Môj spolubývajúci na výške, Mišo, bol fajn chalan, ale taký zaostalý. Vždy všetko robil ručne. A rád sa hral. Teda, mal rád všelijaké serempetičky, či ako by som to nazval – hrnce, taniere, lyžice, televízor alebo rádio. Podľa mňa asi machroval, čo všetko dokáže. Aj všade sa premiestňoval po svojich nohách, či strany v knihe si obracal ručne. Ale to, čo sa z neho vykľuje, to som veru nečakal.
Hlavou mu začal zavíjať poplach. Matkin strach, úzkosť, nebezpečie lomcovalo jeho mysľou a jej telo ho po stáročiach prvý krát pustilo zo svojej náruče.
Anatol padol nahý na tvrdú uhlíkovo-vápnikovú podlahu. Organický otvor hybernačného vaku sa nad ním uzatváral. Dychčal. V hlave mu stále hučal Matkin strach.
Z vonku sa ozval hrozivý rachot a Elenu zo stoličky praštilo o zem. "Jebem ti kurva!" vyštartovala k dverám. "Čo je toto zas?" Otvorila ich a zvreskla na hromadu smetí ktorá od včera podozrivo zmenila tvar. Bola v nej diera. "Jebe vám?" Z hrmomady smetí sa ozvalo tlmené "Au."