Uprostred miestnosti stál sympaticky vyzerajúci doktor a na všetkých sa úprimne usmieval.

Keď sme si všetci posadali na stoličky rozložené v kruhu okolo neho, spustil: “Vitajte. Som rád, že ste prišli. Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa doktor František Stein. Ale neurazím sa ani keď mi poviete Fero,” pobavene žmurkol na jedného malého chlapca, s obrázkom šteniatka na tričku. Niektorí pacienti, pre ktorých to nebolo prvé sedenie, sa pobavene zasmiali. Všimla som si, že moje vnútorné napätie mierne poľavilo.

“Pracujem ako psychológ v týchto kúpeľoch, na liečbu duševných porúch. Na skupinových sedeniach sa budeme pravidelne stretávať a rozprávať sa o vašich problémoch a trápeniach. Verím, že si tak vzájomne pomôžeme a podporíme sa. Myslím, že na úvod, keďže tu máme zopár nováčikov, by bolo fajn sa navzájom predstaviť. Stačí ak poviete svoje meno a čo vás trápi. Tak, kto chce začať? Aurora, bola by si prosím taká zlatá a predstavila sa?”

Moja nová spolubývajúca si sťažka vzdychla a začala rozprávať bez toho, aby zdvihla pohľad od zeme: “Ahoj, volám sa Aurora a som tu preto, lebo mám strach z vody a z toho, že by niekto videl moje vlasy.” Podvedome sa dotkla turbanu, ktorý stále mala na hlave, akoby kontrolovala, či sa jej neuvoľnil.

Zvláštne, že len kvôli takej banalite musela nastúpiť na kúpeľnú liečbu. Možno, že je v tom niečo viac. No doktor Stein mi nedal veľa času na špekulovanie.

“Výborne, ďakujem. A teraz by mohla pokračovať tvoja spolubývajúca,” s očakávaním sa na mňa usmial.

“V poriadku,” mierne som zvýšila hlas, aby ma všetci počuli. Rovnako ako v škole pri odpovedaní pred tabuľou, keď ma musí byť počuť a zároveň nechcem priveľmi rušiť svojich spolužiakov, čo sa v zadných laviciach hrajú na mobiloch. “Volám sa Izabela Callinsová, ale priatelia ma volajú Izi. A som tu lebo, “ na chvíľu som zaváhala. Chcela som povedať, že ma sem poslali, pretože si moja rodina myslí, že som sa zbláznila. Pacienti by si však nemali nadávať do bláznov. Hanbila som sa povedať pravdu. No nakoniec som našla odvahu. Sú tu predsa aj horšie prípady ako ja, či nie?

“Som tu, lebo vidím veci, ktoré neexistujú, ktoré nikto iný nevidí.”

Nejaký chalan v kapucni zdvihol hlavu, “Takže si čarodejnica?”

“Nie, ona skôr bude nejaké médium,” ozval sa niekto ďalší.

“Možno je lovec príšer a preto ich vidí len ona.”

Doktor Stein si výrazne odkašlal, aby zastavil rozbiehajúcu sa diskusiu: “Bol by som rád, keby ste hľadanie diagnózy a príčin nechali na mne. Predsa len, doktorský plášť tu mám ja!”

Chcel ukázať na seba, ale zarazil sa, lebo si uvedomil, že nemá na sebe naozajstný doktorský plášť. Mal iba biele doktorské nohavice a tričko s krátkym rukávom.

Znovu sa ozval slabý smiech. Odpútal pozornosť na seba a tým ma zachránil. Vďaka nemu som sa necítila tak trápne.

A tak sme mohli pokračovať v predstavovaní ďalej. Lenže už po prvých troch sa mi začali mýliť mená a tváre. O ich diagnózach ani nehovorím. No aspoň viem, že tu nie som najväčší podivín. Zaujal ma chlapec s kapucňou, ktorý tvrdil, že pochádza z minulosti. Vedľa neho sedel pán, čo veril, že sa dokáže zmeniť na papagája. Na ostatných si nespomínam. Mám ešte tri týždne, aby som si všetkých zapamätala.

...

Keď som sa skoro ráno zobudila, Aurora už nebola v izbe. Ktovie, kde sa túla.

Po raňajkách som sa ponáhľala na prvé súkromné stretnutie s doktorom Steinom. Hneď na začiatku sedenia mi dal domácu úlohu.

„Skús si zapísať čo najviac svojich videní na papier, do zošita alebo denníka. Možno sa nám potom spoločne podarí nájsť niečo, čo ich spája a odhaliť tak príčinu prečo ich vidíš,” s očakávaním sa na mňa usmial.

Nereagovala som a tak poťukal perom po okraji svojho poznámkového bloku, aby upútal moju pozornosť: “Mne osobne sa lepšie pracuje, keď si všetko spíšem a pekne, logicky zorganizujem.”

“Neviem, či sa vám podarí nájsť nejakú logiku v tých mojich halucináciách. No môžem to skúsiť spísať.”

“Dobre. Som rád, že súhlasíš. Medzitým by sme sa mohli trochu porozprávať. Veľmi by ma zaujímalo, ako to celé u teba začalo.”

“To predsa viete. Písalo sa to v mojej lekárskej správe. Totálne som sa strápnila na školskom výlete,” cítila som, že mi pri tej spomienke horia líca.

“Áno, budeme sa tomu venovať dôkladnejšie neskôr. Teraz by ma však zaujímalo, kedy si mala svoju úplne prvú predstavu a hlavne o čom. Vedela by si si prosím spomenúť?” netlačil na mňa, ale zdalo sa mi, že je to preňho veľmi dôležité. A tak som, skôr kvôli nemu, než kvôli sebe, zavrela oči a sústredila sa.

Snažila som sa preskúmať svoje spomienky. Lenže dokážem vôbec rozlíšiť, čo sa stalo naozaj a čo bola len predstava?

“Viem minimálne o jednej vízii, ktorú som mala pred týmto všetkým. Asi pred rokom, na začiatku prvého ročníka na gymply. Učila som sa slovíčka z nemčiny ležiac pri tom na posteli. Vtedy som si myslela, že som len zaspala, ale mohlo ísť o víziu,” otvorila som oči a pozrela sa na doktora.

“Dobre a čo si videla?” posunul sa na stoličke bližšie ku mne.

“Les za chladnej, mesačnej noci. Na vysokej skale, ktorá vyčnievala z husto zarasteného lesa sa črtala nejasná postava. Bol to iba chalan, ale pôsobil staršie, tak divoko. Opieral sa o blízky kmeň, slabý vánok mu strapatil polodlhé, tmavé vlasy. Jeho oči sa ani na chvíľu neodtrhli od poskakujúceho plameňa pochodní, čo presvital medzi stromami v doline. Vedel čo to znamená. Hľadali ho, cítil sa ako lovná zver. V okolí mal nachystané pasce, ktoré im mali zabrániť dostať sa až k nemu. Obával sa však, či to tentokrát bude stačiť. Zrazu sa vzpriamil a vošiel medzi stromy. Ešte predtým niečo povedal, no už si nespomínam čo presne.”

Kým som rozprávala, na krátky okamih zmizla kancelária aj doktor Stein, všetko. Ako keby som tú predstavu znovu prežívala. Zažmurkala som a vrátila sa do reality, akoby som sa preberala zo sna.

Prekvapene som sa pozrela na doktora Steina, či si to na mne všimol. Stále sedel na kraji stoličky, bez pohnutia. Zdalo sa, že ani nedýcha. Keď si uvedomil, že na neho pozerám sťažka preglgol a snažil sa tváriť normálne.

“Náhodou si nespomenieš, čo ten chlapec v tvojej predstave hovoril?” spýtal sa ma, pričom začal rýchlo listovať vo svojich poznámkach. Možno sa tam sám snažil nájsť odpoveď.

“Neviem isto, niečo v zmysle...” odmlčala som sa, v márnej snahe vydolovať to z pamäte.

“Prečo to ešte stále nevzdali?”

“Áno! Presne! Ako ste to…?” zdvihla som hlavu. No nepovedal to doktor. Vo dverách niekto stál. Chalan v kapucni, zo včerajšieho sedenia, ten čo ma nazval čarodejnicou. On doplnil moju spomienku.

Doktor prudko vyskočil: “Dalibor, čo tu robíš?”

“Prepáčte. Nechcel som vás rušiť. Potrebujem sa s vami dohodnúť na ďalších sedeniach. Dvere boli pootvorené, tak som myslel, že môžem vojsť,“ ľútostivo sa na mňa pozrel.

“V poriadku, ale nabudúce radšej zaklop.”

Dalibor, len prikývol, pričom zostal naďalej stáť na mieste.

“Vieš čo, až skončím s Izi, budem sa ti venovať. Zatiaľ prosím počkaj v spoločenskej miestnosti. Potom ťa zavolám,” navrhol mu, keď sa trochu spamätal z prvotného šoku.

“Dobre, ďakujem. A prepáčte,” ešte raz sa ospravedlnil. Na chvíľu sa mi pozrel rovno do očí a potom rýchlo uhol pohľadom. Až potom sa pobral preč.

Doktor pristúpil k dverám a tentokrát si dal pozor, aby ich dôkladne zavrel. Vrátil sa ku stoličke a unavene si sadol, pričom si jednou rukou masíroval čelo. Neviem čo ho viac vyviedlo z miery, to že nás niekto prerušil alebo fakt, že povedal presne to, čo som videla vo svojej predstave.

“To bolo divné. Ste v poriadku?” prerušila som nakoniec trápne ticho.

“Hm. Áno, hej, prepáč. Len ma to zaskočilo,” vystrel sa a pokúsil sa na mňa usmiať,. “Si si istá, že povedal tie isté slová?” skúmavo si ma premeriaval.

“Určite. Teraz sa mi to vybavuje úplne jasne.”

Vzdychol si a prehrabol si vlasy, “Toho som sa bál. Preto takéto veci nepreberám na skupinových sedeniach. U vás je totiž veľké riziko, že sa vzájomne budete ovplyvňovať.”

Čo tým chce povedať? Že som s tým súhlasila, lebo sa mi to hodilo? Myslí si, že si s ostatnými budeme vymýšľať nezmysly a vzájomne sa v nich utvrdzovať, či čo?

“No, na dnešný deň by asi stačilo. Môžeme skončiť aj skôr. Úlohu si dostala, tak sa jej skús trochu povenovať do ďalšieho sedenia, dobre?” s týmito slovami ma vyprevadil von.

Kráčala som automaticky, rovno do spoločenskej miestnosti. Za jedným stolom sedel Dalibor, sám. Nič nerobil, len čakal so sklonenou hlavou.

Pristúpila som k nemu, “Už môžeš ísť.”

Prudko sa postavil zo stoličky. Nič nepovedal, iba kývol hlavou a pobral sa za doktorom.

Po sedení mi v hlave vírilo množstvo otázok. Odkiaľ Dalibor vedel čo som videla a počula? Je nebodaj ten chalan z predstavy? Ako by to však bolo možné? Zdalo sa mi, že sa to udialo kedysi veľmi dávno, možno až pred stovkami rokov. A on je predsa teraz tu, v modernej dobe. Ale na spoločnom sedení hovoril, že pochádza z minulosti.

Zaborila som si ruky do vlasov. Čo sa deje? Pobyt v kúpeľoch mi mal predsa pomôcť utiecť od šialených vízii a nie sa s nimi stretnúť v reálnom svete.

...

Na ďalších sedeniach s doktorom sme spoločne skúmali moje zápisky vízii a snažili sa v nich nájsť nejaký zmysel. Doktor si myslel, že môžu byť prejavom môjho podvedomia, ktoré sa mi snaží niečo povedať. Možno sa nejaké potláčané spomienky alebo emócie snažia predrať na povrch.

Všimol si, že niektoré vízie spolu súvisia. Keď som si to uvedomila a skúsila ich spájať dohromady zrazu začali vytvárať rôzne príbehy. Krátke úseky zo životov iných, neobyčajných ľudí. Často sa týkali rôznych mimozemšťanov, hrdinov a bojovníkov z minulosti aj vzdialenej budúcnosti. Všetko postupne do seba zapadalo.

Najväčšie prekvapenie bolo, že postavy z vízii presne sedia na niekoľkých mojich kolegov z kúpeľov. Okrem Dalibora bola medzi nimi aj moja spolubývajúca Aurora.

...

Je neuveriteľné, že z môjho trojtýždňového pobytu v kúpeľoch už ubehla polovica. Za ten čas som sa stihla spriateliť okrem Aurory a Dala aj s večne namrzeným Habom. Okrem skupinových sedení sme sa často stretávali len mi štyria. Aj napriek tomu, že sme rozdielni, sme si rozumeli, lebo nás niečo spájalo. Všetci pochádzame z iného prostredia, času a v prípade Aurory aj z inej planéty. Každého člena našej malej skupiny som už predtým videla v mojich víziách. V mojom svete sa ocitli omylom.

Dal pochádza z minulosti. Bol nútený ukryť sa v lese. Ľudia si myslia, že v ňom žije nejaká príšera. Hab je zase z budúcnosti. Je následníkom krutého vládcu, ktorý tyranizuje celý svet. A Aurora pochádza z planéty, kde všetkým svietia vlasy, len jej jedinej nie.

Hab raz večer prišiel so zaujímavou myšlienkou. Čo ak sme sa všetci stretli z nejakého dôvodu. Všetci mali nejaký problém a zrazu sa ocitli tu. Čo ak sa to malo stať? Dalibora naháňali v lese lovci. Hab rieši problémy s povstalcami a s bratom, ktorý záhadne zmizol. A Aurora utiekla z domu, aby našla svojho otca

Ale aj napriek našim spoločným stretnutiam a rozhovorom dlho do noci sme nezistili ako sa sem dostali a hlavne ako všetkých dostať domov. Myslím, že najhoršie to tu zvláda Dalibor. Bojí sa o svoju rodinu. Každým dňom je čoraz viac bez nálady. Jeho pobyt v kúpeľoch sa už bude čoskoro končiť. Už by mal odísť, lenže nevie kam, nepozná cestu do svojho sveta.

Preto som v deň jeho odchodu zašla za doktorom Steinom navrhnúť mu, či by sme nemohli Dalibora odprevadiť. Zo začiatku váhal, nakoniec však súhlasil.

Túžila som nám dopriať ešte aspoň jeden spoločný výlet.

Kráčali sme hore kopcom. Aurora nás zo začiatku viedla, chcela nám ukázať jednu peknú vyhliadku. Chalani však mali lepšiu kondíciu, predbehli nás a čoskoro sme ich stratili z dohľadu. Zdalo sa mi, že nevládzem s dychom. Zatmelo sa mi pred očami. Stratila som kontakt s okolitým svetom a ponorila sa do novej vízie.

...

“Izi si v poriadku?“

Prebrala som sa na zemi a prudko sa posadila. Aurora čupela vedľa mňa.

“Mala som víziu. Konečne viem, ako dostať Dalibora domov,“ vychrlila som zo seba.

Rýchlo sme dohnali Dalibora a Haba a ja som im zhrnula svoju víziu.

“Videla som, ako si sa sem dostal. Naháňali ťa v lese a z ničoho nič si si všimol krčmu. Dúfal si, že sa ti v nej podarí ukryť. Lenže keď si z nej odchádzal, omylom si sa ocitol v mojom svete. Je to niečo ako priechod, ktorý spojuje viaceré svety. Jeden pevný bod. Vojdeš do baru vo svojom čase, ale ak vyjdeš inými dverami môže ťa to poslať do úplne iného času a miesta. Myslím si, že ak by si znovu našiel tú krčmu, mohol by si sa cez ňu vrátiť. Možno, pri troche šťastia, práve do okamihu, keď si odišiel.“

“Dobre. Kde teda je? Kadiaľ mám ísť?“ Dalibor sa tváril odhodlane. Túžba vrátiť sa domov bola silnejšia, než obavy.

Z ruksaku som vytiahla turistickú mapu okolia. Kým som hľadala v mape, Hab sa zatiaľ obrátil na Dala. Asi ho chcel ešte na poslednú chvíľu zneistiť.

“To sa tam len tak rozbehneš bez toho aby si vedel čo robiť? Možno priechod ani nenájdeš. A aj keby náhodou hej, vôbec nie je isté, že sa dostaneš do správnej doby a na správne miesto. Uvedomuješ si ako veľmi riskuješ len na základe jednej informácie?“

Našťastie som na Habove otázky nemusela odpovedať, lebo ma predbehla Aurora.

“Niekedy jednoducho musíš spraviť rozhodnutie aj na základe mála informácií. A až keď to spravíš, dozvieš sa viac.“

“Mám to,“ víťazoslávne som ukázala na mapu. “Takže, tu stojíme a tu je mesto kam sa máš dostať. Ak pôjdeš najprv po žltej a potom po zelenej dostaneš sa tam.“

Všetci sme sa skláňali nad mapou. Dal sa snažil zapamätať si cestu. Nebojím sa, že by zablúdil. V lese prežil celý život. Zrazu na mňa doľahol smútok. Popri všetkej snahe dostať ho čo najskôr domov som si neuvedomila, že odchádza nadobro. Už sa nestretneme.

Aurora Dalibora na rozlúčku objala. Prekvapilo ma to, lebo väčšinou si obaja držia od ostatných odstup. Hab mu podal ruku a niečo mu pritom pošepol do ucha tak, aby sme to nepočuli. Je zaujímavé akí spojenci sa z nich stali. Pochádzajú obaja z úplne odlišných časov, z rozdielnych prostredí. No aj napriek tomu majú až znepokojivo veľa spoločného.

Nakoniec Dal prešiel ku mne. Taktiež som ho silno objala. Dovolil mi to.

“Ty ma predsa ešte uvidíš. Dávaj na mňa pozor,” povedal mi s pobaveným úsmevom.

Prikývla som: “Hlavne buď opatrný.”

Venoval nám posledný úsmev, plný odhodlania aj nádeje. Potom sa už rozbehol vytýčenou cestou. Chvíľu sme ticho stáli a sledovali ho, kým sa nestratil z dohľadu.

...

Na večeru som išla sama. Zámerne som sa vyhýbala Habovi a Aurore. V jednom kuse na mňa s nádejou pozerali, či náhodou nemám nejaké novinky o Daliborovi z ďalších vízií. Vôbec netušíme, či sa mu podarilo vrátiť.

Zrazu sa mi zatmelo pred očami. Už som sa nebála, vedela som, že je to ďalšia vízia.

Otvorila som oči s prudkým nádychom, akoby som sa vynorila z vody. Sedela som chrbtom opretá o stenu chodby. Bolo šero.

“To je v poriadku. Pekne pomaly,” tichým, chlácholivým hlasom sa mi niekto prihovoril. Doktor Stein kľačal vedľa mňa a aj napriek pokojnému hlasu sa mu v očiach odrážali obavy.

Hneď za ním stála podobne sa tváriaca Aurora a za ňou Hab. No ten sa tváril ako vždy, akoby mu bol celý svet ukradnutý. Na chodbe stáli ešte ďalší ľudia, ich tváre sa mi zdali rozmazané. Dnes som sa teda naozaj postarala o vzrušenie pre celú liečebňu.

“Izi si v poriedku?” spýtal sa ma doktor.

Ticho som sa zasmiala, čo iba umocnilo doktorov ustarostený výraz. Nevedel, že práve prežívam deja vu. Len pred pár hodinami sa ma to isté spýtala Aurora.

“Som v poriadku, len som si potrebovala na chvíľu sadnúť.”

“Na chvíľu? Už desať minút sa nám ťa nedarilo prebrať. Čo sa stalo?” naliehal na mňa.

Pozrela som sa na zvedavé tváre ostatných pacientov: “Mohli by sme sa porozprávať niekde viac v súkromí?”

“Samozrejme. Poď za mnou. Aj tak ťa musím prehliadnuť, či nemáš otras mozgu,” vybral sa do svojej kancelárie.

Chcela som ísť za ním, ale Hab ma ešte pristavil: “Nebude ti veriť.” Tušil, čo chcem doktorovi povedať.

“Ver aspoň ty mne.”

Hab mierne prikývol a ustúpil mi z cesty. Povedal čo chcel a viac neprotestoval.

...

“Izi čo sa s tebou deje? Povedz mi pravdu, prosím. Je mi jasné, že mi niečo tajíš, lenže ja ti nemôžem pomôcť, ak mi nepovieš všetko,” spustil doktor, keď sa uistil, že nemám otras mozgu.

“Neviem či mi uveríte, keď vám to poviem.”

“Skús to. Ver mi, za ten čas čo tu robím som počul všelijaké zvláštnosti,” oprel sa o stôl a vyčkával čo poviem.

“Mala som ďalšiu víziu.”

“Predtým sa ti nestávalo, že by si počas vízie stratila vedomie. Tak prečo teraz?”

“Neviem prečo sa mi to v poslednom čase stáva.”

“V poslednom čase? Kedy si ešte odpadla?” spozornel.

Neodpovedala som. Nechcela som sa priznať, no nezdalo sa mi správne ani klamať.

Moje mlčanie si vysvetlil po svojom, “Koľkokrát sa to už stalo?”

“Dnes ráno,” priznala som sa nakoniec.

“Prečo si mi niečo nepovedala? Pokiaľ sa tvoj stav zhoršuje, môžem ti predpísať iné lieky.”

“Nechcela som vám pridávať ďalšie starosti. A navyše nepotrebujem silnejšie lieky.”

“Ach Izi, ja som predsa tvoj doktor. Nemusíš mať obavy, že mi pridáš starosti,” začudovane pokrútil hlavou. “Čo sa týka liekov, nemusím ti ich meniť, ak nechceš. Hlavne mi sľúb, že ak sa čokoľvek stane, tak mi to povieš.”

“Áno samozrejme, sľubujem,” rýchlo som súhlasila. Už som sa postavila na odchod, avšak doktor mal ešte jednu záludnú otázku.

“Čo si tentokrát videla?”

“Dalibor sa vrátil kam patrí, do svojho času. Je zase doma. Bola som tam. Cítila som radosť a úľavu, keď sa stretol so svojou mamou a mladším bratom,” nepovedala som mu úplne všetko, no v podstate je to pravda.

“To znie pekne. A zdá sa, že tomu naozaj veríš, ako však vieš, že sa to naozaj stalo? Mohlo ísť iba o sen alebo tvoju predstavu.”

“Tu ho už nenájdete,” vyhlásila som so skalopevnou istotu.

“Len to prosím nehovor pred ostatnými pacientmi. Mohli by sa tvojej predstavy chytiť a len by sa rozrušili.”

“Takže mi neveríte,” mierne sa ma to dotklo.

“Teraz nejde o to, či ti verím alebo nie. Keď však budeš všetkých presviedčať, že sú tvoje vízie pravdivé, nikdy sa odtiaľto nedostaneš. Budú ťa sem stále znovu a znovu posielať. Mojím cieľom je naučiť ťa tieto stavy zvládať. Naučiť ťa rozlišovať realitu od fantázie.”

“Realitu? Lenže ja som videla Dala vo svojich predstavách skôr ako som sa s ním stretla. A on predsa je reálny, videli ste ho aj vy.”

„Neviem ako je to možné. Určite existuje logické vysvetlenie. Spoločne na niečo prídeme,“ povzbudivo sa na mňa usmial.

Už som sa ho viac nesnažila presvedčiť. Ja pravdu poznám.

...

Keď som vyšla z kancelárie, na chodbe ma čakala Aurora a Hab. Dalibora sa nám už podarilo dostať domov. Teraz musíme vymyslieť nejaký spôsob, aby sa mohli vrátiť aj ostatní.

Možno to je zmysel mojich schopností. Pomáhať zablúdeným vrátiť sa na správnu cestu, späť do svojho sveta, na svoju časovú os. Ja jediná viem, že to čo hovoria je pravda. Musím im pomôcť.

Povzbudivo som sa na nich usmiala. Prišla som sem, aby som sa vyliečila. Ale už viem, že to nie je potrebné. Som presne taká aká mám byť.