Plechové dvere zaškrípali a do barového prítmia sa vkradlo svetlo ulice. Hlavy sa jedna po druhej obracali k dverám. Rozhovory utíchli a vystriedal ich chvatný štrngot prázdneho skla.

„Každý deň porazený fízel,” šomral si popod nos zhrbený sliziak so šupinatým chvostom a už sa aj pratal von.

Maya nevenovala pozornosť ich ponosám a zamierila rovno k pultu.

Čakal na ňu so zloženými rukami. Zamračený výraz narušoval jemný úsmev, ktorý nie a nie potlačiť. „Zničíš mi kšefty. Ako mám potom viesť riadny život?” čakal, ako sa zatvári.

„Verím, že si s tým tvoj podnikateľský duch hravo poradí,” odsunula poloprázdny pohár z baru a posadila sa. V mysli jej prebleskla spomienka na minulý mesiac, dávno po záverečnej sedela na rovnakom mieste. Takmer prázdna fľaša na bare, pri ktorej sa stretli ich ruky.

Potriasla hlavou, aby odohnala vtieravé obrazy.

Chvatne utrel zapackaný pult a prehodil si uterák na rameno. Na stole pristála fľaša, ktorá sa tvárila draho. „Na účet podniku,” sivé oči mu žiarili nádejou.

Zdvihla pohár, no zarazila sa. Usrkla si len malý dúšok.

Nalial drink aj pre seba. Naklonil sa bližšie k nej a vdýchol vôňu lúčných kvetov. „Dlho si sa neukázala,” nadhodil.

„To vieš, kriminálnici mi nedajú vydýchnuť,” uškrnula sa a oprela sa o malé operadlo, aby získala priestor.

„Viem si predstaviť,” zasmial sa a opäť naplnil poháre, „tak povedz, ako ti dnes môže nehodný polodémon poslúžiť?”

Len nestrať nervy, kopla do seba drink. Spiklenecky sa priklonila a takmer šeptom povedala: „Potrebujem s tebou niečo prebrať. O samote.”

„Potrebuješ, hm,” pohľad mu skĺzol o čosi nižšie, „tak to budem musieť zavrieť skôr.”

Pomaly obišiel pult a pobral sa oznámiť zlé správy zvyšným hosťom.

Vydýchla si. Rýchlo siahla na koženú kapsičku pripevnenú na páse, ktorá skrývala malý aplikátor. Bez zaváhania si vpichla ihlu do stehna.

Svet sa s ňou na moment zatočil. Pritlačila viečka k sebe. Krátky nádych a hlboký výdych. Je to len moment, hovorila si a hľadala v mysli obraz vody, ktorý ju vždy upokojil. Pulz sa upokojill. Až potom si dovolila otvoriť oči.

Zvuky boli odrazu neznesiteľne ostré. Cengavé otočenie kľúča v zámke. Podrážky dopadajúce na podlahu ako sa pomaly blížil k nej.

Jemný dotyk ruky na chrbte a vrzgot stoličky, ktorá zastala tesne vedľa nej.

„Tak čo môžem pre teba urobiť?” prstom skúmal látku na jej kolenie.

Dotyk silno elektrizoval a vrátil ju do nedávnej spomienky. Malý byt ukrytý za stenou baru. Nedočkavosť v jeho očiach a rýchly dych. Spoločný rytmus, ktorý bolo akosi ľahké nájsť.

Aké lakavé by to bolo. Pozrela mu do očí. Sústreď sa, Maya! prikázala si. Zadržala dych.

Neľudsky rýchlym pohybom vytiahla putá a pripútala mu ruku o bar.

„Toto nie je úplne moja šálka, ale s tebou to môžem skúsiť,” zavtipkoval, no na čele mu pribudli drobné vrásky.

Postavila sa za neho v snahe vyhnúť sa pokušeniu aj výčitkám. „Narazila som na zaujímavý prípad, Rhett. Privolali ma do nemocnice k mladej žene. Nevedeli si s ňou rady, navonok vyzerala byť v poriadku a predsa umierala.”

Sledovala jeho reakcie. Pôsobil nehybne, akoby utlmil všetky životné funkcie. Prebehol jej mráz po chrbte. Len nech to neskončí bojom, prosila bohov, v ktorých neverila.

„Keď som prišla, bola na pokraji agónie. Ledva dokázala hovoriť a predsa - opakovala tvoje meno. A slovo felyra,” postavila sa rovno pred neho.

Zaťal čeľusť odhodlaný mlčať.

Vytiahla z vrecka kabáta mobil a strčila mu ho pred tvár. Na displeji sa objavil portrét bledej tváre s výčnelkami na čele.

„Shaella,” vrátil meno neznámej a zvesil hlavu medzi ramená.

„Mám to brať ako priznanie?” zdvihla obočie.

„Viem, kto to je… bol. Ale nezabil som ju,” nasucho prehltol s pohľadom prikovaným k obrázku, „a myslím, že to vieš aj ty. Keby nie, tak sedím v cele miesto baru. Takže aká je skutočná otázka, Maya?”

„Čo znamená felyra?” odložila mobil a zložila ruky na prsiach.

„To sa ťažko vysvetľuje.”

„Nemám čas na tieto kraviny, Rhett. Odtiaľto vedú len dve cesty, buď vyklopíš všetko, čo vieš, alebo odchádzame na stanicu,” hnevom zakrývala smútok, ktorý si nechcela pripustiť.

A nádej. Tej sa bála zo všetkého najviac.

„Môžem ti to ukázať,” zdvihol spútané zápästie smerom k nej.

„To je pivnica,” komentovala zrejmé a prešla prstom po zaprášenej komode.

„Dúfala si, že pôjdeme ku mne?” jemne do nej drgol akoby nebolo inej cesty ako prejsť k policiam.

Zvykol rozoznávať nuansy jej výrazov. Spočiatku to bola sebazáchova - zistiť, prečo prišla a čo všetko vie. Až sa k tomu plíživo pridala túžba. Tak predsa to nebola len misia, prebehlo mu hlavou, keď zbadal jemnú červeň na jej lícach.

Prehrabával krabičky starostlivo uložené v policiach a uvažoval, aké sú jeho možnosti.

Verí mu? Dosť na to, aby šla do Zeraku.

Možno je len presvedčená o svojej prevahe.

Uverí tomu, čo tam uvidí?

A ak áno, čo s tým spraví?

„Kto bola Shaella? Odkiaľ si ju poznal?” prerušila jeho úvahy.

„Žila v Zeraku. Priviedol som ju sem.”

„Prečo?” hľadala odpovede. V mysli sa jej vynoril jeden z obrazov, ktorý dokázali extrahovať z mysle Shaelly. Mreža. A za ňou trýzniteľ. Nápadne podobný Rhettovi.

„Zerak nie je dobré miesto na život. Nie pre každého.”

„Pre teba je?”

„Žijem tu, tak čo myslíš?”

Ostali na seba hľadieť bez slov.

Hodil po nej tmavú neforemnú látku. „Obleč si to. A snaž sa neukazovať tvár.”

Prekrútila očami a prehodila plášť cez seba.

„Ešte toto,” podal jej guličku, ktorá jemne žiarila.

„Čo to je?” zagánila.

„Lístok na cestu.”

S odporom prehltla guličku a čakala. Chvíľu trvalo, kým sa miestnosť zavlnila a na jej konci uvidela dvere, ktoré tam predtým neboli.

Večerné svetlo nabralo oranžový nádych akoby mesto obklopovali plamene. Ocitli sa v stiesnenej uličke ponorenej do zápachu spálenín. Zadržiavala dych, aby nevyvrátila obsah žalúdka rovno na zem.

Uškrnul sa. Trochu jej to prial po tom, ako ho dostala. „Zvykneš si,” povedal chladne, no k nosu jej priložil malú ampulku.

Vďačne sa nadýchla vône zázvoru. Prečo neutečie? prebehlo jej hlavou.

Uličku lemoval rad budov, ktoré sa snažili držať pokope v dobrom aj zlom. Z okien sa ozýval hurhaj a výkriky, buchot dverí a zvuky hádok bez víťazov.

Žalúdok sa stále ozýval. A pridala sa k nemu studená triaška.

Odrazu bolo pre ňu ťažké zaostriť. Hmýrilo sa to tam malými stvoreniami, ktoré si skrývali chvostíky pod kabátikmi z otrhaných handier. Vycivené postavy naťahovali ruky k okoloidúcim, ktorí však nemali čas pomáhať. Ženské stvorenia postávali po okrajoch a ponúkali všetko - od surového mäsa až po svoje telá.

Stiahla si kapucňu viac do tváre, aby sa vyhla zvedavým pohľadom. Snažila sa držať krok s Rhettom. No nohy akosi nevládali.

„Kam ideme?” opýtala sa zadychčane.

„Navštíviť starú známu,” zastavil, akoby premýšľal kade ďalej, „počkaj tu. Nič nerob a s nikým nehovor. Vrátim sa.”

Nestihla protestovať. Kým zareagovala, bol dávno preč. Oprela sa o stenu v zapadnutej uličke.

Dávka mala ešte účinkovať. Čo sa stalo? Posunuli sa v čase? snažila sa premýšľať.

Natiahla sa smerom ku kapsičke, no zarazila sa v pohybe. Pobehovali tu navôkol. Špinaví v tvárach, s nenávisťou a hladom v očiach.

Márne pátrala po chvostíkoch či rohoch. Boli to ľudské deti.

Netrvalo dlho a všimli si, že ich pozoruje. Dobehli k nej a obkľúčili ju. Divoký tanec ich vychudnutých tiel nestíhala sledovať. Kde- tu ju potiahla ruka za plášť najskôr len tak skusmo. Keď sa nestretli s odporom, pridali.

Neprehľadná spleť rúk a nôh. Chichot, čo pískal v ušiach. Otáčala sa, chcela ich odohnať. Pohľadom sa snažila privolať Rhetta, no ten bol ďaleko od jej problémov.

Detský vyskot sa rozpŕchol, keď ulička odrazu stmavla. Domy nalepené na sebe súhlasne zvolali buch -buch a okenice sa pozatvárali.

Ostalo prázdne ticho, ktoré prerušil neľudský rev.

Pozornosť sa zúžila na jediný cieľ. Do nosa jej udrel železitý pach. Otočila strapatou hlavou a pohľad bezchybne dopadol na nich.

Traja démoni hľadeli priamo na ňu. Z nozdier im vychádzala para a ostrými pazúrmi sekali do vzduchu. Rozliezli sa po šírke uličky a hýbali sa smerom k nej.

A v nej sa čosi pohlo. Rýchlejšie ako myšlienka. Inštinkt.

Prvý dopadol bezvládne na zem ešte pred úderom jej srdca. Z noža kvapkala čierna krv, ktorú hypnoticky sledovala, kým ju nevyrušil rev. Druhý ucítil čepeľ pár sekúnd po ňom. Tretí chcel byť múdrejší a dal sa na útek.

Nezaváhala. Rozbehla sa za ním. Odrazila sa zo zeme a vyskočila mu na chrbát. Podrezala mu hrdlo a na zem už dopadlo telo, v ktorom vyhasínal život.

Hučalo jej v hlave. Pach krvi sa dobíjal do vedomia. Nútil jej obrazy, ktoré roky potláčala. Kedy naposledy slobodne pila?

Len trochu. Omočila palec a opatrne ho olizla. Potom druhý. Sklonila sa na zem. Príjemné teplo sa rozbehlo jej telom a usadilo sa v žalúdku.

Nepila som už dosť? prebehlo jej hlavou.

Môžem kedykoľvek prestať, odpovedal druhý hlas.

Ulička sa rozpila a svet sa zredukoval na jeden ďalší hlt.

V pozadí začula rýchle kroky, ktoré smerovali k nej. „Maya!” vykríkol a nasilu ju postavil. Silné ruky ju ťahali rýchlo preč.

Ucítila chladnú stenu za chrbtom. Svet okolo nej sa rozpíjal ako nepodarený akvarel. Časť z nej bola potopená pod hladinou. Tá druhá dúfala, že je to Rhett a zachráni ju.

Maya, nesmieš dúfať.

„Maya!” triasol s ňou. Počula zmäť slabík, ale nechápala, čo znamenajú.

Pošteklil ju pach známej krvi. Táto prebúdzala iný hlad. Príjemné teplo prešlo jej telom. Snažila sa odlepiť od steny a natiahnuť k nemu. Ruky ju neposlúchali, keď sa pokúšala rozopnúť pracku jeho opasku. Chytil jej ruku a čosi hromžil.

Fasády domov sa jej rýchlo menili pred očami. Telo mala unavené, akoby kráčali hodiny, kým konečne zastali. Svet sa zastavill a ona si všimla, že už nie sú na ulici.

„Rhett’an’yel!” ozval sa dunivý hlas. Dvoma pármi rúk ho objala. Držala ho dlho, akoby tým mohla nahradiť všetky stratené momenty.

Potom jej padol zrak na čierne fľaky na Mayinej tvári.

„Čo si to sem priviedol?” šepla zdesene, „lovkyňa? Zošalel si?”

Rhett hľadal slová, aby vysvetlil niečo, prečo sám nemal dobrý dôvod: „Pomôže nám.”

Kaira spolu s obočím vytiahla zbraň a namierila na Mayu. Posmelená nulovým odporom ju začala prehľadávať. Poľahky našla kapsičku s rozbitými ampulkami. Vzala jednu a strčila ju Rhettovi pred nos. „Je zvyknutá na syntetiku. Zrejme dlho nepila prirodzene, prepískla to,” zbraňou jej namierila na tvár.

Srdce mu zovrel strach a dal mozgu šach mat. Urobil bariéru medzi zbraňou a Mayou :„Nie,” povedal prosto.

Kairina ruka bola istá: „Je to lovkyňa, Rhett. Teraz máme šancu. Až opojenie ustúpi, bude neskoro.”

Ostal stáť bez pohnutia.

„Na to, že si ju sem doviedol, vieš o nej pomerne málo,” zlosť pretínala jej hlas.

“Kaira,” hľadel jej do tváre, “Shaella je mŕtva.”

Tri slová, ktoré zlomili Kairino odhodlanie. Zvesila ruku a pištoľ ostala visieť na pomädzí šoku a smútku: „Shaella,” šepla, „ako?”

Nasucho prehltol. „Extrakcia… nebola úspešná.”

„Tvrdil si, že jej dáš novú šancu. Že nemôže ostať tu, pri mne.”

„Nič som si pre ňu neprial viac. Myslel som, že sa to podarilo. Kaira,” odmlčal sa a pristúpil k nej bližšie. V jej očiach hľadal ženu, ktorá ho kedysi dávno hladila po vlasoch, kým kričal zo sna. „Nechcel som jej ublížiť.”

„A predsa je mŕtva,” tiene v Kairiných očiach sa namočili do sĺz.

„Mrzí ma to,” viac slov nenašiel.

Málo záležalo Kaire na tom, či ho to mrzí alebo nie. Výsledok bol rovnaký. „Čo tu vlastne chce?” kývla zbraňou smerom, kde sedela Maya.

„Našla Shaellu. Chce vedieť, kto to spravil.”

„A aká je jej teória?” založila oba páry rúk v bok.

Nemusel odpovedať. Skúseným tieňom nič neuniklo. „Dúfaš, že sa očistíš. Si sebec, Rhett.”

Počula vonkajší hurhaj skôr ako otvorila oči. Výhľad z okna ukazoval budovy, ktoré nepoznala. Rovnako ako sivé tričko, ktoré mala na sebe.

Chcela sa posadiť, no nešlo to. Stuhnuté ruky sa odmietali pohnúť. A povraz rezal na zápästí.

„Maya,” hodil mapu na stôl a už-už utekal presvedčiť sa, že je v poriadku. No inštinkt zastavil ďalší pohyb. Našiel rukoväť noža nevediac čo čakať.

„Myslela som, že toto nie je tvoja šálka kávy,” pokúsila sa o vtip, no znela unavene.

Opatrne urobil krok vpred a čakal. Zaplavila ho úľava, keď sa stretol s jasným pohľadom sivomodrých očí. „Je to bezpečnostné opatrenie. Nevedel som, v akom stave sa zobudíš,” povedal vážne.

„Chápem,” zamrmlala. Nechcela sa na neho pozrieť a tak pohľadom skúmala ošúchané vzory omietky. Hnusím sa mu, napadlo jej.

Jeho krok bol najskôr váhavý a o chvíľu prirýchly. Vyzerala tak zraniteľne, v priveľkom tričku s gaštanovými vlasmi padnutými do tváre. Pružina postele zavŕzgala pod jeho telom, ako sa nahol. Jemne to trhalo, kým uvoľnil zovretie povrazu.

„Musel som,” jemne prechádzal prstami po odrenej koži, akoby ju dotyk mohol zahojiť, “vyzeralo to, že ťa len tak niečo nezastaví.”

Naprázdno prehltla: „Mal by si byť k smrti vydesený.”

„To by som mal. Ale poznáš ma, bezpečie nie je nič pre mňa,” utiekol svojmu strachu Rhett.

Prezerala si modriny na stehnách a premýšľala o ich pôvode. A o tom, že má na sebe menej šiat, ako by sa hodilo. „Kde sú moje veci?”

„Boli celé od krvi,” váhavo položil ruku na jej rameno, „si v poriadku?”

Teplo z dotyku sa snažilo preniknúť cez clonu útržkov spomienok. Hltavo pila krv, až sa zadúšala. Stekala jej po brade, na košeľu, presakovala na kožu.

Striasla sa a odstrčila mu ruku. „Som. Už som zabudla, aké to je… syntetika ma drží pod kontrolou,” odmlčala sa, „koľko času prešlo?”

„Asi dve hodiny.”

„To nie je také zlé. Máme nejaký čas, kým účinok vyprchá,” striaslo ju pri spomienke na absťák po skutočnej krvi. Triaška, závrate a bolesť. Ale najviac sa jej hnusila ochota urobiť pre dávku čokoľvek.

„S tvojou syntetikou ale máme problém.”

„Och, nevrav mi, že práve tebe vadí…” vyprskla.

„Ampulky sú rozbité,” prerušil ju.

„Aha,” zvesila ramená a prešla si rukou po tvári, “v tom prípade mi ukáž, po čo sme sem prišli. Musíme sa pohnúť.” Chvatne si obliekala cudzie veci, ktoré na ňu čakali.

„Si si istá?” namietal otázkou.

„Myslela som, že bezpečie nie je nič pre teba,” podpichla ho, no tvár mala bez úsmevu. Podišla k nemu a rukou stisla rukoväť dýky: „Ale buď pripravený na všetko.”

Tma v tuneli sa zdala byť nekonečná. Oči si nevedeli privyknúť. Uväznená medzi Rhettom a Kairou sa potkýnala o vlastné nohy.

„Dohoda je, že sa budeme len pozerať,” šepol Rhett smerom k Mayi.

Kaira zavrčala: „Máme tu lovkyňu, nechajme ju, nech pomstí Shaellu,” očí plné tieňov horeli temnými plameňmi.

„Nie!” nedával priestor na vyjednávanie. Pozrel smerom k Mayi, „nie je tu na to, aby vraždila.”

„Tá zabila viacerých než ty a ja dokopy. Ani by nepohla brvou. Prečo jej nepovieš pravý dôvod?” Kaira vytiahla semienko pochybnosti a opatrne pustila dúfajúc, že sa ujme.

Maya sa zarazila a striedavo pozerala smermi, odkiaľ počula ich hlasy: „Čo je to za hra?” zdvihla hlas.

Z tmy sa vynorila Rhettova dlaň, ktorá sa jej pritisla na ústa. „Psst,” šepol.

Neďaleko od nich sa ozývali dunivé zvuky. Netrvalo dlho a pred nimi prešli mohutné postavy ťahajúce za sebou dlhé šupinaté chvosty.

„Ticho,” šepol Rhett, keď sa kroky démonov stratili v tuneli.

Maya kráčala tesne za ním. Nepríjemné zimomriavky jej behali po chrbte. Cítila vo vzduchu ukryté čosi temné.

A potom sa opona roztvorila.

Priestor plný nemého zúfalstva. Ženy, ľudské aj démonské, bok po boku vystavené ako tovar. Vycivené tváre bytostí určených na „všetky manuálne práce” - ako hlásal nápis v ich sekcii.

A takmer neviditeľné, malé deti zavreté v klietkach. Nekričali, nehľadali pozornosť ani náruč rodičov. Naučili sa, že je to zbytočné.

Srdce sa Mayi zovrelo potlačeným žiaľom. Ten pocit bol viac než známy.

„Tak už vieš, čo je felyra,” povedala Kaira hlasom zastreným zlosťou.

A do tohto sveta biedy ako nevyhnutný protipól prenikal svet peňazí. Páni v drahých oblekoch si prezerali tovar, skúšali, ktorí sa im vyplatí najviac.

Maya nemohla odtrhnúť oči. Agónia, napadlo jej. Všetci len dúfajú, že to už skončí. „Nik nie je spútaný… prečo neodídu?” neuniklo jej.

„Nemôžu,” Rhett blúdil pohľadom sem a tam, „majú v sebe čipy, sú drahým tovarom, hoci im tvrdia opak.”

„Shaella - utiekla odtiaľto?” Maya sa snažila pospájať si chýbajúce kúsky.

Prikývol. „Našli sme spôsob, ako deaktivovať čip. Jej aj iným pred ňou. Túžila žiť v tvojom svete,” odmlčal sa, „tentokrát to však nevyšlo.”

Pri pohľade na deti Mayi vrela krv v žilách. Adrenalín popoháňal tlkot srdca. To nie je život, čo ich čaká. Siahla po dýke odhodlaná vyraziť vpred.

„Nie,” zastavil ju Rhett, „je to príliš veľký risk, Maya.”

Kaira sa uškrnula: „Risk. Ako pre koho.”

„O čom to… “ došli jej slová, keď ho zbadala škeriaceho sa medzi bytosťami na predaj. Zďaleka vyzeral úplne ako Rhett len miesto tmavých dredov mal krátke kučery. A v pohľade chlad.

Prechádzal sa panovačne pomedzi zúbožené telá, akoby mu to tam patrilo. Pristavil sa pri bruchatom mužovi a prehodil s ním pár viet. Podľa úškrnu hádala, že biznis sa podaril.

„Maya,” Rhett sa opatrne dotkol jej ruky, „je to môj brat.”

Odstrčila ho a pozrela späť na spleť tiel a monštier v oblekoch.

„Tak už vieš, prečo pracujeme, ako pracujeme,” poliala zasadené semienko Kaira.

„Kvôli tvojmu bratovi, riskuješ všetky tieto životy? Videl si tie deti, Rhett?” vybuchla.

„Žiadam ťa len o čas. Presvedčím ho,” stlačil jej zápästie v zúfalej snahe, aby ho vypočula, „prosím.”

Vlna hnevu zovierala jej telo. „Ako môžeš vedieť,...” výčitka ostala bez konca. Vyrušil ju silný železitý pach. Privábil jej pohľad. Otočila sa a fialové oči hľadeli rovno na nich.

Rhett sa napriahol po zbrani, no bol pomalý.

Lovkyňa nezaváhala. Pohyb vpred poviedlo fialové svetlo dvoch roztiahnutých štrbín. V skoku vytiahla dýku a so všetkou nenávisťou k tomuto svetu ju zaborila tvorovi rovno do hrdla. Chvíľu sypel na zemi zmietaný zášklbmi z nemožnosti dýchať.

Ľadovým pohľadom hľadela na zápas, ktorý nemohol vyhrať. Sklonila sa a rázne vytiahla dýku z hrdla. Krv nasiaknutá lákavým pachom vystrekla na jej oblečenie. Bez premýšľania si olízala prsty.

Prepadol ju odpor k samej sebe. No krv ju ťahala k sebe. Dolu.

„Maya,” šepol Rhett na polceste hnevu a zúfalstva, a podal jej ruku.

Na trhovisku sa spustil rozruch. Démoni ukazovali ich smerom.

„Späť! Pohnite sa!” ukázala smerom k tunelom Kaira.

Rozbehli sa do tmy.

Maya neprítomne sledovala cákance krvi na šatách. Železitý pach zapĺňal jej hlavu obrazmi masakru, po ktorom túžila.

Kaira zabodla oči plné tieňov do jej tváre. „Pekne ťa to rozobralo,” uškrnula sa.

Lovkyňa jej opätovala pohľad.

Chladom pretkaná nenávisť v Mayiných očiach pohla Kairou: „Stretla si svoju minulosť, o ktorej ťa učili, že je to len sen. Vieš, že niektoré deti skončia ako ty. Budú piť krv a hnusiť sa sami sebe.”

Maya ju bez pohybu sledovala, ako prekročila pult a sklonila sa k nej. Jedným párom rúk ju chytila a voľnou rukou vybrala ampulky s modrou tekutinou. „Syntetické, účinok drží niekoľko dní. Bez nepríjemného opojenia v úvode. Jedna teraz na akciu, zvyšné odmena pre teba.”

Zaťala zuby a natiahla ruku dúfajúc, že udrží tras. Ampulky však zavibrovali v dlaniach. Absťák prišiel rýchlo a príznaky bolestivo naberali na sile.

„Myslela som, že mnou pohŕdaš” hľadala v Kairinej tvári úmysel.

„Povedzme, že viem priznať, keď sa pomýlim. Škoda si nepomôcť, keď cieľ máme rovnaký,” sadla si oproti nej.

“Nemám chuť ti pomáhať,” povedala a jazyk sa jej nepríjemne lepil o podnebie.

Kaira ukázala na kreslo, kde sedela Maya: „Tam sedávala Shaella. Stále počujem jej smiech. Len keď sa obrátim, je preč,” odmlčala sa a zahľadela sa cez okno, „nevyčítam to jemu, viem, že chcel pomôcť. Ale tí, čo jej to spravili, si zaslúžia trest.”

Maya nasledovala jej pohľad von. V posledných lúčoch pálivého slnka zabával malé bytosti v otrhaných šatách. Viseli na ňom očkami, hladní po pozornosti, na ktorú sa poľahky zvyká.

Sklopila pohľad a striasla sa od zimy. Pokožka ju svrbela a v hlave znelo jediné: Napi sa!

„Rhettove pravidlá sú, povedzme, flexibilné,” povedala Kaira nespúšťajúc z nej oči.

„Je to jeho brat.”

„A to azda zmenší hrôzy, ktoré zažijú tie deti? Videla som tvoj hnev, chceš, aby platili.”

Maya mlčala.

Kaira sa chladne pousmiala. „Rhett utiekol, keď bol malý chlapec. Našla som ho tu neďaleko, zmočený od dažďa plakal za bratom, ktorého nemohol zobrať so sebou. Viní sa za to. Dúfa, že mu otvorí oči, zachráni ho, alebo čo si to vlastne predstavuje,” tiene v jej očiach zatancovali, „podľa mojich skúseností, je to len ilúzia. Nakoniec, videla si to aj sama.”

„Každý v niečo dúfa,” povedala Maya zamyslene.

„A v čo dúfaš ty? V lásku?” uškrnula sa Kaira, „urobím ti menšiu službu, Maya.”

Maya cítila, ako sa jej spotené telo lepí o kreslo. Chcela sa pohnúť, no svaly mala stiahnuté bolesťou.

Kaira poľahky našla semienko, ktoré zasiala do Mayinej mysle. „Rhettovi je ľahké veriť, aj keď sa tomu brániš. Obzvlášť pre vás - vyzerá takmer ako človek. Keď si niečo vezme do hlavy, nič ho nezastaví. No keď sa nasýti,” spokojne sledovala, ako semienko klíči do malej rastlinky, “prebudí sa démon a všetko zničí. Zober si z toho, čo chceš.”

Maya mlčala. Túžobne zvierala ampulky v ruke. Čokoľvek, len nech je to už preč.

„Ak ťa predsa trápi, čo si pomyslí,” podala jej Kaira ešte jednu ampulku s bielym práškom, „rýchlo sa rozpúšťa v alkohole.”

Maya na ňu spýtavo pozrela.

„Neublíži mu to. Bude spať,” vyjasnila nepoloženú otázku Kaira, „tak ako, Maya? Dohodneme sa?”

Pozrela na modré ampulky. Priala si hodiť ich Kaire do tváre a poslať ju do pekla.

Ale boľavé kĺby prstov nie a nie pustiť poklad, ktorý získali.

Nie každý boj sa dá vyhrať.

Zovrela ampulky v ruke. „Ak ma bude hľadať, povedz mu, že som hore,” a stratila sa.

„Dostanú, čo si zaslúžia, Shaella,” povedala Kaira a pozrela na prázdne kreslo.

S tmou v izbe súperil len malý plamienok sviece. Hypnotizovane sledovala tieňové divadlo, ktoré hral na stene. Priestor napĺňala vôňa, ktorá unášala Mayine predstavy kamsi ďaleko.

Tam odišla aj bolesť a hanba. Vystriedal ju ohňostroj vnemov.

Počula ho už na prvom schode.

„Chcem ti to vysvetliť,” povedal Rhett a dvere sa s pomalým kvílením zavreli.

Sedela chrbtom k nemu, vlasy mala ešte mokré. Oblečená v cudzej košeli, opatrne prevaľovala alkohol na jazyku.

Začula, ako sa mu zrýchlil tep. Nemusela sa otočiť, vedela, že pozerá na ňu.

Druhý pohár čakal na neho.

Tichom izby sa ozvalo zavŕzganie starej pružiny, keď si k nej prisadol.

Pohľad mu skĺzol na nedbalo zapnuté gombíky. Bum-bum, zachvelo sa srdce. Prinútil sa zdvihnúť zrak a nájsť jej oči. „Maya, čo sa dnes stalo…”

„Šš,” pritlačila ukazovák o jeho pery, „ nechcem sa rozprávať.” Naklonila sa, aby cinkla svojím pohárom o ten jeho. „Na strašné veci, ktoré musíme prežiť.”

Pousmial sa a vypil jeho obsah naraz.

„Pôjdeme až ráno,” povedala z ničoho nič.

„Ráno?” nerozumel.

Sklo prázdnych pohárov jemne cinklo o stôl.

Prstami skúmala modré tetovania, ktoré zdobili jeho predlaktia. Chcela vidieť, kam až siahajú. Pomaly mu dala dolu tričko, ktoré jej v tom bránilo.

Nadvihol jej bradu, aby sa ponoril do modrosivých očí. Rozšírené zreničky mu však pripadali vzdialené, akoby hľadeli spoza skla.

Nenápadná vráska sa objavila na jeho čele. Zaváhal. No tak, Maya, dodávala si odvahu.

Chytila jeho ruku a zaviedla ju do priestoru medzi gombíky. Prekvapenie na jeho tvári vystriedala túžba.

Dotyk ju príjemne hrial a nabúraval steny samoty.

„Maya,” zastretým hlasom šepol v poslednom pokuse o rozhovor.

V zúfalej snahe vyhnúť sa slovám posunula jeho ruku nižšie medzi svoje nahé stehná.

„Nechcem byť sama.”

Naliehavosť prosby zlomila jeho pochybnosť. „Šs, nebudeš,” pobozkal ju. Hlava neodbytne kričala, že je akási poddajná, bez zábran.

Ale nádej je ťažký súper.

Majetnícky ju objal okolo pása a pretočil pod seba.

Dvere sa s kvílením otvorili. Prešmykla sa dnu. Krvavé veci zbalila do pripravenej tašky a zaliezla do postele.

Srdce divoko pumpovalo krv, telo stále napäté z nedávneho boja.

Mlčky ho sledovala. Spal pokojným spánkom, ktorý strážil Kairin prášok.

Túžila znovu cítiť teplo jeho objatia, priblížiť sa. Nebyť sama.

Telo ju však neposlúchlo. Nabehla jej husia koža.

Cítila, že medzi nimi leží niečo odporné. Lepilo sa jej to na prsty, nedovolilo preniknúť k nemu.

Priestor medzi nimi sa prepadol do tmy.