Nástenné hodiny ukazujú šesť hodín a v tmavej chodbe na podlahe sedí postava. Vysoká, chudá postavička sa krčí pri vchodových dverách. Opiera sa o stenu a hlavu s vlasmi dlhými iba pár milimetrov má zvesenú na hruď. Najnovšie oblekové nohavice mu zmáčala krv z presiaknutého obväzu na pravej ruke, kde chýba malíček.

Do tmavej miestnosti cez zatiahnuté závesy takmer vôbec nepreniká slnečné svetlo. Napriek tomu, že vonku je stále teplý, letný deň, na tvári muža je studená, tmavá noc. Noc, ktorú bdie snáď už po tisíckrát. V očiach už nie je vidieť únavu, ale akúsi prázdnu zúfalosť. Kruhy zaryté hlboko pod očami vypovedajú ako veľmi sú zlé časy, ktoré prežíva.

Ticho v miestnosti sa rozplynie v momente, keď zaznie klopanie na dvere. Rozšíria sa mu zreničky, rozbúši srdce a dych sa zrýchli od vydesenia. Odráta desať sekúnd a v sede prudko otvorí dvere. Na kolenách schmatne malú škatuľku, ktorá stojí priamo predo dvermi. Sadne presne do ruky. Nie je ničím výnimočná. Malá kocka s tvrdeného papiera s výsuvným vrchnákom.

Tresne dverami a vyskočí na nohy. Prechádza krížom cez celý byt ustráchane držiac malé tajomstvo. Po ceste zodvihne z podlahy svoje dioptrické okuliare. V celom byte je takmer tma. Ťažké závesy nevpúšťajú dnu veľa svetla. Iba toľko, aby videl kam kráča. Usadne k stolu vo svojej pracovni a zapne lampu uprostred stola. Roztrasenými rukami vytiahne vrchnák a hlboko sa nadýchne. Ruky sa mu prestanú triasť. Vysype na stôl drobné časti, ktoré vyžarujú takmer nebadateľné biele svetlo. Malé, ploché pliešky so zárezmi, ktoré do seba zapadajú, veľké asi pol centimetra. Ešte si skontroluje čas na hodinkách a začne. Skladačka, ktorá vznikne ma vždy iný tvar. Veľmi abstraktný a nič nepripomínajúci. Bez návodu, intuitívne vie, ktorý dielik kam vložiť. O niekoľko minút vloží poskladané pliešky späť do škatuľky. Zatvorí ju a vyletí od stola. Po ceste prudko zhodí okuliare na podlahu, akoby mu ich už nikdy nebolo treba. Otvorí dvere a položí škatuľku na miesto odkiaľ ju vzal. Zatvorí dvere, odpočíta desať sekúnd a zaklope. Začuje jemný šuchot krokov a vie, že škatuľka je preč. Stojac opretý o dvere hlavou si potichu opakuje.

„Stihol som to.“

Nehybne stojac opretý čelom o dvere, začína pociťovať úľavu tlaku a stresu. Ďalších dvadsaťštyri hodín ubehlo.

V momente, keď necíti napätie v hlave sa mu začne točiť vír myšlienok. Premieta si život, ktorý mal. Počuje smiech svojích detí. Cíti teplo objatia svojej ženy. Vždy, keď si snaží spomenúť na ich tváre, tak to nedokáže. Zatína oči, akoby sa snažil ponoriť hlbšie do svojej mysle, aby mohol zbadať jasnejšie obraz, ktorý je úplne rozmazaný. Ani dnes to nepôjde. Povolí zaťaté viečka a zosunie sa na podlahu. Začne plačlivo vzlykať no už nemá ani sĺz, ktoré by skropili jeho bledú tvár. Prešiel taký dlhý čas, že si nemôže spomenúť, kedy sa jeho život zmenil na bezvýznamnú existenciu. Bod, kedy sa všetko zlomilo je dávno zabudnutý.

Otvorí oči a zahľadí sa do stropu. Pretrie si unavené viečka. Postaví sa a ide do kuchyne, ako keby sa nič nestalo. Pripraví si obľúbený chlieb natretý maslom a k tomu pohár pomarančového džúsu. Sadne si k televízoru, kde nájde iba hŕbu reklám a tak to radšej vypne.

Z ticha jeho myšlienok ho vytrháva klopanie na dvere. Prestáva v momente prežúvať a zahľadí sa na vchodové dvere. Nemáva žiadne návštevy, nikdy. Skladačku už predsa vrátil a stihol to načas. Klopanie sa opakuje. Chytí sa rukou za obväz, kde zvykol mať malíček. Pomaly prehltáva sústo a veľmi obozretne kráča k dverám, snažiac sa nevydávať ani zvuk. Zastaví pred nimi. Klopanie sa opakuje a znie oveľa naliehavejšie. Natiahne sa za kľučkou a v mysli mu bežia všetky možné scenáre. Tesne nad ňou zastaví a spomenie si na bolesť, keď prišiel o prst. Na chvíľu ešte zvažuje vôbec neotvoriť, no niekde vo vnútri mu to ale jeho zvedavosť nedovolí. Vie, že sa aj tak neschová ani neujde. Stlačí kľučku a otvorí. Pred ním stojí chlap, ktorý vyzerá neobyčajne obyčajný. Na ulici by ho bez povšimnutia prehliadol, no stojac priamo pred ním z neho nedokáže odtrhnúť zrak. Má voľné, modré rifľové nohavice a biele tričko bez nápisov. Jeho účes, ktorý vyzerá akoby sa práve prebudil, mu dokonalo sedí k hladko oholenej brade a usmiatej tvári, z ktorej priam srší radosť a pozitívna energia. Asi čakal niekoho špeciálneho, keďže si už nepamätá, kedy ho naposledy niekto prišiel pozrieť.

„Dobrý večer.“ Pozdraví cudzinec a jeho tvár sa rozžiari ešte viac. Petrová však úplne zmerajeve a pri pohľade do cudzincovej ruky sa začne triasť.

„Odkiaľ to máš?“ S obrovskou hrčou v jeho hrdle vyznie otázka takmer nezrozumiteľne.

„Môžeme si sadnúť?“ - prejde okolo Petra do bytu.

Obarený stojí nečinne vo dverách a ani slovom sa teraz nedokáže ohradiť.

„Musíme sa vážne porozprávať.“ Dôležito povie cudzinec, napriek tomu to znie priateľsky.

„Máš to tu ... No... tmavé. Nevadí.“ Konštatuje pri prechádzaní bytom, ako keby ho chcel kúpiť.

„Takže, mal by som ísť asi k veci, keďže som ťa vyrušil pri jedle. Nerád by som, aby si hladoval.“ Smeje sa z chuti a otočí sa na Petra, ktorý tam stojí ako zbitý pes a nervózne si tlačí palcom do spotenej dlane.

„Čím som si zaslúžil takýto pohľad? Neprišiel som ti dojesť večeru.“ Podišiel k Petrovi a položil mu ruku na rameno.

„Poď.“ Potiahol ho jemne a usadil na gauč pred vypnutý televízor, kde predtým sedel. Odsunul tanier s jedlom a posadil sa pred Petra na stolík.

Dvihol ruku v ktorej držal škatuľku a s úsmevom sa pozrel na Petra.

„Spoznávaš to?“

Trasúc sa si neustále tlačil palcom do dlane a na otázku iba prikývol, pretože škatuľku dobre poznal. Hrča v hrdle je ešte väčšia až má pocit, že sa udusí.

Zúfalstvo z toho, že nemôže nič povedať mu vytláča slzy na líca. Aj v tom rozrušení si spomenie, že plače prvýkrát po nekonečne dlhej dobe.

„Myslel som si, že ju budeš dobre poznať. Nie je vhodná chvíľa na plač. Môžu to tu byť každú chvíľu, preto by sme nemali strácať čas. Ja viem, že by si sa chcel teraz opýtať mnoho vecí no nemôžeš.“ S vážnou tvárou vstal a odišiel do kuchyne.

„Ja ťa počujem.“ Ozvalo sa z kuchyne.

Peter zodvihol hlavu.

„Veď som nič nepovedal.“ Pomyslel si popri tom, ako si utieral slzy rukávom košele.

„Ale povedal.“ To už Petra myklo od vydesenia a prestal si tlačiť palcom do dlane.

„Ja viem. Divné. No ja jediný môžem počuť čo si myslíš.“ Neustále bolo počuť akýsi buchot a šramot v kuchyni.

Peter tam iba odovzdane sedel bez energie a chute sa čo i len pohnúť z miesta.

„Chvíľu som sa bál, že to u teba ani nenájdem.“ Priniesol kladivo na mäso a položil krabičku na stôl. Rozmlátil ju pred Petrovými očami, ktorý mu v tom ani len nestihol zabrániť. Tak, ako tam sedel aj zmrzol a v tvári sa dalo čítať šialenstvo. Znova si začal tlačiť palcom do dlane no tentoraz zúrivejšie. Dych sa mu začal triasť, žili na krku a tvári navreli do enormnej podoby.

Po chvíľke prestal a vrhol sa neho. S nepredstaviteľnou zúrivosťou ho sotil na zem a začal ho škrtiť.

„Ty hajzel čo si to urobil!? Nevieš si predstaviť čo ma teraz čaká! Hajzel! Ty hajzel ! Zabijem ťa!“

Triasol ním a búchal mu hlavu o podlahu striedavo so škrtením.

„Neviem, ako ti to mám vysvetliť. Toto proste nebude fungovať. Myslím to škrtenie.“ Hovoril úplne zrozumiteľne a jasne, akoby ho Peter vôbec neškrtil.

„Mal by si prestať. Teraz už vážne.“ Šialený výraz v Petrovej tvári však hovoril, že jeho uši sú teraz hluché a pritlačil ešte viac. Koľko len vládal. Adrenalín v krvi pumpoval energiu do svalov čo to dalo. Chcel ho vidieť lapať po dychu, žobrať o život. Chcel vidieť, ako jeho tvár sčervená a ako trpí za to čo urobil.

Začali mu dochádzať sily a zlosť vystriedalo opäť zúfalstvo a plač.

Udychčaný a vysilený sa skrčil na podlahu a cez slzy opakoval.

„Oni ma zabijú, oni ma zabijú.“ Až to cez nárek opäť nebolo zrozumiteľné. Slzy mu stekali na podlahu spolu so slinami, ktoré sa nezastaviteľne vytvárali v ústach. Tvár a oči mal červené od enormného vypätia.

„Som rád, že si to nechal tak. Mohol si si ublížiť.“ Cudzinec nejavil žiadne známky násilia, či začervenenie pokožky krku. Nič.

Vzal deku z pohovky a prikryl ňou Petra. Vložil mu pod hlavu vankúš.

Peter ešte nejaký čas potichu vzlykal a potom zaspal.

„Čo mam teraz robiť?“ Opýtal sa Peter, keď sa prebudil. Odpovede sa mu nedostalo. On ju ale ani neočakával.

„Prišiel som o prst, keď som sa omeškal o pár sekúnd. Čo bude teraz, keď si skladačku rozbil?“ Tentoraz už odpoveď očakáva no žiadnej sa mu nedostalo.

„Tak čo !?“ Nič.

Schúlil sa späť pod deku. V hlave si dokola premietal čo sa udialo predtým než zaspal. Všetko bolo tak metúce. Nič nedáva zmysel. Ale...

„Je čas to skoncovať.“ Posadil sa.

„Nebudem čakať na dlhý, bolestný koniec.“

Odhodlane sa postavil a zovrel päste.

Vykročil k balkónovým dverám pevne rozhodnutý. Odtiahol závesy, otvoril dvere ...

„Máš pravdu je tu smrad.“ Peter sa prudko otočil. Zacítil malý kúsok radosti, že vidí známu tvár. Neusmial sa ani to nedal najavo, ale po dlhom čase zacítil vo svojom vnútri niečo iné, ako zúfalstvo, únavu či strach.

Zamyslený ostal pozerať pohľadom do prázdna. Akosi sa zasekol na mieste.

Predtým narušiteľ no dnes sa jeho status zmenil pozitívnym smerom. Zložené ruky na hrudi a radostný pohľadom sledoval čo sa bude diať.

„Vidím, že si spal dobre.“ Postavil sa zo stoličky a ľahkým krokom podišiel ku kuchynskej linke. Prestal sledovať pohľadom Petra.

„Vyzeráš sviežo.“ Otvoril skrinku a vytiahol dve malé šálky žltej farby.

„Aj tvoja tvár má znova farbu.“ Pousmial sa a očami stále sledoval svoje ruky ako dávkujú sypanú kávu do stroja.

Peter sa pomaly presunul k zrkadlu a sám sa presvedčil, že cudzinec neklame.

V pozadí začala hučať divnými zvukmi stroj, ktorý pretláčal kávu do prvej šálky.

Ako si obzeral svoju tvár zacítil lahodnú vôňu. Nadýchol so zavretými očami arómu domova, rodiny, priateľstva.

Sadli si k masívnemu drevenému stolu a voňavej káve. Peter si odpil. Vychutnal si prvý dúšok, ako by bol posledný. Obľubuje kávy vysokej kvality, ktoré si prinášal z pracovných ciest zo zahraničia. Chytil ešte pomerne horúci šálku do oboch dlaní, napriek tomu, že za oknom bolo teplé, letné ráno

„Kto si ?“ Nemal chuť s otázkou otáľať.

„Ja som ty.“ Úsmev hovoril, že by mu to malo byť jasné

„Veľmi sa mi nepodobáš. Máš dokonca všetky prsty, vyzeráš sviežo, príťažlivo a zjavne tvoj život nie je v troskách.“

„Som to čo ti chýba, po čom túžiš. Nie som skutočný. Som iba v tej tvojej pomätenej gebuli a práve v tejto sekunde si si to uvedomil.“

Cudzinec sa pousmial.

„Možno si urobil krok vpred a možno nie.“

„Takže teraz sa všetko vyrieši, predpokladám.“ Iróniou zaplnil celú miestnosť

„To by bolo príliš ľahké, nuda, chápeš.“

Zadumane hľadel do šálky. Odpoveď ho ani trochu neuspokojila. Znovu si odpil.

„Takže... Ja neviem, čo teda navrhuješ? Prišiel si pomôcť? Máš teda nejaké ďalšie riešenie, kroky, inštrukcie? Od včera si tu no stále...“

„To bolo tri dni dozadu - skočil mu do reči - Medzi tým sa udiali zaujímavé veci. Ty si to nepamätáš, ale ja ti to objasním.“ Znovu sa objavil posmešný úškľabok.

Zarazený Peter sa to snažil nedať najavo, že . Znepokojenie bolo však príliš očividné.

„Pamätáš sa, ako si pred chvíľou chcel skákať z balkóna? To bola asi tvoja najobľúbenejšia aktivita posledné dni. Vždy si si to nakoniec rozmyslel. Pomedzi to si si skracoval čas nariekaním, keď si mal dosť tak si vždy odpadol.“ Rozosmial sa, ako keby povedal dobrý vtip.

„A kde si bol celý ten čas ty?“

„V tvojej hlave. Už si uvedomuješ kto som, ale ešte na to zabúdaš. Nevadí.“ Umelo vytiahol kútiky úst na znak úsmevu.

Keď mu po chvíli došlo, že bol mimo tri dni, rozšírili sa mu zreničky od vydesenia.

„Zmeškal som tri skladačky!“ Zhrozene pozerá do šálky s kávou. Zmeravel na pomerne dlhú chvíľu. Na chlapíkovi oproti bolo vidieť, že sa vôbec neponáhľa. Necháva mu čas nech si v hlave všetko usporiada.

„Presne tak. Na celé tri dni si sa vyvliekol zo spárov hlavolamov. Šikovný.“ Spokojne sa oprel na stoličke a založil si ruky za hlavu.

„Teraz je ráno a musím povedať, že veľmi príjemne. Mohol by si zvážiť návštevu toho neznámeho sveta za oknom. No a potom, je na tebe, čo sa dnes o šiestej udeje.“

Na dotaz nereagoval, no bolo jasné, že neplánuje nikam ísť.

V úplnej tichosti dopil kávu a vstal. Vošiel do pracovne a zastavil pri pracovnom stole. Nehybne sa rozhliadol po miestnosti, kde uprostred stál drevený, pracovný stôl so šuflíkmi po oboch stranách. Izbu dopĺňalo zopár skriniek s dokumentmi v každom rohu a jedno veľké okno so zatiahnutými závesmi.

„Čo, ak sa všetko bude len opakovať? Čo, ak sa nič nezmení? Opäť sa vrátim do starých koľají.“ Oprel sa rukami o operadlo stoličky. Zvesil hlavu a snaží sa na nič nemyslieť. To však nejde. Ma kopec otázok, na ktoré je iba jedna odpoveď.

Čas plynie. Zadumane chodí po byte. Občas ho vytrhne z myšlienok otázkou jeho imaginárny spoločník. Ten trpezlivo sedí a pozoruje blúdiacu postavu vo vlastnom byte. Peter vždy pri pohľade na neho žasne, ako môže z neho sršať toľká radosť a pokoj. Jeho tvár hovorí všetko čo chce Peter počuť. Veľmi, ale naozaj veľmi mu chce niečo povedať, ale nejde to. Vlastne ani nevie, čo by povedal.

„Je desať minút po šiestej.“ Cudzinec prerušil dlhé ticho.

Peter skočil na rovné nohy. Zabudol sledovať čas. Vystrašene pribehol k dverám. Zastavil a chcel stlačiť kľučku, no ruku zastavil tesne nad ňou.

Trpezlivý spoločník so zvedavosťou pozerá na Petra z kuchyne, kde sedí celý deň.

Peter si v mysli opakuje, aby neotvoril dvere predtým, než začuje klopanie.

Minúta za minútou bežali a stál tam čakajúc na klopanie, ktoré neprichádzalo.

Pomaly ustupuje od dverí. Jeden malý krok za druhým, až napokon stojí opäť v kuchyni. Petrov prázdny výraz teraz vystriedal zmätený.

Cudzinec sa spokojne postaví, upraví si nohavice a poriadne sa ponaťahuje, ako po dobrom spánku.

„Neponocuj, dobre ?“ Tľapne ho po ramene. Otvorí dvere a vonku stojí mala krabičke.

Peter takmer prestáva dýchať. Cudzinec škatuľku zodvihne, s ľahkosťou si ju pohodí v ruke a zatvorí dvere.

Dlhé hodiny sedí v kuchyni a pozerá do prázdna. Nedokáže prijať fakt, že sa môže niečo zmeniť v jeho stroskotanom živote.

„Proste sa to nedá. Všetko bude ako predtým. Nič sa nezmení – privrie oči na smutnej tvári a ústa mu skriví do plaču - toto už dlhšie neznesiem. Musím odísť z tohoto bytu, z tohoto sveta.“

Zaslzené oči upriami k otvoreným balkónovým dverám a zanecháva za sebou prázdny byt.