Nemyslím si, že už som svoj podiel beletrie v rámci našich žánrov odčítal, faktom ale je, že príbehy ma v poslednom čase tak trocha nudia. A možno nie v poslednom čase a možno nie trocha, ale (možno do tretice) ide iba o únavu materiálu. Akože som sa konečne nasýtil príbehov a do ďalších sa púšťam len s nevôľou, lebo vždy mám na čítanie čosi iné, zaujímavejšie, inšpiratívnejšie, zábavnejšie, čo síce má tiež v sebe príbeh, akurát to nie je explicitne zjavné.

Inak povedané, podstatne viac ma baví čítať si o príbehoch, ako čítať príbehy samotné. A urodilo sa aj na tomto poli v aktuálnom roku hojne. Harry Potter a věda, Teorie velkého třesku a věda, Postřehy z poslední řady, Encyklopedie akčního filmu, Kniha divů, Krev, slzy a sperma, Krev, pot a pixely, a nie, nejde o sériu, prvá knižka je o brakovom filme, druhá o videohrách, Proč číst fantasy, Tisk a populární kultura, Komplexní televize, a dalo by sa ešte pokračovať, ale ako vzorka by nám to už aj mohlo stačiť.
Vzorka čoho?
Vzorka knižiek, ktoré vyšli v tomto roku a ktorých čítanie ma bavilo viac ako čítanie príbehov. Knižky viac či menej koketujúce s teóriou, v ktorých sa tak či onak tematizujú veci, ktoré nás bavia.
A hoci rozumiem, že nie každého teória baví, aj keď to nechápem – a áno, rozumieť a chápať nie sú synonymá, ale dve slová s odlišným významom, vlastne ma mrzí, že sa o knižkách tohto typu nepíše a nehovorí v našom prostredí viac.
Lebo je to škoda.

Príkladmi pars pro toto nech sú Gaiman (Postřehy z poslední řady) a VanderMeer (Kniha divů). Naši autori, populárni, renomovaní, rešpektovaní, tomu prvému tu vyjde knižka esejí, komentárov, doslovov, čŕt, glos a tak ďalej, jednoducho kratších publicistických textov a nič, tomu druhému dokonca návod, ako písať žánrovú beletriu a zase nič.
Zvláštne.
Postřehy z poslední řady i Kniha divů: Ilustrovaný průvodce světem tvůrčího psaní sú pri tom knižky, ktoré, aspoň sa mi zdá, dokáže adekvátne oceniť práve našinec, človek, čo má načítané, napozerané, nahrané, takže rozumie kontextom, je v obraze a tak vie s autormi aspoň v duchu diskutovať, polemizovať, škriepiť sa s nimi, doťahovať sa, ale i oceniť poznanie v tých knihách obsiahnuté. Zaujímavé myšlienky, fakty, o ktorých sme dosiaľ nevedeli, interpretácie, výklady. Vospolok veci, čo sú na tom, čo nás baví, najinšpiratívnejšie.
Podnety k vlastnému mysleniu, k premýšľaniu vecí, k premýšľaniu o veciach inak. Lebo toto je na fantastike to najfascinujúcejšie.
A potom sa ozve ten skeptik, čo vo mne prežíva a ponúka myšlienku, s ktorou sa neodvážim súhlasiť.
Čo ak tie knihy nezarezonovali preto, že premýšľanie už nás nebaví? Príbehy áno, idey v nich obsiahnuté nie? Neviem, nechcem to ďalej domýšľať, v každom prípade však platí, že príbehy majú zmysel iba vtedy, ak sa o nich premýšľa a ak nevieme, ako na to, máme tu dosť knižiek, ktoré nás to naučia.