Pomedzi regály knižnice sa miešala kakofónia krokov, ktoré sa zúfalo nevedeli zladiť. Rýchlejší, netrpezlivý rytmus patril mladému páru nôh, ktoré si ešte nezvykli na tempo ich staršieho spoločníka, a tento nesúzvuk bol ešte podčiarknutý občasným úderom paličky, o ktorú sa starec opieral.

Kroky podchvíľou zastali, ozvalo sa zakašľanie, ešte jedno, občas prorokujúce naozaj výživný chrcheľ, a potom prišiel na rad starčekov komentár: „Tuto máme povinnú literatúru. Tá sa vydáva len na odporúčanie lektorov, aby si knihy nerozobrali zvedavci a aby sa ušli tým, ktorí...“

„Áno, jasné, lebo každý študent sa zachádza od túžby študovať vplyv bosoráctva na triedne rozdiely dvadsiateho storočia alebo pri akej teplote sa majú vyvariť žabie črevá, aby dosiahli správnu textúru na liečenie plesne na nohe,“ odsekol okuliarnatý mladík s rukou v sadre. „Poďme ďalej!“

Starček sa chvíľu rozbiehal a keď sa jeho krok konečne zladil s mladíkovým, už aj zastali pri ďalšom oddelení. „Kuchárske knihy,“ rozhodil starček rukami. „Kam len oko dovidí! Teda, tieto dve police. Ale aj tie sú len na odporúčanie, môžu si ich brať len kuchárky zo školskej jedálne, aby sa nám nerozobrali, viete, sme malá knižnica. Ale dávajte pozor!“ vztýčil starček prst.

„No jasné,“ prehrabol si nešťastný mladík neposlušnú šticu vlasov, „teraz to príde...“

„Občas po ne kuchárky pošlú mladšie študentky, lebo nemôžu odísť od šporáka, v tom prípade vám musia povedať heslo...“

„Dobre, dobre, jasné! Kuchárky len kuchárkam...“

„...alebo študentkám...“

„...s heslom, jasné. Čo ďalej?“

Pár ťažkých krokov, jedno pošmyknutie a starčekov zatajený dych: „Tuto je romantická literatúra. Ale pozor!“ zamával paličkou.

„No jasné! Jasné, že zasa príde nejaký háčik! To ja nemôžem mať jednu normálnu robotu!“ pošúchal si mladý zafačované koleno. „Tak to vysypte!“

„No tuto musíte byť rázny!“

„Jasné, zasa budem musieť zápasiť s nejakou prekliatou beštiou, čo náhodne vyskakuje zo stránky číslo 666, a zásadne o polnoci, aby tu nebol nikto, kto by mi pomohol...“

„Nie,“ zarazil ho starček. „Tu musíte byť rázny, lebo študentky sa tu chichúňajú a my tu v knižnici zo zásady dodržiavame ticho a poriadok.“

„Jasné, jasné. A čo ďalej?“

„Ďalej?“ vykročil starček znovu, po dvoch krokoch došiel k oknu, poškriabal sa na plešine a s ospravedlňujúcim úsmevom sa otočil k mladíkovi. „Ďalej už nič, drahý Nathaniel, sme naozaj malá knižnica.“

Nový zamestnanec univerzitnej knižnice sa podozrievavo poškriabal jedinou funkčnou rukou na čele, ale opatrne, lebo mu tam rašila hrča.

„Naozaj? Nemáte tu žiadne zakázané oddelenie? Žiadne prekliate knihy? Pekelné beštiáre? Jedovaté herbáre?“

Starček zmätene pokrútil hlavou. „Nie, drahý môj Nathaniel, obávam sa, že ak hľadáte tento typ zametsnania, budete sa u nás trochu nudiť.“

„Pán Crowl, za posledný rok a pol som pracoval v piatich knižniciach a poistku za pracovný úraz som zinkasoval presne sedemnásťkrát,“ precedil Nathan pomedzi zuby. „Ubezpečujem vás, že trochu nudy je presne to, čo hľadám. Popravde je to presne to, kvôli čomu som sa dal na toto remeslo. Nemusím vám snáď ani hovoriť,“ zamával rukou v sadre, „že som ostal sklamaný.“

Starček bezvýrazne pokýval hlavou, akoby pre neho boli Nathanove starosti absolútne nepochopiteľné, ale zároveň chcel nováčikovi preukázať aspoň predstieranú empatiu.

„Ubezpečujem vás, že tu nič pokútneho nenájdete. Žiadne diabolské knihy, tie sú len na fakulte čiernej mágie, u nás nič také nemáme.“

„Takže nič prekliate!“ potešil sa Nathan a úľava mu do tváre vliala trochu farby, ktorá nebola spôsobená trojdňovým monoklom.

„Nič! Ani psímenko!“

„Ani nič začarované! Nič, čo tu bude o polnoci poskakovať s priveľkými zubami...“

„Nie! Teda,“ zaošíval sa starček. „Máme napínamé knižky.“

„Aha!“ zabodol Nathan prst starčekovi do nosa. „Takže predsa!“ Odrazu sa ale zamyslel. Nedávalo mu to akosi zmysel. „Myslíte snáď napínavé?“

„Nie. Napínamé. Ale nemusíte si robiť starosti, všetky si momentálne vypožičali druháčky.“

Nathaniel si ale starosti robil. Teda, chcel by si ich robiť natoľko, aby okamžite vypochodoval von a zabuchol za sebou dvere s výkrikom, že si tento džob môžu niekam strčiť. Keďže však peniaze, ktoré mu rodičia venovali na štúdium, už dávno minul, keď musel tretíkrát opakovať posledný ročník herectva, nemohol si podobné gesto, pri ktorom by mohol zužitkovať všetky roky svojho štúdia, dovoliť. Zaťal teda zuby a povedal si, že ak to vydržal tento starček – rýchlym pohľadom znovu skontroloval, či má všetky hnáty, ale zdalo sa, že áno, hoci vrchnú časť tela skrýval pod vlnený habitom – že to proste vydrží aj on.

A tak sa stal novým knihovníkom v ďalšej knižnici.

Dni mu plynuli presne tak, ako si to pri výbere tohto povolania predstavoval – hodiny a hodiny sa kochal čítaním antickej drámy a intelektuálnej literatúry a občas sa chichotal so študentkami v oddelení, kde sa akosi nerešpektovali nariadenie ticha v celom areály. Začal si tykať s kuchárkami. Skrotil knižničnú myš. Život bol fajn.

Až raz...

...sa skončil semester. Dvere knižnice rozrazila mladá skade-ruka, skade-noha a na pult pred Nathaniela hodila ťažkú buchľu obviazanú reťazami, ktoré tam zjavne niekto dodatočne prirobil.

„Vraciam napínamé!“ zahlaholilo dievča a už ho nebolo.

Nathaniel vyskočil na rovné nohy, na ktorých už tri dni nemusel nosiť kolenné bandáže a vykríkol: „Ale slečna! Meno, triedu... a dočerta, nechcete si to zobrať naspäť?“

Lenže mladá už bola ta-tam.

Nathaniel preglgol. Kniha nadskočila, niekoľkokrát udrela po pulte a vyhupla sa znovu do vzduchu a po celý čas vydávala veľmi pokútne, sýpavé zvuky. Knihovník sa rozhodol, že jeho život mu je milší ako mamona a rozbehol sa ku dverám. Než sa ale stihol dotknúť kľučky, znovu sa roztvorili a zrámovali ho ďalšie tri dievčatá, štebotajúc o tom, ako nemôžu uveriť, že už majú po skúške.

„Konečne! Odchádzam k tete do kráľovstva za siedmimi horami, to bude lyžovačka! Pán Nathaniel, to ste vy, že vám to stačí len tu...“

Nathanielovi, ktorý mal čo robiť, aby si po páde znovu napravil ruku v sadre, zrazu v lone pristála buchľa, a za ňou ďalšia a ďalšie, všetky rovnako omotané reťazami.

Od hrôzy nedokázal vydať ani hláska, ale knihy podobný problém nemali. Nadskakovali a dýchavične sa roztvárali, akoby boli reťaze to jediné, čo im bránilo roztvoriť papuľu plnú zubov a do mladého knihovníka sa zahryznúť.

Nathan to už nemohol vydržať. Celý tento život nemohol vydržať! Čo je horší, ako jeho spolužiaci zo strednej, čo šli hneď po maturite zachraňovať princezné od drakov? Ukáže im, všetkým im ukáže! Ak sa aj má ukázať, že je slaboch a zbabelec, radšej skôr ako neskôr...

Zamrmlal odomykacie zaklínadlo.

Všetky štyri knihy sa naraz roztvorili. A zo všetkých sa ozval... jemný, pomerne príjemný, rázny hvizd, pripomínajúci vánok.

Nathan na to hľadel, teda, nie že by sa na zvuk dalo hľadieť, skôr tam tak stál a rozjímal nad životom. Na prvej strane kníh sa písalo: „NÁvod na PÍskanie NA MEtlu. Odporúčaná učebnica pre druhý ročník.

A Nathaniel zrazu vedel, čo so sebou. Nechal knihy po knižnici hvízdať a odkráčal von.

...

„Á, nie si ty prváčka Lenka?“ opýtal sa starček spoza pultu. „Čože to chceš? Ach, Receptár prima závarov. Ale na to mi musíš povedať heslo, dievčatko!“

„Jasne, chvíľka, pán kuchár Nathan mi ho dal, sekunda...“