Júl 1984 - rodinná dovolenka v Bulharsku zapísaná v pamäti ako peklo v Burgase. Bývame v lôžkovom vagóne odstavenom kdesi na slepej koľaji, čo znamená pískanie parných rušňov a predovšetkým sadze – keď je okno otvorené, hnusné ťažké mastné sadze, ktoré v okamihu zasvinia všetko, alebo neskutočný hic, keď sú okná zatvorené, aby sa dnu do vagóna nedostali sadze. Jeme malé v múke obaľované rybičky, pražia ich v stánku rovno pred našimi očami a balia do veľkých papierových kornútov, náramne mi chutia. Neobjedol som sa ich za celých štrnásť dní.

Toľko k prvej pozitívnej spomienke. Druhá je spojená s Vynálezmi uja Elektróna, s knižkou Jozefa Repka, Cyro a Miro, Trumbádia, vynálezca ujo Elektrón, hlavné úlohy v seriály hrali Ivan Krajíček ako ujo Elektrón a Cyra alebo Mira hral Marián Zednikovič a na meno toho druhého herca si nespomeniem. A googliť ho nebudem, o seriál aj tak nejde, ale o knižku, ktorú sa pamätám takú výbornú, že sa k nej bojím vrátiť. Prvýkrát som ju prečítal vo vlaku už cestou tam, do Burgasu, a potom ešte tak dva-trikrát, lebo inú knižku som si na dovolenku nevzal. Rok 1984, som na dovolenke v Bulharsku, jem rybičky a čítam si dokola to isté scifíčko.

Jún 2004, už to tak vyšlo, takmer na mesiac presne som na dovolenke v Bulharsku. Ženatý mladý muž, o mesiac tridsiatnik, dedina Obzor pôsobí z časti ako socialistický skanzen, miestni sa len pred rokom- dvoma rozhodli, že sa stanú turistickou destináciou. V prvý deň nášho pobytu kladú posledné kusy dlažby na čomsi, čo má byť akési miestne korzo. Počiatočné rozpaky sa menia na nadšenie hneď po prvej večere; v Obzore je až komicky lacno, doslova nevieme, čo s peniazmi a tak sa opíjame na pláži pálenkou, ktorá mi nikdy pred tým ani po tom nechutila. Jeme malé rybičky, volajú sa caca, už ich nebalia do papierových kornútov, ani nepražia priamo pred našimi očami, ale sú stále výborné. Čítam Neala Stephensona, Kryptonomikon a Chinu Mievilla, tri hrubé bichle sa mi pred odchodom zdali na dvanásť dní dosť, ale bolo to málo, tak čítam Krytonomikon znova. Úžasná knižka, celé dni nerobíme nič iné, len čítame a pokúšame sa minúť hotovosť, čo sme si vyčlenili na dovolenku, čo sa nakoniec aj tak nepodarí a tak si domov donesiem dosť na to, aby som si mohol kúpiť figúrky Futuramy. Raj v Obzore, úžasná dovolenka, najlepšia, na akej som dosiaľ bol, rodí sa znova nedosiahnuteľný dovolenkový ideál. Rok 2004, po dvadsiatich rokoch som po druhýkrát v živote na dovolenke v Bulharsku, jem rybičky caca a čítam si scifíčka.

August 2018, neubehlo ďalších dvadsať rokov, ale iba štrnásť a vyzerá to, že táto dovolenka bude čímsi medzi Peklom v Burgase a Rajom v Obzori. Ešte v stredu to vyzeralo, že nikam nejdeme a v noci zo štvrtka na piatok už hysáčime na letisku. Dnes je pondelok, sedím na balkóne hotela, z okna síce vidím more, ani nie na horizonte, ale celkom blízko, najprv však vidím hradskú cestu, hlavný ťah z Burgasu do Obzoru, spojnicu, na ktorej by sme našli tie najfrekventovanejšie letoviská. Nesebar, Slnečné pobrežie, všade by bolo lepšie, lebo toto tu, Ravda, je letovisková prdel sveta, miesto, kde skapal dovolenkový pes a tak sa tu predáva každá tretia-štvrtá budova. Letovisko okolo cesty, kde rodinný hotel a rodinná dovolenka znamenajú, že dovolenkujúci sa nemá kam ísť večer prejsť. Ešte sa tu vznáša taký ten povedzme balkánsky odér, v zásade príjemný mix globálneho a lokálneho, kde sa našinec má šancu dozvedieť, aké všetky modely Lega sa v Číne veselo kopírujú, aby sa tu predávali, ale už tu prevláda pachuť invázie z Východu. Bulharsko, prvá ruská enkláva, čo je členom Európskej únie. Nevadí mi, že sú všade, vadí mi, ako sa správajú, ale asi neslobodno paušalizovať, tak to uzatvorme s tým, že som mal tú smolu a skončil dovolenkovať na tom istom mieste, kde asi ďalších tisíc Rusov. Len zhodou okolností sa tu zišli akurát tí, čo ani za svet nepozdravia, ešte pred raňajkami obsadia lehátka okolo bazéna, principiálne si naberajú toľko jedla, aby aspoň tretina z neho šla na vyhodenie a vôbec nechápu koncept odpadkových košov. Vyzerá to tu podľa toho, niežeby sa miestni nesnažili, to zas nie, všetka česť, odpadky ale pribúdajú rýchlejšie, ako ich stačia zbierať. A to som si naivne vzal prenosný popolník, nech nesviním na pláži s vajglami. Ale užijem si to, užijeme si to. Večer na izbe hráme spoločenské hry, v takom našom súkromnom rodinnom azyle a sú tu aj rybičky caca, aj mám scifíčka na čítanie. Liou Cch´- Sina som si vzal, prvé dva diely fyzicky, tretí si kúpim do čítačky rovno odtiaľto.

Čisté sci fi, nielen vzhľadom na rok 1984, ale aj na ten 2004. Cestovanie v čase samozrejme existuje, ale len jedným smerom - do budúcnosti - a trvá to tak dlho, že keď tam človek príde, už sa mu to zdá ako prítomnosť.