Je magický realizmus fantastikou? Podľa mňa určite. Je táto kniha skôr magickým realizmom alebo fantastikou? Áno. Je to mätúca odpoveď? Možno :D Pravdou ale je, že táto kniha hrá všetkými farbami fantasy a ja ju tu preto rozhodne zaradím. Keďže som spomenula magický realizmus, môžeme si byť istý, že sa dočkáme veľmi priemerného hrdinu, bežného človeka, s ktorým sa rýchlo a ľahko skamarátime, s ktorým budeme často nesúhlasiť a z ktorého bude proste na míle sršať oná povestná človečina. Náš hrdina prechádza povedomou krajinou, neodídeme ďaleko od Slovenska, ale napriek tomu sa ocitáme v zvláštnom kraji, kde psy rozprávajú, vrchy sa otáčajú naopak a kde žije tajomná elegantná pani so svojimi dvoma dcérami v tajomnom zámku. Nájde sa tu veľa vtipu, ale ešte viac drámy, veľa vyhrotených emócií a keďže hovoríme o slovenskom magickom realizme, dôjde, samozrejme, aj na lacnú erotiku, možno ale vám sadne viac ako mne. Koniec je naozaj plný WTF momentov, stretne sa tam ešte viac ešte zvláštnejších postavičiek a ako sa vyvinie hlavná zápletka by ste nevytušili ani v najdivokejších snoch. Ja som z nej ostala mierne rozpačitá, ale na druhú stranu, ostane vám v hlave naozaj dlho. Kniha sa číta veľmi ľahko a rýchlo, uchvátil ma najmä začiatok a potom som sa nadchýnala pri rôznych fantasy prvkoch vykúkajúcich na povrch takmer na štýl Alice v krajine zázrakov. Text má v sebe akúsi nostalgiu, aj keď ide o súčasné dielo a keďže s a poväčšine odohráva v zasneženej krajine, do dnešných blížiacich sa voľných dní sa naozaj hodí. Čo mi sadlo menej boli už spomínané miestami prehnané reakcie a emócie niektorých hlavných postáv, najmä sestier dvojičiek, ktoré mi prišli miestami príliš nezrelé na svoj vek a bolo mi ťažké predstaviť si ch ako v podstate skoro dospelé osoby. Autor však hrá s kartami na ruke dosť solídnu hru, prekvapenie na vás číha za každým rohom a snaha vnoriť sa do mysteriózneho sveta bez pravidiel vás bude lákať čítať ďalej a ďalej.

Sú filmy, ktorým nesmierne prispieva, keď sa na ne naladíte. Aspoň tak si to vysvetľujem, lebo keď som si počas spooky seasom pozrela niekoľko veľmi sľubných a niekoľko veľmi priemerných halloweenskych filmov a potom našla tento, mala som pocit, že na mňa padá manna z nebies. Ten úvod je proste úžasný. Spev všetkých staršiakov a strašpytlíkov pomaly odhaľuje hrôzy halloweenu za zvukov úžasne nacvičenej piesne a skvelej choreografie. Nádherné je aj to, že keď úvodná pieseň skončí, zisťujeme, že jej nacvičenie aj prevedenie je súčasťou samotného príbehu a vytvoriť každoročnú šou je povinnosťou i prekliatím hlavného hrdinu. Obsah Predvianočnej nočnej mory asi všetci poznáte, ak nie, nebudem vás obťažovať spoilerom, v skratke ide o to, že všetky postavičky vo filme poznajú iba jeden sviatok a odrazu zisťujú že existujú aj iné. Nájdete tu naozaj veľa pesničiek, tak sa na to pripravte, ale sú sprevádzané úchvatným vizuálom, na všetky postavičky a domčeky, v akých žijú, skutočne nedám dopustiť. Do ich animácie šla taká neuveriteľná dávka kreativity a dobrého vkusu, že človek nemôže len pokrútiť hlavou a povzdychnúť si, ako je možné, že najlepší burtonovský film nenatočil Tim Burton? Je pravda že ku koncu ide o klasický boj dobra a zla a možno aj preto moje nadšenie trochu opadlo, ale film je adekvátne dlhý, postavy sú veľmi šikovné a nesmierne kreatívne si dokážu poradiť s každým problémom, a tak vás len tak rýchlo tento film nezunuje. Neodporúčam ho však len tak do pozadia, aspoň nie na prvé pozretie, lebo dej sa pomerne rýchlo zamotá a vzhľadom na jeho originalitu je lepšie, keď dávate pozor. Druhým dôvodom sú nádherné detaily, ktoré fungujú v tomto neobyčajnom svete a ktoré dodávajú filmu ten správny šmrnc.

O existencii filmu a knihy Posledný jednorožec som sa dozvedela až tento rok, čo je hanba, uznávam, ale aspoň som sa o ňom dozvedela. V konečnom dôsledku to ale nemusí byť až také prekvapivé, keďže iba nedávno sme sa dočkali slovenského prekladu knižnej predlohy. Film však existuje už dlhé roky, dokonca je to film animovaný, a tak sa čudujem, prečo som sa sk nemu nedostala už ako dieťa? Nuž, odpoveď sa ponúka – je to síce západný animák so skoro disneyovskou vizualizáciou, ale princezna to není, jasný pane... Teda, nie je to pre deti. Veľmi sa stotožňujem s postrehom , že film Posledný jednorožec vyzerá, akoby sa rozprávku rozhodli urobiť ľudia, ktorí vôbec netušia, ako urobiť rozprávku. V konečnom dôsledku ide o pozitívum – výsledkom totiž je nesmierne čarovný animovaný film pre dospelých. Posledný jednorožec má totižto niečo, čo sa v poslednom čase hľadá len ťažko, ale čo má v sebe do veľkej miery, alebo sa aspoň snaží mať, množstvo filmov natočených v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch – nenútený pátos a vážnosť. Iste, tým pádom sa podobné filmy priam ponúkajú, aby sa s z nich točila paródia, ale keď sa takýto film naozaj vydarí, človek proste nemá srdce robiť si z neho srandu a nebrať ho vážne. A to je aj prípad Posledného jednorožca. Je to krásny, smutný a zádumčivý príbeh, iste, má aj rozšafné momenty, ale bez toho, aby prestrelil, ponúka mnoho podnetov na zamyslenie a rozpráva o hlbokých a čistých emóciách. Jedným z úžasných spôsobov, akým sa v tomto filme stavia príbeh, je to, ako sa na scéne objavujú hlavné postavy. Prichádzajú akosi odnikiaľ, nenápadnou hláškou, predstavení ako poskokovia iných, na prvý pohľad dôležitejších postáv. Tie však veľmi rýchlo naplnia svoju úlohu a idú ďalej, zatiaľ čo naši skrytí hrdinovia ostávajú. Takto nenápadne akosi film podsúva myšlienku, že v každom z nás sa niečo skrýva a nie je dôležité, či to okamžite kričíme do sveta, hlavne, že sa vieme prejaviť v správnej chvíli. Iste, ku koncu sa dostáva k slovu aj romantická linka, ktorá môže a nemusí byť presvedčivá, ale jej komplexita a premenlivosť znovu ponúka postrehy na zamyslenie. Samozrejme sa znovu musím vrátiť aj k animácií. Je proste krásna. Dokonale ladí s príbehom a zároveň naozaj lahodí oku, nesnaží sa byť naschvál dospelá. Príbeh má pre mňa teda akési takmer tolkienovské čaro, pekne kombinuje prostú ľudskosť, mýtické svety a tvory a veľké ideály a pozná pritom svoju mieru. Odporúčam obzvlášť na zimné a jesenné dni.

Kto by nebol zvedavý na jeden z naj kontroverznejších filmov tohto roka? A hele ho, ono je to scifi! Vlastne asi je to mix scifi, fantasy a hororu a práve to posledné ma takmer odradilo od toho, aby som si ho pozrela. Predsa len, vzhľadom na tému, čo ak to bude na mňa príliš gore? Ale nabrala som odvahu a musím povedať, že mi to ako horor v podstate ani neprišlo. Možno to bolo tým, že som zhruba vedela, čo ma čaká. Ak by na mňa tento film vyskočil ako čisté prekvapenie, iste, bolo by som výraznejšie šokovaná, takto musím povedať, že som si ho dosť užila. V prvom rade, má nádherný vizuál. Ťažko povedať, v akej dobe sa to vlastne odohráva. Reálne miesta, Lisabon, Paríž či Alexandria sú zachytené tak, ako snáď nikdy nevyzerali, akoby tento príbeh napísal niekto, kto tam nikdy nebol, ale veľa o týchto miestach sníval. Je to nesmierne snové a čarovné. Niekto výjavy sú, samozrejme, divné a znepokojivé, ale musím povedať, že nejdú príliš cez čiaru a prišli mi divné a znepokojivé akurátnym, príjemným spôsobom. Áno, filmu by sa dala vytknúť hra na efekt, napríklad, prečo je prvá tretina filmu čiernobiela? Iste, mohli by sme filozofovať, že je to symbol Belinej neslobody, ale nezdá sa mi, že by to na všetky scény platilo na sto percent. Ale rada to Chúdiatku odpustím, lebo skúmať vizuál je niečo, čo filmom svedčí. Počula som názory, že sa tu dokopy nič nedeje. Nuž, ťažko sa s tým hádať. Keď si vezmeme premisu filmu, znie pomerne dobrodružne, ale maximum sa z toho nevytĺklo, ak teda hľadáme nejakú väčšiu dobrodružnosť, lebo Bela v ďalekom šírom svete nevyhľadáva ani tak dobrodružstvá, skôr skúma ľudskú povahu a prirodzenosť. A teda tu máme mnoho filozofických debát, iste, mnoho sexu, to tu už bolo povedané veľakrát, a veľa nesmierne pragmatických konštatovaní o svetskej skutočnosti. Mňa práve takéto pseudofilozofické reči vedia zabaviť, baví ma, ako tvorcovia nešli do romantického feelgood feelingu a zároveň sa vyhli pridramatickému ľudskému trápeniu. Konzistentná objektívnosť, s akou sa Bela takmer do konca pozerá na svet, pridáva filmu na zaujímavosti a pomáha mu neskĺznuť do klišé. Sexuálne scény sa nezvrhávajú do klasického hollywoodskeho och, je to stále úžasné, ale ani nedôjde k znásilneniu, čo je v poslednom čase pri hollywoodskych drámach na pohľadanie. Herecký výkon Emmy Stone je famózny, jej špecifický pohyb, ktorý imituje malé dieťa, ale v skutočnosti vyzerá ako bábika na šnúrke, vám vlezie pod kožu. To ma privádza k debate, že tento film je vlastne najznepokojivejší tým, že detský mozog je vystavený dospelému svetu, NSFW veciam vlastne oveľa skôr, než reálne dospeje. Podľa mňa však o toto vo filme nejde a jasné, dá sa na to upínať, ale na čo si kaziť zážitok? Bela by mohla byť čokoľvek – robot, mimozemšťan, dieťa, hocičo, tvorcovia len potrebovali neznalého pozorovateľa sveta a takéto rozprávanie je naozaj čarovné. Pekný je aj prerod Bely a to, že ani na konci nie je úplne normálna podľa našich bežných pravidiel. Ďalšia postavička, ktorá si ma získala, bol Godwin, tvorca Bely, v podaní skvelého Williama DaFoa. Je pravda, že keby sme film rozsekali a ukazovali z neho len určité scénky, pôsobil by tak výraznejšie, lebo by sme ich porovnávali s bežnými filmami, takto nahustené efektné scény a bystré dialógy súťažia vlastne medzi sebou. Preto ak ste najprv videli pár scén, možno v podobe reelsov na internete, môže sa vám koncept filmu časom akoby prejesť a stratí svoj šmrnc. Ale ak sa vám zapáči jeho atmosféra, verím, že si ho užijete až do konca.

Podoba vody svojho času dosť rozmútila vody fantastiky. Podľa reakcií som čakala snivú alegóriu plnú symbolov s jemne a možno aj viac ako jemne znepokojivou romancou. Dobre, iste, do veľkej miery to tak bolo alebo by mohlo byť, keby som do toho nešla s týmito očakávaniami. Ak by mi bol predostretý bezmenný film a pustili by mi Podobu vody, isto by to bolo znepokojivé. Ale keď už človek vie, že pôjde o romancu medzi človekom a... (no, čokoľvek to je, vyzerá úplne ako Abraham Sapien z Hellboya), je to síce stále znepokojivé, ale keďže nestráca čas čudovaním sa, čo sa to na plátne deje, má čas všímať si dej a kulisy. Našliapnuté má film veľmi pekne. Prostredie a hrdinovia sú nám na začiatku predstavený veľmi príjemným, zaujímavým a hlavne nesmierne vizuálnym spôsobom, čo sa snúbi s faktom, že hlavná hrdinka Elisa je nemá. Tu musím povedať, že Sally Hawkins je skvelá voľba, ak postava nerozpráva, potrebujete niekoho s určitým vyžarovaním, kto je zároveň veľmi sympatický a žiari krásou bežného človeka, čiže sa s ním dá ľahko stotožniť, alebo aspoň príde divákovi dosť zaujímavý. U mňa toto pri hlavnej postave platí na sto percent. Dej je zároveň zasadený do polovice minulého storočia, čiže prichádza s akousi nostalgickou atmosférou doby, kde sa žilo akosi ľahšie, lebo romantizovať si ľudské úsilie a ťažkú prácu cez filter televíznej obrazovky je ľahké – tým chcem povedať, že na filmy spred niekoľkých desiatok rokov sa proste dobre pozerá. To, že Elisa býva nad kinom, prináša do filmu ďalšiu romantickú kulisu. Nádherne i keď minimalisticky je tu vykreslený jej najlepší priateľ, starý pán Giles žijúci vedľa. Obaja si život spríjemňujú, ako to ide, i keď majú svoje trápenia – Giles je homosexuál, ktorý si v danej dobe len ťažko hľadá známosti a Elisa celé dni pracuje ako upratovačka vo vedeckom ústave. Pohľad skrz optiku obyčajného človeka, nie veľkého, silného hrdinu, ale upratovačky, ktorú si nikto nevšíma, je skvelý nápad. Elisa je dokonalým pozorovateľom. Tu ale musím povedať, že začína presvitať na povrch prvá slabina filmu – všetci, čo nie sú úplne na tej dobrej strane, pôsobia absolútne nekompetentne až hlúpo. Začína to pri ľuďoch vo vedeckom ústave – to si fakt môžu upratovačky chodiť hore-dole okolo jedného z najlepšie strážených politických tajomstiev v Amerike a všetkým naokolo je to jedno? Elisa len tak náhodne nacupká do miestnosti s akváriom s naším vodným monštrom a to, že tam upratuje, ospravedlňuje, že tam trávi zjavne hodiny (veď tam ešte aj obeduje, panebože). Po prvé, túto prácu by najskôr robili vedci-junior, ktorí by sa postupne prepracovávali vyššie. Po druhé, upratovačky v hoteloch ženú, aby urobili jednu izbu pod 15 minút, pochybujem, že by to tam bolo oveľa inšie. Ďalej sa to prejavuje na vyslovených záporákoch. Generál s piatimi hviezdičkami kričí rozkazy, ktoré by možno aj mali zmysel, no nevysvetľuje ich logikými argumentami, ale len výkrikom: ja tu mám päť hviezd, ja tu velím! Podobne je to s postavou Richarda Stricklanda, ktorý sa na začiatku správa ako totálny idiot, pričom ku koncu filmu sa z neho stáva naozaj skvelý pravý desivý záporák, čiže tvorcovia to zjavne vedia, len nám v prvej polke až príliš chceli ukázať, aké je to hovädo, a tak išli po skratkách a ukázali nám len scény, kde sa správa tak, aby mohol byť ten zlý. Skratkovitosť je pritom presne to, čo tu chýba. Keby sa venovalo pár lepších scén záporákom, nemuseli by pôsobiť tak hlúpo. Keby bolo pár vetami vysvetlené, ako tie upratovačky vlastne fungujú, detto. Keby sme mali viac scén zbližovania sa monštra s Elisou, skôr by sme vedeli pochopiť, prečo ju to k nemu tak ťahá, lebo tie dve pár minútové scénky boli síce ok, ale dalo by sa to naozaj krásne vygradovať. Vzhľadom na akčnú linku na konci, monštrá a záporákov má film v podstate dosť superhrdinský feel. Ale možno to bude aj tým, že vizuálom nesmierne pripomína Hellboya. Je to naschvál? Je to spinoff? Fantázie sa medze neklamú. Podoba vody je príjemný film, ktorý dokonca ponúka zaujímavé témy na rozhovor, má krásne kulisy a sympatické postavičky. No nemôžem sa ubrániť pocitu, že nechýba málo a tento príbeh by sa dal vyrozprávať aj podstatne lepšie.