Dorián sa díval na svoju mŕtvolu. Sedela v lese pokrytá nezábudkami. Usmial sa. Bolo to iné, než čakal. Necítil chlad ani prázdnotu. Len vôľu k večnosti. Modrá rieka času mu preťala bytie a odviedla ho k Máji. Bol šťastný. Vravel si, aké pekné nezábudky natrhal.