Oazis, kedysi nádherný svet. Plný hustých zelených lesov, vysokánskych skalnatých hôr a nekonečných modrastých oceánov. Domov bilióna úžasných živých tvorov. Harmónia bytia udržiavaná starodávnou mágiou. Kedysi tomu veru tak bolo...
Jeden chlapec bol vždy vo všetkom najhorší. A keď sa to ani pribúdajúcimi rokmi nemenilo, Takal upadal do čoraz väčšieho smútku a beznádeje. Hlboko v ňom rástol vnútorný hnev a pocit bezmocnosti. Starešina tento stav nazývala Zarak Ahma – spaľujúci temný oheň.
Niekedy je aj napriek snahe pád nevyhnutný. No aj tak si nikdy neprestaneme klásť otázku, či sa niečo nedalo urobiť inak... lepšie... A to aj vo chvíli, keď už na tom absolútne nezáleží a vôbec nie v našej moci, čokoľvek zmeniť, či napraviť.
Vo svojej nahote a nekonečnom blúznení som nazrel do toho miesta. Uvidel som strašne svety. Nepriateľská inakosť bola kyselinou, leptajúcou zlomky mojej mysle.