Až na stôl

Majster Ignác v bielych rukavičkách a čiernej sutane opatrne ovinie zväzok bublinkovou fóliou, zalepí ho do škatule formátu A4 tvoriacej ďalšiu vrstvu ochrany. Balíček napokon spočinie v na mieru vyrobenom drevenom boxe s ochrannými ornamentami vyrezanými do povrchu. Majster kláštorného archívu si utrie pot z čela.

„JÚLIUS!“ Zrúkne spod kapucne Ignác a pohladí si prešedivenú bradu. Trpezlivo vyčká pár sekúnd. Nik sa neobjaví. „JÚLIUUUS!“ Hromobitie majstrovho hlasu sa rozľahne kláštorným archívom.

Dvere do archívu rozrazí vyziabnutý hrdzovlas. Tvár mu hyzdí jazva, siahajúca od oka, takmer až k ústam. Jedno z modrých očí ma zakalené. Ohákol sa do zelenej sutany.

„Tu som majstre.“ Zachrapčí, hneď ako dôjde na dosluch.

„Kde sa táraš, pánovi na očiach?“ Zlostí sa Ignác.

„Viete majstre, len oka som zažmúril. Je hlboká noc.“

„Bdelosť, Július. Čaká ťa svätá púť. Nevieš hodiny.“ Vystríha ho majster. Vloží Júliovi do rúk drevený box. „Tento zväzok musí byť s hlasom polnočných zvonov u nového majiteľa.“ Ignác vytiahne spod sutany zapečatenú obálku a položí ju na drevený box. Dnu nájdeš adresu doručenia.

„Platiť bude v hotovosti, alebo kartou?“ Spýta sa Július.

„Kartou.“

„Šľaka, musím so sebou ťahať terminál.“ Hundre Július.

„Pracovitosť, Július. Cestou trikrát zdrávas za slovník.“ Ukáže majster Ignác na dvere. Július sa okúňa, akoby sa mu nechcelo uháňať do náručia noci. „ČO ČAKÁŠ, UPAĽUJ!“ Okríkne ho Ignác a uštedrí mu ranu bielou rukavičkou, ktorú si stihol stiahnuť z ľavej ruky. Július sa preberie zo zaháľky a zmizne za dverami.

Mimo dohľad prísnych očí majstra Ignáca otvára Július obálku. Je to len pár ulíc, pomyslí si po prečítaní. Vydá sa na púť slimačím tempom.

„Július, ty stará kňazovina!“ Zakričí naňho ktosi, keď už sa chystá vykročiť hlavnou bránou, von z kláštora. Július sa obzrie.

„Oman, vidíme sa po púti, bratu.“ Zamáva svojmu druhovi.

„Nože poď na jedon, Julko.“ Mesačný svit sa zračí na fľaške pálenky v Omanovej ruke. Július pozrie na hodinky. Na jeden by si čas našiel. Vydá sa za Omanom.

Padne jedon, druhý, tretí, ............

„Ománko! Nože dajme kapuru a pôjdem doručiť túto drevinu.“ Zavelí Július.

„Došla.“ Zatrasie Oman fľašou. „Idem do pivnice po ďalšiu.“ Vydá sa Oman do kláštora a Július na púť.

Keď sa Július dotacká na adresu, prvé slnečné lúče už hladia stropnú vitráž.

V rozľahlej knižnici Július objaví ozrutné rohaté monštrum, obklopené starými knihami, začítané do masívneho zväzku. Július hodí drevený box oblude k nohám.

„Som tu! Hap! Tu box! Hap! Tu terminál! Platiť!“

„Ty zaplatíš, za neskoré doručenie!“ Zatrmáca Júliovou bytosťou záhrobný hlas a uvrhne ho do večných múk.