Nemáš ani chápadlá, ani zobák...

Krčma pri kameňolome ponúkala osvieženie na konci pracovného dňa pre stovku robotníkov. Chlapi zapíjali celodennú fyzickú drinu. Vedeli, že kameňolom je jediné miesto, kde nie sú súdení pre svoju minulosť ani prítomnosť. Všetci mali pocit rovnocennosti.

Bradatý Julo, ako ho prezývali chlapi z práce, sedel a čakal. Pohlaď mal stŕpnutý rovnako ako ruku, ktorá držala prázdny pohár. Potiahol si z cigarety a očami ani nepohol. „Konečne! Kde si toľko trčal? Tuto Julo,“ ozval sa chlap v modrej šiltovke, „aj zamrzol, kým si prišiel s tým pivom!“ Pohrúžený muž sa pomrvil a opäť si potiahol z cigarety. Stále mlčal.

„Choď do čerta, Laco! Čo nevidíš koľko je tu dnes ľudí?“ osotil sa krčmár a pred každého chlapa buchol pohár piva.

„Čo sa hneď urážaš! Daj si jedného panáka na nervy!“

„Zavri papuľu Laco! Tu máš posledné pivo! Viac ti dnes nedám,“ oznámil krčmár a otočil sa smerom k pultu.

„Do riti! Práve som začal chytať dobrú náladu a ten idiot mi ju pokazil. Do čerta s ním!“

„Laco… Prestaň provokovať,“ ozval sa ďalší chlap sediaci pri stole. „Dobre...“ zamrmlal a napil sa z piva.

„Julo! Preber sa! Čo spíš?“ ozval sa opäť Laco a tľapol zamyslenému mužovi po pleci.Bradatý muž nadvihol zrak, uhasil cigaretu a postavil sa. Všetci okolo stola spozorneli. Dívali sa na stojaceho muža a čakali. Čakali a tŕpli.

„Laco. Vstaň a poď so mnou,“ prehovoril muž, „zahráme si šípky.“ Čakajúce obecenstvo si vydýchlo a opäť zavládol ruch.

Laco pozrel na vyzývateľa. Odpil si veľký hlt z piva. Napravil si šiltovku a postavil sa. Pohľady stojacich chlapov sa stretli. Ostrou chôdzou vyrazili smerom k hernej časti miestnosti.„Čo si taký namrzený?“ opýtal sa Laco a začal vyťahovať zapichnuté šípky z terča.

„Nie som.“ „Neklam.“ „Neklamem,“ oponoval Julo.

„Veď iste... To ja by som sa mal urážať! A nie ty!“

„Čo máš na mysli?“ opýtal sa Julo a vybral si červené šípky z Lacovej ruky.

„Serie ma krčmár. Furt ma kontroluje koľko toho vypijem. Začínam byť alergický na zvuk jeho kopýt.“

„A čuduješ sa? Vždy si výbušný, keď máš viac vypité. A k tomu tá tvoja premena na monštrum, keď sa nekontroluješ.“

„Skurvená mutácia,“ zahromžil Laco a hodil plnou silou šípku do terča. Zatriasla sa stena. Okrúhly terč spadol na zem.

„Ovládaj sa.“

„Hej, hej. Tebe sa mudruje. Narodil si sa normálny. Nemáš ani chápadlá, ani zobák… nič. Si skurvene dokonalý.“

„To máš pravdu. Ale na tom teraz nezáleží. Mal by si prestať toľko chlastať,“ povedal Julo. Ľutoval Laca, no zároveň by ho najradšej vyfackal. Veď nie si jediný zdeformovaný, pomyslel si. Nikto za to nemôže ako sa narodí. Treba to len prijať. Spomenul si, že novinách písali, že je to evolučná chyba alebo boží trest. Stalo sa.

„Ty mi nerozkazuj. Do toho ťa nič,“ odvrkol Laco.Julo nasadil terč na stenu. Pozbieral šípky a podal modré Lacovi. „Ako dlho sa poznáme?“opýtal sa Julo.„Neviem. Desať rokov?“

„Máš pravdu.“

„A čo teraz?“

„Si mi ako brat, ktorý ma serie. Nechlastaj už toľko,“ vypustil zo seba Julo.

„Si na rade. A nemudruj už toľko,“ povedal Laco a zastal si mimo línie hádzania.Do riti, pomyslel si Julo, ako mu to mám povedať? Asi by sme mali ísť radšej von. Na vzduch. Ach…neviem. Alebo mu to radšej nepoviem?

„Dokedy budeš stískať tú šípku v rukách?“ ozval sa Laco.

„Už hádžem. Vydrž.“

„Serme na to. Aj tak si mimo,“ povedal Laco a otočil sa smerom k stolu. „Poďme si vypiť pivo. Lebo bude teplé ako štinky.“

„Počkaj Laco.“„Čo zas?“„Napi sa a poď von. Musím ti niečo povedať.“„Ty si nedáš pokoja?“„Nie.“

Julo čakal. Pozeral ako Laco prevracia pohár. Nenechal ani kvapku. Utrel si ústa do rukáva a vykročil k Julovi.

Čerstvý vzduch prefackal zadymené a ovisnuté tváre. Robotnícke topánky prechádzali napadaným lístím a posledné lúče slnka oslepovali Julove oči, ktoré hľadali odvahu vysloviť tajomstvo. Chcel sa toho zbaviť, no zároveň nechcel vidieť ako sa Laco rozčúli. Vedel, že od hnevu vybuchne.

„Do riti. Tak hovor,“ dožadoval sa Laco a kopol do kameňa, ktorý sa odrazil o kovovú lavičku pod stromom.„Vieš, že Jana z personálneho je známa mojej ženy?“„Tá s tou fialovou kožou?“„Hej tá.“„A?“„No, vieš…“ zamrmlal Julo a vytiahol si z montérok škatuľu s cigaretami. Ponúkol aj Lacovi. Zapálil si, vydýchol a pokračoval: „Ona mi prezradila, že ťa chcú vyhodiť.“„Čože? Čo to trepeš? A prečo?“ prekvapeným a zároveň aj zlostným hlasom sa Laco obrátil smerom k Julovi a čakal na vysvetlenie.„Kvôli tvojmu pitiu. Boja sa, aby si sa nepremenil a aby si…“ nedopovedal a potiahol si z cigarety.„Len to dopovedz! Aby som tam niekoho nezranil! O to im ide! Svine sú to! Ale že ostatní tam nasávajú, tak to je v poriadku!“ rozčúlil sa Laco a kopol do hromady lístia.„Veď, ak im sľúbiš, že nebudeš piť…možno ti dajú ešte šancu. Hlavne sa teraz upokoj. Ešte nie je rozhodnuté.“ Julo položil Lacovi na rameno ruku a cítil ako sa chveje a ako mu vystupujú ostré hroty spod montérkovej blúzy. Snažil sa utíšiť jeho hnev. Odtiahol ruku z jeho ramena a navrhol mu, aby si sadol. „Seriem na nich! Budem piť!“„Ale Laco…“„Ty nevieš aké to je byť celý život sám! Rodičia ma odkopli do decáka a tam ma držali v klietke ako zver! Čistá izolácia! Aby som nikoho nezranil!“„Chápem ťa.“„Hovno ty chápeš! To si treba zažiť a až potom pochopíš! Ty máš ženu, dieťa… a ja nemám nič. A teraz už ani prácu.“„Veď to ešte nie je isté.“„Ale je.“Julo stál a díval sa ako sa Lacovi trhá oblečenie. Oceľové pichliače mu vyskakujú z chrbta, rúk a nôh.„Uhni Julo! Idem si dnu zobrať fľašu.“

„Laco! Nie! Stoj!“ Julo skočil rozzúrenému kamarátovi do cesty. Neudržal ho. Pocítil na tvári obrovskú silu Lacovej dlane. Odhodilo ho až k lavičke. Hlavou narazil do rohu a rozťal si čelo. V mrákotách spadol na zem. Jeho oči ešte zachytili oceľové hroty, ako vchádzajú do krčmy. Potom ostal v bezvedomí.

Julo sa prebral. Cítil štípajúcu bolesť na čele. Počul, ako okolo neho rozprávajú chlapi, ale nevidel ich. Stále mal zahmlený pohľad. Jeden z kolegov mu hovoril, že sanitka je na ceste. Julo nechápal prečo. Veď som sa len trochu udrel, pomyslel si. Postavil sa a podlomili sa mu kolená. Pošúchal si oči a zaostril zrak. Chlapi ho prehovárali, aby si sadol. Nepočúval ich. Vybral sa dovnútra.

Nohou zakopol o niečo na zemi. Zohol sa a uvidel Lacovu šiltovku. „Do čerta! Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Julo. Neveril vlastným očiam. V krčme vybuchla asi bomba. Prevrátené stoly, stoličky, rozbité poháre a zavýjajúci chlapi na podlahe. Pach porozlievaného alkoholu mu vletel do nosových buniek a baganče mu čľapkali v lepkavej mláke.„To všetko Laco…“ odpovedal krčmár a poškrabal sa na svojej konskej nohe.„To je idiot,“ zahromžil Julo.„A ty si v poriadku?“„Hej… som. A kde je Laco?“„Ušiel.“

Nemal som mu to povedať, pomyslel si Julo. Do riti s tým. Nedá sa už nič robiť. Stalo sa.„Isto to nič nie je?“ opýtal sa krčmár.„Nič. Idem domov.“„Takto?“„Hej.“„Nechoď sám autom.“„Nič mi nie je,“ odvrkol Julo a odišiel. V ruke držal Lacovu šiltovku.

Julo otvoril dvere a zastal. Díval sa, ako beží oproti malý anjelik.„A ty ešte nespíš?“ „Nie ocko. Čakám ťa.“„Počkaj chvíľku. Umyjem sa a potom ťa vystískam. Som celý od prachu.“„A nie len od toho. Čo sa ti stalo?“ opýtala sa žena, dotkla sa zalepeného čela a bozkala muža na pery.„Potom ti poviem,“ odpovedal a pohladil ženu po bielom perí na chrbte.„Dobre.“ „Oci, oci. Čo to máš v ruke?“„Jáj, toto?“ pozrel sa na zaprášenú čiapku a položil ju na poličku.„Strážim ju môjmu kamarátovi.“„Ukáž,“ povedalo dievčatko, zatrepotalo malými krídlami a vyletelo k hornej poličke.„Pekná, ale ja mám krajšiu. Ružovú.“„To máš, princeznička moja,“ chytil ju a položil na zem.„Choď si ľahnúť do postieľky. Prídem ti dať pusu na dobrú noc.“Julo sledoval ako sa jeho anjelské zlatíčka odobrali do izby a potom sa vybral do kúpeľne. Potreboval sa spamätať a uvoľniť stuhnuté telo od nervov. Myslel len na vaňu s teplou vodou. Bohužiaľ nepomohol ani kúpeľ. Ako mu len pomôcť? Boli posledné myšlienky, s ktorými zaspával.

Dni plynuli a Laco sa neukázal. Polícia prestala po ňom pátrať a vyvesené oznamy o jeho zmiznutí, sa odliepali z múrov a z výlepných plôch. Krčma sa spamätala z drastického útoku a chlapi si čoraz menej dávali Lacove meno do úst.Jedine Julo stále nezabúdal. Každý deň mal pred očami modrú šiltovku, opatroval ju a čakal správy od jej majiteľa.Dni sa spájali do týždňov, mesiacov a rokov.

Julo so ženou vyprevádzali svoju dcéru na vysokú školu. Zastavil ich poštár. Odovzdal doporučený list zo psychiatrickej liečebne. Prekvapený Julo otváral obálku a čítal očami. Zvedavé ženy sa nakláňali ponad jeho mohutné ramená. Písal doktor, ktorý spomínal Lacov vážny zdravotný stav a prosil ho, či by ho neprišiel pozrieť. Julo sa chytil za srdce. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Nečakaná správa o Lacovi mu oslabila statné telo a rýchlo sa zachytil ženy, aby nespadol.„On žije,“ povedal natešeným hlasom, keď sa spamätal z dojatia.„No vidíš. Dočkal si sa,“ upokojovala ho žena.„Musíme ísť za ním,“ vyhlásil Julo a zbehol ešte po niečo domov.„Zdrží nás to. Nestihnem intrák,“ šomrala dcéra a zatrepotala dlhými krídlami.„Máme to po ceste. Stihneš sa aj ubytovať,“ ukľudňovala ju matka, kým bol Julo v dome.

Dcérina mrzutosť predbehla návštevu starého kamaráta a preto Julo najskôr vybavil ubytovanie svojho anjelika. Nezabudol jej odovzdať múdre rodičovské rady a silné objatie.Žena ho sprevádzala až do čakárne liečebne. Ďalej s ním nešla. Julo sa dozvedel o Lacových operáciách, ktorými sa chcel zbaviť kovových hrotov a byť normálny. Po poslednom výbere začal strácať silu a chuť do života. Nezmieril sa s tým. Chcel sa v nemocnici zabiť.„Viete kovové hroty boli neoddeliteľnou súčasťou jeho tela a osobnosti,“ povedal doktor a otvoril zásuvku, „chirurgovia netušili, čo sa môže stať.“ Podal Julovi kopu listov. „To vám napísal pán Ladislav. Ešte keď bol pri zmysloch.“„Nechápem, pán doktor. Vravíte, že bez tých hrotov už nemôže žiť?“„Áno. Pomaly umiera a nič sa s tým nedá robiť.“„Kedy ho operovali?“„Pred rokom.“„A neviete, kde bol predtým? Myslím tým, že kde žil pred operáciami?“„Neviem. Možno sa to dozviete z tých listov. Ja som ich nečítal, len som z nich čerpal vašu adresu.“„Chápem…“ Julo prikývol hlavou a zobral si do rúk neodoslané listy.„Nevedel som, komu mám o ňom povedať,“ pokračoval doktor, „už nekomunikuje. Len sedí na vozíku a pozerá sa na šípky na stene, ktoré si želal mať v izbe. Samozrejme sú to loptičky na suchý zips. Kvôli bezpečnosti. Chápete.“„Chápem…“ Julo opäť prikývol hlavou a v mysli sa spamätával z podaných informácií.„Poďte, zavediem vás k nemu.“Julo vstal a nasledoval doktora. Chodba páchla dezinfekciou. Ako kráčal, videl niekoľko dverí s malými okienkami na pozorovanie. Strhol sa, keď počul výkriky.„Sme tu,“ povedal doktor a odomkol izbu. Za chvíľku príde k nemu sestrička s večerou. Tak máte takých dvadsať minút.“„Dobre. Ďakujem pán doktor, že ste mi o ňom dali vedieť.“

Julo vkročil dnu. Stál a videl chlapa sediaceho vo vozíku. Pohol sa smerom k nemu. Muž si ho nevšimol.„Laco. Si to ty?“ prihovoril sa Julo starému priateľovi. „Poriadne sme zostarli. Ja som sa zbavil aj brady,“ ukázal na oholené strnisko a pokračoval, „pozri, čo som ti priniesol.“ Položil listy na posteľ a vytiahol z vnútorného vrecka spomienku, ktorú opatroval celé roky. Položil ju Lacovi na kolená. „Pamätáš, keď som ti ju dal? Bol si prvý krát v práci a pieklo ti slnko na hlavu. Mal si ju celú červenú. Tak som ťa vyvadil a dal ti ju. A teraz ťa opäť vadím. Čo si to dočerta vyviedol? Dať si vyšklbať hroty. Taká somarina. Bože Laco.“

Julo potom ostal ticho a čakal, že sa Laco naňho pozrie. Skúšal ďalej a pohol sa smerom k terču na stene.„Vidím, že si ostal stále verný šípkam. No… tu máš loptičky, ale nevadí.“ Zobral ich do dlane. Otočil sa k Lacovi a dal mu na výber farbu. Muž na vozíku sa natiahol po modré a pozrel na Jula, ktorý skoro vyskočil od nadšenia z kože.„Už nikomu neublížim…“ povedal Laco slabým hlasom. Loptička mu vypadla z ruky. „Nevládzem…“„To nič. Trochu potrénuješ a bude to lepšie,“ utešoval ho. „Julo. Prepáč.“ povedal Laco a odvrátil zrak. Potom už neprehovoril a opäť sledoval terč na stene. Prišla sestra s večerou a Julo sa rozlúčil so slovami: „Ešte prídem a budeme trénovať hru.“ Zobral si listy z postele. Na tvári mal radosť, že konečne videl Laca. Lenže jeho srdce plakalo. Doma si prečítal pár listov. Dozvedel sa, že Laco blúdil po rôznych krajinách a spoznal veľa ľudí. Ale ani to ho neodradilo od nespokojnosti so sebou samým.

Na druhý deň si Julo zobral dovolenku, aby mohol byť s kamarátom dlhšie. Po príchode ho doktor informoval o Lacovom úmrtí: „Zomrel včera po vašom odchode.“Julo ostal v šoku. Sadol si a plakal.Zariadil pohreb a rozlúčku. Prišli aj jeho kolegovia z práce. Julo odchádzal ako posledný a naposledy pozdravil kamaráta. Do truhly mu vložil modrú šiltovku so slovami: „Pre istotu. Ak ti tam hore bude piecť na hlavu slnko.“