Zlosť Temnoty

V roku 536 sa svet ocitol v tieni hmlistej temnoty, ktorá spôsobila, že slnko sa stalo len bledým tieňom svojej dávnej slávy. Ľudstvo, obklopené chladom a strachom, čakalo na úsvit, ktorý sa zdal byť navždy stratený. Hmlistá smrť priniesla hladomor ktorý zdecimoval milióny životov. Príčiny tejto katastrofy sú dodnes predmetom rôznych diskusií a špekulácií, zahalené rovnako hustou oponou tajomstva ako samotný rok, ktorý navždy poznačil ľudské osudy. ~Čas kráča v kruhoch. Každá smrť, krutosť či strach tento kruh zhmotňuje. Keď sa moje ešte naivné ja spýtalo otca, odkiaľ pochádza nenávisť, nedokázal mi odpovedať. Zaujímalo ma, ako ju teda rozpoznám. S plnou vážnosťou mi odvetil jediné slovo: „Poznám.“ Pýtate sa, prečo vám to vôbec hovorím? Pretože vtedy som ju uvidel, vtedy som ju spoznal, vtedy som ju pochopil. ~Bol teplý, slnečný deň. Rád som behával po lúke a užíval si ešte ten krátky čas, ktorý mi ostával do plnej dospelosti. Otcovo rozhodnutie, že odídeme z veľkomesta, a tým pádom aj ja z katolíckej školy do odľahlej dediny, bolo oslobodzujúce. A bolo to aj nesmierne šťastie – chvíľu po našom odchode tam totiž prišla choroba.Bol som považovaný za čudáka, keďže v našej dedinke v Tatranskom Lome nevedeli písať ani len ľudia vo veku môjho otca. Moc ľudí tam, koniec-koncov, ani nežilo. Dedina bola primalá, mala sotva dvadsať obyvateľov, a všade navôkol sa rozprestieral obrovský les a lúky. Na jednej z týchto lúk som ležal, kým ma nevyrušil zvláštny pocit.Otvoril som oči – slnko prestávalo páliť. Posadil som sa a videl, ako sa na nás rútia mračná. Sprevádzala ich prízračná hmla, ktorá tiekla horami a dolinami.Ihneď som zobral nohy na ramená a utekal, ako sa len dalo. Netrvalo dlho a dorazil som do dediny.„Nebež, ozembuch, lebo sa zrýpeš!“ napomenul ma sused Sanders. Letmo som ho odignoroval a vbehol do nášho domu.„Valia… sa na nás… mraky a hmla!“ vyriekol som udýchane.Matka s otcom sa na mňa dívali ako na blázna.„Vydýchaj sa,“ odvetil otec a dodal: „To je možno len búrka, niet sa čoho báť. Takých sme už zažili.“Za oknom, kde predtým svietil ostrý lúč slnka, začalo svetlo miznúť. Matka si to hneď všimla.„Enderus…“ šepkla.Otec sa na ňu pozrel, potom obrátil zrak na okno a po chvíli vyšiel von. My sme šli s ním.Všetci v dedine sa začali uprene dívať do nebies, ktoré temneli. Netrvalo dlho a oblohu zakryli čierne, uhoľnaté mraky. Po zemi sa začala plaziť jemná hmla.Všetci boli, prirodzene, vystrašení. Len pani Silvia, stará dáma, začala vykrikovať:„To Božie znamenie byť!“Svoj pohľad presunula na nás a rukami divoko gestikulovala.„Božie znamenie! Deň zúčtovania všetkých, ktorí sa spreneverili nášmu Pánovi!“Všetko tomu akoby nasvedčovalo. No neveriaci Anders, otcov kamarát a chytrejšie dvojča Sandersa, tomu neveril a snažil sa situáciu ukľudniť:„Nič to nie je. Pravdepodobne len búrka. Teraz sa všetci schováme do svojich domovov a zajtra uvidíme.“Presvedčil nás a všetci sme sa vybrali do svojich domovov. ~Keď padol večer, takmer nik nerozoznal, že slnko naozaj zapadlo. Ako každý večer, aj dnešok som strávil čítaním. Mal som iba tri knihy a viac sa nám zobrať nepodarilo. Tieto vzácnosti, zvyčajne písané v latinčine, som čítal stále dookola.V hlbinách môjho sústredenia sa nakoniec objavil narušiteľ. Podľa sily, akou búchal na dvere, to nemohol byť nik iný než môj kamarát Dárius. Otvoril som dvere a v jeho tvári som zbadal niečo medzi absolútnym nadšením a nesmiernym strachom.„Vonku čosi je, Martin, musíš to vidieť!“Začudovane som sa naň zahľadel a spýtal sa:„Čo to zase melieš? Už je tma, ani by si tu nemal byť.“„Ja viem, ale musíš to vidieť!“Neochotne som prikývol a obzrel sa, či ma náhodou neprekvapia rodičia. Myslím, že už spali. Následoval som Dáriusa, ktorý celú cestu mlčal. Prišli sme na koniec dediny a on razom ukázal prstom.„Ha, pozeraj tam!“Zažmúril som oči a hneď som si to uvedomil. Po zemi sa plazila tenká hmla, zatiaľ čo na kraji dediny bola roztrúsená tak, že vytvárala okolo nej zvláštny štít. Zapozeral som sa tam, kam ukazoval Dárius, a nemohol som veriť vlastným očiam.V hustej hmlovine, kde nebolo vidieť takmer na krok, stála jasne viditeľná silueta chudej, vysokej postavy s ohnivo červenými očami. Len tam stála a akoby nás sledovala.Keďže som bol skeptický, ihneď som popadol kameň. Dárius ma zastavil a chytil za ruku.„Pomiatol si sa, ty blázon? Čo ak je to sám diabol a všetko nám vráti?“„Ak je to diabol, potrestá nás tak či onak,“ odvetil som.Hodil som kameň presne do hrude siluety, no tá nijako nereagovala. Kameň sa v nej jednoducho stratil, akoby prešiel skrz. Postava ďalej hypnoticky zízala.Začalo ma to znervózňovať, preto som navrhol Dáriusovi, aby sme sa vrátili domov. Súhlasil. No keď sme sa otočili, zrazu mi do chrbta udrel kameň. Otočil som sa, ale obraz sa nezmenil – tá istá entita stála a mlčky nás sledovala.S Dáriusom sme radšej rýchlo upaľovali domov. Keď som prišiel, ihneď som si ľahol do postele ako zabitý. Kým sa mi myšlienky nerozplynuli v spánku, v hlave mi neustále blikal paralyzujúci pohľad tej nepríjemnej entity. ~Netrvalo dlho a ráno ma zobudil otec. Aj keď som bol rozospatý, okamžite ma znervóznilo, prečo ma budí – nikdy to nerobí.„Niečo sa stalo,“ vravel ustráchane. Vstal som a nasledoval jeho kroky.Čím viac sme sa blížili k dverám, tým viac som si na zemi začínal všímať červené škvrny, ktoré viedli von. Pred dverami však náhle zastal, s hlasom plným žiaľu sa na mňa otočil a povedal:„Mama zmizla.“Neveriacky som naň hľadel, dúfajúc, že si zo mňa uťahuje. Kiežby si zo mňa uťahoval…Vyšli sme von a citeľne sa ochladilo. Prekrížil som si ruky, aby som sa trochu ohrial, no na chlad som zabudol v okamihu, keď sme sa spolu s ostatnými dívali na čosi, čo vyzeralo ako starý stojan s hákom. Celé to bolo kovové a hrdzavé, ale z háku kvapkala čerstvá krv.Nebola jediná, kto zmizol. Chudák Dárius prišiel o matku tiež. Dedinu zaplavili kriky a panika. Len ja som si v tom chaose všimol čosi iné – takmer neviditeľnú, no pre mňa jasnú siluetu postavy. A tentoraz nebola sama. Entitu sprevádzali ďalšie dve postavy – vyššie, robustnejšie, s tmavými, prázdnymi očami. Len tá hlavná, tá zvrátená, mala pohľad krvavo červený.„Čo sa to tu deje za ohavnosti?“ rozzúrene zvolal Dáriusov otec Franz.„Anders! To on nám poručil schovať sa do domov!“ skríkol šedivý muž Aziman.„Čo ak to moja žena bola?“„Nič som nekul, išlo mi o naše bezpečie! Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa toto stane,“ ohradil sa Anders.Ich hádku som však sotva vnímal. Ťahalo ma to k tej zvláštnej veci, ktorá nás pozorovala. Zvláštne bolo, že si ju zatiaľ nik iný nevšimol.Pomalým krokom som sa blížil k hmlovine. Oči som mal mokré ako nikdy predtým a moje srdce… necítilo nič viac než prázdnotu. Bol som tak blízko, že som cítil hmlu na pokožke – jej chlad, frustráciu, apatiu a úplné odovzdanie. Najväčšia irónia bola v tom, že som necítil, akoby tie emócie vychádzali zo mňa. Boli mi ponúkané. Akoby patrili niekomu inému.Apaticky som tam stál, až som si všimol, že tie postavy nie sú iba siluety. Na všetkých sa črtali obrysy lebky. Oči mali tmavé, prázdne jamy – len hlavná entita ich mala krvavo červené. Na sebe niesla zvláštny symbol, či skôr úkaz plášťa, ktorý jej dodával ešte desivejšiu podobu. Ťažko sa to rozoznávalo – všetci traja sa mi zdali tak jasní, a predsa v mojich očiach nesmierne rozmazaní. Udivovalo ma, že necítim zdesenie, len nepríjemný, ostrý pocit, že ma táto zvláštna vec neustále sleduje. Strhol som sa, keď som zacítil dotyk dlane na ramene.„Martin, čo tu robíš?“Pozrel sa vpred – a zalial ho studený pot.„Pane Bože…“Neboli sme sami. K nemu sa postupne pridávala celá dedina. My dvaja sme však stáli najbližšie, ostatní sa odvážili len z diaľky.„To je diabol!“ vykríkol Franz.O chvíľu ma otec pevne schmatol za rameno a odtiahol k ostatným.Richter bol hnevom bez seba, nikdy predtým som ho takého nevidel.„Prišiel si sem potrestať hriešnikov? Tu žiadnych nenájdeš!“Popadol sekeru a ako zúrivý berserker ju hodil priamo do entity.„Vráť sa späť do pekla!“Sekera však preletela jej telom ako cez dym. Richter nechápavo prižmúril oči. Pozrel sa na nás – a my naň. V tej chvíli nám všetkým došlo, že sme spravili chybu. Rovnakou rýchlosťou sa mu jeho vlastná sekera zaryla do spánku. Krv vyprskla naokolo a jeho telo padlo na studenú zem.Všetci sme cúvli aspoň o pätnásť krokov. Kým sme neveriacky hľadeli na bezvládneho Richtera, z nebies sa v hmle otvoril tmavý fľak pripomínajúci portál do pekiel. Hmlisté laná uchopili jeho končatiny a vtiahli ho dnu. O chvíľu nato z temnej priepasti vypadlo vyschnuté telo, pripomínajúce mumifikovanú schránku.Nemali sme kam ujsť – a dobre sme to vedeli. Z nebies sa spustilo niečo, čo pripomínalo sneh. Lenže to nebol sneh, bol to popol. Ochladenie prišlo rýchlo a neúprosne. Nemali sme čo pestovať, zásoby sa míňali a čas, ktorý sme už aj tak nemali, letel šialenou rýchlosťou. Entita nás stále sledovala – bez odpočinku, bez mihnutia.Starec Rendall umrel pred týždňom na zlyhanie organizmu. Nebolo mu pomoci a entita si ho vzala. Niektorí jej nosili dary, akoby dúfali v zľutovanie. Márne – len nás hypnoticky sledovala a rástla. Iní začali strácať trpezlivosť, strach ich pohlcoval čoraz viac.A ja? Preplakal som celé tie týždne. Každú noc som zaspával v absolútnom smútku a ráno sa budil do apatického žiaľu. Môj otec na tom nebol inak. Nepomáhala ani dezorientácia – dni a noci sa zliali, nik nevedel, kedy je deň a kedy noc.„Odkiaľ pochádza nenávisť, tati?“ spýtal som sa, keď sme v dome prikladali do ohňa posledné kusy dreva. Len málokto sa chcel deliť – jedine bratia Senders a Anders navrhli spojiť zásoby, aby sme vydržali aspoň o čosi dlhšie.Otec odpovedal melancholickým tónom:„To ja neviem, syn môj.“„Dá sa to ľahko spoznať?“„Nie vždy.“„Čo ak… čo ak tá vec vonku je náš Boh, o ktorom máme len mylnú predstavu?“„Ak je to tak, syn môj,“ pozrel na mňa, „mali by sme sa začať obávať.“Náš rozhovor prerušil náhly zbor výkrikov, ktorý sa rozliehal dedinou.„Ostaň tu!“ povedal otec a vzal sekeru do rúk. Opatrne vyšiel von a ja som ho, samozrejme, bez dychu sledoval. Priestor, ktorý nazývam malé námestie pri háku, osvetľoval oheň a záblesky svetla. Nevedno ako, ale spoza jeho chrbta sa vynoril Franz, ktorý mu omotal lano okolo krku a spolu s ďalšími troma ho vliekol k háku.„Otec!“ zakričal som.Všimli si ma. Jeden z nich ma schmatol ako vrece zemiakov a ťahal tým istým smerom. Otec sotva dýchal. Pred hákom sa medzi mužmi strhla hádka.„Hodíme ho tam celého.“„Nie. Vezmeme si niečo – jedla niet dosť – a zvyšok darujeme entite,“ odvetil Franz. Všetci súhlasili a môj otec bezvládne ležal na pokraji síl.„Prepáč, kamoš,“ prehlásil Franz, „ale môj syn mi povedal, že vy ste toto spôsobili.“Vzápätí mu začal sekerou odsekávať končatiny. Krv striekala všade. Kričal som, vzpieral sa, snažil sa otcovi pomôcť – márne. Keď mu odsekli druhú ruku, už bol mŕtvy. Jeden z nich vzal kožený batoh a nahádzal doň končatiny.„Prečo nevezmeme viac?“ spýtal sa Frederik, ktorý ma držal.„Nemôžeme byť nenásytní. Čím viac darujeme entite, tým viac nám dá lásky,“ odvetil Franz.Dedina bola v chaose – krik, rabovanie, panika. Entita bola už veľká ako dom a pridávali sa k nej ďalšie tiene. Zvyšok otcovho tela zavesili na hák. Nebesia si ho vzali – a opäť vyvrhli.„Daj sem toho chlapca.“„Nie!“ zreval som, ale Frederik ma zhodil o zem a pritlačil. Franz sa chystal seknúť, keď sa spoza jeho chrbta vynorili Sanders s Andersom. Anders Franza odhodil, schmatol jeho sekeru a celou silou ju vrazil z boku do jeho líca. Franz stál, krvácal z úst a vydával len chrapľavý zvuk. Anders ukončil jeho trápenie úderom do lebky.„Upaľuj do domu, chlapče,“ povedal.Neváhal som. Rozbehol som sa a vbehol dnu. Dvere som zatarasil všetkým, čo sa dalo, a oprel sa o ne – možno len preto, aby som mal akú-takú istotu.Až vtedy na mňa všetko doľahlo. To šialenstvo vonku, smrť otca, celá hrôza. Tentoraz som bol sám za seba. „Musíš získať jedlo a teplo,“ vravel som si. Nemohol som dopustiť, aby som umrel len tak. Mal som len dve pravidlá: nezblázniť sa ako Dáriusov otec a nikdy nikoho nezabiť. Nechcem mať na rukách cudziu krv – ak toto všetko vôbec niekedy skončí.Slovo skončí sa mi zarylo do mysle. Čo budem robiť, keď to raz naozaj skončí? Má toto celé vôbec zmysel? Nie. Teraz sa nesmiem zrútiť, na to bude čas inokedy.Postavil som sa a hľadal po dome niečo pod zub. Obliekol som si teplú kožušinu, do vaku vzal trochu dreva – ak by som sa musel premiestniť. Jediné jedlo bol kúsok chleba. Keď som ho zhltol celý, uvedomil som si, aký som bol vlastne hladný. Bola to chyba? Možno. A možno ma aj tak pohltí entita. Na čom záleží?Prešiel som dom, vzal otcov nôž. Vonku sa ochladzovalo, tak som zapálil krb. Za zátarasou som sa necítil až tak ohrozený. Ohrieval som sa pri ohni a premýšľal o všetkom, čo sa stalo. Všetko sa zmenilo a pokazilo. Nedokázal som to pochopiť.Rodičov už nemám. A ak zopakujem otcovu chybu, aj ja skončím. Nie vždy je najhoršie miesto to, kde sa nachádzate – niekedy je to vaša vlastná myseľ.Z katastrofických myšlienok ma vytrhol buchot na dvere – a známy hlas. Bol to Sanders. „Si tam, chlapče? Otvor.“Možno to znie pokrytecky, ale neváhal som a otvoril dvere. Naozaj tam bol Sanders, ktorý vstúpil dnu. Rýchlo sme dvere opäť zatarasili a Sanders, celý od krvi, sa bezmyšlienkovito oprel o stenu a padol na zadok.„Ďakujem ti, chlapče. Tvojho tatka mi je ľúto.“„Kde je Anders?“„Dostali ho. Vonku to teraz nie je veľmi dobré, chlapče. Ak som správne pochopil, všetci sa rozdelili do frakcií. Dokopy nás tu je osem, ak počítam aj nás dvoch.“„A Dárius? Nevieš, či to prežil?“„Nemám šajnu, chlapče. Nedávam mu veľkú šancu, že prežil.“Sanders sa prudko nadýchol, akoby pocítil silnú bolesť.„Viem len to, že dom oproti nám drží jedna frakcia a na druhej strane, na konci, je druhá.“„Ako sme na tom s jedlom?“ spýtal som sa.„Nie veľmi dobre. Je len otázkou času, kedy sa tu požerieme navzájom,“ odvetil a dodal:„Si múdry chlapec, Martin. Preto nech sa deje čokoľvek, za žiadnu cenu nechoď do hmly. Nech ťa to ani len nenapadne. Rendoff to spravil – a zošalel.“„Ako zošalel?“ Prižmúril som zvedavo oči.„Vrátil sa z hmly ako vymenený. Trepal čosi o hviezdach, o tom, že všetko je lož a všetci sa šeredne mýlime. Spomínal akési miesto s dverami, ktorými by sa malo dať prejsť. Ale čo bolo najhoršie – vraj videl tú vec. Nedal sa opísať jej výzor, tá hrôza… Nakoniec vybehol z hmly a sám skočil na hák.“„To je strašné,“ dodal som zarazene.„Nič nedáva zmysel, chlapče. Ale jednu vec viem isto – tá vec tam vonku nás len nepozoruje. Živí sa nami. Inak by tu nebola. Nech sa stane čokoľvek, nedovoľ jej to.“Zamyslene som kývol. Vtom nás prerušil buchot a krik. Sanders sa ubolene postavil a obaja sme pozreli z okna. Oproti nám začal horieť dom, ktorý zapaľovali dvaja chlapi. Zatarasili všetky východy a nechali ich tam horieť zaživa. Nikdy som nepočul taký krik. Nič sme nerobili – ani sme nemohli. V priebehu pol hodiny dom zhorel. Potom ho uhasili a telá vyviezli von.„Myslím, že sú už dobre prepečení, nie, Florenc?“„Máš pravdu, Jozef.“„To je svinstvo,“ povedal znechutene Sanders. Obaja sme sledovali, ako porcujú telá – a miestami ich aj priamo jedia.„Teraz by sme ich mohli trafiť, bastardov.“„Čo tým myslíš? To nebude dobrý nápad.“„Ver mi, chlapče. Teraz alebo nikdy. Máš nejakú zbraň?“„Mám nôž.“„Daj ho sem. Skoncujeme s tými kokotmi.“Podal som mu svoj nôž a v jeho očiach som zbadal neuveriteľný zápal.„Rozdelíme sa a spolu ich zvládneme.“„Ja zabíjať nebudem,“ protestoval som.„Chlapče, nebuď blázon. Chceš, aby dostali teba?“„Nie.“„Tak sa tomu nebráň. Ja zabijem prvého a ty hoď čosi po druhom, aby si upútal jeho pozornosť.“Nervózne som súhlasil. Vybehli sme zadnými dverami. Na vlastné oči som videl, ako porcujú zhorené telá. Sanders zaútočil prvý – zozadu zaťal jednému do krku. Ja som sa chystal, ale nedokázal som to. Zamrzol som. A to bola veľká chyba.Jozef ihneď zareagoval a hodil nôž po Sandersovi. Ten ho dostal rovno do oka a bezvládne padol k zemi. Jozef sa zlovestne otočil ku mne. Vedel som, že musím utekať a rýchlo rozmýšľať. Utekal som k najbližšiemu domu – priamo pri hmlovine.„Mne neutečieš, chlapče. Ja ťa cítim!“Ignoroval som ho a utekal za dom. Zobral som zo zeme drevenú dosku a podliezol pod dom. Počul som jeho kroky, ako ho obchádzal. Preplazil som sa na druhú stranu – a tam bol aj on, priamo pri hmlovine. To môj plán ale neprekazilo. Potichu som sa postavil a než sa stihol otočiť, buchol som ho celou silou po hlave. Spadol do tajomnej hmloviny šialenstva.Trochu som cúvol a uvidel entitu, ktorá na mňa hľadela. Bola väčšia než dva domy. A okolo nej stálo sedemnásť tieňov.Počkať. Sedemnásť?Otočil som sa – a vtom ma Dárius silno trafil do hlavy. Úder som možno vykryl rukou, ale moja kosť to nezvládla. Padol som na zem, dlaňou pred sebou som naznačoval, nech prestane.„To ty si to spôsobil, Martin, nie ja! Zabil si mi otca!“ kričal plný žiaľu.„Tvoj otec zabil toho môjho!“ protestoval som.„Ty to nechápeš? Pustil si na nás zlo. Ty si nás zabil!“ povedal a začal ma udierať kameňom. Jeden úder som vykryl, druhý som mu zastavil, chytil som mu ruku a čelom som tresol do jeho čela. Dárius spadol na zem. Tentokrát som neváhal. Zobral som kameň a búchal doňho hlava-nehlava.„Ty si ma k tomu donútil! Bol si môj brat, Dárius! Mali sme držať spolu, nie ísť proti sebe!“ kričal som so slzami v očiach, zatiaľ čo krv striekala všade naokolo.Všetko som si uvedomil až vtedy, keď z jeho tváre nič neostalo. Krvavý kameň som odhodil a zakričal tak hlasno, že ozvenu museli počuť až v Ríme. Potom som si spomenul na Sandera. Entita jednoznačne rástla z utrpenia a čím krutejšia smrť bola, tým viac života získala. Ja jej túto hru hrať nebudem.S bolesťami po celom tele som si sadol a oprel sa o stojan háku. Z nebies vychádzalo mnoho tienistých chapadiel, ktoré brali mŕtvoly a, ako vždy, ich vzápätí vypľúvali späť. Len som sledoval entitu, ako sleduje mňa – a spolu s ňou aj ďalších osemnásť tieňov.Čím dlhšie som na ňu zízal, tým jasnejšie som si uvedomoval drastický, až tragikomický fakt: ja nie som ten, kto je tu väzňom. Alebo aspoň nie jediný. Byť mocnou bytosťou, ktorá je nútená kŕmiť sa všetkým utrpením, je omnoho horšie než smrť.Nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, nič som necítil – žiadny hnev, pomstychtivosť, ľútosť ani smútok. Len som žil a chcel sa posunúť ďalej. Som netvor, ktorý zabil svojho priateľa, ale do toho momentu som nikdy nešíril násilie ani nenávisť. Robí to zo mňa len obyčajného človeka zahnaného do úzkych?Horko-ťažko som sa postavil. Odmietal som akúkoľvek beznádej, smútok či žiaľ nad tým, čo sa stalo. Skrátka – stalo sa. A ja to už nezmením. Môj otec vždy vravel, že problémy sú na to, aby sa im čelilo. A koniec koncov, samotný problém sa môže stať riešením.Mohutné zlo, ktoré veľkosťou i vzhľadom pripomínalo diabolského Boha, možno nebolo až takým problémom, ako sme si mysleli. Cítil som sa hlúpo pri uvedomení, že jediný skutočný problém nebola entita, ale náš postoj k nej.Vydal som sa vpred, krívajúc, ale odhodlane. Nech ma čakalo na druhej strane čokoľvek, prijmem to také, aké je, a pôjdem ďalej.Vstúpil som do hmloviny a prebáral sa skrz ňu. Ani neviem, ako dlho som kráčal – prišlo mi to ako večnosť. Občas vedľa mňa prešla entita, pozrela sa na mňa a pokračovala ďalej vo svojej ceste.Hmla sa pomaly rozplývala. Nepocítil som väčšie teplo, no nakoniec zmizla úplne a ja som sa ocitol na lúke. Kráčal som ďalej a čoskoro som narazil na dedinu. Keď ma uvideli, každý stál s otvorenými ústami. A čo bol až dar od osudu – bol tam doktor, ktorý ma onedlho dal dokopy.Dym, ktorý ešte zatmieval slnko, pretrval asi rok. Bol to ťažký rok – ak nie jeden z najhorších. Ale ako to už v ľudskej povahe býva, všetko sme zvládli a všetko uplynulo.Keď som prechádzal uličkou, minul som Jozefa. Bol celý šedivý a pôsobil ako úplne iný človek. No vážny bol jeho pohľad, keď sa na sekundu stretol s mojím. Videl som v ňom žiaľ a nádej, bojujúce v nekonečnej bitke o svetlo a tmu.Nechcel som ho zabiť. Hnev som proti nemu necítil. Obaja sme si prešli peklom a obaja si zaslúžime druhú šancu – alebo aspoň nádej na lepšie zajtrajšky. Možno sa úplného zotavenia sveta nedožijem, ale verím, že bude lepšie. Musí byť.Teraz sedím na lúke a píšem tento list. Možno si ho raz niekto prečíta a bude pohŕdať absurditou týchto udalostí – alebo mnou samotným. A viete čo? Je to jedno.Čas totiž kráča v kruhoch. Hnev si nevyberá. My áno. Naše vnútorné súboje prichádzajú a odchádzajú. Akú mu dáme silu, aby ovládal naše životy?Vtedy som videl nenávisť. Vtedy som ju poznal. A vtedy som ju pochopil.