„Hej, slečna, aj vy idete na ten, veď viete,“ veľký jaskynný trol otočil svoj mobil a ukázal náleku so znakom oka, „pohovor?“

Zlatovlasá elfka si prestala robiť selfíčka, zhlboka si vzdychla a odsekla: „To je akože otázka na štýl slečna, aj vy cestujete týmto vlakom? No neviem, pre čo iné by som trepala metrom z jedného konca Stredozeme na druhý. A tak čo by sa už len od vás,“ zdôraznila posledné slovo, „dalo čakať.“

„He, len sa neposer,“ odvrátil sa od nej k malému kučeravému chalanovi s úhľadne vyžehlenou košieľkou. Nezdalo sa ale, že by mu elfkine poznámky nejako skazili náladu. „Tá to aj tak isto nedostane,“ prehodil smerom k chalanovi, ale bolo jasné, že to počul celý vagón.

Mladý sa nervózne zahniezdil a len ticho zašomral: „Mňa tu len poslal strýko, chcem to mať proste za sebou.“

„No tak to dúfam, že strýko má dobré konexie,“ pokračoval trol. „Počul som, že reálnu šancu dostať ten džob má aj tak len ten, čo pozná tých správnych... ľudí.“ Plecom akože nenápadne ukázal na gondorského strážcu v slušivej uniforme. Muž sa zamrvil, ale inak sa sebe nedal nič znať. Čakal problémy, ale toto ešte nebolo ono.

„Aby si sa ty čochvíľa nespoznal s mojou sekerou!“ zaznel chrchľavý hlas tlmený hustou bradou. „Taký ako ty by sa nemali ani len ukazovať na verejnosti, nie je to sa ešte uchádzať o slušnú prácu.“

„Ale ba! Počuli ste to?“ rozkríkol sa trol. „Taký ako kto? Len to povedz nahlas. Som zelený! A ešte povedz, že smrdím! Aby si vedel, ty smrdíš mne, a to grošom! Zlodej mrdavý!“

Trpaslík zovrel sekeru a v okamihu bol na nohách, no málokto si to všimol, lebo bol stále rovnako vysoký, ako keď sedel. To bolo možno to jediné šťastie inak by sa strhla bitka.

No vo vozni to aj tak začalo vrieť.

„Ale, nehrajte sa na obeť rasizmu,“ zatiahla strojene elfka a už aj všetko nahrávala na video. „Taký ako vy, to znamená prívrženci Oka, predsa. Extrémisti, ktorí využívajú systém na trápenie iných.“

„Takže mám pravdu!“ rozhodil trol rukami. „Odsudzujete ma! Odsudzujete ma nazáklade môjho presvedčenia.“

„Áno!“ zasmiala sa elfka, šťastná, že to konečne pochopil. „Presne to robím!“

„Ty malá...!“ Elf sa po nej zahnal, ale ona plavne preskočila na druhú stranu a trpaslík, akoby sám prekvapený tým, čo robí, sa postavil pred ňu.

„Slečna, priznávam, že je to pre mňa šokujúce, ale vaše slová celkom dávajú zmysel,“ zašepkal a začervenal sa. Potom si odkašľal a pohrozil trolovi sekerou.

Gondorský strážca si vzdychol.

„Pane, musím vás požiadať, aby ste opustili vozeň. Zbraň musíte mať po celý čas za opaskom.“

„Asi som ťa dobre nepočul, mladý!“ zavrčal trpaslík. „Jediné miesto, kde bude táto sekera dnes spočívať, je v mojich rukách alebo v tvojej rit...“

„Ale no tak!“ položila mu elfka ruku na plece. „Nie je to snáď jasné znamenie, že by sme sa mali na celý ten pohovor vykašľať? Zapredať dušu systému pre pár šupákov? Pritom si viem predstaviť oveľa lepšie trávenie voľného času.“ Otočila sa na odchod a pohľadom ho pozvala, aby ju nasledoval.

Trpaslík ešte raz všetkých zmrazil pohľadom a nasledoval ju, hanblivo šepkajúc: „Slečna, tie vaše zlaté vlasy...“

Trol chvíľu mlčal, potom sa znovu otočil k mladému hobitovi a povedal, aby ho všetci počuli: „Na zelených si každý dovolí, nemám pravdu? A na tých škaredých,“ ukázal mladému na nohy. Ten sa nešťastne zahniezdil.

Gondorský strážca nebol nadšený, že po tomto strete ostal vo vagóne práve trol.

V kúte sa zasmial akýsi starček. „K hobitom by som si nedovoľoval. Niekedy dokážu poriadne prekvapiť. Možno sú malý, ale húževnatý a vytrvalý.“

„A do zelených by som sa tiež nenavážal. Videl som aj takých, ktorí po čase našli správnu cestu a obrátili sa Oku chrbtom,“ ozval sa akýsi pán, ktorému tvár zakrývala čierna kapucňa.

„Čože? Akože zlá cesta, akože Oko? Zobuďte sa, ľudia! Pozrite, kto ná tu stráži! Že vraj pre našu bezpečnosť! Oko je jediná cesta k slobode!“ Kričal trol a pohľadom hľadal podporu. Oči mu zažiarili nádejou, keď uvidel Uruk haia so znakom ruky na tričku.

„Zabudni, kámo. Oko nás osralo tak veľakrát, že to radšej podám ruku Gondorčanovi.“

V tom momente na neho trol skočil, gondorský strážca vytasil zbraň, pár škretov sa chystalo pomôcť a podzemka zastala na najbližšej stanici. Po trme-vrme, ktorú ukončil trik so špicatým klobúkom, ostali vo vagóne len mladý hobit, starček a upachtený gondorský strážca.

Mladý si všimol, že ho starec pozoruje, opäť znervóznel a akoby chcel dať veci na pracú mieru, ticho pípol: „Ja som tu len preto, že ma strýko poslal na pohovor. Ja si do tých vecí ohľadom Oka vôbec nevyznám.“

„A to je niekedy dobre, môj milý hobit. Niekedy jediné, čo stačí, je vydržať do konca. Obávam sa, že si prešiel pohovorom.“