„Kerberos ticho!“ zakričala na svoju uvrieskanú čivavu moletná, asi 60-ročná pani s ovocným s kvetinovým výbuchom na hlave a usmiala sa falošným blahosklonným úsmevom.
Ale niee, ja musím byť nejaký extra obľúbený zhora, pretože nikdy sa nič nedeje tak, ako si to naplánujem.
Keby som žil v starovekom Grécku (či Ríme? už si nepamätám a nemám čas si to vygoogliť), bol by som takým favoritom bohov, že by ma zo sveta nemohlo zniesť inak, ako po rýchlom zásahu bleskom. Ale odísť zo sveta ako ľudský hromozvod mi príde stále láskavejšie, ako robiť babysittera psovi Baskervillskému.
„No, no! Poď obludička! Nemusíš sa ma bojkať! Mám piškotku,“ hovorím do tmy nežným hlasom.
Bola presne polnoc, a Peter pred tajomnou smradľavou bytosťou z iného vesmíru konečne vyslovil svoje želanie. Na okamih akoby zastal čas, pohyb sekundovej ručičky na jeho hodinkách sa natiahol, spomalil, až úplne zastal. Pre vonkajšieho pozorovateľa to trvalo celé možno okamih, no pre človeka vykonávajúceho rituál želania to bola celá večnosť. Keď sa konečne sekundová ručička pohla, Peter v duchu zostarol o celé tisícročia Videl zánik celých vesmírov a napokon aj seba, čo by ľudskej bytosti. Ostalo po ňom len kôpka handier.