Dnešné dielo je súčasťou väčšieho celku. Je pravdepodobné, priam očakávané, že sa v ňom stratíte. Nebojte sa.

***

„Tú du, tú du, tú du,“ mrmlal si popod fúzy Heiss, zatiaľ čo pohľadom skúmal okolie. Bezútešnú pustinu už dávno zanechali za sebou. Teraz sa nachádzali uprostred veľkomesta, zaiste slávneho a známeho krásou v dávnych dobách. Momentálne však ponúkalo úplne inú scenériu.

Z mrakodrapov zostali iba haldy šrotu, masívne obchodné centrá sa zmenili v prach a sutiny. Iba bytové bloky, zvierajúce celé mesto, si ako-tak zachovali zdanie celistvosti.

„Hm?“ ozval sa Hergert. Ten si priam ako buldozér razil cestu naprieč rozvalinami. Nerobil to však iba kvôli tomu, že sa mu ich nechcelo obchádzať. Ako po nich, či presnejšie povedané cez ne prechádzal, čerpal a vyberal z nich živiny a iné užitočné látky.

„Len mi na um prišla pesnička z jedného filmu, nič viac,“ odvetil Heiss.

„Aha. Tak spievaj.“

„Ako ti mám spievať niečo, čo nemá slová?“

„Aha. Tak hmkaj,“ neodbytne povedal Hergert.

„Čo keby sme sa radšej sústredili na toto?“ spýtal sa Heiss a rukou ukázal na ruiny vôkol nich. „Ešte stále si mi nepovedal, že čo to vlastne hľadáme. Pokiaľ viem, tak tu zatiaľ len blúdime ako slepci v labyrinte,“ posťažoval si.

Hergert sa neunúval odpovedať. Miesto toho sa vydal vpred.

„Za čo som si to zaslúžil,“ zamrmlal Heiss a k perám si priložil poľnú fľašku. Keď ju však priložil k perám, s hrôzou zistil, že je prázdna. „Kézar, prečo?“ uboleným hlasom zvolal a padol na kolená. Taký horor, taký šok! Ako to zvládne?

Vtom však dostal spásonosný nápad.

„Posádka lode, tu kapitán. Hlásim poplach,“ tvrdým hlasom prehovoril do vysielačky.

***

„Si robí srandu,“ Klerge povedal, len čo dopočúvali tiesňové vysielanie. Elektrikár nevyzeral vôbec dobre. Bledá tvár, krvavé oči, brada a líca posiate desiatkami kúskov toaletného papiera, každý z nich mal v strede krvavú bodku.

„Rozkaz je rozkaz,“ chladne odvetila Josei. Tá medzičasom už pripravovala menšiu loď, schopnú vstúpiť do atmosféry.

„Však ale nech sa dá liečiť!“ Klergeho hlas stúpal do fistuly. „Alebo nech sa dá preveliť, najlepšie aj s ním.“

„Dávaj pozor na to, čo hovoríš,“ zahriakla ho namosúrená Josei. Ani ona nebola nadšená z vývoja udalostí. Nebolo však nič, čo by mohla urobiť. Aspoň nie hneď teraz.

Prsty jej lietali po ovládacom paneli, až sa rozmazávali. Bolo treba toľko vecí pripraviť a skontrolovať. A samozrejme, presunúť žiadaný proviant do nákladového priestoru.

„Ale toto? Dvanásť fliaš Vesmírneho Umu? Vlhčené vreckovky? Knihu „Môj démon knihovník“? Kartón cigariet ML, spolu s ceremoniálnym zapaľovačom zo Zegertu?“ Klergeho rozhorčenie stúpalo, tvár sfarbená do červena. „Sú na prieskumnej misii, alebo si robia piknik?“

Josei konečne dvihla pohľad od všadeprítomných obrazoviek, obklopujúcich jej navigátorský stolík. Obozretne prešla okolo všakovakých kôp špiny a neporiadku, zahlcujúcich mostík lode KEF Radio. Len čo zastala pred Klergem, ten od strachu ustúpil o krok či dva. Možno by aj stál za to, pomyslela si a strelila mu šťavnatú facku.

„Rozkaz. Je. Rozkaz,“ precedila cez zaťaté zuby. „Či sa ti to páči, alebo nie, my plníme rozkazy. Akokoľvek nezvyčajne znejú,“ dodala tichšie.

Klerge neodpovedal, iba prikývol. Všetku energiu sústreďoval na to, aby sa nerozplakal. Aj tak sa však jednej statočnej slze podarilo dostať von. Ako chrabrý a nebojácny prieskumník si razila cestu vpred. Než sa však stihla dostať do svojho cieľa. Josei ju zotrela.

„To si šetri na neskôr. Teraz ideš so mnou.“

„Kam?“

„Za nimi. Zistíme, čo sa deje.“

„Kézar, pomáhaj nám,“ zabedákal Klerge.

***

Ako prenikali hlbšie a hlbšie do centra mesta, Heiss menil názor na to, čo sa tu vlastne stalo.

Sprvoti si myslel, že mesto bolo opustené postupne, kvôli akejsi postupnej katastrofe, azda hladomor, či nedostatok vody.

Len čo však zazrel prvú roztavenú budovu, prešiel na novú hypotézu. Miestni neutiekli, ale pomreli v desivom a krutom mestskom boji. Nepriateľ, nech pochádzal zvnútra, či zvonku, zaiste nemal zľutovania s civilmi.

Aj tá hypotéza však dostala trhliny. Tie sa ukázali, len čo vstúpili na šíre priestranstvo, pokryté hladkým a lesklým povrchom.

„Čo sa tu stalo?“ spýtal sa potichu. Bol síce svedkom mnohých krutých bojov, no navrával si, že v ňom predsa len prebývalo ešte svedomie, či aspoň časť z neho.

Hergert opäť mlčal. Všetky oči upieral na najnižší bod celého priestranstva, zatiaľ čo sa k nemu pomaly pohyboval.

„Hej!“ Heiss ho okríkol, no bez odpovede. Než stihol urobiť čokoľvek ďalšie, začul nad sebou známy zvuk. Nestihol si ani zacloniť oči a na druhej strane priestranstva si už hovela zásobovacia loď.

„Si ich volal?“ spýtal sa Hergert. Obvykle nebolo možné vyčítať z jeho hlasu akúkoľvek emóciu. Teraz bol však predchnutý sklamaním a nesúhlasom.

„Zle som urobil?“ naoko nevinne sa spýtal Heiss. Po chrbte mu však tiekol studený pot. Za celé tie roky spoločnej služby zistil, že pohnevať, či dokonca sklamať Hergerta je to posledné, čo by chcel. A možno by to bolo aj to posledné, čo by urobil.

„Na tom už nezáleží,“ Hergert sa od neho odvrátil a vydal sa vpred. Na to však už bolo neskoro.

Predmet, malé a zručne vyrezávané vrecúško, už držala v rukách Josei.

„Čo to je? To kvôli tomuto sme sem prišli?“ spýtala sa. Snažila sa neuhýbať pohľadom, zoči-voči Hergertovi to však dokázal iba málokto. Klerge sa schovával za ňou napriek tomu, že ju o dobrú hlavu prevyšoval.

„Áno,“ lakonicky odvetil Hergert. Za ním bežal Heiss, v tvári celý červený a spotený.

„Však nemuseli ste ísť sem, ešte aj obidvaja. Mohla si ju diaľkovo ovládať, my to tu máme pod kontrolou, však?“ povedal a lakťom štuchol do Hergerta. Okamžite to však oľutoval, keďže ním narazil do roxoru, až mu strnula celá ruka. „Pič- teda, au to bolí,“ povedal, na tvári silený úsmev.

Josei si ho však nevnímala. Konečne sa jej podarilo pozbierať mentálnu silu, a pozrela sa Hergertovi priamo do jedného páru očí.

„Takže? A tá spúšť okolo, nejako to súvisí?“

„Áno,“ odvetil napokon Hergert. „Zabili posla, tak prišiel trest.“

„Čo keby sme toto všetko prebrali na lodi, hm?“ zrazu sa ozval Klerge. „Teda, nechcem sa vám do toho miešať, ale je to tu kurva strašidelné.“

„Nie zlý nápad,“ pritakal Hergert. „Poďme.“

„Aspoň sa napijem!“ blažene zvolal kapitán Heiss.

***

Príhody posádky KEF Radio budú pokračovať o mesiac.