Žiarivé, letné lúče slnka dopadali na hradby a maľovali svet vo farbách, ktoré by si ľudská myseľ snáď ani nevedela predstaviť. Vzduch voňal ako pole zaliate kvetmi a mladí zaľúbenci sa ruka v ruke prechádzali na cimburí. Na bledej košeli rytiera si jeho budúca nevesta všimla krvavé škvrny, ktoré tam snáď navždy zanechal súboj s krvilačným drakom. Aj teraz sa zachvela, keď si pomyslela na tých pätnásť dní, ktoré v jaskyni nenásytnej beštii prežila. A potom sa z ničoho nič zjavil Karol. Jej Karol! Láskyplne mu stisla ruku.

„Toto všetko je teraz tvoje!“ ukázala na kráľovstva pod nimi, rozprestierajúce sa až k horizontu.

Karol žiaril. Mal krásnu nevestu. Krásne kráľovstvo. Krásnu budúcnosť.

„Všetko,“ šepla znovu princezná a ruku po pozdvihla až k svojmu záhreniu.

Život bol fajn.

***

Čoskoro sa ku Karlovi všetci začali správať ako k mladému kráľovičovi. Ako k nástupcovi trónu. Hrdinovi.

„Tuto nepriatelia prerazili hranice!“ ďubol generál Swerwick do mapy a obočie sa mu na čele stretlo ako obrovská tučná húsenica. „Je jasné, že musíme odpovedať,“ pokračoval a poradná miestnosť plná aristokratov čím ďalej, tým viac ťažela od napätím. „Muži sú pripravení vyraziť pod vašim velením!“

Karol potichu preglgol Ale veril si. Oni mu predsa verili. Doteraz však bojoval len s beštiami, ktoré nemali ľudskú tvár. Lenže to bolo predtým. Predtým ako sa stal nástupcom trónu.

Vyjde v ústrety krvilačnému susedovi. A potom sa zvládne aj oženiť.

***

Zoskočil z koňa a princezná sa mu hodila okolo krku. Neušlo mu, s akou hrdosťou hľadela na krvavé škvrny na jeho zbroji. Nepriateľ bol zažehnaná. A lono jeho drahej horúce. Svadba bola až o týždeň, ale už teraz veril, že si nájdu čas pre seba. Zašijú sa na letnom hrádku. Aspoň na chvíľu. A potom nech je, čo bude.

***

A čo bolo, bola porada o rozšírení územia na sever. Ľud, ktorý tam žil, žil z ruky do úst, tamojší kráľ sa o nich nestaral, bola to len otázka vplyvu. A starý kráľ bol na čosi také pristarý, chodiť po horách a presviedčať sedliakov a vrchárov, aby si vydobyl ich politickú podporu. Lenže mladý Karol to zvládne. Vždy všetko zvládne.

***

Vlastne sa mu tam páčilo! Do rána pili a tancovali s mladými, počúval príbehom starejších a šťastnému džavotu detí. Dokonca sa mu podarilo prehovoriť starostu a domov sa vrátil s podpísanými dekrétmi. Jeho budúce kráľovstvo bude prosperovať. Kým sa ich sused znovu nenaštve.

Jeho nevesta si ho premerala trochu znudeným pohľadom, keď sa vrátil s čistou košeľou. Ale aj tak s ním šla na letný hrádok. Len ich noci zrazu neboli až také horúce.

Keď sa vrátili, vyhľadal Swerwicka a poradili sa o ďalšej bojovej výprave. Keď odchádzal, vyprevádzala ho princezná so slzami v očiach.

***

Vrátil sa z vojny, bola svadba, prišli deti. Vždy, keď sa vrátil z výpravy, sa na neho kráľovná nevedela vynadívať. Po páč týždňoch však znovu trávil viac času so Swerwickom ako so svojou rodinou. A vždy bol dôvod odísť.

Ani si neuvedomil ako, ubehlo pár rokov.

A odrazu sa beštia vrátila.

***

„Čo to hovoríte?“ vydralo sa mu z hrdla

Swerwick uhol pohľadom. No, jedného ste zarezali. Ako brava, krásna práca! Ale teraz je tu ďalší drak. Žiadnu princeznú ešte neuniesol, ale snáď nebudeme čakať, kým sa to stane...“

A Karol zrazu vedel, čo má robiť.

Po rokoch sa znovu štveral do kopca, objímal svoj meč a sťahoval si helmu cez tvár. Áno, už čoskoro...

Keď sa na neho vyrútila potvora so zubami dlhými ako dýky, cítil pokoj, akoby sa po dlhom čase vrátil domov. Odrazu mu tá beštia neprišla až aká strašná ako iné, ktoré vídaval dennodenne.

Život je ťažký, pomyslel si, keď na neho drak vyprskol smrtiaci plameň. Uhol do strany a oddychoval, kým sa drak, snáď z nudy, utiahol hlbšie do jaskyne. V nejasnom svetle mesiaca rozoznával viacero obhorených kostier neznámych hrdinov. Nespoznala by ich ani vlastná mater, pomyslel si a venoval im tichú pietnu myšlienku. Ani vlastná mater..

A čo je na tom zlé? napadlo mu vzápätí. Podišiel bližšie ku kostre v brneni a pomaly, opatrne, aby sa mu spráchnivelé kosti nerozpadli pod rukami, vložil do náruče mŕtveho svoj meč. K nemu potom vložil aj svoju helmu.

„Túto si vezmem na pamiatku,“ povedal a pomaličky stiahol z lebky helmu s vypáleným erbom susedného kráľovstva.

A potom... bol voľný. Kráčal na sever, tak dlho, kým nedošiel k vrchárom a nepridal sa k ich oslave obžiniek. A už nikdy v živote nechytil do ruky meč. A nepomyslel na tvár princeznej, ktorá sa usmieval, len keď mal na rukách krv.