Vodník sa menoval Muk a učený Tadeáš rýchlo vybadal, že pokiaľ mu somárik Percival spočiatku náramne liezol na nervy, oproti Mukovi bol len slabý odvar.

Všetečný vodný muž musel mať gamby na kľučik, no žiaľ nie na taký, ktorý by ich dokázal v prípade potreby uzamknúť, či rovno zahodiť, ale skorej na ten, čo natiahne mechanickú hračku, aby sa ďalej hýbala. Mlel a mlel, až Tadeášovi oči prechádzali. Odkedy mu miestni v osade Zuby pod zámkom Pilcburk naveľa-naveľa privolili otvoriť brány ďalej za zámok, wassermann sa ho nepustil a mútil mu hlavu takými somarinami, že aj dno jazera sa proti tomu zdalo krištáľovo jasné.

Tak napríklad: Muk Tadeáša vytrvalo presviedčal, že bájni hlavonožci zo Slaného mora, že sú jeho bratranci a sesternice. Alebo že morské panny, tie nepolapiteľné potvory, ktoré vídavali len zaručene potúžení námorníci na skalnatých útesoch neprebádaných morí juhu, že tie sú jeho dobré známe a že aj jeho tetu Alžbetu medzi seba prijali, keď sa ešte za svojho ľudského života utopila. Ale čo Tadeáša najväčšmi dopálilo, neboli tieto pokútne vymýšľačky o zemiach, do ktorých sa nikdy nepozrie a teda sa budú vždy len prekárať o to, kto má pravdu, kým to jedného z nich baviť neprestane; to veru nie. Najviac ho totiž škrelo, že si Muk vymyslel akúsi osadu menom Ednorton, vraj voľakde pred odbočkou na Starihradskú štreku vľavo, v ktorej chlapov topí čudný mužík, no tí nezahynú, ale sa vzbudia a sú ako vymenení.

Dobre - byť to zase niekde, kam by kočiar stál celé imanie, sral by to pes. Ale že to bolo hen za kopcom, a Tadeáš aj tak chcel do Starigradu, rád si tú zabáčku odbije, len aby vodníka vysmiať mohol a do riti ho poslať.

Prešli teda zámockou bránou. Videli aj zámocké mestečko rovnakého mena a všetci si mohli oči vyočiť, lebo kým Tadeáš drel v Zuboch ako ranhojič a mastičkár, richtár ho všade vychválil a on už bol verejne známa persóna. A keď tu zrazu s hentým, čo smrdí po rybine a kvapká z neho, ani z vojakovho údu po špásovačke s markytánkou, sa nechá vídať!

Nuž čo narobíš.

Tadeáš si vypočul všetky ponosy i žiadosti o jeho služby, no sám sa tak veľmi túžil zbaviť Muka, že miestnych len odbíjal a ponáhľal sa z mestečka čím skorej het. Zato Percival si pozornosť náramne užíval, vyhadzoval kopýtkami a krútil švoncom, ani čoby bol o sedem zím mladší pejko. Muk sa snažil nemuknúť; z ľudí mal mimo svojho revíru strach a bolo vidieť, že keď sa dostali na hradskú, viditeľne sa mu uľavilo.

„No raď, vodníček,“ riekol Tadeáš posmešne, škriabajúc si lysajúcu plavú hlavu, „kamže včul?“

Blanovitá pravačka mu vystrelila a Muk sa znovu veselo rozrečnil.

„Vpravo, drahý majstre, by nás čakali len ďalšie močariská a nebezpečia pre teba, i tvojho vznešeného tátoša!“ deklamoval ani keby mýtne vyberal, „lež keď odbočíš doľava na tomto neveselom rozcestí, dostaneš sa na našu štreku, kerá vedie spriama na Starihrad!“

„Obyčajné vľavo by stačilo,“ zašomral si učenec a pleskol ceriaceho sa oslíka po zadku.

A znovu ďalšie povedačky a skazky o tom, čo kde zažil a skade voľky-nevoľky utiecť musel. Tadeáš gúľal očami. Už nepomohli ani rovné výzvy, aby vodník hubu držal a krok, ani vyhrážky istou smrťou. Došlo to tak ďaleko, že inokedy mierumilovný červenolíci človiečik, si odpásal svoju šašku a namieril ju na tliachajúceho Muka. Na pár chvíľ si tým vyslúžil blahodárne ticho a chôdzu bez vodníkovho rozhadzovania rukami, čo mu prekážali v pohybe a zavše ho do bokov poudierali. No vzápätí bol otravný vlhkomil zas na svojom a Tadeášovi sa už sprotivilo ho napomínať, tak len škrípal zubami a na vysokom čele mu počala navierať bachratá žila.

„Asi som sa mal zmieniť skorej, ale akosi vysychám, majstre,“ ozval sa Muk zaliečavo.

„Zalez si do potoka a neotravuj!“ zavrčal učenec, „vari ti mám poplatiť?“

„Ba veru, pivko by som neodmietol!“ nepostrehol vodník zjavnú iróniu a zalizoval sa až k zelenkavým ušom, „ani za hlt medoviny by ma neurazil!“

Tadeáš si len vzdychol a zvesil plecia. Nechal túto do očí bijúcu nevychovanosť bez komentára a trpezlivo čakal, kým sa Muk v jarku dosýta neosvieži. Vedel, že aj keby si s Percivalom pobehli, otravný zelenáč ich tak či tak doženie a ich bude iba o to väčšmi smädiť.

„Bohovia, šenk!“ zvolal rozradostene do kamizolky sa súkajúci Muk, ako na zavolanie!

Výborne, pajedil sa Tadeáš, tak preci budem musieť upustiť groš!

Predstava zlatistého moku, či dokonca pohárika pálenky ho však behom chvíle vyhnala z chmúr. Keď už nič, aspoň pri pití sa Mukovi zavrie papuľa.

Nič nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Vodníkovi sa po druhom korbeli piva rozviazal jazyk ešte väčšmi a o úbohého Tadeáša sa už celkom vážne pokúšal bolehlav. Somárik Percival to rovno vzdal a ustlal si na slame pred krčmičkou. Našťastie sa však našlo pár namosúrených duší, ktoré si zelenáča vo vyšívanej kamizolke navidomoči chceli obhliadnuť zblízka.

Zo separé za šenkom sa zdvihli tri vyholené lebene v bieloskvúcich tunikách prepásaných červeno-zlatými karetkami. Na nohách sa im blýskali vysoké čierne čižmiská a ich podivné zakalené pohľady neveštili nič dobré.

„Neľudia tu nemajú čo robiť!“ zhúkol prvý namiesto pozdravu.

„A ich kumpáni takisto!“ doplnil druhý.

„Von!“ uzavrel prosto tretí.

„Chuja!“ zahrmel hostinský.

Domáci obišiel pult a z jedného stĺpika sňal ťažkú drevorubačskú sekeru. Jednou rukou ju zaťal hlboko do Tadeášovho stolu, čím oddelil pijakov od výtržníkov, druhou zasotil vodcu lysých hláv a zopakoval: „Chuja!

U mňa teda nie; tu si robím poriadky sám! Marš, hovädá!“

Trojica sa ako jeden zamračila a neochotne sa pobrala von. Hostinský jedným ťahom vytiahol sekeru a hneď sa začal kunčaftom omlúvať:

„Nehnevajte sa, drahí pocestní. Zavše sa aj takýto lotri nájdu; aj ich Matka noci objíma, hoci o to nestoja.“

„Čo sú zač?“ vyzvedal Tadeáš, zatiaľ čo si oprašoval gate a krpce od íverov zo stola.

„Hovoria si Nepomazaní,“ zachmúril sa hostinský, „viete, ako keď vás pri narodení pomažú olejom a zasvätia jednému z bohov - tak oni ich odmietli - všetkých! Uznávajú len jedného; ostatní sú pre nich výmyseľ a kacírstvo.“

„Akého jedného?“ zhrozil sa Tadeáš, sám zasvätený Slnečnému kováčovi.

„Volajú ho Twyll,“ riekol šenkár vážne, pričom si zakryl jedno oko. Tadeáš správne pochopil, že ich dobrodinec bol prisľúbený Jednookému, bohovi múdrosti a patrónovi pútnikov.

„Kde sa tu vzali?“ vyzvedal červenolíci Tadeáš ďalej.

Hostinský sa obom hosťom lepšie prizrel.

„A necháte si to pre seba, drahí páni?“

Tadeáš ticho prikývol.

„Hen neďaleko je osada zvaná Ednorton; odtiaľ pritiahli - tam im topia gebule a tam im tlačia tie nechutné skazky o tom, že neľudia sú, prepytujem, niečo menej…“

„Vidíš!“ vyzunkol Muk jediným dlhým hltom svoj nápoj, „ja som ti to vravel - a ty vraj taľafatky!“

„Za mňa toto nebolo,“ triasol sa Muk strachom a zlosťou, keď minuli odbočku na osadu Nepomazaných, „vtedy, keď som ja pod ich mlynom pobýval, im nejaký jurodivec akurát hlavu do vody ponoril a oni boli krotkí, ani jahniatka. Horkýže nejaké predsudky!“

„Dobre, dobre, už ti verím,“ dušoval sa Tadeáš, „vysrať sa im na celú osadu! Ty asi s nami do Starihradu nepôjdeš, keď tam jazera, ni potoka niet. Všakže?“

Oči mu veselo hrali: šípil, že sa vodníka zanedlho konečne zbaví.

„Ba!“ usmial sa Muk, „veď celý Starihrad je jeden veľký prístav! Jeden môj bratranec…“

A zase mlel a mlel, až si aj Percival podchvíľou ľahol do prachu ciest a kopýtkami si zakrýval dlhé šedé uši. Netrvalo však dlho a jeho slovnú hnačku prerušil škaredý polelf na popolavej kalike.

„Majstre! Hej, majstre!“ volal na zmäteného Tadeáša, „všakže si to ty?“

Mne snáď niekto porobil z očí, dumal mrzuto, veď tento trhan na mňa onehdy, keď som sa spytoval na cestu do Zubov, vytiahol šabľu!

„Čo chceš?“ siahol učenec po šaške na boku. Polelf sa nezdal byť ozbrojený, aj rypák mal rozbitý, ale opatrnosti nikdy nie je dosť.

„Upokoj sa, majstre. Pomôž mi; škodný nebudeš!“ zacengal polelf vačkom na opasku.

„Tebe! Zabiť ste ma chceli a povešať vás mali mne kvôli! Prečo by som mal takým zloduchom ruku podávať?!“

Polelf zoskočil z koňa a prísne sa na Tadeáša zadíval. Mysľou mu bežali všemožné kliatby, ktorými by človiečika za štandardných okolností zahrnul. No nemohol.

„Lebo ty si lepší, než sme my,“ riekol polelf popravde.

Tadeáš si prekrížil ruky na prsiach a naklonil hlavu. Percival z prišelca nespúšťal zrak a obchádzal ho v zlovestne sa zmenšujúcich kruhoch, pripravený kopnúť. Muk sa len prihlúplo usmieval a výnimočne čušal.

„Zaraz ti to vysvetlím, majstre. Ale poďme preč z tejto štreky; nedobré živly to tu obchádzajú.“

Polelf menom Furiel bol členom lúpežnej bandy gnóma Matyáša Holmštajna, ktorý už dvakrát skrížil učenému Tadeášovi cestu. Minulý raz až tak, že sa do ich vyčíňania opreli úrady a hoci sa Furielovi a jeho kumpánovi Didrikovi podarilo ujsť, mozog všetkých zločinných výpadov Matyáš, bol polapený a odsúdený k poprave obesením.

„So mnou nepočítaj,“ krútil hlavou Tadeáš, „gnóm si zato môže sám; ostatne ako vy všetci. Žiadneho lotra z áreštu ťahať nemienim!“

„S Matyášom si dám rady sám. Orieškom je Aladár. Pridal sa k akýmsi pochábľom, ktorí ani poriadnu pálenku nepijú, len akési sračky zo studne a neľudí z duše vystáť nemôžu,“ ukázal si veľavravne na rozbitý raťafák.

Vodník a učenec si vymenili temné pohľady. Somárik Percival nadurdene hrabol kopýtkom do zeme. Bolo rozhodnuté.

„Neviem, kam sa serieš,“ šomral Tadeáš, „im je jedno, že si klzký ani úhor; polapia ťa štyria a zakrútia ti krkom!“

Muk si ponaťahoval údy a mávol za učencom rukou. Tu odhrnul čečinu, tam vytrhol bodlačie, inde vetril nad zemou ako psisko.

Učenec bol právom znepokojený - ak chcel preniknúť medzi neznámych kultistov, nesmeli z neho zacítiť pijatiku. A bez tej sa mu rozmýšľalo iba ťažko; akoby to bol mazut na ozubené kolá jeho ťažkopádnej, no výkonnej mysle.

„Aladár ťa nespozná,“ prikyvoval vážne Furiel, „načisto osprostel. Budem ťa čakať tu za touto značkou, každý západ slnka: keby dačo, pošli za mnou somára!“

Percival na polelfa sprisahanecky žmurkol a vyceril žlté zubiská.

„Na čo som sa to zase dal,“ lamentoval Tadeáš, no predsa prekročil ukazateľ na Ednorton a šúchal nohami stále bližšie k drobným chatrčiam v diaľke. Percival si spokojne vykračoval za ním, v nemej tvári skúsený výraz na všetko odhodlaného žoldniera.

Netrvalo dlho a už sa k nemu blížili hliadky holých lebiek.

„Čo by si rád, priateľu?“ prihovoril sa mu starší z mužov. Nenápadným pohybom odhalil dýku na boku. Jeho pobratim sa príchodzím uklonil a výhražné gesto zopakoval.

„Rád by som sa pridal k Nepomazaným!“ nedovolil Tadeáš hlasu zatriasť sa.

Percival ho smelo zaťahal za bruchy.

„Aj tuto s mojím priateľom!“ dodal učenec.

„Joj, tak to je iná!“ zasmial sa schuti starší muž a vzal Tadeáša bratsky cez plecia, „poďže s nami za naším hajtmanom, nech si ťa obzrie a sám rozhodne!“

Dovliekli ho doprostred osady, ktorá sa očividne stále rozrastala. Väčšina lysých mužov totiž pracovala na stavbe ďalších a ďalších chajdičiek, ktoré majú akiste pojať ďalšie a ďalšie regimenty fanatikov. Tadeáš sa nevdojak otriasol.

Hajtman Bogdan bol vari päťdesiatročný hromotĺk mrožích fúzov a srstnatých obrv. Vyzeral ako rovný chlap, len oči akoby mu zakaždým inou farbou hrali. Azda je to len tým, kde stojí, hútal Tadeáš.

Bogdan učenca len narýchlo vypočul a hneď ho aj zapriahol do roboty. Ešte predtým ho však vzal do parády holič. Sprvoti sa Tadeáš vykrúcal, robil opičky, no zbytočne.

„Pokojne, majstre,“ smial sa holič, „s tebou to mám raz-dva!“

S lysou hlavou sa pobral k stavbe ďalších krovov pre nové chalupy. A za ten čas mal, to sa rozumie, oči na stopkách. Všimol si určitý vzťah medzi mužmi a prácou, ktorú vykonávajú a teda aj nejakú hierarchiu, ale tiež to, že tí najmocnejší majú podobnú vadu zraku, ako hajtman Bogdan, zatiaľčo prostrední len trochu mliečne dúhovky. Medzi nimi vybadal aj mrzkého severana s beľmom na oku. Aladár.

Po ťažkej lopote ich na laviciach pred ubikáciami čakali misky s makovými slížmi. V chladnúcom večeri sa z nich nádherne parilo. Tadeáš prisadol k svojim dočasným spolupracovníkom a pustil sa do jedla.

„Trochu mlieka by nebolo?“ zatiahol, keď si povšimol, že niektorí zapíjajú objedzu vodou zo studne. Nikto si ho nevšímal.

Zato on vybadal čosi nové - nad samojedinú studňu ktosi prirobil štít a na štíte hrala všetkými farbami hlava mužíka s vyplazeným jazykom.

„To je Twyll,“ riekol jeho sused, zalizujúc sa makom, „náš Pán a Boh.“

„A čože tento Twyll robí?“

„Akože čo?“ zamračil sa muž, „pred neľuďmi nás chráni a na veľkú vojnu nás pripravuje a-“

S úsmevom ho prerušil okoloidúci Bogdan:

„Nevyzraď nášmu budúcemu bratovi všetky Jeho mystériá. Dozraje čas!“

A veru dozrel. Keď sa zotmelo, muži sa zhŕkli okolo vatry a spoločne naslúchali Bogdanovmu kázaniu.

„Kto sme?“

„Nepomazaní!“ zrúkli muži sťa jeden.

„Koho máme v žilách?“

„Twylla!“

No jéj, ono sa im to skoro aj rýmuje…, pomyslel si Tadeáš otrávene.

„Milí bratia,“ oslovil Bogdan pospolitosť, „zišli sme sa tu, aby sme vzdali úctu jedinému pravému Bohu. Pre neho sme sa dobrovoľne vzdali pokušení svetského života, ako sú pijatika, hry v karty a predovšetkým zradné hadie semä v podobe ženy!“

Medzi regrútmi to zašumelo; zrejme nie každý vedel, do čoho ide, keď sa pridal k tejto podivuhodnej grupe. Aj samotný Tadeáš ostal touto zvesťou nemilo prekvapený. Niežeby po ženách netúžil; len v tomto smere akosi nikdy nemal šťastie.

„Vrátili sme sa k tradícii lovcov, zálesákov, slovom: mužov prírody!“ pokračoval Bogdan plamenne, „a čo príroda tvrdo odsudzuje? Neľudské stvory! Orkovia, trpaslíci, elfovia a gnómy a všemožné ich krížence a iné ohavy - tie všetky sú proti prírode a musia byť vyhladené z povrchu zemského!“

Čiže všetky rasy staršie, než človek…

„… len tak sa môže Twyll vo večnej sláve prinavrátiť do nášho kraja a odmeniť nás za našu vernosť!“ kričal už hajtman Bogdan.

„Nasledujúce týždne podstúpia naši noví členovia čakatelia postupnú premenu, ktorá zahŕňa prísny pôst, drinu a odriekanie. Až príde deň, kedy vám ja osobne ponúknem džbán vody z posvätnej Twyllovej studne, omyjem vám vaše bezbožné čelá a už pre vás nebude cesty späť… A až tak budete skutočne Nepomazaní!“

Horlivci vôkoľ Tadeáša znovu prepukli v zborový jasot. Dvíhali sa na nohy a rytmicky tlieskali Bogdanovim slovám. To učencovi pripomenulo každoročný jarmok v jeho rodnom Sviňom. Na záver im dal samozvaný kazateľ požehnanie a vyplazil na nich jazyk, po vzore svojho boha. Nato sa všetci rozišli na lôžka, nabrať spánkom silu na ďalší neľahký deň v službách Twyllových.

Ako Bogdan povedal, tak aj bolo. Hodiny sa zmenili v dni a dni v týždne.

Tadeáša zmena stravy a ťažká práca zmenili na nepoznanie. Červené líca stratili okrúhlosť, nie však farbu a lícne kosti vystúpili, takže vďaka tomu vyzeral ako vetrom ošľahaný. Už tak lysejúcu hlavu mu čo deň dohladka holili britvou, a tak si ponechal aspoň slušivý plavý plnofúz. Brucho mu postupne mizlo a tuhé svaly zakrývala snehovobiela halena. Len tá otupujúca rutina a jednotvárna strava ho škreli. A za žajdlík, lebo holbu piva, by hlušil…

Od starších sa dozvedel, že Aladárova skupina sa čochvíľa zúčastní Premeny a okoštuje vodu zo studne. Čas sa mu krátil a on na nič neprišiel. Ba vlastne…

Pri studni deň-noc stáli dvaja vartáši, ktorí sa striedali na zmeny. To bolo jediné, čo vedel s istotou: ide o tú prekliatu vodu. Musel sa zbaviť stráží.

Večer, po miske nenávidených makových slížov, zašiel do maštale za Percivalom. Zo staručkého somárika sa medzičasom stal akýsi maskot Nepomazaných. Užíval si ich pozornosť, hoci mu chýbala vnadná deva, ktorá sa o neho starala v Zuboch. Keď však zbadal svojho pána, predsa radostne poskočil a zastrihal ušami.

Tadeáš si k nemu pričupol, obzerajúc sa na všetky strany, či ho sem niekto nesledoval s úmyslom vypočuť dôverný rozhovor muža a jeho osla.

„Počuj, už mi je tu dlho,“ začal Tadeáš zoširoka, „najradšej by som sa na toho gnómovho nohsleda vyprdol; nasrať mu na zlatky! Ale slovo robí chlapa, všakže?“

Percival spýtavo prikývol.

Pokračuj.

„Viem, že je voľačo v tej vode. Potrebujem, aby si na úsvite, keď sa budú vartáši striedať, odlákal ich pozornosť, nech si môžem za hlt odčrpkať. Len tak zistíme, s čím máme dočinenia.“

Percival zdvihol kopýtko na znamenie toho, že porozumel.

„Na úsvite,“ pripomenul Tadeáš, „nie aby si zadrichmal!“

Vytratiť sa nadránom z chyže, ktorú obýval s ďalšími šiestimi mužmi, bolo náročné. Ale Tadeáš už nebol tým nemotorným pijakom, akým prv býval. Tichučko, ako rozospatá myš, vycupital von, opatrne za sebou zavrel a žmúril do prítmia. Percival sa práve vykrádal z maštale. Zdalo sa, že všetko ide ako po masle.

Somárik sa zastavil pred strážami a pretiahol sa ako mačka.

Lepšieho ochotníka by som ťažko našiel, zaškľabil sa Tadeáš..

To sa už stráže chichúňali do pästí a po chvíli sa nechali roztopášnym nepárnokopytníkom zatiahnuť do lesa.

Tadeáš vyletel spoza chalupy, A narazil priamo do obrovitej Bogdanovej hrude.

„Kamže-kam, drahý magister z Postmontem?“ ucedil uštipačne.

Tadeášove ústa vytvorili veľké O.

„Veru tak, zradný priateľu,“ pokračoval valibuk, „nazdal si sa snáď, že si o tebe nič nezistíme?“

Schmatli ho mocné ruky prisluhovačov a trhli ním k studni.

„Vody sa ti zachcelo, bratku?“ ručal mu Bogdan do chrbta, „tak my ti jej dáme; koľko ti len hrdlo ráči!“

U bohov, oni ma vari utopia!

Perpazuch ho viedli priamo k studni, ktorá mohla odhaliť pravú podstatu Nepomazaných. Malo to v sebe kus irónie.

Naklonili ho hlavou napred do studenej hlbiny a Tadeáš sa v duchu pripravoval na najhoršie. Napínal novonabudnuté svaly, no proti dvom silákom, ktorým Bogdan rozkazoval, nemal najmenšiu šancu.

Ale v tej temnej vode čosi bolo…

Najsamprv uvidel bublinky, noriace sa na hladinu ako veľké priesvitné guľôčky na hranie pri úvodnom rozstrele. A za nimi, čudujsasvete, zelený klobúk a na ňom prilepená akási červenkastá gebuzina. To už mu to začínalo dochádzať a v železnom zovretí Nepomazaných sa mu skrivili kútiky úst do dusivého smiechu.

„Hohohó,“ zavyl Muk na ohromenú štvoricu vysoko nad ním, „čože ľudkovia - obeť ste mi priniesli? Dajže toho smrteľníka, kapustná hlava!“

„Ja sa zbláznim,“ riekol jeden z mužov, „veď to je vodník!“

„Dajme mu ho, hajtmane!“ hlesol druhý.

„Osprostel si? Ideme vari neľudské pačmagy podporovať?! Hybaj ho do stodoly po moju gizarmu; ja mu ukážem!“

To už sa okolo štvorice utvoril početný kruh. Z neho sa oddelili dvaja mládenci a zaraz sa aj vydali splniť Bogdanove rozkazy. Za okamih boli naspäť aj s dlhotánskou zbraňou. A poď ho hneď do vodníka!

Bogdan sa naklonil hlbšie do studne a bodal po úbohom topelcovi ako kura po chrchli. Voda však bola jeho živlom a statný vodca sa mohol neviemjak snažiť, no šancí nemal. A keď to chceli skúsiť ostatní, odstrčil ich, až si nabili trtáče o tvrdú zem.

Tadeáš využil príležitosť a zvolal:

„Percival! Vpred!“

Z lesíka vyštartovala sivá šmuha, ktorej od kopýtok odskakovali iskry a štrk. Chlapi, ktorí držali Bogdana kolo pása poľavili v pozornosti, a naopak Muk zbystril a potiahol ho za násadu gizarmy k sebe. Nešťastný svalovec sa na okraji studne zaknísal a už aj letel po hlave dolu. Ešte v letku si ju stihol roztrepať o vyčnievajúce obkladové kamene. A čo nedokázal tvrdý nerast, rád dokončil pojašený vodník.

Mútne oči Nepomazaných vyššieho stupňa zasvätenia sa rozjasnili. Muži stratili rovnováhu a strhli so sebou prístrešok nad studňou. Soška s podobizňou Twyllovej hlavy sa roztrieštila na márne kúsky a naraz sa všetci kúpali v modrastej žiari, pred ktorou si museli zacloniť zraky. Voľný Tadeáš v nej rozpoznal siluetu mladej ženy odetej do šiat lovca. Pri nohách sa jej tetelilo za poltucta líščat. Vedel, koľká bije skôr, než ho vôbec oslovila:

„Milý Tadeáš! Ďakujem, že si ma oslobodil z tejto ohyzdnej podoby! Vieš, kto som?“

Prikývol.

„Si Sestra líšok, moja pani,“ pokľakol bylinkár, „a neďakuj mne - ja za nič nemôžem.“

„Ba môžeš,“ prehovorila bohyňa nečakane chladným tónom, „keď si onehdy pomohol duchovi ženy, ktorá strašila v starom mlyne, zaklínal si sa všetkými bohmi a Ľstimajstrovi sľúbil si obetovať. Obetoval si?“

Tadeáš sklonil hlavu a pokrútil ňou zľava doprava. „Nie, veru…,“ priznal, „to mne kvôli?“

„Nie úplne. Ale on nezabúda. Tadeáš, Tadeáš… Doteraz si bol rytierom náhody - chránila ťa pijatika. A môže aj naďalej, máš slobodnú vôľu. Ale ak chceš vedieť viac, musíš sa jej vzdať a bojovať len svojím umom. Rozumieš mi?“

„Nie úplne,“ priznal, „povedz, to ťa do tej podoby dostal Ľstimajster?“

„Áno. Donútil Slnečného kováča, aby vykoval tú príšernosť a uväznil ma v nej. Chcel ma vyhnať z lesov, preč od mojich detí. To jeho duch prebýval v tom bláznivom starom hajtmanovi.“

„Prečo by sa proti vám postavil? Veď je jedným z vás!“

Modrá žiara vzplanula ako uhlíky.

„Ľstimajster nie je jeden z nás! Bol tu dávno pred nami a nik netuší, kto vlastne je a čo zamýšľa. A už som ti toho povedala priveľa. Rozhodni sa, Tadeáš. A rozhodni múdro, pretože potom už nebude cesty späť. Ak raz zvolíš cestu rozumu, pálenky sa už nesmieš ani dotknúť!

Zbohom, Tadeáš z Postmontem! A drž sa toho vodníka!“

Modré záblesky sa vzniesli k nebu a vystriedali ich prvé slnečné lúče. V nich prichádzal do osady na nádhernom tátošovi vznešený predstaviteľ dlhovekej elfskej rasy…

Ba nie. Bol to len šeredný polelf na popolavej kobylke. A v pätách mu bol staručký oslík.

„Čo čumíte, vy čuráci?“ osopil sa na zmätených Nepomazaných, „marš!“

V rozprášenom dave si odchytil svojho novonájdeného kumpána Aladára a po ustatom Tadeášovi hodil spola plným mešcom. Zo studne sa medzitým vyhrabal mokrý Muk.

„Tak? Stačilo sa v potoku rozplynúť a tuná ukázať? Len pánkovi roztrtošiť gebuľu a hotovo?“ smial sa, „horkýže tvoje vyšetrovanie!“

„Naozaj to za teba vyriešil tento hastrman?“ vykrivil gamby v posmešku Furiel.

„V podstate aj hej,“ usmial sa skromne Tadeáš, „teda - nie úplne. Hentá červená riasa, ktorú má na streche klobúku, je relatívne neškodná a len málinko mení vlastnosti vody. Ale v kombinácii s dlhodobým užívaním maku… Povedzme, že Bogdan to mal dobre vymyslené. Úplne im vymyl mozgy, až mysleli a konali jeho vôľu. Takýto parazitický vzťah môže skončiť len smrťou toho, kto toto započal. Takže áno, Muk mi vlastne veľmi pomohol.“

Dvom lotrom by do prekvapených papulí kľudne vletel menší operenec.

„To si vyčítal len z pohľadu na tú riasu?“ nestačili sa diviť.

„Som tak trochu učenec,“ uškrnul sa Tadeáš, „a naviac - kto to kedy videl, zapíjať makové slíže vodou?“

Tomu sa všetci smiali, až sa za bruchá chytali. Iba Tadeáš zdvihol oči k obzoru. Tam kdesi v diaľke na neho čakal Starigrad.

A vtedy sa rozhodol.

Už niet cesty späť.