„Vedela si, že dnes príde na čaj slečna Howarthová?“ pýtala sa Caroline a jej mušelínové šatočky viali, keď rezkým krokom takmer bežala po záhrade.

Linda neodpovedala. Jej bledá tvár neniesla znaky akéhokoľvek záujmu. Snažila sa kráčať aspoň približne rovnako rýchlo ako Caroline, ale nie naozaj, iba tak, aby ju nemohli obviniť z toho, že sa s ňou nechce hrať.

„Vedela si, že slečna Howarthová je slečna, hoci je už stará a mohla by byť pani? Ale nemá manžela. Moja babka je pani, hoci nemá manžela, ale to preto, že je vdova. Vieš, čo je vdova?

Linda neodpovedala. Ale Caroline nepotrebovala aktívne obecenstvo, len obecenstvo. A na zvláštnu povahu svojej sesternice si už za tie dve týždne, čo u nich bola na prázdninách, zvykla. Zamávala na ňu spoločníčku plechovým vedierkom. „To je ozajstné záhradnícke, vieš? Aj toto je skutočná lopatka, vedela si? A pozri, mám k tomu aj nožík, na ruže, naozajstný ostrý! A rukavice. Mama mi to dala na narodeniny. Mala som ich v máji. Vedela si, že som sa narodila v jari? Mama hovorí, že to na mne vidno,“ usmiala sa Caroline, akoby bolo zjavné, že to Linda nevie, lebo na také veci nie je dosť dospelá, a ďalej na ňu vyzývavo pozerala, akoby to mala vedieť, akoby sa ľudia líšili od seba podľa mesiaca narodenia farbou alebo čo.

Linda mlčala. Caroline táranie ju nezaujímalo. Ja som to vedel. Vedel som aj, že kedy Caroline dostala do náradie, lebo tým mame pílila uši už od marca, a vedel som tiež, že sa narodila v máji, lebo som pri tom bol.

Zastali na konci záhrady pri ružovom kríku a tam zastali. Linda sa obzrela k veľkému panskému domu, ktorého okná boli z tej diaľky cez celé pole sotva vidieť. Dom bol naozaj ďaleko. Prvýkrát sa dnes trochu usmiala. Vzal som to dosť osobne.

„Slečna Howarthová je slečna, lebo nie je vdova. Je slečna, lebo ju nikto nechce. Vedela si o tom?“ Caroline si čupla k záhonu ruží a začala lopatkovať hlinu do vedierka. „Presadíme jeden krík, dobre? Ale najprv musíme ružiam pripraviť novú zeminu, lebo v starej by sa im nedarilo. Vedela si to?“

Linda mlčala. Po chvíli akoby si všimla, že sa s ňou Caroline rozpráva. Čupla si k nej a obzerala si ruže. Po chvíli znovu zdvihla hlavu a pozrela sa na dom. Pohľady sa nám stretli.

Videl som, ako zbledla. Potom pokrútila hlavou, akoby si z nej chcela vytriasť obraz mojej tváre.

„Slečna Howarthová totiž niekedy žila v tom doma, vedela si to? Mohli ti to povedať,“ rapotala Caroline ďalej. Mala sestru. Ale tá zomrela veľmi mladá. Povrávalo sa, že jej šibe. Slečna Howarthová vraj po jej smrti strávila dva mesiace v blázinci a už nikdy sa tu nevrátila. Stále opakovala, vraj jej sestra videla malého chlapca, ako sa hrá v jej izbe, aj keď tam nikto nebol.“

Linda o chlapcovi vedela. Linda, povedz jej, že o ňom vieš!

„A bála sa spať sama. Lebo vraj vždy chcel spať s ňou. Vraj za ňou stále chodil. A z toho jej preplo. A zomrela. Aj slečne Howarthovej preplo, ale potom sa vyliečila a prestala o chlapcovi hovoriť.“

Znovu sa dívaš mojím smerom, Linda. Povedz jej o mne, Linda. Povedz jej, že zem v tomto rohu záhrady je taká úrodná vďaka mne.

„Zomrela?“ Aha, Linda, tak predsa len rozprávaš!

Caroline prikývla. Pozri, aká je šťastná, že sa s ňou rozprávaš! Aj ja som rád, keď sa so mnou rozprávaš! Netvár sa, že tu nie som.

„Takže sa ho dá zbaviť. Áno, áno, také samozrejme.“

Linda, nemôžeš ma opustiť! Nikdy, Linda, počuješ! Čo budem bez teba robiť?

***

Keď dievčatá presadili ružu a Caroline odložila svoje náradie, Linda skryla nožík do vrecka zástery.

Existuje cesta von.