18:59

„Šlaka ti nahánam, nekukaj furt ten Instagram! Jak steš volačo písat, ked len bajačiny kukáš?“

„Prečo už panikáriš? Veď máme ešte minútu.“

„Heeej? Tak bleskem refrešni stránku, ty minúta!“

„Čo? Preč- Doriti! Už dali von témy!“

„Ale né, to ozaj? Kdo by to bol povedál.“

„Ty, neprovokuj! Radšej sa sústreď, a začni premýšľať.“

„No a jaké sú témy?“

„Moment... Textová znie: Nové je lepšie. Obrázková je nejaké decko, čo asi magicky čarbe po stene, alebo niečo také. Napadá ti niečo?“

„Ná že pochybuješ! Začni písat.“

***

„Anjeličku-strážničku,

opatruj moju dušicku,

aby bola čistá,

pre Ježiska Krista,“ modlila sa Laura znova a znova, schovaná pod paplónom. Bolo jej teplo, a z vydýchaného vzduchu sa jej točila hlava. Aj tak však pod ním zostávala a dúfala, že čoskoro bude ráno.

Už niekoľko týždňov ju trápili desivé nočné mory. Nepamätala si z nich veľa. z mysle sa jej vytrácali ako voda, pretekajúca cez prsty. Aj tak ju však vždy po prebudení zvieral strach a hrôza. Niekoľkokrát už mala chuť skríknuť na celý dom, upriamiť tak na seba pozornosť, aby ju rodičia prišli utíšiť a upokojiť. Tí však mali dosť vlastných problémov. Sami sa tvárili vystrašene a ubolene. A tak si povedala, že už je veľké dievča, musí to zvládnuť sama.

To platilo do dnešnej noci.

Opäť sa zobudila celá vydesená, so slzami na krajíčku. Teraz sa však zdalo, že kúsok nočnej mory sa zo sna preniesol do skutočného života.

Namaľované zvieratká nad posteľou jej prinášali najviac pokoja. Huňatý zajko, ladná srnka, veselý ježko a iní obyvatelia lesa sa na ňu vždy vľúdne usmievali. Stačil jeden pohľad na nich a vedela, že všetko bude v poriadku. Dnes však boli... iní. Ich pohľady už viac neboli plné lásky a nehy. Miesto toho sa v nich priam zračila zloba, škodoradosť. A niečo temnejšie.

Len čo na ne pozrela, prešiel jej po chrbte mráz, a zalial studený, lepkavý pot. Okamžite si cez hlavu pretiahla paplón a začala sa modliť.

„A-anjeličku-strážničku,

o-opatruj moju-“ začala znova, no ďalej sa nedostala. Zhora na ňu niečo padlo, takmer jej to vyrazilo dych. Nadýchla sa k výkriku. Než ho zo seba dostala von, na krku ucítila ostré zuby.

***

19:15

„Čo tu na mna očáma gániš?“

„Takto chceš začať? Zošalel si?

„A čo sa ti nelúbi? Šak hned to bude mat grády, né?

„Grády? Preskočilo ti?“

„Dóbre, šak to bol len prvý pokus, bóže. Máme času a času.“

„Len aby.“

***

Stará zaprášená povala nebolo miesto, kde by sa Laura rada hrala na schovávačku. Radšej by sa skrývala za starým mohutným dubom, uprostred mladej pšenice, či za kaplnkou v strede parku.

Než však dnes stihla vybehnúť z domu, aby sa mohla hrať s miestnymi deťmi, dnu vbehol rozrušený ocko. Ešte v živote ho nevidela takého vystrašeného, takmer sa na seba nepodobal. Košeľu mal roztrhanú a ufúľanú, okuliare mu viseli z jedného ucha, z vlasov mu stekala krv po tvári. Ani ju nepozdravil, nezdvihol na ruky a nepohral sa s ňou.

Miesto toho sa s mamičkou zavrel v kuchyni a zvýšeným hlasom sa zhovárali. Laura zatiaľ sedela v obývačke na zemi. Hrala sa so svojou obľúbenou bábikou Margarétkou, keď náhle mamička s ockom vybehli z kuchyne.

„Bežte!“ zreval ocko, až sa Laura zľakla. Tvár mal skrivenú od hnevu, v rukách zvieral svoju poľovnícku pušku. „HNEĎ!“ okríkol ich znova a vybehol von. Hneď na to zarachotili dva hrubé výstrely. Odpoveďou im bola hotová kanonáda z druhej strany ulice, nasledovaná ostrými výkrikmi. „Blitz, blitz!“ nieslo sa do domu cez rozbité okná.

„Poď!“ skríkla mamička a schmatla Lauru za ruku, až ňou myklo. Pri tom z jej rúk vypadla Margarétka, previnilo sa na ňu pozerala. Nebol však čas vrátiť sa pre ňu. Mamička zobrala Lauru na ruky a spolu utekali cez celý dom. Nebolo však kam uniknúť, pri každom okne stála postava s čiernou helmou na hlave, ozdobenou dvoma bleskami.

Než ich však ktokoľvek z nich stihol schmatnúť, mamička sa rozbehla na povalu. Len čo sa tam dostali, postavila pred dvere masívnu skriňu. Laura jej medzitým odbehla do kúta, kde sa vystrašená triasla.

„Neboj sa, tu sme v bezpečí,“ šepkala mamička, keď ju našla.

Laura jej chcela veriť, no pištoľ v jej ruke ju znepokojovala. Aj tak sa však k nej po chvíli tuho pritúlila.

Následný výstrel ani len nepocítila.

***

19:30

„Ehm...“

„Ná neni to dobré?“

„...“

„Nevykrúc na mna s očáma, a radšej mi povedz, čo sa ti zas nelúbi!“

„No že je to ešte horšie ako predošlé? Už si zabudol, akí boli zhrození po Úmrtinách? Ty chceš dať von toto? A ani jednu tému tam nemáš, len tak mimochodom.“

„A sa mi zdalo, že mi tam volačo chýba.“

„Excelentný postreh, hodný najväčších mysliteľov.“

„No a toto si já zaslúžim, len posmech, kurva.“

„Tak mi už daj konečne normálny nápad.“

„Nech sa lúbi!“

***

„A myslíš,“ štebotala Laura, zatiaľ čo ju mamička ukladala do postele, „že ma Katka a Lucka prídu navštíviť?“ Očká jej žiarili sťa hviezdy, kučeravé vlásky jej neposlušne trčali na všetky strany.

„Vieš, zlatko,“ mamička začala pomaly, „nateraz nesmie nikto vedieť, kde sme. Ak by sme sa prezradili, opäť by nás obťažovali tí neslušní páni. Ako dnes ráno.“ Dnešné ráno bolo naozaj čudné, premýšľala Laura. Zobudila sa na ohromný lomoz, vychádzajúci z kuchyne. Ocko tam niekomu škaredo nadával a búchal po stole.

Celá preľaknutá chcela utiecť naspäť do izby. Na chodbe ju však zastavila mamička. Povedala jej, že idú na výlet. Laure prišlo divné, že nastúpili do auta ešte stále oblečení v pyžamách, ale neodvažovala sa ozvať. Dobre vedela, že nebolo múdre pýtať sa otázky, keď mal ocko zlú náladu. „Ale veď sa len hrá so sklenenými nádobkami. Prečo sa tí ľudia tak hnevali?“ spýtala sa Laura, z očí jej sršala čistá detská nevinnosť.

„Vieš...“ mamička sa náhle odmlčala. Obe počuli dupot nôh po schodoch, vedúcich na podkrovie. Mamička sa rýchlo postavila, v ruke sa jej z ničoho nič zjavil nôž.

Vo dverách však stál iba ocko.

„Tu ste!“ priam radostne skríkol a podišiel bližšie. Pri pohľade na neho sa Laura inštinktívne stiahla o kúsok dozadu. Usmieval sa, no nebol to príjemný úsmev. Skôr to vyzeralo, akoby balansoval na hrane šialenosti.

„Čo chceš? Snažím sa ju uspať,“ osopila sa neho mamička.

„Mrkvička, spánok sa dnes nekoná!“ veselo zvolal na dcérku. Potom však podišiel k mamičke, a niečo jej zašepkal do ucha.

Laura nepočula, čo jej zašepkal. Bolo jej však jasné, že mamička nesúhlasí. Ocko ju preto odtiahol za rameno do chodby. Odtiaľ bolo počuť nahnevané hlasy, význam hádky však aj naďalej zostával záhadou.

„Nie je iná možnosť!“ nakoniec ocko hlasno skríkol. Potom nasledoval zvuk, ako keď ocko prerezával vrecia plné pilín. O moment neskôr mamička slabo zastonala.

„M-mami?“ spýtala sa potichučky Laura.

„Neboj sa, všetko je v poriadku,“ odvetil ocko od dverí, a podišiel ku nej. V ruke držal striekačku. Bola naplnená čírou tekutinou, na jednej strane mala nálepku, na ktorej stálo: NOVÉ JE LEPŠIE. Laura sa na ňu vystrašene pozrela. Želala si, aby tu teraz s ňou bola mamička.

„Neboj sa, to je iba malá včelička. Nič sa ti nestane.“

Nestihla ani len odpovedať, a už cítila, ako jej do ruky preniká chladná ihla.

Posledné, čo zazrela, boli ockove šialené oči.

***

19:45

„No?“

„...“

„Čo si zas potichu? Čo sa ti nelúbi? Móžem já jebat takúto spoluprácu!“

„No tak to je fakt perfektné, ty sa urážaj!“

„A do indo?“

„No napríklad ja? Za všetky tie nenormálne hovadiny čo mi podsúvaš? Už si úplne prišiel o rozum?“

„Očujete ho, ludé dobrí, stateční? Že či já som došol o rozum! Nevím do z nás dvoch sa tu vypráva sám ze sebu jak blázen, lebo neví písat porádne!“

„Ty...“

„Čo, čo?! Šak len pravdu hovorím, ešte aj za tú mi pičuješ, anciáša tvojho!“

„Čo som ja komu vykonal, že takto trpím?“

„Steš to abecedne lebo chronologicky?“

„Neprovokuj ma viac. Dávam ti poslednú šancu. Rozhýb sa.“

„A to jako na neska, alebo na furt?“

„Ty jeden odporný...“

***

No, noc už nám pokročila. Keby sme boli bližšie, zaiste by sme odbíjanie polnoci počuli. Únavu na vás ale veru nebadať, všakže? A to som si myslel, že vás tá fľaša od tvojho tatka pošle k spánku. Vidím, že ani dnešná mládež nezanedbáva svoje pečene. Ráno, keď sa navrátime, mu povedz, nech mi za demižón donesie. A ak by náhodou papuľoval tak mu pripomeň, že nie on, lež ja, vás tu strážim.

Iste, najlepšie by vám bolo bezo mňa, všakže? Nemusel by som si ani ja tuná na polene riť drieť, a hneď by ste si lepšiu zábavu vymysleli. Lež ja nie som ochotný počúvať nárek vašich materí, že ste si decko zrobili. Nedajbohom by vás ešte dáka potvora schmatla. Neexistuje.

Nuž, čo teda ideme robiť, hm? Že ďalší príbeh chcete počuť? No však prečo nie? Z Bastarda ste sa mi tu nedosrali. Možno treba niečo viac desivé...

Len pekne priložte do ohňa, nech dlho horí. Ten, kto ma preruší, dostane tuná bakuľou po lebeni.

Pripravení? Nuž teda počúvajte príbeh o Úbožiakovi z Trhovičnej lúky...

***

20:10

„Hm...“

„Čo zas furt máš? Tebe sa človek ozaj nezavdačí!“

„Veď ale to je čo za nápad, dať tam začiatok z inej, rozpísanej poviedky? Ani len témy tam nie sú!“

„Napadá ti volačo lepšé? Lebo mne teda ozaj né. Keby si sa radšej upokojil a nerobil paniku. Nikdo si nič nevšimne. Prinajhoršóm v komentároch napíšeš, že si tam tému nestihol dat, né? Šak to neposílaš do eFPéčky, tak čo furt stresuješ?“

„No veď hej, ale-“

”Žánne ale nestem očut! Hybaj to poslat, aby sme to vóbec stihli. A na neska mi daj pokoj. Takto chudáka neštastného trápit. Toto si já nezaslúžim!“