Oslobodenie

Zavítajme spolu do jedného laboratória...
Podporte scifi.sk
„Chcem to skúsiť ešte raz!“ nástojil August pozerajúc na nehybné telo na operačnom stole. Pima, jeho asistentka, ustráchane zdvihla zrak a nevediac, kde sa v nej našla odvaha, skúsila oponovať: „Ja... nemyslím si, že to ešte zvládne, azda...“ Hneď v tom momente, ako to vyslovila, pocítila strach o samú seba. August na ňu pozrel hnevlivo a sám čudoval tomu, či Pima azda nevie, že je to len otrokyňa z planéty NX102. To sa rovná tovar. Zakúpený. Riadne zaplatený. Pripravený na používanie.
Atmosféra v laboratóriu zhustla a bola nepríjemnejšia než kedykoľvek predtým. Svetlo nad operačným stolom nepríjemne blikalo – signalizovalo, že na povrchu sú opäť búrky. Pima tu nechcela byť. A rozhodne nechcela robiť to, čo robí. No obojok na jej krku bol dôkazom, že na tom, čo chce, neveľmi záleží. Pozrela sa na telo na operačnom stole. Bola radšej, keď otrokyniam vyzerali jazyk už pri narodení. Bolo to kruté? No áno, bolo. Ale keď to neurobili, Pima musela počúvať náreky, krik a zúfalstvo všetkých otrokýň, ktoré za tie roky v laboratóriu stretla. Nenávidela to. Nenávidela Augusta, nenávidela tie otrokyne, nenávidela túto prácu, no číslo na jej obojku ukazovalo, že ešte presne 861 dní to bude musieť vydržať. „Au!“ prenikla ňou prudká bolesť elektrickej rany. „Prines to sérum,“ srkol August fanatickým hlasom. A netrpezlivým. August potreboval svoju dávku. Pima nenávidela Augusta, pretože Pima sa na to zase bude musieť pozerať. Prešla do druhej časti laboratória a vybrala z chladiaceho boxu ampulku so šedým obsahom. Priniesla ju Augustovi, ten si ju bez zdvihnutia zraku od nej zobral, natiahol striekačku a pichol dávku otrokyni.
Slnečný lúč na jej tvári ju prebudil. Ležala v tráve, ktorá ju šteklila na bosých nohách. Chvíľu bola zmätená – ako keď sa človek odrazu prebudí zo spánku. Poobzerala sa okolo seba. Zbadala Jonasa, ako k nej beží a usmieva sa. Úsmev sa objavil aj na jej tvári, mala pocit, ako by ho nevidela veľmi dlhý čas, no pritom vedela, že to bolo len na chvíľu. Objali sa. Jonas ju hladil po chrbte, zaboril si hlavu do jej vlasov. Pobozkal ju a ona sa cítila veľmi šťastne a pokojne, no zrazu pocítila aj čosi iné. Smútok. Malý nenápadný osteň smútku v jej šťastí. Ako keď viete, že sa čarovná chvíľa, skončí, že je to už naposledy, snažíte sa ukradnúť si ten moment navždy pre seba, lebo viete, že iný nebude. Nerozumela tomu, prečo sa tak cíti. Jonas sa na ňu zahľadel. „Milujem ťa. Nič a nik na svete to nezmení. Neprajem si nič viac, ako byť s tebou...“ tisli sa mu do očí slzy. „Nerozumiem... čo sa deje...?“ „Musíš ma počúvať. Spomeň si. Už si tu bola...už si tu bola veľakrát...“ „Čo...nerozumiem, čo mi to...“ „Sústreď sa! Bola si tu už veľakrát, láska... veľakrát, pretože to nie je skutočné... tvoja myseľ sa s tebou pohráva. A dnes si tu poslednýkrát. Viac sa nebudeš môcť vrátiť.“ „Čo?... Prečo hovoríš také veci... ja ... nerozumiem...Jonas...“ Prudká bolesť prešla jej hlavou. Záblesk svetla. Tma. Hrozná tvár stiahnutá do grimasy plnej rozkoše... Poznanie prebehlo jej mysľou automaticky. Bola tu už veľakrát a vlastne ani raz. Smútok sa jej rozlial po tvári. „Môžeš to zmeniť, musíš sa sústrediť, tentokrát sa to podarí! Oslobodíš sa... potom, potom si ťa nájdem. V inom živote, v inom svete. No teraz musíš urobiť to, čo sme toľkokrát skúšali. Tentokrát to vyjde. Si silnejšia.“ Tušila, že má pravdu. „Potom ťa už ale nikdy neuvidím.“ Jonas pokrútil hlavou: „Nie, toto je rozlúčka, toto je zbohom.“ Slzy sa jej tisli do očí, vedela, že neklame. Sústredila sa. Pomaly zavrela oči. Opatrne, takmer nečujne vyslovila: „Zbohom, Jonas.“ A jej postavu zahltil spaľujúci lúč svetla.
„Aaaaaach...“, Augustova tvár sa znetvorila grimasou rozkoše. A potom krátko bolesti. A potom bol koniec. Pima stála v šoku. Chvela sa. Videla, ako odpadol na nehybné telo otrokyne, pripojovacie káble stále na jeho hlave. Malá iskierka nádeje. Žeby Pima už viac nemusela robiť tieto ohavné veci? Pima bude môcť odísť, utiecť? Pomaly sa priblížila k operačnému stolu dodávajúc si odvahu. Musí si byť istá. Svetlo nad operačným stolom zhaslo. Na povrchu musela zúriť obrovská búrka. Laboratóriom prešiel ako blesk Pimin zúfalý výkrik.

ama_rilla

ama_rilla
*

Diskusia

xius
Superske! Velmi sa mi pacil minimalizmus. Vobec netusime, co Augustus robil otrokyniam, ale cast o jazyku, drogach a Piminom obojku vykreslili poriadne desive veci...
Aj neisty koniec tu funguje dobre. Da sa z neho vycitat tak akurat a pritom nechava priestor fantazii.
Dobra praca! :)
22.08.2021
YaYa
Mne sa práveže zdá, že tých bielych miest je priveľa alebo náznaky príliš jemné, takže som celkom nepochopila, čo sa vlastne deje. Ale atmosféra slušná. Ešte by som možno poradila viac odsekovať, na webe sa tie bloky čítajú ťažko, zvlášť u nás, kde je text formátovaný od kraja po okraj. Inak sa mi zdá, že premiérová autorka, teda vitaj a pridaj sa aj nabudúce!
22.08.2021
Monika Kandriková
Mne sa to celkom páčilo. Dokázala som sledovať niť toho čo sa deje takto: August je závislák, jeho droga je že si napichne nejakú otrokyňu niečím, pričom sa jej zdá, že sa miluje so svojim frajerom a zatiaľ to s ňou robí August. Neviem, či aj fyzicky alebo len káblovo, ale pre väčší horor som si povedala, že aj fyzicky. Ale pri tomto raze ho Pima tresne po hlave. Lenže jej to nevyjde a on sa preberie a už to tak vyzerá, že si zlosť a frustráciu na nej vybije. Ak som veľmi minula, môže za to trochu nedostatok detailov v poviedke a trochu moja vlastná fantázia. Ale aj tak to bolo dosť dobré. :D :D
22.08.2021
ama_rilla
Dakujem za povzbudivu spatnu vazbu, aj za tu viac kriticku :) Snad sa mi podari pridat aj nabuduce :)
22.08.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.