Dojnice

Zo spánku ma vytrhne krik. Zúrivý, výhražný. Niekto ma chytí za golier a trhne hore. Do očí mi svieti baterka, musím žmúriť. Niečia ruka ma zo sebou ťahá k posuvným vrátam vagónu, tam pocítim náraz do ľadvín a letím zo stojaceho nákladného vlaku.

Zem ma privíta ostrým štrkom. Rozbije mi lakte aj kolená. Zapulzuje mnou bolesť. Zdvihnem hlavu. Strážnik mi nadáva, potom mávne baterkou na rušňovodiča. Vlak sa pohne vpred, muž naskočí do vagóna a mne – čiernemu pasažierovi – venuje na rozlúčku pľuvanec.

Ležím vedľa koľajníc a sledujem, ako sa vlak vzďaľuje. Onedlho sa škripot vytratí a noc stíchne. Postavím sa a oprášim. Rozhliadnem sa okolo. Les na jednej strane, lúka osvetlená mesiacom na tej druhej. Neviem, kde som. Ani len približne.

Do vlaku som sa vkradol kdesi pri Leopoldove. Len čo sme s chalanmi ušli, rozdelili sme sa – vraj tak máme väčšiu šancu. Nenamietal som. Celý život som kopal sám za seba. Tak som sa vybral k železnici a naskočil do prvého vlaku, ktorý šiel okolo.

Netuším, kde som skončil. Ale od úteku ubehlo dobrých pár hodín, určite som ďaleko. Chvíľu stojím a zvažujem svoju situáciu, keď ma chlad neskorého septembra rozhýbe. Vnorím sa do vysokej trávy a kráčam. Nikde pred sebou nevidím svetlá civilizácie. Vyhovuje mi to. Už po mne určite pátrajú, môj ksicht visí v správach. Potrebujem sa len na pár dní niekde zašiť, kým to najhoršie prehrmí.

Je jasná noc – hviezdy blikajú, mesiac je takmer v splne. Všade ticho, len občas zašelestí tráva vo vetre. Oči si po chvíli zvyknú na prítmie. Na konci lúky sa črtajú neosvetlené obrysy budov. Vyzerá to na hospodárske stavby, možno JRD. Zamierim tam.

Ako kráčam, zazdá sa mi, že na okraji zorného poľa sa mihnú kvetinové šaty. Spomeniem si na ňu. Na moju malú Zuzanku. Keď som ju v base počas návštevy videl naposledy, jej mater mi oznámila, že si našla nového a sťahujú sa do Nemecka. Vraj už nemám čakať, že ich ešte niekedy uvidím. Tá suka si naozaj myslí, že ma môže okradnúť o jedinú dobrú vec, ktorá mi v živote ostala?! Uvidíme, láska. Uvidíme!

Keď sa priblížim k stavbám, zistím, že som sa nemýlil. Je to staré družstvo. Budovy sú v dezolátnom stave – mesiac odhaľuje ošarpané múry postriekané grafitmi, rozbité okná a prepadnuté strechy. Na všetkom tu ľpie povlak minulosti. Nemám najmenšiu chuť ísť dnu, ale už mi je ozaj zima. Chcem sa ukryť a ohriať pri ohni. Vo vrecku mám prepašovaný zapaľovač. Prepchám sa škárou dverí kravína.

A stuhnem.

V rohu už jeden oheň plápolá. Pri ňom sa krčí muž, zababušený v kožuchu. Má zarastenú tvár a mútne oči, ktorými hľadí na nezvaného návštevníka.

„Večer,“ kývnem mu.

Starký nereaguje. Zíza na mňa ako na zjavenie.

Rozhliadnem sa. Cez rozbité strešné okná padajú mesačné lúče a odhaľujú tony haraburdia navŕšeného navôkol. Kravín zjavne slúži ako skládka.

„Kto si?“ zachrapčí starec.

„Volajú ma Kudla,“ prezradím mu svoju väzenskú prezývku. Aj tak na tom nezáleží, veď vandrák nepredstavuje hrozbu.

„Prečo?“

Uškrniem sa, z vrecka vyberiem vyťahovací nožík a pohrávam sa s ním v prstoch.

„Ja som Gejza,“ predstaví sa a siahne po fľaške čuča. Poriadne si uhne a ponúkne aj mne.

Zavrtím hlavou. Ešte niečo chytím.

Zažmúri na mňa. „Čo to máš oblečené?“

Má lepšie oči, než ten strážnik. Rukami si prejdem po modrej väzenskej rovnošate. „To je taká móda teraz.“

Gejza pokrúti hlavou. „Starý možno som, ale nie hlúpy. Z basy si ušiel, ty kvietok, pravda?“

Úsmešok mi zmizne z tváre. Tuhšie zovriem rukoväť nožíka. „A čo je tebe do toho, dedo?“

„Nič, nič,“ zdvihne ruky.

Lepšie si ho premeriam pohľadom. Má už aspoň sedemdesiat, mastnotou polepené šedé vlasy a divokú bradu. Hoci od neho stojím pár metrov, zdvíha sa mi z toho pachu žalúdok.

„Sadni si k ohňu, Kudla,“ navrhne po chvíli ticha. „Dvom nám rýchlejšie zbehne čas.“

Ani neviem prečo, napokon prikývnem a sadnem si oproti nemu. No hneď to oľutujem.

„Čo si vyviedol, že si v base skončil?“

Odkašlem si, mávnem rukou a zmením tému: „Takže tu žiješ?“ poobzerám sa po kravíne plnom bordelu. Na kope odpadu povedľa zbadám plyšovú sovu. Takú, akú mala aj Zuzanka. Zaštípe ma v očiach.

„Pravda, to je môj domov.“

„Si tu sám?“ zapálim si cigaretu.

„Tak, tak. Nikto iný sa tu neodváži obšmietať sa, nieto tu ešte nocovať.“

„Hm?“

Gejzovi sa zrak ešte viac zamúti. „Nuž... čudné veci sa tu dakedy stali.“

„Aké?“

Pohľadom si vypýta cigaretu. Dám mu jednu.

„Udialo sa to v sedemdesiatych. Postavili družstvo, doviezli dojnice. Paša tu bola dobrá, mlieka habadej. Ale potom sa to začalo...“

Nadvihnem obočie a čakám, kým vyfúkne dym.

„Kravy začali miznúť. Teda… nie celkom. Vždy sa našli. Lenže z nich už nebolo žiadne mlieko. Ani nič iné.“

„A to prečo?“

„Zostali z nich len mrciny. Bez jedinej kvapky krvi, bez orgánov. Akoby ich niekto na operačnom stole vypitval a potom vrátil do zamknutého kravína.“

„Ale no tak. Čo mi to tu hovoríš? Keby to bolo ozaj tak, celá krajina by o tom vedela.“

„Vidno, že si nevyrastal za socializmu, kamarát. Komunisti všetko ututlali. Mysleli si, že tu šarapatí dajaký sabotér zo Západu. Prišli eštebáci, spravili melu. Odviedli pár ľudí, umiestnili hliadku z VB a akože vybavené. Lenže mrzačenie pokračovalo. Skoro každú noc!“

Viem, že sú to bludy, no aj tak sa cítim ako na ihlách. Zazdá sa mi, že vonku niečo počujem.

Gejza stíši hlas. „Ľudia vídali veci. Také, ktoré tam nemohli byť. Čudné svetlá aj postavy.“

Spomeniem si na kvetinové šaty, čo som uzrel na lúke. Zamrazí ma na zátylku.

„Nejeden roľník tu prišiel o rozum. A kravy tiež. Prestali sa pásť, chorľaveli. Napokon sa tu rozmohla dajaká pliaga a všetky pokapali. Nové už nedoviezli, družstvo čoskoro zavreli.“

„No doriti,“ potiahnem si z cigarety a potriasam hlavou. „Počul som už kadejaké výmysly, ale tento... tento vedie.“

Gejza sa zachmúri. „Kiežby! No ja som to tu zažil na vlastnej koži! Bol som ten vebák, čo tu vtedy držal nočnú stráž.“

Prsty mi samy zablúdia k nožíku vo vrecku. „Takže fízel?“

Mávne rukou. „Fízel ako fízel. Mladé ucho som bol, pár mesiacov v zbore. Keď potrebovali hlupáka v uniforme, čo bude po nociach strážiť družstvo, vybrali mňa. A tak som sem chodieval – noc čo noc.“

Zahniezdim sa na zemi. „No a čo si vlastne videl?“

„Prvé noci nič. Všade pokoj; kravy občas zabučali, sova zahúkala. Sedel som v tme pred kravínom, v jednej ruke termoska s kávou, v druhej cigareta,“ odklepne popol z tej terajšej. „Ale po pár dňoch sa to zmenilo. Sedím, driemem, a zrazu – záblesk svetla. Pomyslel som si, že sa mi to prisnilo. Zvieratá ostali ticho, tak som kravín nekontroloval. Až nadránom, keď som tam vošiel…“ odmlčí sa. „Uprostred ležala mrcina. Hlavu mala stiahnutú z kože, brucho otvorené. A dnu – žiadne vnútornosti. Ale v kravíne ani kvapka krvi!“

„A náhodou si si niečo do termosky neprilial?“ nadvihnem kútik úst.

Gejzovi zvlhnú oči. „A veru, v tej dobe som slopal ako dúha. Žena mi zomrela pri nehode, zapíjal som žiaľ. Ale nikdy počas služby! Vždy som strážil ako-tak triezvy.“

Neprítomne prikývnem. „Aj ja som mal raz ženu. Síce nezomrela, ale prial by som si to. Suka jedna, zobrala mi dcéru a utiekla z krajiny! Čo by som dal zato, aby som ju znovu uvidel,“ potiahnem nosom.

„To ja som tú svoju miloval. A a-ako?!“ hlas sa mu zatrasie. „Veď... preto tu teraz som.“

„O čom to hovoríš?“

Gejza prisunie k ústam fľašu a odpije si. Potom sa rozhovorí: „Noc čo noc sa to zhoršovalo. Nezáležalo, či som strážil dnu alebo vonku, kravy aj tak čosi mrzačilo. Zahrávalo sa to so mnou. Raz som si len odskočil vymočiť sa a keď som sa vrátil dnu, už som tu našiel nie jednu, ale rovno dve vypitvané kravy. Poviem ti, bál som sa tak, že keby som práve nevyprázdnil mechúr, tak sa zoštím. Ale to nebolo nič proti tomu, čo ma čakalo ďalší deň!“

„Čo?“

„Ráno si po mňa prišli eštebáci. Ešte len vtedy som sa triasol. Zobrali ma na centrálu, do výsluchovej miestnosti a tam si ma podali. Vraj sa mám priznať, že za tým všetkým stojím ja sám. Zbili ma ako žito, dodnes krívam, čo ma tak doriadili. Ale ja som im povedal len pravdu: za všetko môže moja žena!“

Vytreštím na neho oči. „Tá mŕtva?“

Gejza prikývne. „Tá. Moja Hanička. Ju som tu totiž vídaval, keď sa diali tie hrôzy. Stála nad mrcinou, usmievala sa na mňa. V očiach mala tú istú iskru, ako zaživa.“

Postavím sa od ohňa a cúvnem.

Starec si len povzdychne. „Hej, presne tak sa zachovali aj moji kamaráti, keď som sa im zdôveril. Mali ma za blázna. Odvtedy so mnou nik neprehovoril.“

„To ti ten žiaľ tak musel pomútiť hlavu.“ Spomeniem si, ako so mnou zamávalo to, keď som sa dozvedel, že Zuzanku už viac neuvidím.

„Vravím ti, dačo sa tu dialo!“ zvýši hlas, „Kto myslíš, že mordoval kravy? A ešte ten spôsob – žiadna mäsiarčina. Chirurgicky presné rezy. A čo bolo ešte čudnejšie: zdochliny zvážali do lesa, aby sa o ne zvery postarali. Lenže tie sa im vyhýbali. Ani len mäsiarky si na nich nesadli! Skrátka dačo bolo proti prírodnému poriadku.“

„Ale čo by s tým mala tvoja žena?“

Zlovestne pokrúti hlavou. „To nebola ona. Nie naozaj. Len niečo, čo sa na ňu hralo. Vravím ti, tá vec sa rada zahrávala. Ako mačka s myšou,“ na chvíľu sa odmlčí a jeho hlas zmäkne. „Ale... ja som si nakoniec zvykol na to, že som myš. Ba čo viac... čakal som ju. Každú noc, keď sa zjavila – jej úsmev, tie iskričky v očiach – tak mi chýbali, dal by som za ne dušu. Stal som sa od našich stretnutí závislý. Viac než od chľastu. Zo zboru ma vyhodili, no ja som tu neprestal chodievať. Nakoniec, keď družstvo zavreli, som sa tu presťahoval. Už sa tu neukáže každú noc, no občas príde. Občas príde...“

Uškrniem sa nad tým, že tu debatujem s pomätencom. S bláznom, ktorému smrť ženy vygumovala mozog. Pokrútim hlavou, mávnem rukou a vykročím k dverám kravína.

Vonku sa zablysne. Na okamih škáru dverí rozžiari ostré svetlo.

Gejza sa zachichoce. „Prišla! Už je tu!“

„Búrka prišla, ty idiot,“ zašomrem.

Chcem sa pretlačiť von, keď za sebou začujem čosi. Otočím sa. Prichádza to z tmy na druhej strane kravína. Lomoz. Krysy, čo iné, pomyslím si. Lenže potom sa ozvú kroky.

Približujú sa.

Gejza sa postaví. Usmieva sa od ucha k uchu.

„Kto je tam?!“ skríknem do temnoty a vytiahnem nožík. Tuším, že je to jeho kumpán. Žeby ma tí vandráci chceli prepadnúť?

Nedočkám sa odpovede. Mesiac prestal svietiť, kroky znejú z tmy.

„Teraz uvidíš, že som ti povedal pravdu.“

Do kruhu svetla z ohniska vkročí útla, nízka postava.

Nožík mi vypadne. „Z-zuzanka?“

Dievčatko v kvetinových šatách zastane a hľadí na mňa. V rukách zviera tú svoju plyšovú sovu. Usmieva sa na svojho tatka.

Spravím k nej krok. Čakám, že sa rozplynie ako prelud, ktorým musí byť. Stále tam je. Pehavá, kučeravá. Moja sovička Zuzanka.

Gejzu opustí všetka radosť. „Čo to je za decko?!“

„Moja dcéra,“ zajachtám a zízam na ňu. Nemôžem sa nabažiť toho pohľadu. Roky som ju videl iba na fotke a teraz ju mám rovno pred sebou.

Starec sa zachmúri. „A kde je moja Hanička?!“

Zuzanka stojí, smeje sa celou tvárou. Má na nej krásne jamky.

Gejza sa pohne ku mne. „Kvôli tebe ju neuvidím, ty hajzel!“

Nevenujem mu pozornosť. Až kým ma neovalí fľašou od čuča. Zrútim sa na zem, pred očami mi zatancujú iskry. V bruchu mi skončí kopanec, telo zovrú kŕče.

„Kvôli tebe tu neprišla!!!“ ziape a kope ma.

Vystriem ruku a pokúsim sa nahmatať svoj nožík na zemi. Starec ma medzitým častuje ďalšími kopancami, až sa mi zatmieva pred očami. Vyvalia sa zo mňa zvratky.

„Kvôli tebe!“

Konečne ho nahmatám. Schmatnem nôž a švihnem ním. Trafím sa. Starec zapiští od bolesti. Vyštverám sa na nohy. Gejza má v tej svojej zapichnutú čepeľ.

Zuzanka stojí pár metrov od nás. Úsmev má ešte širší než doteraz; zúbky sa jej belejú.

Gejza zdvihne ku mne hlavu. Oči má vytreštené, sršia šialenstvom. „Všetko si pokazil!“ vrhne sa na mňa.

Vyhnem sa jeho pästi a udriem späť – rovno do ksichtu. Starec sa zatacká a vyvráti. No hneď sa zdvíha späť. Prudko si vytiahne nožík zo stehna a pomätene sa zaškľabí. „Aha, teraz som Kudla ja!“

Zdvihnem pahýľ fľaše. Keď sa na mňa vyrúti, švihnem ním.

Zachrčí a padne k zemi. Drží sa za hrdlo, pomedzi prsty mu crčí krv.

Otočím sa k Zuzanke. Už sa nesmeje. Jej tvár je bezvýrazná a cudzia.

Gejza chrapčí.

Studené detské oči ma sondujú. Cítim ich pohľad v každej bunke. Skenujú moje telo i myseľ; prehmatávajú ich každé zákutie. Zvedavo, no kruto. Ako dieťa, čo našlo zaujímavého chrobáka.

Starec za mnou stíchne a znehybnie.

Jej pohľad je ako skalpel, čo ma bezohľadne reže zvnútra von. Pitve sa v mojich myšlienkach, žiadne tajomstvo nie je v bezpečí. Telo vie, že ním preniká čosi cudzie – v ušiach mi píska, hlavou pulzuje omráčajúca bolesť.

Už viem, že to nie je ona. Za Zuzankinou tváričkou sa skrýva niečo...Kriste, ani to neviem a nechcem pomenovať.

Niečo to zo mňa berie. Cítim sa ako dojnica, ktorú ktosi vyprázdňuje. Namiesto mlieka si to však čerpá čosi z mojej vlastnej podstaty. Čo sa to deje? Uniká zo mňa vlastná duša? Padám niekde. Do ticha a prázdna. Je mi strašná zima. Chcem kričať, no nemám ústa; chcem utekať, no necítim nohy. Nemôžem sa brániť. Nevládzem.

Neviem, ako dlho to trvá. Možno minúty, možno hodiny – zmysli mám celkom otupené, v hlave mi víri chaos. Napokon sa tie muky skončia a ja opäť ovládnem svoje telo. Zatackám sa. Pred očami sa mi zahmlí, zaklipkám. Keď zaostrím pred seba, som v kravíne sám.

Niečo je... iné. Cítim v hlave cudziu prítomnosť; parazita, čo sa do mňa hlboko zavŕtal. Alebo si to len domýšľam? Á-áno... musí to byť výplod otrasenej mysle. To všetko predsa musí byť.

Otočím sa. Chcem sa rozbehnúť von a nezastať, kým mi nohy nevypovedia službu. No spravím len jeden krok. Zastanem pri mŕtvom Gejzovi. Prečo som to urobil? Zohnem sa a vyzlečiem mu kožuch. Navlečiem ho na seba a sadnem si na jeho miesto v kúte. Vystriem ruky k ohňu.

Odrazu ma zaplaví radosť. Pred vnútorným zrakom sa vynorí Zuzankina usmiata tvár. V ušiach mi znie prísľub jej návratu: Čoskoro sa tu znovu uvidíme, tatko.

Aj ja sa usmejem. „Už sa neviem dočkať, sovička moja.“