Ľudia s úžasom sledovali, ako hviezda vzplanula na nočnej oblohe nad zatemneným mestom a na krátky okamih osvetlila ich tváre obrátené nahor. S krvavým zábleskom a hromovým rachotom dopadla niekde za hradbami, a mnohí sa ju vydali hľadať, no komu sa ju podarilo nájsť, to doposiaľ ostáva neznáme. Ale aj tak sa začali šíriť chýry, že to, čo sa udialo na oblohe, bolo predzvesťou príchodu démona.

---

V kováčskej dielni vládlo ticho, pec vyhasla, nástroje odpočívali a zástera visela na klinci. Dvere sa odrazu rozleteli a na prahu sa zjavil muž, jeho krátky čierny kabátec z ťažkej a naleštenej býčej kože siahal len po pás, odhaľujúc tak pevný opasok a rukoväť meča. Jeho mohutná sánka netrpezlivo zaťatá, krátke tmavé vlasy nedbalo neupravené a v očiach pohľad, ktorý sa nepodraďuje. Každým krokom jeho ťažké topánky klopotali na podlahe.

„Kde si, ty čert starý?“ zahučal.

Odhrnul sa záves a dnu vstúpil chudý, priam šľachovitý chlapík s dlhými vlasmi a elegantnou briadkou. V uhladenej košeli, ktorá visela na jeho útlom tele, pôsobil skôr ako básnik, až kým neodhalil predlaktia, žilnaté a tvrdé ako oceľ, ktorú denne opracovával.

„Irwin, Irwin,“ spustil kováč a premeral si ho. „Vôbec sa nemeníš. Koľko si vysolil za tú kožu?“

„Koľko bolo treba,“ uškrnul sa Irwin.

Obaja si podali ruky v pevnom stisku.

„Tak čo, Ori?“ pýtal sa Irwin. „Čo pre mňa máš?“

„Prišli sme do mesta spolu začať nový život. Ja som otvoril túto dielňu a ty... Ty sa len túlaš. Práca v mestskej stráži ti nevyšla, všakže?“

„Vraj neuznávam autority,“ frflal Irwin.

Kováč Ori ukázal na čepeľ visiacu na jeho opasku. „Mimochodom, stále mi zaň dlhuješ. Vieš, že život je hra nožov medzi slepými a zlaté mince sa sypú z mešca len do rúk odvážnych. A ty odvážny si, Irwin. Dávam ti možnosť si ho odpracovať.“

„Ale ba?“ Irwin sa oprel zadkom o dosku pracovného stola. „Čo by si potreboval?“

Náhle sa lesk z očí kováča vytratil, jeho tvár strnula a z pier mu slová vyšli potichu: „Prijal som zákazku od Červených, ktorú nedokážem splniť.“

Mrazivá ruka prešla Irwinovi po chrbte. „Červené tiene?“ vyhŕkol prekvapene nad názvom hrdlorezov, o ktorých sa otvorene nerozpráva a neveriacky vrtel hlavou. „Chceš prísť o život? Prečo si to zobral?“

„Platia dobre,“ obhajoval sa Ori, zatiaľ čo jeho previnilý pohľad spočíval na podlahe. „Ale nechal som sa uniesť. Požičal som si na túto dielňu a meškám so splátkami.“ Potom k nemu kováč vzhliadol s prosebnou zúfalosťou v očiach. „Pamätáš sa na naše krčmové bitky? Vždy si ma zachránil pred výpraskom. Urob to pre mňa znovu. Kráľovsky ťa odmením a odpustím ti aj ten meč.“

„Koľko?“

„Sto zlatých.“

Irwin vypleštil oči. „Je pravda, že moje zlatky sa rozutekali, ale chcem vedieť, čo odo mňa vlastne chceš.“

„Pozri,“ Ori zahrnul širokým gestom rúk celú dielňu. „Mám takmer všetko na dokončenie zákazky. Chýba mi len jedna surovina, bez ktorej sa nepohnem.“

„A tou je?“

„Hviezdny prach,“ ozrejmil. „Myslel som si, že padlú hviezdu získam vďaka kontaktom, no mýlil som sa. Má ju niekto v tomto meste, ale ja sa musím venovať železu, nemám čas hľadať padlé hviezdy, ale ty ho máš, Irwin.“ Potom vytiahol z pracovného šuplíka tučný mešec a podal mu ho. „Dvadsať teraz, zvyšok potom.“

Irwin povážil mešec v dlani a ten sa mu zdal byť až hriešne ťažký, pričom cinkanie mincí znelo ako presvedčivý argument. „Ach, do pekla s tebou,“ mrmlal a odložil mešec pod hrubý kabátec. „Toto mesto ťa zmenilo.“

„Zmení každého,“ riekol Ori. „Ty pre mňa nájdeš padlú hviezdu a donesieš mi ju, aby som z nej vykresal hviezdny prach. Poznáš Brloh?“

„Hostinec v mokrej štvrti,“ prikývol Irwin.

„Stretneš sa tam s jedným mužom z úradu na štúdium nebeských telies. Nasypal som do jeho vrecka veľa zlatiek, kým som ho donútil spolupracovať.”

„Ako ho spoznám?“

„Plešatý chlap v modrej halene.“

„Kedy?“

„Je to naliehavé, takže už dnes po zotmení.“

„Pri všetkých diabloch!“ rozhodil pobúrene rukami. „Dávaš si na čas!“

„Opatrne s tými rohatými,“ napomenul ho Ori, „lebo ti osud nejakého priveje. Vieš predsa, čo sa hovorí o tej hviezde.“

„Povery,“ Irwin nedbalo mávol rukou. „Ako ju nájdem? A koľko mám vôbec času?“

„Času? Nuž, za deň či dva tu mám nebezpečnú návštevu, ktorá sa bude veľa pýtať. Ako? To ti povie moja spojka v hostinci. Neoľutuješ to. Ver mi.“

„Veľa ľudí si myslelo, že môže robiť obchody s Červenými tieňmi a potom to trpko ľutovali.“

„Zvládneš to, nie, my to zvládneme,“ riekol Ori a priateľsky ho udrel do ramena pevného ako mramor. „Ty nájdeš hviezdu a ja zatiaľ pripravím všetko potrebné.“

Irwin nemal čo dodať. Povzdychol si, zvrtol sa a bez slova zamieril ku dverám.

---

Chorobný svit mesiaca zalieval Mokrú štvrť, liaheň zločinu zapáchajúcu močom a odpadkami, ukrývajúcu vo svojej temnej spleti chátrajúcich ulíc vrahov, zlodejov a iných lotrov. Len sporadicky ju osvetľovali pochodne pochmúrne sa lesknúce v očiach zúfalých žobrákov. Svrabové potkany prehrabávajúce sa v puchnúcich kopách sa zrazu rozptýlili, keď sa tienistou uličkou ozývali rázne kroky muža v čiernej koži. A Irwin cítil, ako mu samotné tiene dýchajú na krk.

Pred hostincom Brloh, stojacim v srdci tejto štvrte na malom šerom námestí, sa vo svetle fakieľ horiacich na stene mlátili dvaja muži a zápasili ako besné psy. Odrazu sa rozleteli dvere, z nich zaburácala hýrivá zábava, a von vybehli ďalší dvaja lotri. V ich rukách sa zablysli chladné čepele dýk a oni v presile a bez milosti rozpárali osamelého chudáka. Ten sa sklátil na špinavú zem do prachu, zatiaľ čo jeho rany ronili krvavé slzy; umrel bez toho, aby vôbec videl tváre svojich vrahov. Muži potom odtiahli jeho nevládne telo do uličky za hostincom, zanechávajúc za sebou len kvapky krvi na krivých dlažobných kockách, akoby to bolo len vrece odpadkov a nie človek.

Irwin sa s tými mužmi minul keď vchádzal do hostinca.

„Čo zazeráš?“ zavrčal jeden z nich. „Chceš aj ty?“

On len pred seba zdvihol ruky na náznak toho, že s nimi nechce mať nič spoločné.

„Veď preto,“ odfrkol muž.

Len čo Irwin prešiel cez prah dverí, ovalil ho horký pach piva a v nozdrách ho škriabal štipľavý dym. Výbuchy smiechu hrmeli z každého rohu, útržky oplzlých piesní prehlušovali hlasné rozpravy a štrnganie pohárov znelo celým hostincom. Schádzali sa tu ľudia, ktorých mená utiekli zo zoznamu spravodlivosti: hrdlorezi brúsiaci dýky, pašeráci prehadzujúci mešce drahokamov a úplatní majstri čierneho obchodu šepkajúci tiché dohody. V tomto hostinci však všetci dodržiavali gavaliersku dohodu, lebo Brloh nebolo miesto sporov, tie sa vybavovali vonku, o čom sa muž v čiernej koži presvedčil sám. Toto bolo miesto chvastania a nemravnej zábavy.

Irwin prechádzajúci hostincom zahliadol osamelého plešatého chlapa v modrej halene. Vysedával strnulo pri malom stolíku a pod chudobným svetlom sviece sŕkal víno z čaše, zatiaľ čo jeho napäté oči striehli navôkol.

Irwin odtiahol stoličku a sebavedome prisadol k nemu. „Zdravím, ja som...“

„Pst,“ prerušil ho chlap. „Žiadne mená. Posiela ťa kováč?“

„Áno.“

„Dobre,“ odvetil plachý muž a poobzeral sa po hostinci. Potom vyložil na stôl zvláštny aparát podobný kompasu, ale strelka bola z modrého kryštálu a pod ňou sa točili zlaté ozubené kolieska.

„Zober si to,“ naliehal chlapík. „Nejaké otázky? Ak nie, tak odchádzam.“

„Mám otázky,“ zastavil ho Irwin. „Nikam nechoď.“

„Ale rýchlo.“

„Čo je toto?“ spýtal sa a ukázal na tú vec na stole.

„To je hviezdohľad. Dovedie ťa na správne miesto.“

„Ako sa to používa?“

„Ak je hviezda blízko, tento kryštál v strede sa rozžiari a ukáže ti správny smer. Ozubené kolieska zmenia konfiguráciu. Funguje ako kompas, akurát ťa nevedie na sever, ale k padlej hviezde.“

„Kde mám začať?“

„Podľa výpočtov a konštelácií by si mal začať v Chrámovej štvrti. Nakonfiguroval som ho tak, aby ťa doviedol k hviezde, ktorá nedávno padla za mestom.“

„Kde ju nájdem?“

„Vyzerám ako veštec?“ vyprskol muž a poklepal prstom po aparáte. „Na to máš hviezdohľad. Počúval si ma vôbec?“

„Len pokojne, chlape.“

„Odchádzam. Ja som svoju časť splnil,“ hrkol do seba zvyšok vína. „Dovidenia.“ Vstal a rýchlo sa poberal ku dverám.

Irwin opatrne odložil hviezdohľad do koženej brašne. Jeho pohľad sa na krátku chvíľu stretol s očami cudzieho slizkého muža zazerajúceho z tmavého zadymeného rohu. Preto sa rozhodol z toho zatrateného miesta vytratiť skôr, než mu niekto skomplikuje život.

---

S úžasom Irwin hľadel na chrámové veže trblietajúce sa v oceľovom mesačnom svite. Ich vysoké zlaté a strieborné kupoly sa kúpali vo fascinujúcom lesku. Na mramorových otvorených priestranstvách medzi majestátnymi chrámami sa prechádzali muži viery odetí v rúchach. Niektorí niesli svietniky osvetľujúce ich zamyslené tváre. Diskutovali tam o existencii a zbožných cestách. Z útržkov ich rozhovorov Irwin pochopil len jedno – museli byť uderení po hlave.

Muž v krátkej čiernej koži výrazne kontrastoval s náboženskými odevmi, no nezáležalo mu na tom, pretože mal pred sebou dôležitejšiu úlohu. Keď dosiahol stred námestia, vytiahol hviezdohľad. Vyrušovaný tichými rozhovormi kňazov sa márne snažil nájsť správny smer.

„Pri pekelnom ohni,“ zaklial sám pre seba, možno až príliš hlasno. Niekoľko mužov sa na neho s hrôzou a opovrhnutím otočilo. Od hnevu zatriasol tým aparátom a už ho aj chcel zahodiť, no v tom sa modrá kryštálová strelka rozžiarila ukazujúc mu smer. Ozubené kolieska vnútri sa pohli a mechanizmus zacvakol.

Opatrne držiac aparát vykročil vpred. Nestaral sa o veriacich, ktorí mu uskakovali z cesty, ani o plazivú tmu uličiek, do ktorej ho viedli nohy, pretože sa sústredil len na modrú žiarivú ihlu, ktorá každých pár krokov chaoticky menila smer.

A odrazu sa pôvab aj lesk vytratili, pretože dosiahol menšie námestie ponorené do tmy niekoľko ulíc za hlavnou štvrťou. Cítil, ako mu tuhnú svaly, ako sa mu krv mení na ľad. Strelka smerovala priamo na zlovestnú čiernu mramorovú stavbu, ktorá sa temne týčila k hviezdam a mesiacu. Kamenné chrliče držali stráž na vysokých stĺpoch. Iba červené rozetové okno nad archivoltovým portálom žiarilo ako démonické oko.

Irwin stál pred Chrámom pekelného pokarhania, domovom tajnej sekty uctievačov diabla, aspoň tak to hovorili obyčajní ľudia. Po tomto pochmúrnom tmavom námestí sa nikto nepotuloval, nestála tam žiadna stráž, žiadni zlodeji sa neskrývali v tieňoch, pretože všetci sa báli záhuby, ktorá podľa zvestí postihla tých, ktorí sa zatúlali príliš blízko.

Hoci Irwin neveril na divadelné drámy božstiev a pekiel, aj tak sa otriasol pri pohľade na tú monštruozitu pred ním. Odložil hviezdohľad do kapsy za opaskom a vykročil.

---

Karmínový plameň jasne plápolal na oltári, mihotajúci sa dravo ako jazyk démona. Pod vysokým klenutým stropom, podopretým obsidiánovými stĺpmi, sa polonahí muži a ženy klaňali tomuto ohňu, ich spotená pokožka sa leskla a ich chorály sa dramaticky ozývali sálou.

„Akým silám vďačíme takejto návšteve,“ povedal hlas. Irwin sa prudko otočil. Muž stojaci vedľa neho skrýval tvár pod hlbokou kapucňou rúcha.

„To je moja vec,“ odvetil.

”Bolo predpovedané,“ pokračoval zahalený, „že muž v koži mŕtveho zvieraťa, čiernej ako hlbiny, príde hľadať oslobodenie v pekelnom pokarhaní.”

”Nič také nehľadám,” zavrčal Irwin netrpezlivo, zatiaľ čo sa jeho oči divoko rozhliadali pri pokuse nájsť niečo, čo by mohlo pripomínať hviezdu.

”Kľud, dieťa,” povedal muž. „Neuctievame diablov, používame iba pekelné karhanie na zmývanie hriechov.“

Potom sa medzi tmavými stĺpmi ozvalo vŕzganie dverí a Irwin otočil hlavu. Vtedy uvidel dvojicu bohato oblečených mužov. Podľa jeho bystrého zmyslu to boli pašeráci.

„A tí dvaja?“ spýtal sa. „Aj oni sa snažia zmyť svoje hriechy?“

Ale muž neochvejne trval na svojom. „Možno. Plamene pekla poskytujú odpustenie všetkým.“

Irwin ho ignoroval a vytiahol hviezdohľad; modrá strelka žiarila a krútila sa freneticky dookola. Ihneď aparát skryl pod čierny kabátec.

„Čo to je?“ vyzvedal zahalený čudák.

„Nič,“ odvrkol Irwin. Nad ním bola len vysoká kupola, ale keď sa pozrel na tmavú mramorovú podlahu pod svojimi nohami, dovtípil sa, že možno niekde dole by mohla byť ukrytá hviezda. „Kam vedú tamtie dvere?“

„Tie sú len pre veriacich,“ odpovedal ten druhý a oplzlo sa priblížil. „Si veriaci?“

Irwin ho odsotil hnaný vzbúrenými pudmi. Kňaz sa zatackal vzad sotva sa držiac na nohách a kapucňa mu spadla z hlavy.

„Ty,“ zavrčal Irwin. Bol to ten muž, ktorý na neho zazeral z tmavého kúta hostinca Brloh. „Patríš k Červeným tieňom?“

Muž nesúhlasne zavrtel hlavou. „Nie, ale ty máš stále možnosť spasenia. Dovoľ ohňom, nech sa ťa dotknú.“

Divoké pudy ovládli Irwina, vlievajúc do jeho žíl hnev; a on učinil bezmyšlienkovite, tak ako to robil celý život. Jeho päsť vyletela vpred s prudkosťou baranidla. Sánka muža hlučne praskla a ten sa malátne zrútil k zemi.

Teraz na seba Irwin pritiahol pohľady polonahých uctievačov, ich vzývanie stíchlo. Jeho to však nezaujímalo. Zohol sa k mužovi roztiahnutému na dlažbe a všimol si okolo jeho krku šnúru. Zdrapil ju a prudko odtrhol. Visel na nej hrubý kľúč.

Tí zvláštni ľudia so sklenými očami sa k nemu približovali, oheň planúci za nimi vrhal ich tiene na stĺpy aj podlahu.

Rozbehol sa ku dverám v strede bočnej steny, reflexívne strčil kľúč do zámku a náhlivo otvoril. Z prahu sa obzrel a uvidel, ako k nemu bežia lesknúce sa telá, ich bosé nohy nevydávali na hladkej podlahe takmer žiaden zvuk.

Rýchlo zabuchol a zamkol. Len údery pästí a démonické syčanie sa ozývalo z druhej strany.

Irwin stál v krátkej chodbe osvetlenej jedinou sviečkou, na ktorej konci ho čakalo točité schodisko rútiace sa dole. Nemal inú možnosť, ako pokračovať. Pohol sa vpred a schádzal dole do temných útrob.

---

V objatí úplnej tmy kráčal ďalej, opatrne sa pridŕžajúc chladných stien, ktoré ho viedli ako slepého. Sprevádzala ho len ozvena vlastných krokov. Teraz aj jeho statočné srdce búšilo pod rebrami divoko ako vlk uväznený v klietke.

Odrazu vzbĺkli fakle zasadené v stene, samé od seba a jedna po druhej. Trasľavé svetlo plameňov odhalilo úzky spustnutý tunel a biele chuchvalce pavučín visiace z klenutého stropu. Irwin pochopil, že toto nebolo obyčajné podzemie, ale osirelé priestory starobylého chrámu.

Ozvali sa kroky prichádzajúce z druhej chodby. Irwin spozornel a jeho ruka pomaly klesala k rukoväti za opaskom.

Spoza rohu najskôr vykročil tieň, až potom sa zjavila dievka čertovského zjavu, útla ako prútik, odetá v otrhanom sedliackom oblečení. Mala ostro rezanú sánku, krátke vlasy strapaté a uši neprirodzene špicaté. Jej pokožka dýchala farbou hrdzavej dýky, jej oči tmavé ako priepasť.

„Ha?“ prekvapila sa a vycerila líščie tesáky, ostré ako čepeľ, ktoré spolu so žiarou pochodne vniesli do jej zamračenej tváre diabolský vzhľad. Pozrela na jeho meč za opaskom a potom si ho premerala od hlavy po topánky. „Ty nie si jeden z nich. Kto si?“

„Som Irwin,“ odpovedal obozretne si držiac odstup. Nespúšťal z nej zrak.

„Čo zazeráš?“ vyštekla nevrlo. „Nikdy si nevidel kambionu?“

„Koho?“

„Som Beliala, polovičná čertica,“ povedala a aby dodala váhu svojim slovám, v jej otvorenej dlani sa zjavil malý plamienok. Potom ju zovrela v päsť a oheň zadusila. ”To ja som zapálila tamtie pochodne. A ty? Čo tu hľadáš?”

„Padlú hviezdu,“ riekol.

„Bola som medzi tými, ktorí ju hľadali,“ vysvetlila. „Ale uniesol ma černokňažník, šialenec, ktorý chcel moje pekelné sily!“

„Našla si ju? Tú hviezdu?“

„Čo? Nie!“ zvolala. „Ale on ju našiel, viem to. Počula som ho to hovoriť.“

„Musím ju nájsť,“ trval na svojom Irwin.

„A ja musím odtiaľto utiecť a vrátiť sa k svojmu kočovnému kmeňu.“

„Pokiaľ viem, niet cesty von, pretože tam hore čaká šialený kult.“

„Toto je viac než kult,“ hovorila Beliala. „Svojich uctievačov používajú na zvrátené seansy, predávajú ich nahé telá a obchodujú s čiernym tovarom. Všetko pre potešenie šialenca.“ Naklonila sa bližšie a stíšila hlas. „Vraj chce privolať démona.“

Irwin sa nenápadne uškrnul pri pomyslení na čarodejníka, ktorý sa snaží privolať takzvaného démona.

„Nesmej sa. Radšej poď so mnou. Spolu máme šancu uniknúť z tohto miesta. Ja sa tu skrývam už neviem ako dlho. Unikla som z cely, skrývam sa v tieňoch a hľadám cestu von. Teraz sú chodby konečne prázdne, lebo tam hlbšie chystajú niečo zvrátené.“

„Potrebujem tú hviezdu,“ odpovedal. „Vieš, kde ju držia?“

„Predpokladám, že v sieni oltára, kde sa má začať invokácia.“

Ich rozhovor prerušili náhlivé kroky. Vo svetle mihotavých faklí sa objavili traja muži, jeden z nich v dlhom rúchu; ten, ktorého Irwin predtým zrazil k zemi, jeho tvár opuchla.

„Stáť, neveriaci!“ zvolal. Zvyšní dvaja s nenávistnými pohľadmi siahli k opaskom na naostrené dýky.

„Chyťte ich a položte ich srdcia na oltár!“

Vzduchom zasvišťala čepeľ. Irwin zacítil v hrudnom svale chladný hrot kovu. Zaťal zuby a do tela sa rozliala ostrá bolesť. Len hrubý kabátec ho zachránil pred smrťou. Zúrivosť mu zúžila zrak do úzkeho tunela, na konci ktorého sa črtala postava útočníka.

A všetko sa zmenilo na rozmazanú šmuhu, keď Irwin vyrval dýku z vlastnej hrude vrhajúc sa vpred. Krv z rozťatej tepny prudko ošpliechala steny. Lotor sa zapotácal, držiac si krvácajúce hrdlo, a potom sa zrútil.

S beštialitou sa Irwin teraz vrhol na kňaza v rúchu. Bezcitne ho bodal znova a znova, sprevádzaný vlhkým čvachtaním ľudského tela, aké znie keď mäsiar porcuje mäso. Zakrvavený a s vyplašeným pohľadom sa kňaz oprel chrbtom o stenu a nevládne sa zosúval dolu, posledný výdych mu unikol z pier.

”Poď!” zaznel hlas, ktorý zadychčaného Irwina vytrhol zo zahmleného amoku. Beliala naňho volala, v ruke držiac fakľu, ktorej plameň besnel a mocne žiaril, akoby z rozmaru jej infernálnych síl.

V zhone opustili miesto masakru. Ponorili sa do tmy, chránení iba planúcim svetlom s rubínovým nádychom vrhajúcim ich svižné tiene na steny.

„Teraz nás budú mučiť,“ zamrmlala.

Nechytia nás,“ odpovedal Irwin. Krv vytekala z jeho rany na hrudi. „Kde je tá sieň s oltárom?“

„Neviem presne. Neskrývam sa tu dlho.“

Irwin prikývol a náhle sa zastavil. „Počuješ to?“

„Áno.“

A tam začuli ozvenu, jemne rezonujúcu, akoby niekde hlboko v temnote zaznievali hrdelné piesne. Irwin vytiahol svoj hviezdohľad. Jeho ihla žiarila modro a chvela sa ako chvost štrkáča. „Pôjdeme tadiaľto.“

„Čo je to?“ spýtala sa žena so zvedavým pohľadom.

„Zariadenie,“ odpovedal a znova ho skryl.

„Je tu viac pokladov,“ povedala, oči sa jej rozšírili. „Spolupracujú s pašerákmi a ukrývajú drahokamy niekde v chráme. Dovoľ mi vziať tie drahokamy a hviezdu si necháš ty.“

„Dohodnuté. Poďme.“

A tá ozvena ich viedla ďalej, s každým krokom jasnejšia a lákajúca ich do nebezpečného neznáma.

Pred nimi sa otvárali chodby z pochmúrneho čierneho mramoru, zlovestne sa lesknúce vo svetle pochodní horiacich na stĺporadí. A vzduch hustol, zapáchal hnilobou a sladkým potom, dym sa ako prchavý závoj vznášal neurčito v priestore.

„Nebude to ďaleko,“ povedala Beliala. „Raz som sa skrývala za tamtými stĺpmi. Kňazi a pašeráci tadiaľto prechádzali, prinášali v mešcoch ligotavé drahokamy. Počuješ ten hrozný spev? To musí byť rituál. Hviezda je tam. A moje drahokamy.“

„Je tu zvláštne prázdno,“ poznamenal Irwin.

„Všetci sú v hale a vzývajú démona. Poď, poď, musíme sa ponáhľať.“

Uhľovo čierna dusivá chodba sa okolo nich uzatvárala, keď sa potichu ako kanálové myši, zakrádali k mohutnému klenutému portálu, prechodu do neznámej haly, z ktorej sa jasne a hlasno šírili zvuky: šepot, rev a žalostné výkriky.

„Tu,“ zašepkala Beliala a pritisla sa k stene. Irwin zvedavo nakukol dnu cez vstupný portál, a srdce mu takmer prestalo biť.

Schodisko sa zvažovalo do čiernej siene, kde sa na oltároch zvíjali nahé ženské telá v reťaziach, ich pokožka slonovinovo biela, žiariaca v karmínovom svetle lustra, ich telá zahalené do dymu z kadidiel; zúfalý nárek unikal z ich pier. Množstvo kňazov v dlhých rúchach mávalo obradnými sviecami a recitovalo neznáme slová. Jeden však vynikal. Muž v majestátnom rúchu, sivom ako mesiac, pretkanom zlatými niťami. Zvieral rituálnu dýku vysoko nad hlavou, akoby sa ju chystal zaklať do srdca spútanej ženy.

„Ach, aké zvrátené“ šepotala Beliala. „Aj ja som mala ležať tam, na oltári, nahá, obetovaná pánovi démonov.“ Potom sa jej bystrý zrak zameral na podstavce priamo pod schodmi, kde ležalo niekoľko mešcov a na jednom z nich sa trblietal zvláštny červený kameň. „Tam,“ šepkala. „Dary pre invokáciu. Drahokamy a tvoja hviezda.“

„Ako sa k nim dostaneme?“ spýtal sa Irwin.

„Dokážem uhasiť plamene,“ povedala. „Ešte vo mne zostalo trochu sily. Práve dosť na to, aby som to zvládla. V tme a chaose to uchmatneme. Na, vezmi si túto fakľu. Pripravený?“

Ako na príkaz všetko svetlo zhaslo, komoru pohltila úplná tma. Rituálne spevy ustali a na krátky okamih sa rozhostilo ticho, až ho rozťal náhly agóniou naplnený ženský výkrik; reťaze prestali rinčať. Potom sa ozvala postupnosť rýchlych krokov, nasledovali výkriky kňazov, a napokon prepuklo úplné šialenstvo, keď komorou otriasol strašný rev samotného pekla. Telá padali jedno cez druhé, mäso sa trhalo z kostí, a vzduch naplnil hrôzostrašný vresk.

Keď sa napokon rozhorela jedna pochodeň, žiariaca slabým svetlom v ruke muža v čiernom, odhalila v zmätku utekajúcich zakrvavených kňazov a znetvorené telá, ich údy kruto roztrhané, kosti rozmliaždené. A kdesi v tmavom kúte sa zjavili oči, žiariace diabolsky ako žeravé uhlíky.

Irwin rýchlo zložil červený kameň z podstavca; a keď zbadal, že mešce s drahokamami už zmizli spolu s kambionou, bez jediného pohľadu späť sa hnal hore schodmi ako panter.

---

Staré tunely sa chveli pod hromovým revom prichádzajúcim z temných hlbín. Bežal a bežal, nevedno kam, s fakľou v ruke; nohy ho pálili, akoby mu v žilách a svaloch prúdilo roztavené železo. Steny sa triasli, kamene s praskaním padali zo stropov. Na konci rozpadajúceho sa koridoru zbadal úzky prielez. Odhodil fakľu a začal sa cez neho šplhať.

Derúc sa kamenným črevami napokon zazrel slabé svetlo. Keď sa sály za ním a pod ním zrútili s ohlušujúcim rachotom, a z úzkeho otvoru sa vyrútil oblak prachu, Irwin sa ledva preplazil na druhú stranu. Ťažko dýchal, divoko sa obzeral a prach mu pokrýval čierny kabátec aj tvár. Ocitol sa v opustenom prázdnom dome. Rýchlo otvoril dvere a ostré ranné svetlo mu udrelo do unavených očí. Dosiahol relatívne bezpečie mestských ulíc, ktoré sa práve prebúdzali k životu. Niekoľko ľudí sa ohromene obzeralo a hľadelo na dlažobné kamene, akoby sa samotná zem chvela pod ich nohami.

Irwin si oprášil špinu a s úškrnom na tvári vykročil ďalej.

---

Dvere sa otvorili, pomaly a so škripotom. Horúca pec sálala teplom, dym stúpal zo žeravého uhlia a nástroje čakali pripravené uzavrieť zväzok kovu a iskier.

Ori sa otočil. Videl muža v otrhanej čiernej koži. Jeho krok vetchý, telo zbité únavou a pri pohľade do zdrvených očí mu videl do duše, zmorenej, no stále plnej ohňa.

„Vedel som, že to dokážeš,“ odložil kladivo na nákovu a ruky utrel do zástery.

Irwin treskol kus hrudy na stôl. „Naposledy.“

„To si hovoril po každej bitke, priateľ môj.“

„Ty si narobil problémy,“ povedal Irwin. „Ja som dostal trest. Presne ako kedysi.“

Ori vzal do ruky padlú hviezdu. „Úžasné. Vykrešem z nej hviezdny prach. Ty mi zatiaľ povieš všetko, čo sa stalo.“

Irwin odtiahol stolec a sadol si. „Prekliata hviezda,“ zavrčal sám pre seba. „A čo som zažil? Kde začať...“

---

Tam, kde sa život čepele začína v horúcich peciach pri úderoch kladiva, tam sa končí tento príbeh ako dobre vykutý meč. Každé ostrie reže inak a možno z dielne vzíde nová oceľ, tvrdá a zároveň pružná, ktorá sa zatne do vlákna osudu vedená rukou muža v čiernej koži.