Kvapalina nádrže Jolanda Maratóna sa urýchlene vyvalila na nohy Kapitána Zeita.

„Drahý náš poslík, je mi to ľúto, že ťa takto hnusne budím, ale máme pre teba súrnu úlohu. Predošlí ju zlyhali, ale my veríme, že sa to presne tebe podarí.“

Joland vystúpil z nádrže, hlava ešte stále napoli v sne o ovčiom syrčeku z dôb Rakúsko-Uhorska.

„Som poctený, čo po mne chcete?“

Kapitán mu podal do jeho uleptaných rúk priehladnú tubu s akýmsi papierom vo vnútri.

„Synak, tu sa nachádza list, ktorý musíš súrne doručiť agentovi Časoviecovi. Zasekol sa v strede prvej svetovej vojny. Máme lokáciu bunkru, kde sa schováva, ale nevieme ho odtiaľ dostať. V správe je schéma ku zostrojeniu ručného cestovateľa v čase z materiálov, ktoré sa nachádzajú v bunkri. Musíte ich doručiť čo najskôr, inak nám agent môže chytiť niečo smrteľné, ako napríklad chrípku.“

Joland reflexívne si dal pravú ruku na čelo a kývol hlavou.

„Iste, pane! Hneď vykonám!“

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Vo vnútri jeho bežeckého skafandra sa ešte stále lepila nejaká tá spánková kvapalina. Pre Jolanda to nebolo nič nezvyčajné, ale nikdy mu to neprestalo vadiť. Rosa, ktorá sa vytvorila zo stresu misie mu zarosila vnútro skafandru. Musel sa najprv ukľudniť, až potom sa mohol obzrieť po svojom prostredí. Dovtedy sa uistil, že mu správa ostala pripevnená o chrbát.

Keď už rosa ustúpila, tak Jolanda prekvapila hnusná kombinácia hnedej a sivej. Oblaky vyzerali, akoby chytili depresiu, zem pripomínala vnútro kadibudky. Mŕtvoly naokolo a ostnaté drôty sa dali morbidne nazvať dekorácie. „Čím skôr budem hotový, tým lepšie,“ povedal si a vyrazil vpred. Každým krokom akoby hlina pod ním sa snažila od hanby uhnúť. Paľba skôr či neskôr prehlušila jeho myšlienky.

Obzeral sa cez pole, ale nevidel žiaden bunker. V momente ticha sa mu podarilo zamyslieť : „Ale predsa toto je prvá svetová. Kde by tu bol bunker?“ Ticho nevydržalo dlho, granáty začali hádzať svoj šrapnel naokolo. Bol vďačný za to, že bol taký dobrý bežec, lebo ak by nebol, tak by skončil bez nôh.

Aby sa schoval pred potenciálnym ďalším útokom urobil Joland šípku do neďalekého zákopu. Dal si pozor, nech mu tvrdé drevo nepraskne helmu na skafandri, lenže niečo iné mu prasklo. Bolestivo sa dvihol naspäť na nohy a chytil sa za ľavé prso. Nestihol sa ani oprášiť a už po ňom ktosi kričal.

„Who you? Friend? Foe?“ akési bytosti v helmách s pichliačom na vrchu ho varovali so zbraňami s bayonetou na konci.

„Prepáčte, ja iba hľadám-“

Nestihol ani dohovoriť a už bliakali znova : „That’s Slovak! Legion! More Legion scum!“

„Áno, som Slovák.“

„Shoot his traitorous ass!“ zakričal jeden vojak a začal strieľať. Horko ťažko Jolanda minul. Nevedel čo skôr, či ho viac zaskočilo, že po ňom strielajú, alebo že z troj metrovej diaľky sa ho nepodarilo trafiť. Joland ale bol múdri a nenechal sa zastaviť takou myšlienkou. Bežal ku najbližšiemu rebríku von a v duchu sa modlil, nech ho nikto netrafí.

Ako sa mu podarilo vytrepať von, tam to zhliadol. Akýsi náhodný bunker v strede bojiska. Diery od guliek a granátov ho dekorovali po bokoch. Vytiahol si správu z chrbáta a začal bežať.

Napriek tomu, že skafander fungoval ako akási plynová maska, mal Joland pocit, že cítil čerstvé hot dogy. Predstavoval si, ako si u stánku z 50 rokov 20. storočia kupuje jeden v amerike. Predajca by mu ponúkol nejaké omáčky. On mal najradšej kečup, ale z nejakého dôvodu si zvolil horčicu. Jej silnú arómu nevedel prestať cítiť. „Počkať, čo? Horčica? V prvej svetovej?“ zastavil svoju fantáziu aby si uvedomil, že beží cez akýsi žltý oblak a niečo mu fučí z boku. To niečo znelo ako jeho skafander a to sa mu aj potvrdilo, keď sa chytil za ľavý bok a rukou to fučanie na chvíľu zastavil.

Hrdlo mu pripomínalo mínové pole, všetko sa trhalo a praskalo. Správu hodil pred seba keď sa išiel chytať za hrdlo. Roztrasene padol na kolená popri hapkaní o jeho posledný dostupný kyslík. Jeho trápenie ale nebolo dlhé. Zo zadu prišla ďalšia trhlina do skafandru, tentokrát z guľky, ktorá mu prešla nielen cez skafander, ale aj cez jeho hlavu.

Posledné rapkanie Jolanda pomaly stíchlo popri pochode malej skupine Rakúsko-Uhorských vojakov s plynovými maskami.

(Nasledujúci dialóg bol preložený.)

„Je ten parchant mŕtvy?“

„Iste že je, nič neprežije ranu do hlavy. Ani Slovenský bastardi,“ odpľul si vojak s dymiacou zbraňou.

„Čo to niesol?“

Strelec sa pozrel na zvedavého a mykol hlavou. Univerzálny signál pre nich, že majú povolenie. Zvedavý otvoril tubu a vytiahol odtiaľ správu. Ostatný vojaci sa pritackali k nemu a pozreli sa na tajomstvá, ktoré im mali byť neznáme.

„Čo tam je napísané, chalani?“

„Pizda, neviem.“

„Ako to, že nevieš?“

„Je to po Slovensky. Ja Slovensky neviem. Ešte k tomu ani hovno nevidím cez túto masku!“

„Tak to je vieš kde.“

Zvedavý hodil správu za seba a nechal, nech dážď depresívnych oblakov ho zje. Naďalej si vojaci už len hundrali popri tom, ako sa vracali naspäť ku svojmu zákopu. Keby si neboli hundrali, možno by boli ešte stihli započuť, ako sa snaží Kapitán skontaktovať mŕtveho Jolanda cez jeho skafander.

-------------------------------------------------------------------------------------------

Naspäť v hlavnom stredisku Časopriečkovej Jednotky, kvapalina nádrže Jozefa Maratóna sa urýchlene vyvalila na nohy Kapitána Zeita.

„Drahý náš poslík, je mi to ľúto, že ťa takto hnusne budím, ale máme pre teba súrnu úlohu. Predošlí ju zlyhali, ale my veríme, že sa to presne tebe podarí.“

Joland vystúpil z nádrže, hlava ešte stále napoli v sne o paštéke z obdobia Štúrovcov.

„Som poctený, čo po mne chcete?“