Nech už je koniec, prosím, pomyslela som si a otvorila som plátené vrecko, ktoré som ukrývala pod posteľou. Mdlé vlasy nejednoznačnej farby, splývajúce cez polovicu tváre, som si odhrnula nabok a oči som uprela do jeho čiernočierneho vnútra. Vystieralo ku mne neviditeľné ruky, akoby ma chcelo zdrapiť za golier a stiahnuť na samé dno. Do tmy a ticha. Bodaj by, zafňukala som. Na to objatie čakám už tak dlho.

Bledá ruka sa mi nezachvela, keď mizla v útrobách látky, ani dych sa mi nezatajil, keď som chudými prstami zhrabla malé množstvo čierneho prášku. Priblížila som sa s ním k suchým perám, ale do úst som si ho nevložila. Chcela som si ho najprv dobre obzrieť. Preskúmať. Privoňať. Veď koľkokrát má človek v živote možnosť okúsiť ho?

„Raz, iba jediný raz, Ira,“ tie slová som vyslovila nahlas. Do prázdna malej skromne zariadenej izby, kde na mňa v svetle petrolejovej lampy zízali štyri holé steny. Zízali a so zatajeným dychom čakali, čo s tým práškom urobím, hoci si to mohli aj samy domyslieť. Ony jediné boli nemými svedkyňami môjho tichého utrpenia. Mojou bútľavou vŕbou. Tak dlho som žila v ich objatí, že sme sa na seba začali aj podobať. Aj ony boli plné rýh a prasklín, ktoré do nich vyhĺbil čas a niečia zlovoľná ruka. Neprerušovali ma, nevynášali nado mnou súdy ani sa odo mňa s hnusom neodvracali, keď som sa im zverila.

To sa možno o chvíľu zmení, povzdychla som si a čierny prášok som presypala medzi prstami. Jeho farba bola taká sýta a tmavá, že mi hneď sčerneli. Exotická zemitá vôňa presiaknutá tisícročnou mágiou nepripomínala nič, na čo som bola zvyknutá, a predsa ma to neznámo nedesilo. Upokojovalo ma. Spoliehala som sa naňho.

Moje štyri steny ma pri tom stále sledovali a ja som im bola vďačná. Vždy tu boli pre mňa, podopierali ma, odkedy som sem pred rokmi prišla, a nebránila som sa, keď ma tu pomaličky, potichučky pochovali zaživa. Bez okien, bez čerstvého vzduchu, bez vôní a zvukov rušného mesta, ktoré si žilo svojím životom kdesi nad našimi hlavami. Od toho života nás oddeľovali haldy a haldy zeminy alebo inak povedané jedny zamknuté dvere na konci špirálovitého kamenného schodiska vyhĺbeného niekoľko poschodí podo mnou a stúpajúceho niekoľko poschodí nado mnou, ktoré viedli von. Do života, po ktorom nikto z obyvateľov Raja netúžil.

Raj. Tak si ho kedysi naši predchodcovia nazvali. Tí, ktorí ho pred stovkami rokov vlastnými rukami vykopali do zeme, a pre ktorých sa stal útočiskom. To bolo ešte v časoch, keď mesto nad nami bolo len mestečkom a za jeho múrmi vládol chaos a nepokoj rodiacej sa krajiny. Veľmi mladej, veľmi pochabej a veľmi naivnej. Aj ona, podobne ako aj ja, sa nechala zlákať krásou, silou a nespútanosťou mágie.

Mala som sedemnásť rokov, keď sa v našej osade objavil. Netušili sme, odkiaľ prišiel, ani kam smeroval. Nehovoril naším jazykom, ale všetci hneď pochopili, že to bol mocný muž - čarodejník - a o takých sme dovtedy len počúvali príbehy. Potreboval sa niekde zložiť, tak mu moji rodičia ponúkli nocľah. Pohľadu na mešec plný mincí rozumeli aj bez slov. Nakoniec u nás zostal. Nikto to veľmi nechápal, ale neohrozoval nás, a keď niekto potreboval pomoc, vždy tam bol on so svojou mágiou. Postupne sa ľudia osmelili a zvykli si na jeho prítomnosť. Za jeho skutky mu platili tým, čím mohli. Jedlom, látkami aj drobnými úsluhami. Z diaľky som ho sledovala a on si ma všimol. Zviedol ma. Vo veku aj skúsenostiach ma prevyšoval, no ja som na to nedbala. V jeho náručí som sa cítila krásna, silná a žiadaná. Nie ako chudobné dievča, ktoré nevie čítať ani písať. Moji rodičia mali priveľa detí a primálo miesta, preto si nevšimli, keď som sa na pár hodín vytratila. Menil moje predstavy o láske a robil so mnou veci, o ktorých by sa žiadnej cudnej dievčine nemalo ani len snívať.

Trvalo to asi rok a potom sčista-jasna zmizol. V jedno ráno sme sa zobudili a po Milovi neostala ani nitka na drahom ručne tkanom kabáte. Milo - tak som ho volala, bol to totiž môj milý. Svoje pravé meno mi povedal, ale znelo ako závan ďalekej krajiny, ktorú nikdy nenavštívim, a tak ho odvial čas. Nikto netušil, kam sa Milo podel, ani prečo sa pred odchodom nerozlúčil. Pre ostatných to bola záhada a nedostatok slušnosti, ale mne to zlomilo srdce. Bol mojou prvou láskou a zrazu bol preč. Čakala som pár dní, dúfajúc, že sa vráti, ale nestalo sa tak.

V svojej naivite a zúfalstve som sa rozbehla do lesa a hodila sa zo skaly do rozbúrenej dažďami nasýtenej rieky. Pre niekoho nepochopiteľný čin, pre mňa jediný únik pred bolesťou v srdci, ktorý mi ale otvoril oči. Pazúry tej dravej rieky ma ťahali ku dnu. Topila som sa, vlny si ma pohadzovali zo strany na stranu ako slamenú bábku. Cítila som, že sa blíži koniec, temnota ma už-už išla zovrieť do svojho náručia, keď tu zrazu… precitla som. Dýchala som, žila som. Z vody som vyliezla, no ničomu som nerozumela.

Mokrá, doráňaná a uzimená som sa vrátila do osady. Rozrušená z toho, čo sa stalo, som vbehla do nášho domu a prosila o pomoc. Moji rodičia sa vydesili. Vyhnali ma von, kričali na mňa hrozné veci. „Netvor, monštrum, nemŕtva!“ Z ich slov som pochopila, že ma niekto musel vidieť skočiť. Miesto tým bolo známe, preto som si ho vybrala. Dole na vás čakala istá smrť.

Rodičia zburcovali celú osadu. Ženy kričali, muži ma schmatli a ja som plakala. Chcela som, aby ma pustili, hovorila som, že sa stalo niečo zlé, ale nikto ma nepočúval. Vyviedli ma za osadu na kraj lesa a tam ma pochovali. Celé dni som ležala pod zemou a trpela. Bez truhly, bez vzduchu, bez ľútosti. Počula som, ako nado mnou chodia, ako sa o mne rozprávajú, ale nikto mi nepomohol, ani môj vlastný otec.

Po dlhých nociach, keď mi spoločnosť robili len červíky a iná háveď, som sa v tej hline rozhodla zabojovať. Možno za tým bola túžba zistiť ako to, že som stále nažive alebo naivná predstava, ktorú zo mňa nevytrieskali ani tie ostré skaly. Že sa po mňa Milo raz vráti. Že s mojou premenou nemal nič spoločné, hoci bol mocný, a jeho činom ani slovám som častokrát nerozumela.

Holými rukami som sa vydriapala na povrch. Pokrytá hlinou aj zvyškami telesných tekutín a poháňaná žeravou nenávisťou som vyrazila za svojou pomstou. Nebola som silnejšia ani som nezískala mágiu. Vedela som však, že sa ma boja, a to mi stačilo. S chladom v srdci som vkročila do osady a rad za radom som prechádzala príbytkami. Tam, kde som niekoho našla, tam som zabíjala. Až pri rodičovskom dome sa ten chlad premenil na ničivý oheň, ktorý zachvátil moju myseľ i telo. Pred očami som nevidela nič, len červeň. Ani ich výkriky a prosenie neuhasili moju zúrivosť.

Moje besnenie sa zastavilo až v domčeku na kraji osady, ktorý mi bol neznámy. V kolískach spali dve bábätká, vyzerali ako bábiky. Dospelých som nevidela, a tak som zamierila rovno k nim. Do cesty sa mi postavil chlapec, nemohol mať viac než desať rokov. Musel sa schovávať pri ohnisku, preto som si ho najprv nevšimla. Celý čas niečo odriekal, akoby sa modlil. Ukázalo sa, že svojím tenkým detským hláskom prosil prastarú Niyu, aby mu dala moc ochrániť jeho malé sestričky pred mŕtvou dušou, ktorá im prišla ublížiť. Niya ho v ten večer vyslyšala a dala mu to, o čo ju požiadal. Sieť takú tenkú a pevnú, že dokázala zachytiť každú zblúdilú dušu a poslať ju tam, kam patrí. Do sveta mŕtvych, kde aj sama vládne. Mňa však chlapec zastaviť nedokázal. Ja som nebola mŕtva. Moja duša bola živá ako tá jeho, len nie nevinná.

Otočila som sa a z domu som odišla. Celú osadu som podpálila, len ich dom som ušetrila. No pokoj, ktorý Niya do izby vniesla, ten som si odnášala so sebou. Aspoň na chvíľu vo mne rozhorela nádej, že aj ja sa ho dočkám. Že aj moju dušu raz privíta na druhej strane. Veď predsa jedinou istotou v živote bola smrť, či nie?

Kroky z chodby ma vyrušili. S čiernym práškom medzi prstami a nastraženými ušami som upriamila pohľad na dvere, ktoré ma oddeľovali od zvyšku sveta. Na mieste som zamrzla ako socha. Zvuk po chvíli ustal a ja som si vydýchla. Netúžila som po publiku. Po tej chodbe mohol kráčať ktorýkoľvek z mojich susedov. Viem, že väčšina z nich videla v živote aj horšie, ako je telo zvíjajúce sa v posmrtnom kŕči, ale aj tak som nechcela, aby sa im ten výjav vryl do pamäte. A možno som si len namýšľala, že by moja smrť na niekom z nich zanechala stopu.

„Nikomu nebudem chýbať,“ povedala som mĺkvym stenám s práškom takmer pod nosom.

„A čo Hoľa?“ tie zlomyseľníčky odvetili a ja som sa zastavila v pohybe.

Hoľa? A čo s ňou? zamračila som sa na ne. Chcela som tú myšlienku zavrhnúť, ale pred očami sa mi zavlnili husté dlhé vlasy farby ebenového dreva. Spolu s drobným nosom, plnými perami a štíhlou tvárou vyzerala ako obrázok. Nevinne až prihlúplo. Na tvári ani na tele nemala žiadnu jazvičku, to som si všimla ako prvé, keď som sa s ňou zoznámila. Teda, keď sa mi natlačila do izby, aby sa so mnou zoznámila. Vraj sme rovesníčky, tak si budeme určite rozumieť, povedala s úsmevom a ja som ju aj napriek mizernej nálade vtedy nevyhodila von. Asi to bola chyba…

„Hoľa ťa potrebuje,“ provokovali ma steny a ja som na ne zagánila. Nenazvala by som to potrebou, ale tá čudáčka z vedľajšej izby si ma z neznámych dôvodov obľúbila. V Holinej izbe - veľkosťou na vlas rovnakej ako bola tá moja - trónila posteľ, obrovská skriňa so zrkadlom a stolička, na ktorej dokázala česaním svojej bujnej hrivy stráviť celé hodiny. Nič by ju nevytrhlo z denného rituálu, hádam ani keby celý Raj zachvátili plamene. Hoľa by si len niečo zamrnčala popod nos a pokračovala by ďalej v rytmickom pohybe kefou.

Raz som jej to zrkadlo omylom zašpinila. Hoľu pochytila taká hystéria, až sa susedia z celého poschodia začali zlietať pri dverách jej izby ako supy nad zdochlinou. Nakoniec sa mi ju podarilo upokojiť a na znak zmierenia som jej ho leštila do hlbokej noci. Pod váhou jej mlčanlivého pohľadu mi behali zimomriavky po chrbte, ale neprestávala som. Akonáhle som skončila, Hoľa vzala do ruky hrebeň a pokračovala v česaní, akoby sa nič nestalo. „Ďakujem,“ zaševelila, keď som vychádzala z jej izby, zrak neodtŕhajúc od svojho dokonalého odrazu v zrkadle.

„Možno jedine Hole,“ uznala som stenám a ruka zvierajúca vrecko mi oťažela, až klesla dole popri môjmu zjazvenému telu.

Po tom, ako som osadu vypálila, som našla svoje útočisko v blízkych lesoch. Skrývala som sa tam pred svetom a skúšala, či nenájdem spôsob, ako to ukončiť. Robila som malé pokusy - nechala som sa napadnúť zverou, obesila som sa, skočila som do priepasti, pojedla som jedovaté bobule aj hríby... Žiadnu hranicu som síce nenašla, ale aj taká hlúpa negramotná dedinčanka ako som ja, si všimla isté podobnosti. Vždy, keď sa blížil koniec, som upadla do bezvedomia, z ktorého som sa prebrala takmer zahojená a zacelená. Ako nejaký čudný tvor z tých najdesivejších nočných môr. Žiaden pokus síce nekončil smrťou, no každý zanechal svoju stopu. Jazvy na tvári a hlave po tom, ako som si ju roztrieskala o skaly, modrasté pery po podchladení, odtlačky na krku po obesení, rezné rany na rukách a nohách, ktoré som skrývala pod šatami.

Jazvy a rany pribúdali, čas plynul, ale na mne sa nepodpísala ani minúta. Keď som z lesa vyliezla, na mieste našej vypálenej osady stáli nové domy, v ktorých žili iní ľudia. Len jeden dom som spoznala. Daro bol už dospelý muž a z jeho sestier vyrástli krásne mladé devy. Požiadala som ho, aby ma svojou sieťou skúsil znova oslobodiť, ale bezvýsledne. Sklamaná som sa vrátila do lesa. Žila som tam v malej chatrči dosť hlboko, aby ma nikto poľahky nenašiel, ale nie tak hlboko, aby sa ku mne omylom nezatúlal nejaký pocestný. Tí, ktorí na mňa narazili, s krikom ušli. Vtedy začali kolovať prvé príbehy. O Mátohe zo Sellendorfského lesíka, ktorá sa plíži v hmle a kradne duše, aby sa nasýtila. Mrzeli ma viac ako krik plný desu, keď v diaľke zahliadli chodiacu mŕtvolu.

Len Daro ma v chatrči navštevoval. Osud bol k nemu milosrdný, oženil sa, mal deti a keď bol veľmi starý, zomrel. A ja som prišla o jediného priateľa, ktorého som na tomto svete mala. Jediného, ktorý sa ku mne aj po tom všetkom správal ako k človeku. Cítiacemu, vnímajúcemu, trpiacemu. Po jeho smrti som na tom mieste prežila ešte veľa storočí, starala som sa o jeho hrob aj hrob jeho potomkov, až kým ho úplne nepohltila zem a čas. A mňa beznádej, že všetko okolo mňa sa mení, len ja akoby som zapustila korene.

S otázkou vpísanou do kože o počiatku môjho utrpenia som sa ocitla v jednom z prvých sanatórií pre choroby duše a tela, ktoré v našej krajine otvoril vtedy ešte mladý nádejný liečiteľ. Celú pravdu som mu nepovedala, no on si ju, žiaľ, domyslel a ja som s ním urobila dohodu, ktorá mala byť prospešná pre oboch.

„Takže, slečna Ira… akože sa to voláte celým menom?“

„Ira Milova,“ odvetila som prvé, čo mi napadlo.

„Áno, slečna Milova, ako ste sa teda rozhodli? Moja ponuka stále platí a dovolím si tvrdiť, že je viac než veľkorysá. Hádam Vám nemusím pripomínať, že toto zariadenie je jediné svojho druhu v celej krajine, tí najsolventnejší sem posielajú svojich príbuzných, aby sa u nás liečili. Môžem zariadiť, aby ste u nás zostali, všetky náklady uhradím osobne. Dostanete svoju súkromnú izbu, kde Vás nikto nebude obťažovať, prístup do našej knižnice, záhrady a vy…“

„A ja sa stanem vaším pokusným králikom.“

„Ale, ale, tak by som to nenazýval. Svojím unikátnym stavom by ste mohli prispieť k rozvoju náuky. Je toho toľko, čo by sme mohli spolu preskúmať, a možno sa nám podarí zistiť, čo sa Vám to stalo.“

S mojím „unikátnym stavom“ a vidinou, že mi skutočne pomôže, som v jeho sanatóriu zostala. Sám síce nebol čarodejník, ale oplýval vedomosťami nielen o náuke, ale aj mágii, na ktoré som sa spoliehala. Skúšal moje hranice, písal štúdie a žal úspech za úspechom. K niektorým novým poznatkom som skutočne prispela, ale za akú cenu. Jeho experimenty na mne zanechávali ďalšie stopy a k svojej odpovedi som ani po desaťročiach nebola o nič bližšie.

„Pravda je taká, slečna Milova, že ja naozaj nemám poňatia, čo vám ten čarodejník mohol urobiť. Akým spôsobom Vám mohol dušu pripútať k telu, ale nezúfajte! Viete, koľko ľudí by dalo celý majetok za taký dar? Za možnosť žiť večne?“ povedal starý muž, ktorý vďaka mne dosiahol všetko, čo mohol, a už nemal dôvod mi klamať. Z tónu jeho hlasu som nemala pocit, že by si to napriek vysokému veku a blížiacemu koncu, chcel so mnou vymeniť. To na mňa doľahlo viac ako sklamanie, že som sa znova niekým nechala opantať. Vzdala som sa pokusu zaradiť sa do života, vzdala som sa pátrania po pravde a odišla som na miesto, z ktorého názvu na mňa vial pokoj, na ktorý som nedokázala dosiahnuť. Iru Milovu som nechala v sanatóriu a do Raja som vstúpila iba ako Ira. Bez minulosti, bez budúcnosti, s jedinou úlohou. Nájsť zaručený liek na smrť.

Zo stola som siahla po čajovej lyžičke, ktorá na mňa čakala. Do rúk sa mi vrátilo odhodlanie a vrecko s čiernym práškom som si pritiahla bližšie. Najmocnejší jed v celej krajine sa na mňa milo usmieval. Jed taký silný, že dokázal rozpliesť vlákna medzi ľudským telom a dušou, akoby to bol iba starý spráchnivený koberec. Stačí správne množstvo a je po všetkom. Žiadne jazvy, žiadna krv, žiadne ďalšie príbehy o desivej mátohe z lesa.

„Budete mi chýbať,“ rozlúčila som sa so svojimi štyrmi bútľavými vŕbami, ktoré ma nemali ako zastaviť, a pustila som sa do toho.

Prvú dávku som zjedla bez zaváhania. Ostrá bolesť mi skĺzla po jazyku a ďalej sa vetvila do celého tela ako dravá rieka, ktorá sa po hustých dažďoch vylieva z koryta a berie všetko, čo jej príde do cesty. V našej osade by ten divoký prúd vody trhal stromy aj s koreňmi, v mojom tele to bolo spojenie s okolitým svetom a schopnosť uvažovať. Podlomili sa mi kolená a zviezla som sa k zemi. Vrecko aj lyžička mi vykĺzli z rúk a ja som začula už len cinknutie o podlahu. Môj myšlienkový svet sa rozpadal ako zle poskladaná detská skladačka. Dych sa mi zrýchlil, zbesnel, srdce ho nasledovalo. Po čele mi stekali kropaje potu, ktoré dopadali na chladnú zem. Na tú zem, na ktorej som sa teraz zvíjala ako bezbranný červík.

Na bezmocnosť som bola pripravená, ale aj tak ma prevalcovala. Cez prívalové vlny bolesti som sa snažila rozpamätať, čo som to mala urobiť. Tri, tri… prečo tri? To číslo okolo mňa poletovalo a ja som nerozumela, čo odo mňa chcelo. Do tela sa mi zabodávala tisícka neviditeľných žeravých nožničiek, ale aj tak to nebolo to najhoršie, čo sa so mnou dialo. Moja duša sa trhala na márne kúsky a s ňou sa trhalo aj všetko, čo ma robilo mnou. Malo by mi byť za tým ľúto? Asi, možno, netuším… Za túto hranicu som sa nikdy predtým nedostala.

V agónii, stratená, ale stále pri vedomí som sa začala plaziť k protiľahlej stene za čajovou lyžičkou, ktorú osvetľovala petrolejová lampa ako poklad na konci dobrodružnej výpravy. Matne som si spomínala, že aj ja som sa na nejakú výpravu vydala a tá lyžička mi mala pomôcť dostať sa k cieľu.

Šúchajúc sa po zemi, som zachytila poletujúcu myšlienku. Tri dávky! To bol môj cieľ! Pozbierala som zvyšky síl a vyrazila za ním. V polovici svojej výpravy som nohou nešťastne zavadila o stôl, na ktorom stál môj jediný zdroj svetla. Do uší sa mi zarylo prašťanie skla a po ňom som zostala v úplnej tme. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale zrazu som mala ústa plné suchého prášku, ktorý som sa snažila prehltnúť. Časť mi zliezla dole hrdlom, časť som vyprskla do priestoru a rozkašľala sa. Druhú som teda mala za sebou.

Srdce mi išlo z hrude vyskočiť, tak silno mi búchalo… alebo niekto búchal na dvere? Zvuky sa zlievali dokopy ako lepkavá hmota, ktorá ma dusila. Môj kontakt so svetom aj vlastným telom sa strácal do prázdna. Musela som byť blízko, stačilo sa doraziť tou treťou dávkou. To som ale nestihla.

Zrazu som padala do tmy a ticha. Inej ako doteraz, táto bola vo mne. Obklopila ma neznesiteľná a desivá hĺbka. Padala som roky, možno sekundy. A možno som nepadala vôbec a moje telo stále ležalo na podlahe, bez pohybu a takmer bez života.

V hlbinách temnoty sa podo mnou začalo niečo črtať a ja som sa prvýkrát zľakla. Bude ten náraz bolieť? pomyslela som si tesne predtým, ako ma to zachytilo. Po vlnách bolesti ma zaplavil neuveriteľný pocit úľavy, až som sa takmer rozplakala. Náraz neprišiel. Na dne tej temnoty bola natiahnutá sieť, pripravená iba pre mňa. Trblietala sa ako pokojná hladina vody, ktorú bozkávajú lúče skorého ranného slnka. Sieť silná a pevná ako Darove objatia. Na tie objatia čakám už tak dlho. Sieť rovnaká ako mágia, ktorú vďaka mne získal, a ktorú zdedili aj jeho potomkovia. A medzi nimi aj moja Mila, moja milá dcéra. Každý príbeh má pokračovanie a ona bola to naše.

Milo - či ako sa ten čarodejník volal - bol moja prvá láska, ale Daro bol tá skutočná. A Mila naša tajná. Nikto o nej nevedel, nik nevedel, že ku mne Daro chodil. Nevadilo mi byť tou druhou, pretože to, čo bolo medzi nami, bolo výnimočné. Rovnako ako naša Mila. Jej sieť bola upletená z Darovej vyprosenej mágie a môjho „unikátneho stavu“, a preto taká bola aj naša dcéra. Výnimočná, unikátna a nebezpečná. Milina mágia pokračovala tam, kde Darova končila. Prepájala svet živých a mŕtvych spôsobom, ktorý lákal a desil zároveň. Občas aj mňa samotnú. Nie preto, čo s ňou dokázala urobiť, ale preto, čo by s Milou urobili, keby na to prišli. To sa našťastie nikdy nestalo a ona v pokoji odišla z tohto sveta. Celé tie storočia som sa potom nestarala len o Darov hrob, ale aj o Milin. A o hroby jej detí a detí jej detí, až kým som sa aj pre nich nestala len prízrakom. Oni na mňa zabudli a ja som sa snažila zabudnúť na nich. V každom som videla kúsok z Dara a Mili, a to mi trhalo srdce.

Napriek mojej snahe sa občas vynorili príbehy, ktorým sa nedalo zabrániť. Práve vďaka nim som vedela, že jej potomkovia stále niekde žijú. Nie vždy si dávali pozor. Nie vždy rozumeli, akú moc skutočne mali. A nie vždy mali pri sebe niekoho, kto by ich ochránil, vystríhal. Koho pamäť by siahala do dôb, kedy sa poznatky nezapisovali, ale tradovali.

Smútok, ktorý ma zaplavil pri predstave, že by ich niekto chcel využiť iba pre to, kým boli, vo mne nahlodal pochybnosti. Možno môj „unikátny stav“ síce nemal vysvetlenie, no čo ak mal svoj zmysel? Bola som predsa Mátohou zo Sellendorfského lesíka. To ja som bola dôvodom, prečo ľudia ako Daro existujú! Ja som bola dôvodom, prečo ľudia ako Mila musia svoju moc skrývať! Čo ak ich záchrannou sieťou som bola tiež iba ja?

Myšlienky, ktoré tie pochybnosti vytlačili na povrch, boli prijasné, a ja som si až vtedy uvedomila, že bolesť pominula, Darova sieť moju myseľ opustila, ale pocit, že bola skutočná, zostal. A spolu s ňou aj účinky jedu prúdiaceho v mojom tele. Búrka, ktorá mnou prehrmela, nepovedala svoje posledné slovo. Dala si len prestávku a mne možnosť rozhodnúť sa. Akoby sa ma ten magický prášok pýtal: „Si si istá, Ira?“ Asi, možno, netuším…

Lyžičku s vreckom som nahmatala v momente, keď sa bolesť začala plížiť naspäť, a na jej vlnách som smerovala k rozhodnutiu. Čítať som síce nevedela, ale počítať som nezabudla. Jeden, dva… už chýba len tri.

„Ajaj, čo sa to…“ vetu som nedokončila, v ruke mi ostala drobná zdobená rúčka od hrebeňa. Môjho obľúbeného. A jediného, ktorý mi zostal. Pritisla som si ho k hrudi ako svoje dieťa a pozrela som sa do zrkadla na tmavé vlnité vlasy stekajúce až po driek.

Ešte mi chýba stodvadsať, čo teraz? zafňukala som na svoj odraz, akoby mi mal dať odpoveď. Už bolo neskoro na nákupy a tie dole v Raji fungovali inak ako hore v meste, kam by som nevkročila ani za bieleho dňa. Pri tej predstave ma až striaslo. Rúčku hrebeňa som zovrela tuhšie a zamierila za jedinou osobou, ktorá ma mohla zachrániť v mojich útrapách.

Klop, klop.

S uchom prilepeným na dverách a lampášom v ruke som načúvala. Zvnútra nevychádzali žiadne zvuky, ale to sa dalo od Iry čakať. Niekedy tak presedela aj celé hodiny, akoby tam žil prízrak. Viem to, lebo to bola moja kamarátka a kamarátky sa o seba zaujímajú. Aj o tie, ktoré sa občas správajú… nezvyčajne.

„Ira?“ zakričala som, aby ma dievčina počula.

Ticho.

Poškriabala som si hlavu rúčkou od hrebeňa. Od toľkého premýšľania sa mi takmer zaparila. „Ira?“ hlas mi preskočil.

Zahodila som naučenú zdvorilosť, lampáš som položila na zem a päsťou som udrela do dverí. Vyčkávala som a potom opäť udierala. Snáď je všetko v poriadku, pomyslela som si s rukou skrútenou v päsť pripravenou úder zopakovať, keď v tom sa dvere rozleteli a z útrob tmavej izby vyšiel nahnevaný prízrak.

„Čo tu vystrájaš? Prečo tak hučíš?“ oborila sa na mňa Ira, až som odskočila dozadu. Aj by som sa urazila za jej hrubosť, ale tá k Ire patrila rovnako ako jej podivné správanie.

Napäté telo sa mi pri pohľade na kamarátku uvoľnilo. Usmiala som sa na ňu, no ona mi úsmev neopätovala. Ústa aj dlane mala zababrané od niečoho čierneho, ale snažila som sa to ignorovať. Nezaškodilo by jej občas sa pozrieť do zrkadla. „Ja viem, že si chcela chvíľku pre seba, ale si moja jediná záchrana!“ vrhla som sa na ňu skôr, akoby ma stihla vyhodiť, „Nepožičala by si mi hrebeň? Ten môj sa zlomil…“

Ira sa na mňa zvláštne zahľadela a ja som tŕpla, čo urobí. Keď ma po chvíli ticha vpustila do svojej tmavej komnaty, takmer som ju od radosti vyobjímala.