Dovoľte mi vám porozprávať príbeh. Prastarý. Starší ako váš čas. Možno ste ho už počuli. Takmer určite. O rebelujúcom anjelovi, ktorý padol pre svoju pýchu. Možno si myslíte, že ten príbeh poznáte. O hadovi a jablku. Ale príbehy sa časom niekedy popletú. Z úst do úst. Z ucha do ucha. Tak ako meno nášho hlavného hrdinu.

Satan.

Samael.

Lucifer.

Tri mená diabla, ako dnes ľudia poznajú, no nie tak celkom. Satan, veľký Titán zla. Pravý pán Pekla zosadený anjelom pýchy. Uväznení v ľade v najchladnejších hlbinách deviateho okruhu Pekla. Samael, jeden z archanjelov, had v záhrade, ktorý zachránil svoju milovanú Lilith z rúk krutého muža a pomstil ju. A nový kráľ Pekla Lucifer, známi i ako Ranná Hviezda. Zrodený na počiatku vekov z večného plameňa.

A toto je jeho príbeh.

Čo ak by som vám však vyrozprávala ako sa skutočne stal?

Pred dávnymi vekmi, v časoch smrteľníkmi dávno zabudnutých, vládli všetkému čo žije a dýcha, i tomu čo nie, Titáni, ochrancovia vesmírneho poriadku. Avšak, niektorým sa tento poriadok nepáčil a zatúžili po moci. Bohovia sa vzbúrili, zvrhli Titánov z ich trónov, okradli ich o koruny a uzurpovali si ich kráľovstvá. A keď už mysleli, že žijú v miery, užívajúc si novonadobudnutých titulov, jednému z bohov to stále nebolo dosť. Povstal voči Panteónu so svojou armádou anjelov, porazil ostatných bohov a menoval sa jediným Bohom. Anjel pýchy stojac po jeho boku, jeho práva ruka, veliteľ nebeských armád.

A tu nastala chvíľa, kedy sa začína moja hra. Dcéra veľkých Titánov Nyx a Erebusa, hľadajúca pomstu.

⸸

V Luciferovom paláci, v srdci Pandemónia, sa konala honosná oslava na jeho vlastnú počesť. Tak ako vždy. Slávil svoje víťazstvá, svoje dobyvateľské úspechy. Po celé dni a noci. Steny z obsidiánu sa leskli ako zrkadlá, predlžujúc siene bez konca. Víno tieklo vo fontánach a kanáloch vyhĺbených v podlahe. Hostia sa kúpali v jeho šarlátových vodách. Omamná hudba sa niesla šírim priestorom. Stvorenia zo všetkých ríši tancovali do jej sladkej melódie, obdivujúc krásu a veľkoleposť svojho hostiteľa. Avšak jeden pohľad mu nepatril.

Môj.

„Zábava sa koná vo vnútri.“ Našiel si ma v záhradách.

„Ja viem. Tu je však príjemnejšie,“ odvetila som ležiac v tráve, upierajúc pohľad na nočné nebesia klenúce sa nad nami.

Ebenový závoj zdobili tisícky hviezd, trblietajúce sa ako tie najjasnejšie drahokamy. Jedna za každého obyvateľa Kráľovstva Noci. Dnes sa zdala byť obloha prázdnejšia než si pamätám. Vojna bola krutá a mnohé hviezdy počas nej pohasli. Hľadala som v tom nekonečnom mory hviezdu svojho brata, dvojčaťa, no nenašla. Potajme som stále verila, že možno iba spadla z výslnia do temnoty ako moja, i keď spomienky ma varovali pred naivnou nádejou.

Posledné čo si pamätám pred pádom, keď ma Polaris vystrčil do priechodu na Zem, bolo ako sa jeho meč stretol s Luciferovým. A teraz stál, predkláňajúc sa nado mnou s rukami za chrbtom, šarmantným úsmevom na perách a zlatými prameňmi vlasov padajúcimi mu do očí farby zlata ako prvý úsvit.

„Čo si zaslúži pozornosť tak pôvabnej krásky a ja nie?“

„Nevenujem pozornosť tomu, čo môže mať každý,“ povedala som bez záujmu. „Striebro dotknuté príliš mnoho rukami stráca svoj lesk.“

„Zaujímavé. Hádam, že ja mám byť to obnosené striebro. Ešte nikto ma tak nikdy neopísal.“

„Neplánovala som vás uraziť, vaše pekelné veličenstvo. Vraj dokážem mať ostrí jazyk. Je to moja vada.“

„Zaujímavá vada. V drzosti sa skrýva istý pôvab.“

Ľahol si ku mne do trávy a zahľadel sa do diaľky výšin. Trochu ma pokúšala myšlienka na to to ukončiť tu a teraz, keď bol tak blízko, rozptýlený. Bola by som rýchla. Ani by si nevšimol lesku čepele než by mu zasiahla srdce. Jeho unáhlená smrť by mi však pokazila plány. Všetci museli zaplatiť.

„Prezraďte, čo také výnimočné vlastní nočná obloha a ja strádam? Každý k nej obracia oči. Ľudia píšu o hviezdach, spievajú o mesiaci. Zomierajú túžbou sa ich dotknúť.“

„A i napriek tej túžbe nikdy nemôžu. Nech planie sebeviac jasne,“ povedala som. „Sú tak vzdialené a nedotknuteľné. Nepoškvrnené našimi hriechmi. Nik ich nemôže skutočne vlastniť. Môžete o nich iba snívať. Ale čo leží za bránami Kráľovstva Noci je záhadou.“

„Iba temnota a hviezdny prach. Nič dychberúce z blízka ako si predstavujete,“ povedal s ľahostajnou ľahkosťou akoby to tak bolo odjakživa. Pretože sa nikdy nekúpal v mesačných jazierkach. Pretože nemal tú česť kráčať po severných pláňach, odrazu mapy hviezd, kde každá hviezda predstavovala púčik života a zlaté pavučinky nocturnov ich spájali osudmi.

„Ale môžem vám dokázať, že ja som omnoho obdivuhodnejší.“

Obrátil ku mne tvár a ja k nemu. Pohľady sa nám stretli. Jeho oči boli vskutku pozoruhodné. Planul v nich oheň začiatku vekov a vypálil sa mi do mysle ako spomienka, ako duch strašiaci ma večnosťou. Pery mu zdobil lišiacky úsmev, pri ktorom sa ľahkovážnym dámam podlamujú kolená. Ako si vôbec dovoľoval urážať moju domovinu a ešte sa hrať na šarmantného, hlupák drzý. Mala som chuť ho štuchnúť do toho pekného oka, namyslenca jedného.

Musela som mu však odpustiť, že nemal ani tušenia, kto vedľa neho leží. Nespoznával ma. Carinu, princeznú Kráľovstva Noci. Pád ma zmenil. Fyzicky i psychicky. Aj keď Polaris by rád namietal, že som vždy bola vernou dcérou Temnoty. Teraz i dievča pozerajúce sa na mňa zo zrkadla mu patrí. Vlasy mi sčerneli, striebro v očiach zašlo. Srdce pokryl srieň.

„Vaša reputácia mi je dobre známa, vaše pekelné veličenstvo. Avšak ja môžem dať svoje srdce iba jednému a nebudem ním plytvať na niekoho tak prelietavého.“

Postavila som sa na odchod, no zastavil ma.

„Počkaj! Kto si?“

Jeho prsty sa mi ovíjali okolo zápästia, ten dotyk ťažký ako okovy a zároveň nežný ako pohladenie vánku pod horúcim slnkom. Letmo som pohliadla na Lucifera ponad rameno.

„Volám sa Tenebris,“ jazyk vyslovil tú lož. „Patrím k temným múzam.“

Z chrbta mu vyrástli krídla, ktoré doteraz skrýval, pretrhli ľahkú látku a rozprestrel ich v celej svojej kráse. Čneli sa do výšky i do šírky. Pramienky zlata sa vinuli bielymi pierkami. Musela som uznať, že skutočne pôsobil veľkolepo, keď tam tak predo mnou stál, vrchné gombíky košele rozopnuté, odhaľujúc jeho vypracované svaly. Jeho mocné krídla sa vôkol mňa ovinuli a pritisli ma na jeho odhalenú hruď. Zachvela som sa, iba si nie som istá, či s úmyslom ho zvábiť alebo moje telo reagovalo bez rozumu. Cítila som každý dotyk pierok, jemne ma štekliac skrz jemnú látku šiat.

„Je mi potešením ťa spoznať, Tenebris.“ Nonšalantne ma pobozkal na chrbát ruky.

Akoby zo samotnej prázdnoty vyčaroval ružu, jej okvetné lístky žiarili jasne ako hviezdy a podal mi ju. Bola to ruža z mojej domoviny. Spoznávala som ju. Bolo to akoby včera čo som odtŕhala ich povädnuté hlavičky a odprevádzala ich na druhý breh. Klamár klamársky. A vraj pustatina. Odrazu celá záhrada na jeho nemý rozkaz rozkvitla, zrkadliac nočné nebesia. Bez dychu som sa obzerala navôkol, uchvátená tým mŕtvym pohľadom.

„Nemala by si veriť všetkému čo sa o mne rozpráva,“ šepol mi do ucha. „Zbožňujem výzvy a ty ako jedna vyzeráš. Presne môj typ.“

„A to je?“

„Prekrásna. Záhadná. Nedobytná.“ Pri každom slove zodvihol jeden prst. „A nebezpečná, ako to pri tvojom druhu býva.“

Dokázal byť šarmantný ak chcel. Dovolila som mu sa mi dvoriť, skôr ma dobývať. Nemohla som mu predsa podľa tak ľahko, inak by stratil záujem. A vskutku dokázal, že chýry sa občas mýlia. Hoc rád vyhľadával pozornosť tá jeho patrila jedine mne. Dal mi svoje srdce a ja som ho pomaličky, pomaličky trávila.

⸸

Sedela som na tróne kráľa Pekla, hrala sa s jeho korunou. Lucifer si ma ani nevšimol, keď prechádzal okolo, dokiaľ som jeho korunu nenechala skĺznuť na mramorovú podlahu a hlasno nezacvengala, zvuk ako rinčiace sklo nesúci sa v ozvenách. Nadskočil od ľaku.

„Máš nečisté svedomie, Lucifer?“ zasmiala som sa.

„Možno, keďže stále naivne dúfam, že dokážem predpovedať tvoj príchod,“ povzdychol si. „Kde sa celé dni túlaš? Chýbaš mi tu.“

„To vieš, som svetlo vedúce do temnoty. Mám svoje povinnosti zvádzať ľudí z cesty. I keď už čoskoro nebudem mať koho, potom čo Eloah zabil Asherah.“

„Nemá rád, keď ho tak volajú.“

„Och, áno. Boh, tak sa teraz prezýva, nie? Boh všetkých bohov. Jediný boh. Smiešne.“

Tíško sa zasmial. „Iba ty dokážeš očariť svojim drzým jazýčkom, moja temná múza.“

Postavila som sa z trónu, zodvihla jeho korunu zo zeme a ladným krokom pristúpila k nemu. Položila som mu ju na hlavu, čierne ostne kontrastovali s jeho zlatými vlasmi.

„Dokážem ním toho omnoho viac,“ povedala som.

„To skutočne dokážeš. Ale máme jeden problém.“

Sťažka som prehltla.

„Ako ťa len prinútiť zostať v Pekle?“ povedal po chvíli napätého ticha, ktoré nechal medzi nami zámerne visieť. „Som unavení z večného honu na teba a predsa sa stále zdá, že ťa nikdy nedokážem dostihnúť. Zostaň. Už viac neodchádzaj.“

„Čo mi navrhuješ? Aby som sa stala tvojou oficiálnou milenkou – metresou?“

„Mojou kráľovnou.“

A tými slovami mi môj nepriateľ ukradol dych. A kiežby som svoje emócie dokázala zatajiť, moja tvár ich odrážala ako vodná hladina mesačný svit.

Jeho krídla sa vôkol mňa ovinuli, nedovolili mi cúvnuť, keď urobil krok, dva ku mne bližšie. Položil mi svoju korunu na hlavu.

„Nebudeš mať z toho problémy? Eloah nenávidí tvory ako ja.“

„Ja nepotrebujem nikoho súhlas, aby som ťa posadil po mojom boku. Ja vládnem tu dole a on tam hore. Nech sa nepletie do mojich záležitostí ak nechce, aby som sa ja plietol do jeho.“

Sebaúctu som zahodila, nechala priestor medzi nami zmiznúť a skryla tvár v jeho náručí. Mala som rada, keď ma objímal krídlami. Zvláštne, ale cítila som sa vtedy bezpečne, akoby sa vojna konečne skončila.

Obaja sme si k telu pustili príliš blízko našu vlastnú skazu, ale iba jeden z nás to i vedel.

⸸

Titánov uväznil. Panteón vyvraždil. Ani jeho najbližší sa nevyhli búrke, ktorú rozpútal. Boh nebol dobrým vládcom. Tyranský a vrtkavý. A keď ani strach mu nezískal lásku a vieru ľudí, keď obracali svoje prosby k prírode, k tvorom stvoreným z krvi a sĺz titánov, zo závisti privolal na Zem veľkú potopu, ktorá mala vyhubiť všetko čo sa mu neklania. Z hliny potom vytvoril nových ľudí a bol to Luciferov večný plameň, ktorý im vdýchol život. Adam a Lilith, no Lilith sa odmietla podrobiť vôli odrazu Boha v krehkej, smrteľnej podobe a radšej utiekla.

„Sme stvorený z rovnakej hliny,“ povedala. „Čo ho robí lepším ako mňa?“

Boh sa pokúsil zahubiť semienko jej vzdoru a takmer by mu to vyšlo, ak by ju samotný anjel smrti Samael nezachránil.

Síce mi to trvalo, ale konečne sa začínali objavovať praskliny v tom jeho raji.

Anjeli vo vlastných radách Boha, pohoršený jeho skutkami obracali zrak k Peklu a k jeho vládcovi.

A v tom čase som ho už mala omotaného vôkol prstu.

„Nepripomína ti to niečo?“ šepkala som Luciferovi, ako sme z diaľky sledovali Bohov nový výtvor kráčajúci po Adamovom boku šírymi zazelenanými planinami Edenu. „Akoby sa história opakovala. Stvoril Adama ako odraz samého seba. Prvá žena uháňala kade ľahšie, pretože sa odmietala podvoliť jeho krehkému egu. A tak mu z rebra vytvoril Evu, pripútanú k nemu ako otrokyňu. Akoby dúfal, že tým prepíše vlastný príbeh.“

„Neuznávam jeho činy, no je to jeho vôľa a tej sa neprotivím,“ povedal Lucifer.

„Jeho vôľa. Jeho vôľa.“ Prevrátila som očami. „Kde je ich slobodná vôľa? Drží ich v klietke ako zvieratká. Nevedomých. Ďaleko od pravdy. Zakázaných sa jej dotknúť. Tak prostné tvory tí nový ľudia. Väzni vlastnej existencie. Eden, falošný raj.“

„Eden je miesto, o ktorom sme snívali. Miesto pokoja a blahobytu. Bez vojen a malicherných sporov. Miesto, za ktoré sme bojovali,“ namietol Lucifer.

„Ak je to vskutku tak, kde je potom tvoje miesto v Edene? Nebol si to ty, kto mu vybojoval jeho kráľovstvo, zatiaľ čo on sa zbabelo skrýval?“

„Mám v Pekle povinnosti, ktoré nehodlám zanedbávať, aby som sa mohol vyhrievať tu na slniečku. A navyše, po boku mojej kráľovnej mi je lepšie.“

Začervenala som sa. Po rokoch v jeho spoločnosti priznávam, že som už iba sťažka rozoznávala čo je hra a čo skutočné. Hanbila som sa, že som cítila niečo k mužovi čo vyplienil moju domovinu, čo zabil môjho brata. A predsa tam tie pocity boli.

Avšak pre mňa sa vojna nikdy neskončila.

Nie dokiaľ posledný Boh žije.

Bola som tichým hláskom, čo našepkával Luciferovi do ucha. Dotkla som sa jeho duše a nechtami do nej vyškriabala svoju bolesť.

„Opustil ťa. Zabudol na teba. Vymenil ťa za tie tvory z hliny. Ako sa len môžu rovnať tebe stvorenému z večného plameňa?“

„Nemôžu. Ja som Ranná Hviezda. Najjasnejšia hviezda úsvitu.“

Rozprestrel krídla, tri metre doprava a doľava. Vyžarovalo z nich svetlo prvého úsvitu. Končekmi prstov som ho letmo pohladila po snehovo bielych pierkach pretkaných zlatom. Zachvel sa. Presne som vedela, kde sa ho dotknúť, aby som si ho podmanila. Schytil ma za zápästie a pritisol na svoju hruď. Pramienok mojich vlasov si omotal vôkol prstu, hral sa s ním.

„Ani samotný Boh sa ti nemôže rovnať, Lucifer. Predsa len jeho stvorili Titáni, zatiaľ čo ty si si s našimi stvoriteľmi rovný. Ale Boh je plný zášti a závisti, nenávidí všetko čo sa mu neklania. Preto stvoril svoje bábky, Adama a Evu. Potom čo Lilith utiekla zúril. Ako dlho potrvá, kým obráti pohľad k Peklu? Chce moc. Chce všetko.“

„Príliš sa obávaš, moja temná múza. Tu nám nič nehrozí.“

Jeho nezlomná vôľa bola obdivuhodná. Bolo pre mňa príliš jednoduché, až nudné zvábiť chamtivé srdcia ľudí, zlovoľné duše démonov, ale on, on mi odolával až ma to privádzalo do šialenstva. Jeho zásady boli vryté do kameňa a pevne sa ich držal, berúc ohľad na blaho tých, ktorým vládol a zároveň slúžil. Nenechal sa len tak zatiahnuť do konfliktu.

„To je čo si Samyaza myslel tiež a ako dopadol? Uväznení niekde v temnote na večnosť,“ pripomenula som mu. „Boh je prázdny a vrtkavý. Túži po dušiach a kto ich vlastní všetky, môj drahý?“

„Netrúfne si sa nám postaviť,“ povedal Lucifer sebavedomo. „Bezo mňa by bol nikým.“

„A o to ide, Lucifer. On je tvojim tieňom, nie ty jeho. Nenechaj sa zaslepiť, blesky žiaria jasne predtým ako ťa zasiahnu.“

Medzi Peklom a Nebesami to začínalo vrieť. Asmoday odišiel so svojimi légiami démonov do Tartarosu. Tvory, ktoré ľudia dnes už poznajú iba z rozprávok boli lovené, vyhnané do tieňov. To čo malo byť kedysi snom o slobode sa menilo v zlaté klietky a porušené sľuby. Preliate moria krvi, aby zvrhli Titánov pohrávajúcimi sa s dušami ako s panáčikmi na šachovnici, nazývajúc to osudom, a teraz to bola vláda jediného boha netajaceho sa svojou panovačnosťou.

A akoby plamene nehoreli už dosť jasne, Lilith do nich ešte priložila, keď sa rozhodla Bohu pomstiť za roky strávené na úteku, lovená ako zver. A Samael, ako známy had z rajskej záhrady, jej pomohol uvrhnúť Adama a Evu do nemilosti Boha, keď ich zlákal okúsiť zo zakázaného ovocia stromu poznania, ktoré im ukázalo pravdu pochovanú v pieskoch času.

„Ako ste sa opovážili do toho zatiahnuť Lucifera?“ na tváry jej zostali krvavé stopy po nechtoch, ako som Lilith strelila facku, silou, ktorá ju strhla k zemi. „A ešte ste si dovolili prísť žobrať do Pekla o útočisko.“

Samael jej skočil na pomoc, svojimi krídlami ju brániac pred mojim hnevom.

„Hľadali sme tu útočisko i pred tebou,“ povedal. „Kto mohol čakať, že dcéra Nyx sa skrýva Luciferovi rovno pred nosom?“

„Nevďačníci! Mali sme dohodu! Ukryla som vás v temnote pred Eloahom. Pomohla som vám vkradnúť sa do Edenu. Na oplátku ste mali jednu jedinú úlohu – nechať ľudí ochutnať smrť zo stromu života. A netvrďte mi, že ste si tie dva stromy pomýlili!“

„A nie je to jedno? Svoju úlohu to splnilo, tak či onak,“ povedala Lilith.

„Ale za akú cenu? Vtiahnete Peklo do vojny.“

„Si titánka. Nevrav, že ti na Pekle a jeho obyvateľoch záleží. Veď to bol práve Lucifer, kto viedol útok na Kráľovstvo Noci. Vie vôbec, kto skutočne si?“

Zlovestne som sa zasmiala. Schytila som Samaela za zápästie a krídla mu začali ochabovať, kosti sa lámali, pierka vypadávali. Snažil sa mi vytrhnúť, no nechty som mu zaryla do mäsa. Lilith skríkla v hrôze, keď anjel smrti stratil svoje veľkolepé krídla. Iba pozostatky ležiace na zemi mu zostali na pamiatku.

„Poučenie do budúcna,“ povedala som im. „Ak sa kvôli vám Luciferovi niečo stane, v šírom vesmíre ani prázdnote nebude miesta, kde by som si vás nenašla.“

Áno, priznávam, po toľkých rokoch som mala preňho slabosť.

Zmietol moju rodnú zem pod čierne mračná, ale dal mi nový domov, o ktorom som nemohla ani len snívať. Kiež by som mu len mohla povedať, že privítal do vlastnej postele zradcu. Prejavili by sa jeho pravé city v tom ako by sa mu triasla dlaň, zatiaľ čo by mi špička jeho meča mierila na krk? Zaváhal by predtým ako by prelial moju krv?

Možno čoskoro mal dostať šancu.

Boh si povolal Lucifera do svojho nebeského kráľovstva. Sedel na svojom tróne z krištáľu, odetý v rúchu ušitého z lúčov denného svitu. Harfy utíchli ako pán Pekla predstúpil pred zúriaceho Boha.

„Vydaj mi Lilith a Samaela!“ dožadoval sa.

„Bol by som zlým hostiteľom, ak by som tak urobil,“ povedal Lucifer s úsmevom na perách.

„Okradli ma a musia byť potrestaný. Nebráň mi!“

„Skutočne sa to dá nazvať krádežou? Bola to predsa slobodná vôľa ľudí, ktorá ich prinútila zahryznúť do toho jablka. Sami sa rozhodli pred tebou skryť. A bol si to ty, kto ich vyhostil z Edenu do pustiny na Zemi.“

„Ako sa opovažuješ?! Nezabúdajme, že to boli plody stromu, ktorý si ty v Edene zasadil, čo pošpinil ich duše.“

„Teraz chceš hodiť vinu na mňa?“ Lucifer sa neveriacky zasmial. „Ten strom vyrástol zo semienka svetla Sophie, ktoré malo ponúknuť vedomosti každému človeku, ktorý ich hľadá. Dokiaľ si ich aspoň všetkých neutopil. Lilith a Samael sú v Pekle vítaný tak dlho ako len budú chcieť a ty im neublížiš.“

„Tvoja pýcha skutočne nepozná medze. Vládneš Peklu iba z mojej dobrej vôle. Vydaj mi ich!“

„Takže za toto sme bojovali? Zvrhli sme titánov, ktorý nás zneužívali ako otrokov, skazených bohov, ktorý mysleli, že ich nahradia na trónoch, iba preto, aby si sa ty vyhlásil za zvrchovaného vládcu? Ja sa nikomu klaňať nemienim.“

Lucifer sa mu obrátil chrbtom a kráčal preč.

„To oľutuješ!“ zahrmel za ním Boh.

Lucifer sa ani neobhliadol.

A tak sa začala tretia vojna, o ktorej sa píše do dnes. Víťazmi napísaný iný príbeh.

„Nechoď!“ prosila som Lucifera. „Pošli radšej Beliala. Je skúsený generál. Výborný v boji.“

„A ja hádam nie?“

„Tak som to nemyslela, môj najdrahší Lucifer. Mám o teba iba strach. Nechcem ťa stratiť. Si to jediné čo mi zostalo.“

Pobozkal ma, predlžujúc rozlúčenie.

„Vrátim sa ti. Prisahám.“

Lucifer vyrazil s pekelnými armádami na Nebesia, zvrhnúť posledného z tyranov. To čo sa však stalo som neočakávala ani v najhoršej z nočných môr, a to som sa stala po páde ich kráľovnou. Michael, Luciferov brat, zradil a obrátil strany, aby mohol za odmenu stáť po pravici Boha. Ich meče sa skrížili.

„Tá suka, ktorú si si vzal do postele ti poplietla hlavu, Lucifer,“ povedal mu Michael.

„Nech už máme medzi sebou akékoľvek spory, braček, no o Tenebris sa takto vyjadrovať nebudeš,“ zavrčal naňho Lucifer, divoko švihajúc svojim ohnivým mečom.

„Ani netušíš, kto skutočne je. Carina, to je jej pravé meno. Dcéra Erebusa a Nyx, ktorá ti vtedy pred rokmi unikla. Alebo si ju pustil?“

„Klameš!“

Armáda anjelov sa rozdelila, polovica straniac s Michaelom. Podlá zrada, ktorá viedla k Luciferovej porážke. Keď ho zbabelý Boh zasiahol od chrbta, zatiaľ čo jeho brat rozptyľoval pozornosť.

Lucifer dopadol do Pekla. I ranná hviezda došla západu.

Utekala som k miestu dopadu, srdce mi divoko bilo. Našla som ho tam ležať nevedomého, bol celý doráňaní, od krvi. Ach, toľko krvi. Krídla mal spálené, na čiernych pierkach ešte stále pohrávali žeravé iskričky. Oči mi zaplavili slzy. Bola to moja vina. Moja preveliká vina.

„Je mi to ľúto, láska, môj najdrahší Lucifer,“ vzlykala som. „Je mi to tak veľmi ľúto. Toto sa nemalo stať.“

Odrazu pootvoril pery a zhrdla sa mu vydral bolestivý šepot. „Carina,“ vyslovil moje pravé meno.

Žil. On žil. Padol mi ťažký kameň zo srdca. A predsa. Netušila som, že žiaľ a šťastie dokážu tancovať v tak prekrásnej harmónii.

Odniesla som ho späť do jeho paláca, kde sa mohol vyliečiť z rán. No z vlastnej skúsenosti viem, že niektoré budú už navždy krvácať. V horúčkach blúznil o podlej zrade. Ďalší a ďalší vojaci dopadali do Pekla, niektorý prežili, iný vydýchli naposledy.

Lucifer a jeho verný anjeli boli vyhostení do Pekla. Ak mu chcel vládnuť, nech v ňom hnije po večnosť. Sám Michael sa ujal úlohy uzamknúť sedem pekelných brán a predtým ako stihol zapečatiť poslednú, vykĺzla som von, aby som tam nezostala uväznená tiež. Moje poslanie sa ešte neskončilo. Boh musí zaplatiť za to čo urobil môjmu domovu. A zoznam mŕtvol, ktoré pochovám sa rozšíril o každého, kto ublížil jemu.

Neprestanem dokiaľ neprelejem poslednú kvapku krvi. Nemôžem. Už som zašla príliš ďaleko, aby som prestala.

A potom, až sa raz všetko skončí, až nájdem spôsob ako prelomiť pečate, potom možno sa naše cesty opäť raz pretnú, na hrane čepele a či v tanci.

A do doby než sa tak stane, mi zostáva iba príbeh napísaný víťazmi. O hadovi a jablku. O pyšnom anjelovi. Z času na čas sa spýtam démonov, poslaných na Zem strhnúť všetky duše, po ktorých boh tak zúfalo prahne, do Pekla, ako sa mu darí, odpoveď je vždy rovnaká – hnevá sa. Právom.

Každý pozná jeho príbeh. Aspoň tak ako ho napísali. Bol by iný, ak by som sa doň nezaplietla. Z hrdinu som vytvorila obávaného zloducha. A i keď si nik nepamätá moje meno, budú si pamätať jeho.

Diabla, ktorého som stvorila.