A môžeme hovoriť o čomsi celkom inom. Nemôžeme, lebo to vlastne nie je pravda. A pravdu sem tiež neťahajme, kým bližšie nedefinujeme jej konkrétny filozofický koncept, respektíve jej kritériá. Koherenčná? Korešpondenčná, performatívna, pragmatická, sémantická? Nemachrujem, o tom niekedy inokedy, len sa nerád nechávam chytať za slovíčka, aj keď radšej za slovíčka, ako za čokoľvek iné, ale posuňme sa tam, kde konečne budeme mať pevnejšiu pôdu pod nohami. Aj tak sa tu chytám sám a kvôli samohane Boh zabíja mačiatka.
Takže znova, prečo fantastika? Lebo vo vzťahu k realite sa mi často javí pravdepodobnejšou, uveriteľnejšou, skutočnejšou, jasnejšou, pravdivejšou a tak ďalej. Pocit úžasu nad tým, ako si to nádherne sadne, ako to ladí a pasuje, ako to dáva zmysel, na rozdiel od vonkajšej ontologickej reality, ktorá zmysel nedáva. Nie nevyhnutne a vždy už vôbec nie.

Boli sme na Mesiaci, nie ja konkrétne, ale môj druh a vlastne je ľahšie tomu neveriť, ako to prijať. Toľko ku konšpiračným teóriám, vďaka Bohu za ne, sotva by bez nich vzniklo hneď niekoľko úžasných filmov.
V Kozorožcovi 1, klasike Petra Hyamsa z roku 1977, sa síce fixľuje let na Mars, ale inšpirácia je jasná a vznikol výborný triler, ktorý funguje dodnes.
Moonwalkers, francúzsky kus režiséra Antoine Bardou-Jacketa z roku 2015 je vynikajúcou komédiou o americkom agentovi CIA, ktorý príde do Londýna za Stanley Kubrickom, aby ho najal na zfixľovanie pristátia na Mesiaci, ak by to náhodou nevyšlo, a neuveriteľne v tom hviezdi Ron Perlman. A Rupert Grint znova dokazuje, kto bol jediným naozaj dobrým hercom medzi Hermionou, Harrym a Ronom.
No a do tretice tu máme skutočnú chuťovečku, Operation Avalanche, found footage, mockumentary, či ako sa to volá, nízkorozpočtový americký fiktívny dokument o sprisahaní, ktoré poznáme ako misiu Apolla 11, teda film v ktorom sa už rovno dokazuje, že celé pristátie na Mesiaci je podvrh inscenovaný CIA. Veľká vec a body pre režiséra a scenáristu Matta Johnsona, ktorý ani raz nenaznačí, že to nemyslí smrteľne vážne.
Až sa zdá, že filmov o tom, že pristátie na Mesiaci nebolo skutočné, je viac, ako tých druhých, slepo nasledujúcich oficiálnu verziu. Armstrong tam naozaj bol. Na Mesiaci, žiadne pochybnosti, som úplne a celkom presvedčený. Preto ma Prvý človek, aktuálna snímka režiséra mierne preceňovaného La La Landu Damiena Chazellea, tak veľmi nadchla. V svojom jadre je totiž viac fantastická, ako to najbizarnejšie sci fi a okrem iného ukazuje aj, prečo sa tam znova tak skoro nedostaneme. Už sme tam boli a niet ďalšieho skutočne dobrého dôvodu sa tam vracať. Prísne nežánrový film, respektíve, ak už sa bavíme o žánri, tak film historický a životopisný, film o Neilovi Armstrongovi. Silný, poctivý. Film, čo v ňom fantastika ťahá za ten najkratší koniec povrazu len preto, že realita, skutočnosť, môže byť jednoducho fantastickejšia už len preto, že čosi, čo je naozaj je podstatne znepokojujúcejšie, ako akékoľvek akože.

Bavia ma tieto filmy, mimoriadne, Apollo 13, Gagarin: Pervyj v kosmose, Apollo 18, aj keď to vlastne patrí tam vyššie, k tým konšpiračným kusom a tu sa vlastne musím na chvíľu zamyslieť, aby som našiel ďalšie. Filmy ako povedzme Skryté čísla (2016, r. Theodore Melfi), ktoré programovo tematizujú výskum vesmíru, hoci len okrajovo. Nie je ich totiž tak veľa, ako by ich mohlo a malo byť. A tak sa musím uspokojiť s Gravitáciou, čo je geniálny film, ale nie kvôli ukazovaniu 3D vesmíru v IMAXE, ale kvôli príbehu, čo sa nám snaží ukázať, akoby sa mohlo ísť ďalej, aj keď už nič nemá zmysel.
Veľký ľudský príbeh. Náš príbeh a máme pointu, kvôli ktorej sa dajú vziať na milosť aj tý Vesmírni kovboji.
Nie, to bol žart, predstierajme naďalej, že Vesmírni kovboji sa nestali. Ale Prvého človeka si určite dajte, tak dobrú fantastiku celkom bez sci fi sme tu azda ešte nemali.