Ľudia zaseknutí v čase neboli naozaj zaseknutí v čase. Ich čas len ubiehal rýchlejšie ako ten v ich rodnej slnečnej sústave. Boli vyslaní, v prvej vesmírnej lodi schopnej dosahovať nesvetelnú rýchlosť bez toho aby skolabovala do čiernej diery, na 20 ročnú výpravu v ich subjektívnom čase
Kto si niekedy prečítal jednu z Aaronových poviedok, musel uznať, že majú niečo do seba. Akoby z nich prehovárali hlasy postáv, o ktorých písal, akoby boli ozajstné, ozaj cítili a prežívali svoje osudy, akoby...no skrátka akoby žili.
Keď som sa pozrel na hodiny, bolo niečo po druhej hodine ráno. Nočné šichta na príjme v nemocnici nemusí byť vždy akčná a plná pacientov ako vo filmoch. Vyložil som nohy na stôl a začítal sa do knihy. Párkrát ma vyrušilo zvonenie telefónu a párkrát som sa prešiel po chodbe skontrolovať pacientov, ktorí spali spánkom spravodlivých - zvláštne, takto sa nevyjadrujem, asi to mám z nejakej knihy - napadlo ma a na konci chodby som sa zadíval von z okna. Svietilo tam iba pár svetiel, jemne mrholilo a všade bol kľud, úplné ticho.
Vonku už bola tma, navyše už nejakú tú hodinu pršalo a tak sa niet čo diviť, že sa chlapom náklad nechcelo veľmi vykladať. Zo dvadsať zhrbených mužov si v jaskyni predávali z rúk do rúk debny...