Pod rúškom čiernej noci sa spustili praskajúce blesky a údery hromov nad mojou hlavou. Blúdili až k ďalekému východnému vrchu.

Ak by som bola taká odvážna, sebaisto by som premýšľala nad Ostrou horou, okolo ktorej práve bičujú poslovia neba, ktorí s radosťou zosadia najvyšší vrch z trónu a jeho skaly zanesie kruté vetrisko až do mesta, kde nás zavalia a naše úbohé životy sa rázom skončia.

Je to vôbec možné ?

Pokrútila som hlavou v snahe striasť prehnanú fantáziu.

Plecia mi oťaželi, keď sa spustil neľútostný lejak. Ťažký a kradnutý plášť, ktorý ma posledné týždne zimy chránil pred premenou na hnijúcu mŕtvolu, má túto noc asi úplne pred zmoknutím neochráni.

Predierala som sa ulicami okolo mužov a žien bez úcty. So škaredými chodidlami v topánkach o číslo väčších som s ľahostajnosťou skákala do mlák, ktoré odrážali slabé svetlá sviečok drevených a napol sa rozpadajúcich domov prístavu.

Či stihnem zomrieť ešte dnes alebo zajtra...to vie len Najvyšší.

Zatúlala som sa až k hostincu, kde sa ženy predávajú za pár halierov a muži hazardujú a pijú do bezvedomia.

Zastavila som sa pod prístreškom domu oproti. Zízala som a započúvala sa do opitého smiechu, kriku a ďalších divných zvukov. Cez deravý prístrešok padal dážď, zhnité drevo vsiaklo vodu a pokračovalo v rozpade.

Bolo to prvýkrát, čo som tam vošla a prisahala som si, že aj naposledy. Zatiahla ma tam šeredná žena a to, čo som uzrela ma odradilo od tohto otrasného miesta. Vraj by som sa hodila na výpomoc. Len sa mi potvrdilo, že ľudia sú zvieratá.

Dunivá obloha ma donútila pohnúť sa dopredu, prekonať strach a schovať sa aspoň na dnešnú noc. Ignorovala som búšenie srdca v hrudi. Nikam inam sa na noc neukryjem, teda ak nemám čím zaplatiť.

Prebehla som po neucelenom chodníku k hostincu a preskočila prvý schod pred ním, ktorý tam vlastne ani nie je.

Zastala som pred vysokými dverami. Boli z masívneho dubu okované železom, ktoré ešte nezožrala hrdza tak ako zvyšok prístavu. Potiahla som si kapucňu, aby mi zakryla tvár, vydýchla si obláčik pary a najpomalšími pohybmi otvárala ťažké dveriská.

Nakukla som dovnútra osvetlenej miestnosti plnej spotených, opojených mužov a žien, ktoré odhaľujú viac ako by mali.

Vplazila som sa dovnútra a do tváre ma zasiahol odpudivý puch. Pod kapucňou som krčila nos a prinútila sa nezdvíhať dlaň k ústam.

Nenápadne som sa prepchala okolo tých zvierat a chvíľkami si myslela, že sa povraciam priamo na ich smrteľné nohy.

Pohľadom som bleskovo prebehla po priestrannej sále. Hľadala som tieň, v ktorom by sa nenápadné dievča stratilo skôr, než si ho niekto všimol. Rýchlym krokom, zadržiavajúc dych pred zmesou pachu, potu a rozliateho piva, som zamierila ku kútu až za barom.

Opatrne som prekĺzla okolo zadku muža so zadržaným dychom. Usadila som sa do prítmia kúta, od ktorého som mala slušný výhľad na barový pult aj ostatné preplnené stoly.

Po bare sa rozliehal smiech ale aj hádky, ktoré som z diaľky sledovala a predsa sa bála o vlastné bytie.

Dievča ako ja tu nemá čo robiť. Možno som sem nemala chodiť a bola chyba sa prísť ukryť práve na najodpornejšie miesto v meste. A možno som si len vybrala miesto, ktoré by sa zhodovalo s mojím nulovým postavením tak, ako s týmito ľuďmi.

Pokúšala som sa predýchať ťažobu na hrudníku, aj keď táto atmosféra si asi taký čerstvý vzduch za oknom nemôže dopriať. Aký luxus to žiadam.

Rozhodla som sa túto dieru opustiť. Nestrávim v tomto opare už ani minútu. Len čo som vykročila, zaznel treskot a miestnosť ako zázrakom stíchla tak, že aj spáči za stolom sa prebrali, aby sa rozhliadli, čo sa deje.

Stuhla som ako socha na mieste, srdce sa mi o to viac rozbúchalo, keď som vyvalenými očkami uzrela...

Piráti.

Ozvalo sa mi v mojej odrazu tichej mysli. Jediná myšlienka ako kvapka vody v pustine.

Pozerala som sa priamo na kapitána Vallerovcov. Vysokého muža ako hora, nebojácneho ako oceán samotný. S oholenou bradou vysoko a hrdo nad nami všetkými len vykročil vpred. Hostincom sa ozývali kroky jeho ťažkých kožených čižiem. V bielej košeli s tromi gombíkmi zvrchu rozopnutými, ktoré mu odhaľovali mocnú hruď, sa na nej pýšil povrázok s čiernym elipsovým kameňom, do ktorého bola vyrezaná špirála. Hnedý kabát za ním verne vial a kožený trojhranný klobúk na hlave mu akoby dával moc tu nad všetkými prítomnými.

Poslušne za ním kráčali jeho spoločníci a za nimi zvyšok ich nadriadenej partie. Prisadli si k baru a len čo sa otočili chrbtom obecenstvu k prsnatým čašníčkam, rozozneli sa hlasy aj smiech.

Tú energiu akú so sebou nosia... Sú považovaní za zločincov, ale sú to páni morí. Pôsobia veľmi mocne a silne, nedobytne a odstrašujúco.

Stiahla som sa do tieňov čo najhlbšie, ako som len mohla.

V hostinci asi prvýkrát vládla pokojnejšia atmosféra za túto noc bez hádok a bitiek. Do malého ticha sa začalo ozývať pravidelné klopanie.

Zo zbojníkov som oči nespustila odkedy sem vkročili ich nohy. Tie moje sa konečne prestali triasť, keď som sa venovala hlbokému dýchaniu a pozorovaniu mužov pri pulte s pohármi tmavočerveného aj jantárového nápoja.

Alkohol očividne pôsobil rýchlo, keď čiernovlasý muž s rovnako čiernou šatkou cez čelo, opretý o sud piva, začal pravidelne poklopkávať do melódie, akú som doteraz nezačula. Vlastne žiadnu melódiu piesní nepoznám.

Jeho spoločník na opačnej strane baru, predlaktím opretý o pult začal spievať.

,,Kedysi bola loď, ktorá vyplávala na more...”

Prekvapivé, ako on dokáže spievať čistejšie ako ja alebo hocikto koho poznám.

Je to chlap v podobnom oblečení ako kapitán až na to, že jeho kabát je krátší a okolo pásu má zaviazanú červenú šatku. Plavé vlasy má zopnuté v cope za hlavou, jedno ucho mu zdobí zlatá okrúhla náušnica a cez ľavú stranu pier mu vedie nevábna jazva. Jeho ruky, tak ako ostatných, sú doškrabané, pokryté jazvami, kto vie od koľkých bojov a od koľkých nepriateľov.

Ku klopaniu sa pridal aj dupot, či tlieskanie okolitých ľudí. Nečakala som, že k piesni sa pridá aj samotný kapitán.

,,Čoskoro pripláva Čierna špirála, aby nám priniesla rum...”

Jeho hlas... prirovnala by som ho k hlasu diabla. Hrubý, prenikajúci až do kostí, rezonujúci v stenách i podlahe, no predsa zvučný presne ako jeho pobočníka, ktorý pieseň začal.

Ako pieseň pokračovala a rozospievala sa polovica hostinca, usúdila som, že aspoň speváci sú to dobrí a vedia ako rozbehnúť zábavu. Začínalo sa mi to naozaj páčiť. Pohľad nedokážem spustiť z pirátov a hlavne z ich veliteľa.

Pootočením hlavy mu svetlo pozlátilo tvár. Zastrihnuté krátke hnedé fúzy a hrubé obočie je ten najväčší znak mužstva, aký som u koho videla. Veľa mužov, ktorých denne vídam prekvitám tukom, či kosťami.

Jeho oči sa zatúlali a zaostrili na moju malú a pri jeho pohľade vystrašenú osobu.

Jedno oko hnedé, druhé biele. Cez ľavé oko k nosu mu viedla jazvička. Postihla ho riadna nepríjemnosť, keď mu oko po reze osleplo a zbelelo.

Telom mi stúpol tlak a opäť ma pochytila triaška. Srdce mi búchalo na poplach. Pocit malej šedej myšky mi privolával len viac nevoľnosti. V hlave mi neznelo nič len to, ako rozhýbať nohy a utiecť.

Kapitána očividne môj strach pobavil. Najprv zvraštil obočie a potom sa nad strachom v mojich malých očkách usmial.

Ľudia spievali o kapitánovi a pri spomenutí jeho titulu sa usmieval a pozdvihol tekutinu v pohári nad hlavou.

Pozrel zas na mňa, zdvihol si klobúk a dospieval posledné slová.

Ich pieseň pomaly doznievala, až som si uvedomila, že aj búrka za oknami utíchla. Opilci začali pospevovať akési melódie a vymyslené slová. Netrvalo dlho a jeden muž, ten okolo ktorého zadku som sa prešmykla, zhodil všetky poháre a prevrátil aj samotný stôl.

Zvuk triešteného dreva bol štartovacím výstrelom pre nahromadený hnev v miestnosti. Sladká melódia a veselá nálada bola preč, nahradilo ju chrčanie, nadávky, tupé bolestivé rany päsťami. Svet sa zrazu zmenil na rozmazanú šmuhu lietajúcich tieňov a rozliateho piva.

Očkom som zazrela na pirátov, tí sa len posmievali.

Teraz si ma nevšimnú.

Nesmelými krokmi prejdem bližšie k baru vyhýbajúc sa obyvateľom v bitke. Prebehnem očami po sále a rezko sa vyberiem k dverám vyhýbajúc sa padajúcim chlapom.

Práve, keď mám dvere na dosah mnou niečo prudko trhne dozadu a môj život zachraňujúci kabát pred neľútostnou zimnou opustí moje útle plecia. Môj plášť, tá kradnutá, špinavá no verná koža, ma chránila pred svetom. Chlad na mňa zaútočí takmer okamžite a pocítim bezmocnosť, keď sa zveziem zadkom na tvrdú zem.

Z hrdla sa mi vyderie pridusený vzdych ako mi ostrá bolesť vystrelí do chrbta. Stiahnem obočie a zdvihnem zrak, ktorý mi zastane na urastenom plavovlasom mužovi.

Vyškiera sa rovnými zubami, ako si prezerá môj kabát.

Takto z oveľa menšej vzdialenosti je jeho jazva cez pery výraznejšia. Hlboká, tmavobordovej farby a lemovaná zaschnutou krvou. Musí byť čerstvá.

Keď na mňa zazrel, striaslo ma z jeho belasých očí.

,,Dobrý úlovok.” prehodil si ho cez predlaktie s ľahkosťou, akoby to bola bezcenná handra. Chrbtom dlane ho oprášil a otočil sa kráčajúc k svojej bande.

Zarazene som zostala sedieť bez sily postaviť sa na nohy. Aj cez hluk a krik medzi ožratými bitkármi som nepočula ani písknutie. Cítila som sa nahá. Bez jediného tepla, hoci kradnutého.

Potom sa mi pod zadkom roztriasol svet. Zaostrila som pred svoju malú osôbku. Banda robustných pirátov sa spokojne postavila, aby konečne opustili tento nechutný hostinec. Ich pochod mi rozhýbal celý svet a ak by som sa silene neuhla, rozdupali by ma.

Som naozaj tak neviditeľná?

Niečo sa mi stiahlo v žalúdku pri pomyslení na môj zanedbateľný život. Sledovala som ich odchod, ako všetko so sebou zanechávajú ešte horšie než bolo.

Zdalo sa mi, akoby odchádzali spomalene. Bitka sa postupne upokojovala, vo mne narástol strach i frustrácia a do tela sa mi oprel studený vánok prenikajúci cez otvorené dvere. Zabuchli sa, a všetko sa zdalo opäť normálne. Akoby to bol len sen, ktorý sa mi prisnil, keď som zaspala v tmavom plesnivom kúte. Uštipla som sa do dlane. Bolí to.

Narastajúci strach mi opantával zmysly a ignorovala som mrznúce končatiny. Nemám svoj plášť. To uvedomenie, ktoré bolelo čoraz viac, mi do očí nahrnulo horúce slzy. Čo ak zas prituhne? Kde sa ukryjem? Trvalo mi týždne než som si vyhliadla nejaký štít pred počasím a ďalšie týždne než som ho ukradla bez toho, aby ma chytili a potrestali. Utiekla som až na druhú stranu pobrežia a tu sa to má nakoniec skončiť?

Vytiahla som sa na roztrasené, stuhnuté nohy a prinútila ich pohnúť sa.

,,Hej!” skríkla som najsilnejšie, ako som vedela, až mi zachrapčal hlas.

Dobehla som až za nimi na koniec ulice, kde sa o pár metrov začínal prístav.

Piráti sa obzreli, keď započuli výkrik a hrdelne sa so zaklonenými hlavami rozosmiali. Až na ich kapitána - ten zostal bez akéhokoľvek výrazu. Zdvihol dlaň a všetci automaticky stíchli.

Dážď sa už presunul za východné pohorie a hoci neleje ako z vedra, stále kvapká a drobné kvapôčky mi bubnujú na hlave aj na biednom oblečení. Prístav páchol soľou a hnilobou. Mesiac vychádzajúci spoza mračien rozsvietil oblohu zahalenú temným závojom a vrhal striebro na všetko, čoho sa dotkol.

,,Čo chceš? Dievča.” oslovil ma dunivým hlasom so skrútenými perami, akoby to bola urážka.

,,Ten kabát je môj!” vyhlásila som dúfajúc, že som znela aspoň trochu sebaisto.

Uškŕňali sa ako vlci na osamelú ovečku.

Keď ma odbil posmešnými slovami, aby som zmizla domov, v hrudi mi narástlo odhodlanie. Zohla som sa, prsty sa mi zaborili do studeného blata a nahmatala som kamienok menší než moja dlaň. Hodila som ho. Trafila som veliteľa pirátov priamo do chrbta. Srdce mi narážalo do rebier tak silno, až som sa bála, že mi roztrhne hruď. Čo som to urobila?

To ticho, ktoré potom nastalo, bolo mrazivejšie než dážď. Veľmi spomalene, hrôzostrašne sa obrátil čelom ku mne.

Odvážila som sa urobiť pár krokov dopredu aj s roztrasenými rukami, či už od zimy alebo hrôzy, ktorá z neho srší.

,,Ty malá...!” skríkol jeden z nich.

Kapitán ho zdvihnutím dlane zastavil. Natiahol ruku k mužovi s kabátom a ten mu ho poslušne bez slova podal. Chvíľu zazeral na mňa potom na kabát v ruke. Hodil ho k mojim nohám rovno do mláky. Do tej najčernejšej, najsmradľavejšej vody plnej hnoja.

,,Máš odvahu, myš.”

Jeho slová sa v tichej uličke niesli okolo mňa ako vánok nesúci ďalekú ozvenu, keď kráčali k prístavu.

Zízala som na ten kabát v čiernej kaši. Moje ja, ustráchané ja, zostalo ležať v tej mláke spolu s ním. Keď som ho dvíhala, nebol to už hnev. Bola to prázdnota niekoho, kto už nemá čo stratiť. Plášť vyzerá ako tá najotrasnejšia vec na svete ale je môj. Posnažím sa ho nejako upraviť a nasadím si ho. Hneď pocítim jeho váhu a chladná mokrá látka sa mi vpije do kože.

Banda pirátov sa vzďaľovala v temnote až s ňou začali splývať.

Chystala som sa na odchod, otočiť sa a niekam sa na noc zašiť. Ráno znova vstať celá stuhnutá a zmrznutá. Ukradnúť si raňajky na trhu, potom na obed a potom na večeru. A celý deň sa potulovať, hľadať peniaze po zemi alebo nenápadne strkať prsty do cudzích kabátov.

Nevedela som odtrhnúť zrak od ich lodi. Plavia sa po mori, po oceáne, idú kam chcú.

Ja tu zostanem a budem robiť to čo včera, to čo aj pred týždňom, či mesiacov, dokonca to čo aj pred rokom. Nebudem sa nikdy snažiť o nič viac, než len prežiť deň, zimu, leto...

Chýbala by som tu niekomu?

Nikto by si nevšimol, že tu nie som.

Myšlienky mi vírili v hlave, stalo sa z nich ničivé tornádo. Zhlboka som dýchala nosom. Cítila som pulzujúcu bolesť v chrbte a so skrčeným obočím som sledovala neznámo predo mnou. Bála som sa. No viac som sa bála toho, čo prinesie zajtrajšok, ak sa teraz otočím chrbtom rozbúreným vlnám.

Zaťala som päste, až som cítila ako sa mi do dlaní zapichávajú polámané nechty.

Urobila som malý nesmelý rok vpred. Potom ďalší a ďalší, a ďalší. Teraz som sa už nemohla zastaviť, aj keď mi telom prechádzala vlna úzkosti. No aj niečo nové, nepoznané.

Prikrčene som sa plazila po prístave. Zastala som v úžase tesne pod trupom majestátnej lode. Zblízka pôsobila ako obrovské, spiace monštrum z čierneho dreva, ktoré ticho odfukovalo v rytme vĺn. Vzduch tu bol iný - už nebolo cítiť hnilobu prístavných uličiek, ale ostrú soľ. Takto pod ňou sa naozaj cítim maličká len ako myš. Aj ten najmenší pohyb bokov o mólo, by ma mohol rozdrviť.

Možno som myšou, tak ako to povedal kapitán Vallerovcov, ale myš sa predsa dostane všade, no nie?

Všimla som si rad sudov pripravených na naloženie. Pobehla som k nim. Prsty, ktoré som mala skrehnuté a špinavé nahmatali hrubé drevo jedného zo sudov. Veko nebolo pribité. Bez rozmýšľania, len s čistým zúfalstvom, som sa vyškriabala dnu. Priestor bol stesnený, páchol po soli no do nosa mi udrela múka. Nemohla som si dovoliť práve kýchnuť.

Mokrý kabát ma chladil na hrudi, no srdce mi bilo tak nahlas, až som sa bála, že ho začujú aj na palube.

Schúlila som sa do klbka, líce si oprela o zmoknuté kolená a rukami si objala plášť. V tme suda som počula svoj vlastný, prerývaný dych. Celý môj svet sa zrazu scvrkol do tohto malého a dreveného.

Netrvalo dlho, keď som začula hrubé hlasy, smiech a pocítila som silné trhnutie. Sud sa naklonil a ja som sa s ním kotúľala vpred. Každý náraz do dreva bol ako úder osudu. Zahryzla som si do pery, aby som bolestne nevykríkla.

Potom prišiel pocit beztiaže, krátky let a tvrdý dopad na palubu. Svet podo mnou sa prvýkrát v živote pohol. Nebolo to blato pod nohami, bola to živá sila oceánu.

,,Poriadne to uviažte!” začula som dunivý hlas kapitána niekde nad sebou. ,,Zajtra pri východe slnka dvíhame kotvy.”

Cez malú škáru v dreve som videla len kúsok hviezdnej oblohy a čierne plachty rozprestierajúce sa nad mojou hlavou. Počula som vŕzgajúce laná a hlasné rozkazy. Prvýkrát v živote som nevedela, čo prinesie ráno. Ale kým sa loď jemne pohupovala na vlnách, usmiala som sa. Možno som len myš, no práve som ukradla niečo oveľa cennejšie než plášť. Ukradla som si slobodu.