„Svadby sú ošemetná záležitosť! Aspoň jeden z páru sa buď vydá, alebo ožení pod svoju úrove.“

„Slečna Hela, pravá dáma sa takto nevyjadruje,“ napomenula stará, elegantná pestúnka dievča sediace na posteli. „Vaša sestra určite nebude ľutovať! Kráľ Henrich je veľmi ctený a vážený muž.“

„A starý a tučný!“ zašomrala Hela.

„Slečna Hela,“ znovu ju napomenula pestúnka a ani pri tom nezvýšila hlas.

Silvia, ktorá si skúšala svadobné šaty, sa pri slovách svojej mladšej sestry len pousmiala. Chápala, že mladému dievčaťu prídu všetky tie ceremónie smiešne, že si práve teraz nevie predstaviť, že by musela prestať behať po stromoch, vziať na svoje plecia zodpovednosť, povedať áno jednému váženému mužovi a postaviť sa do čela krajiny. Jedného dňa ale dohodnú sobáš aj pre ňu a potom, Silvia sa pri tej predstave znovu usmiala, potom bude Hela možno dokonca nadšená, akým smerom sa uberá jej život. Lebo Silvia, hoci to pred svojou mladšou sestrou nechcela spomenúť, nadšená bola. Bolo jej jedné, že Henrich je od nej o pätnásť rokov starší, veď sama mala len sedemnásť, to z neho predsa nerobilo žiadneho starca! A stavaný bol dobre, o tom sa nedalo hádať. Silvia ho už párkrát stretla a ak by si mala priznať pravdu, pravdu, ktorú sa jej mladšia sestrička nesmie dozvedieť, lebo by sa to určite nezaobišlo bez posmievačiek, povedala by, že sa zaľúbila.

„Slečna Silvia, ste úchvatná!“ Pestúnka vstala, štíhlou rukou vybrala vreckovku a pritisla si ju na uslzené líce, aby zakryla svoje pohnutie. „Ale kým sa z vás stane pravá dáma, čakajú nás ešte posledné lekcie. Ach, drahá, musíte mi sľúbiť, že nikdy nezanevriete na svoj spev, máte taký hlas! Spievajte hoci aj každý deň! A z celého srdca! Jemne ako slávik! Váš muž vám nebude vedieť odolať.“

Hela pri okne robila grimasy, ale Silvii neušlo, že aj ona sa len snaží zakryť slzy. A tak sa rozhodla, že im obom pomôže a začala spievať, aby im dopriala čas trochu sa pozbierať, kým sa jej budú musieť znovu pozrieť do očí.

...

Henrich vstal, striasol zo seba tri ženy, ktoré sa len ledabolo pomrvili v posteli, a pristúpil k oknu. Dnes bol ten deň. Teónia mala byť prvou krajinou, ktorú sa mu podarilo dobiť bez boja – a bol rád, že to bola práve Teónia, lebo takú veľkú a bohatú krajinu by sa mu vyhladovať tak rýchlo nepodarilo. Dlho nad tým rozmýšľal, takýto kúsok sa mu predsa nepodarí len tak rýchlo zopakovať, ak vôbec. Samozrejme, bol pripravený, že ak to bude nevyhnutné, po čase sa svojej nevesty zbaví. Zatiaľ však uprel pohľad na jej obraz– taká zbytočnosť – ktorú mu vetchý kráľ nechal priniesť do daru ešte pred zásnubami a zadúfal, že to nebude nevyhnutné. Predsa len, blondýna v jeho zbierke zatiaľ chýbala.

Pomaly sa začal chystať na cestu. Zaobalil svoje mohutné telo, zjazvené mnohými bitkami a chabou nádejou jeho bláhových protivníkov, na krk si pod košeľu zavesil amulet Khar-koen, bohyne noci a úskokov, ktorej bol zasvätený a o ktorej vo svojej novej domovine šíril, že je bohyňou víťazstva, a prikázal si pred cestou raňajky. Tušil, že všetky tie obrady, kým sa dostane k nejakému jedlu, riadne potrápia jeho trpezlivosť a nechcel nikomu ukázať, ako to vyzerá, keď musí na niečo čakať. Zatiaľ nie. Zatiaľ nesmie robiť chyby.

...

„Nádherná,“ prehodil ledabolo. Helou trhlo, akoby jej dal facku. Neznášala jeho pohľad. Úlisný a vlezlý. Akoby jej po tele chodili pavúky. Neznášala jeho kroky, zvláštne tiché a úskočné, tak určite musia chodiť mačky prelezené nejakou nákazlivou chorobou. Neznášala, ako bez zájmu hľadel na jej sestru. Neznášala, že z jej najlepších priateľov, paholkov, s ktorými sa rada prebehla na koňoch, urobil vojakov a poslal ktovie preč. Neznášala ho celého. Neznášala, že ho nemohla nahlas neznášať, lebo odkedy sa jej sestra za neho vydala, vždy, keď o ňom pred ňou prehodila čo i len slovo, uhla pohľadom a zmĺkla.

Zrýchlila krok. Aj teraz bola na ceste do Silviinej komnaty. Musí sa s ňou porozprávať. Musí z nej vymámiť aspoň slovíčko. Vari v tej chátrajúcej, vychrtlej postave ešte niekde drieme jej sestra!

Od jeho príchodu celý zámok akoby stratil zvuk. A farby. A jas. A tak ostali v tme a tichu, lebo prikázal zamykať brány paláca a nikto sa bez jeho vedomia nemohol dostať von.

Hela zaklopala a otvorila jej pestúnka. Silvia podľa očakávania mlkvo sedela na posteli a vyšívala. Ruky sa jej triasli. Hela by aj chcela niečo povedať, ale keď videla, ako jej sestra bojuje s krížikovým stehom, zachvela sa jej dolná pera.

„Slečna Hela,“ napomenula ju pestúnka, „ste už priveľká na slzy. Čo keby ste mi radšej podali Knihu spevov? Myslím, že v poslednom čase výrazne zanedbávate svoje učenie.“

Hela začínala pomaly neznášať aj ju. Ako môže byť taká pokojná? Čo nevidí, čo sa tu deje? Aká elegancia, spev, etiketa? Nahlas pridupala ku knižnici a hodila žiadanú knihu na posteľ. Pestúnka stisla pery do úzkej čiarky.

„Povedal, že ho môj spev ruší. Že ho nemôže ani počuť,“ šepla Silvia, akoby jej niekto vzal hlas.

„Na to je predsa jednoduché riešenie, Vaše veličenstvo!“ zdvihla pestúnka prst. „Spievajte jemne. Aby ste nikoho nerušili. Vari som vás nič nenaučila?“

Dvere sa otvorili. Všetky tri nadskočili a dovnútra vošiel Henrich.

„Odíďte!“ zasyčal a oči žiadostivo vpil do svojej ženy.

...

Pestúnka prikývla, položila Knihu spevov, v ktorej si listovala, a otvorenú ju položila na posteľ. Silvia si poslušne sadla, len čo zavreli dvere, vyzliekla si šaty a hľadela, ako si jej nemotorný muž razí v perinách cestu k nej a ani si nevšimol, že spevník zrazil na zem.

Keď bolo po všetkom a vyšiel mesiac, Silvia sa ticho pretočila na posteli a s očami zabodnutými do knihy jemným hlasom zaspievala text, ktorý ju ako jediný nikto nikdy neučil a nik jej nikdy nedovolil, aby na ňom čo i len spočinula pohľadom.

Teónia nebola najmocnejšou krajinou náhodou, v žilách jej vládcov kolovali posledné stopy čarodejníckej krvi. Keď ráno doznela Pieseň Smrti, v kikiríkaní kohútov bol počuť nárek, ktorým Khar-koen oplakáva svojho syna.