovala. Lívia cítila, že sa v nej niečo láme, že niečo prelamuje hrádzu, ktorú v sebe vystavala. Potom biele peklo v jej hlave náhle vybuchlo. Pohltilo každý jej kúsoček. Svet sa rozbil a zmizol.

X

Lívia ležala v mäkkej belosti perín. Vdychovala citrónové tóny dezinfekčného prostriedku. Steny okolo nej boli tiež biele. Aj v jej hlave bolo odrazu tak mäkko a bielo. Do nemocničnej izby vstúpil detektív Franz. Bol nádherný, tak ako vždy. Pokožka bez jedinej chybičky sa mu zvrásnila v katalógovom úsmeve. Tyrkysovo modré oči na ňu žmurkli. Čosi vravel, jeho pery sa pohybovali, no ona ho takmer nevnímala. Pozrela na svoje telo bez končatín. Usmiala sa. V syntetickom opojení sa jej myseľ prevaľovala ako šťastný slon v bahennom kúpeli. Pozrela mu do očí. Vpila sa do tej nekonečnej modrosti. A odrazu presne vedela, kde tú modrosť už videla. Áno, teraz už boli všetci celí. Aj šum v nej konečne utíchol.