Podivné kvety v záhrade Olivera Rockfielda

Čo spôsobilo úhyn všetkých v záhrade Anglického šľachtica? A akú spojitosť s touto udalosťou majú zvláštne chrobáky, ktoré sa v nej objavili? Nájde sa vedecké vysvetlenie, či ide snáď o niečo za hranicami ľudského poznania? Čítajte ďalej a zistíte.

.
Ilustračné obrázky k spacenews - Scéna - Podivné kvety v záhrade Olivera Rockfielda Disclaimer

Viem, čo som videl. Veci tak úžasné, tak fantastické a tak nádherné, že ich nik iný nebol ochotný čo i len chápať. Odmietali uveriť. Dovolili si odmietnuť uveriť tomu, že by mohlo existovať čosi také! Preto ma zavreli sem. Toto...prašivé, odporné, smradľavé miesto. Akým právom! Ja poznám pravdu!

„Pán Rockfield?“ Kto ma môže rušiť? Sľúbili mi, že môžem dopísať list.

„Áno? Deje sa niečo?“ Musím sa kontrolovať. Keď som ho zvýšil naposledy, poslali ma na izoláciu.

Akonáhle som zodvihol oči od popísaného papiera, zbadal som vo svetle prúdiacom do mojej cely jedného z ošetrovateľov. So zvieracou kazajkou ktorú zvieral v ruke sa v onom prekliatom svetle kúpal akoby démon v pekelnom plameni.

„Čaká vás zákrok.“

Mojím telom i mysľou prešla hrôza, podobná chladnej oceli noža. Pero i papier mi vypadli zo stuhnutých rúk. Vedel som až príliš dobre z počutia, čo myslí slovom zákrok. Lobotómia. Po nej by môj príbeh zostal nevypovedaný, zabudnutý naveky.

„A-ale...ešte...veď mám čas! Toto nemôžete!“ snažil som sa získať čas, aspoň pár krátkych sekúnd.

Moja snaha o riešenie menej drastické neniesla nijaké ovocie. „Uvoľnil sa nám skorší termín, takže vás vezmeme hneď teraz. Nemusíte sa vôbec ničoho báť.“

Nesmel som dopustiť, aby ma umlčali. Ako mi navliekal kazajku, nezostalo mi iného riešenia, než že som sa potreboval brániť. V onom odpornom svetle sa zjavili ďalší ošetrovatelia, pomáhajúc svojmu kolegovi odviezť ma na onu procedúru, ktorá moje telo nepoškodí, no zabije moju myseľ.

Musím. Ja musím! Iná možnosť nie je, inak bude všetko stratené!

„Pustite ma! Musím mu o nich povedať! O tých kvetoch! O kvetoch!“

Písalo sa tretieho júla, roku 1959. V záplave slnečných lúčov stálo sídlo rodiny Rockfieldovcov. Majestátne sa týčiaca, vysoko na svahu obklopenom skvostnou záhradou. Menej majestátnou boli nešťastné kvety v nej rastúce. Suché, mŕtve a krehké, pripomínali múmiu, tisíce rokov zanechanú v neľútostnom teple púšte ktoré z nej vysalo aj ten posledný zvyšok života, ktorý by človek hľadal.

Oliver, zámožný muž v pokročilom veku, dobrého vzhľadu, svedčiacom o jeho elegantnosti a kultúrnosti, skláňal sa nad hynúcim porastom kedysi fantastickej záhrady. Z hliny sa šíril čudesný pach, podobný skysnutého mlieka a rybaciny.

„Hmm. Zeminou sa šíri asi nejaká choroba. Ale takéto niečo som ešte nevidel.“ Hlinu znechutene odhodil, otierajúc si ruku do vyšívanej vreckovky. Skutočne, bolo to zvláštne. Záhrada zažila množstvo chorôb, hmyzu i zlobu počasia.

Henry, stojaci hneď za otcom sa nad touto záhadou taktiež zamýšľal. Svoju obľúbenú záhradu navštevoval denne. Ešte minulý týždeň pri odchode na univerzitu mal pred očami sviežu zeleň, plnú farieb ruží a tulipánov.

Otcov hlas prerušil jeho zamýšľanie sa svojím chrapľavým hlasom. „Volal som dnes do inštitútu. Veď vieš, ten dole v meste. Zajtra by tu mali byť a pozrieť sa na to.“

Napoly nepočúvajúc, Henry vzal jeden z mŕtvych kvetov do ruky. I jemný dotyk prstov ho rozdrvil na jemný prášok, ktorý sa prevaľoval v dlani ako popol čerstvo spáleného nebožtíka. V jasnom slnečnom svetle sa však zdalo, že v prachu sa niektoré drobné čiastočky, voľným okom sotva viditeľné, lesknú zvláštnym metalickým odleskom.

Chvíľu podivný prach skúmal prstom. Mohol byť onen lesk spôsobený železom? Ak niekto medzi kvety rozhadzuje kovový prach, mohlo to nejako poškodiť ich rast. Ako nad tou záhadou rozmýšľal a prach skúmal palcom, naraz ho s bolestivým zasyčaním prudko odhodil.

Namiesto očakávaného tŕňa ruže, hlboko v koži našiel ihlu, tak tenkú a krátku, že by ju bolo skoro možné považovať za mikroskopickú. A i tak, z drobnej ranky vytekalo toľko krvi, až sa zdalo, že ihla narazila na drobnú kapiláru. Na tečúci pramienok krvi bol tak morbídne fascinujúci pohľad, že chvíľu nechal karmínovú tekutinu dopadať na zem. I navzdory ďalším poraneniam zobral Henry hrsť prachu so sebou do izby, aby ho mohol preskúmať spoločne s ihlami.

Hneď ďalšieho rána dorazila na osamelé, ako keby snáď pusté panstvo skupina vedcov, profesorov i výskumníkov. Ich pohľady, spôsob akým vyjadrovali majiteľovi dome svoje pozdravy rovnako ako bezohľadné potrasenia rukou dávali viac než dobre najavo ich absolútne neochotu merať tak dlhú cestu z niekoľko desiatok kilometrov vzdialeného mesta.

No ich záujem narástol prakticky okamžite. Bolo to v momente, keď sa dostali do nakazenej záhrady. Z každej rastliny, v stave horšom akoby z momentu na moment odobrali aspoň po jednej vzorke. Aj ten najjemnejší dotyk spôsobil, že sa daná časť rastliny zmenila na onen jemný, organický prášok, lesknúci sa na slnečnom svetle, ktorého bolo vďaka pochmúrnemu Anglickému počasiu len veľmi málo. Fakt, že sa v prachu nachádzajú kúsočky kovu potvrdil jeden z botanikov, ktorému sa drobné ihličky zabodli do dlane. Množstvo krvi, tak šokujúce že zranený skoro omdlel, si vyžadovalo ošetrenie jednou zo služobníčok, na smrť vydesenou krvou ktorá špinila obväzy

Slabá povaha. To si o nej pomyslel Oliver. Jeho pohľad sa opäť vrátil k skupinke, ktorá sa musela, navzdory jeho nechuti, premávať po jeho pozemku. Kiež by uzdravili kvety ihneď. Radšej trávil čas s nimi než s ľuďmi. Jedna z vlastností ktoré zdieľal s Henrym.

„Povedzte mi, dá sa tu ešte niečo zachrániť?“

„Ehm. No. Teda, myslím, viete, asi za všetkých, keď poviem...hm...že je nutný ďalší výskum. Áno, áno, ďalší výskum, najlepšie u nás...ehm...v laboratóriách. Ale...no...neviem kedy budeme mať výsledky. Ale! Pokúsime sa vám ich oznámiť čím skôr.“

Protest prevaľoval sa zámožnému pánu po jazyku, keď ho svojím prejavom prerušil mineralóg, upozorniac zvyšok prítomných gentlemanov, na zvláštne správanie hmyzu v hline. Hoci sa doteraz skrývali, rovnako ako keď Oliver prvý raz vytiahol zo zeme, teraz sa rojili po desiatkach, cucajúc dlhými a ostrými jazýčkami krv, ktorá predtým dopadla na zem z rany prekvapeného muža.

Jedného z nich chytili za pomoci pinzety, z čoho najviac fascinovaný bol entomológ, ktorého nasledujúce slová niesli šokujúce odhalenie, posilnené faktom, že nemal ďaleko do penzie.

„Takýto druh som ešte nespozoroval. Musí byť nejakého exotického pôvodu. Nedovážali ste niečo v nedávnej dobe? Ovocie, drevo či kožušiny?“

„Dovážal? Nie, vôbec. Ja...“ V mysli prešiel posledný týždeň. Predsa len tu niečo bolo. „Vlastne...áno. Pred pár dňami, myslím, že to bolo v utorok. Dorazila mi ebenová polica na knihy. Spoločne s nejakými starými kusmi.“

„Som toho názoru, že sa sem dostali práve pomocou drevnej hmoty. Predpokladám, že pochádzajú niekde z oblasti Strednej Ameriky. Možno Mexiko či Guatemala. Viac vám ale žiaľ povedať neviem.“

Zarazený Oliver nad tým žalostne zakrútil hlavou za sprievodu povzdychu, zatiaľ čo sledoval striedavo hmyz a mužov, baliacich si svoje nástroje.

„Nedá sa ich nejako zbaviť?“ do hlasu sa mu už vkrádalo rozčúlenie.

„Pozrite, radšej počkajte než nejako začnete jednať. Máme čo dočinenia s novým druhom, takže by sme ho najskôr radi podrobnejšie preskúmali. Nemusíte mať obavy. Do dňa až dvoch máme výsledky testov a následne behom týždňa vašu záhradu navrátime do jej pôvodného stavu. Verte mi Nemáte sa čoho báť.“

Henry trávil čoraz viac zo svojho voľného času medzi mŕtvou zeleňou, zahľadenú na jej čudesnú podobu, pripomínajúcu miesto, kde by sa mohol prechádzať sám Hádes. Tiesnivý pocit len umocňovalo jej pokračujúce chradnutie, pri čom po pár hodinách od odchodu živo debatujúcich vedcov nezostalo viac, než čierne stonky, obklopené stonky obklopené lesknúcim sa práškom, čo bol osud postihujúci listy a okvetie.

Jeho výsledky, a keď bolo po všetkom aj výsledky z inštitútu, boli nanajvýš mätúce. Možno i viac než to. Podľa oboch zistení sa jednalo o akýsi zvláštny, doposiaľ nevidený druh baktérie. Túto baktériu mali podľa všetkého vylučovať ony vampirické chrobáky. To malo zapríčiniť premenu chlorofylu, zeleného farbiva rastlín na železo, čím ich efektívne zabil znemožnením absorbovania energie zo slnečného svetla. To však nemohlo vysvetliť kov, tvorený prevažne invarom. Práve to bolo na celom úkaze najzvláštnejšie. Invar, zliatina železa a niklu, sa v prírode vyskytovať vôbec nemal. Podľa všetkých prírodných zákonov to bolo nemožné. A predsa tu bol...

Oliver, zavalený prácou a bez chlapcovej matky, ktorá ho len nedávno opustila, nemal nijakú možnosť a zrejme ani chuť ho kontrolovať. Experimentoval teda s touto zvláštnosťou pri každej príležitosti ktorú mal. Dalo by sa povedať, že niektoré jeho experimenty boli viac než drastické. No akou cenou bolo pár kvapiek krvi z porezaného prsta, keď mohol rozlúštiť nové tajomstvá života? Reakcia hmyzu bola fascinujúca. No čoskoro zostal v slepom bode, kedy nemohol použiť viac svojej krvi. Eventuálne teda zvolil odlišný postup, poháňaný vzrušením z poznania nového.

Vrátil sa ešte tej noci, ukrytý v nepreniknuteľnej tme. Svetlo ani hviezdy ho nemohli prezradiť, čo bolo dokonalé, keďže nemal záujem o to, aby sa ktokoľvek o jeho novom pokuse dozvedel.

V rukách mal jednu z divých mačiek ktoré sa v okolí panstva z času na čas objavili, aby sa domňaukali zvyšku obeda. Zatiaľ, čo si mačka spokojne hovela na jemných rukách chlapca, ktorý bol ešte študentom, rýchlym a precíznym pohybom noža jej otvoril hrdlo, s istotou ktorú nadobudol počas svojej medicínskej praxe. Ticho noci tak zostalo nenarušené čo i len hláskou.

Ešte teplá krv dopadla na stonky mŕtvych rastlín, prach i zem. S pocitom narastajúcej extáze sledoval rojenie tisícov chrobákov, predvádzajúcich svojím pohybom morbídny tanec, zahajujúc tak dekadentne odpornú hostinu smrti. Ako balóny nafúknuté plynom sa plnili krvou zo zeme i bezvládneho tela, kým nedosiahli viac než trojnásobok svojej pôvodnej veľkosti. Zdalo sa, akoby sa tak na ich chrbte objavili kričiace ľudské tváre, niečo, čo si predtým nikto z tých, ktorí si ich prehliadali nevšimol.

Rovnako, ako sa zjavili, opäť zmizli. Ukryli sa do svojej podzemnej ríše, rozliehajúcej sa medzi korienkami, zanechávajúc za sebou len chladnúcu zdochlinu úbohého zvieraťa, tak brutálne zabitého. Nezostala ani kvapka, mäso zostalo bledé a bez farby. Ako Henry švihal očami od tohto divadla so symbiózou smrti a života v hlavnej úlohe, k svojmu poznámkovému bloku, zdalo sa, že po návrate hmyzu sa rastliny pohybujú, hoc bolo úplné bezvetrie.

Predstavivosť mu pracovala na plné obrátky, poháňaná všetkým čo videl. Aká fantastická sila mohla tento fakt spôsobovať? Bol to pohyb samotného hmyzu v podzemí, hĺbiac svoje tunely a hniezda? Invor v prášku, tak zvláštny, že mohol byť vysvetlením i pre pohyb? Či to snáď bola baktéria, akýmsi spôsobom ovplyvňujúca správanie dávno mŕtvych kvetov? Nech to bolo čokoľvek, musel zistiť viac. A bolo mu jasné, že ho nič nezastaví. Jeho ďalší experiment bude potrebovať väčšiu vzorku.

Vrátil sa hneď nasledujúce ráno v nádeji, že cez noc nastala nejaká nová reakcia ktorú by mohol zaznamenať. Akonáhle dorazil na ono miesto, zasiahol ho pocit, že niečo nie je tak, ako by malo. Bol si dokonale istý, že je na správnom mieste. Zmätene hľadel na hlinu, ktorá neniesla ani tú najmenšiu stopu po včerajších udalostiach. Namiesto toho si povšimol fakt, že v tých miestach kde sa hmyz pásol na tele, sa kovový odlesk preniesol na samotnú rastlinu.

Ako jeho oči, začervenané únavou hľadali telo ktoré tu zanechal, zahliadol sluhu, špehujúceho spoza okna.

Sluha.

Nový subjekt experimentu.

Oliver Rockfield, dedič šľachtického rodu, vždy vyrovnaný a kľudný, teraz prechádzal sídlom tichým sídlom, pocit znepokojenia a úzkosti mu na blízku ako nikdy predtým. Zmiznutie komorníka a Henryho jeho myseľ zasiahlo ako guľka z revolveru. Neuplynuli ani štyri dni a dom už pôsobil pustým, až schátraným dôvodom, akoby ho nenavštívila ľudská noha už niekoľko storočí. Prázdnymi chodbami sa niesli zvuky škrípajúceho dreva, snáď snažiaceho sa vypovedať všetko, čo za niekoľko generácií ušľachtilého rodu zažilo.

Tých pár ojedinelých a vzácnych návštev bez slova ukončilo akékoľvek vzťahy s rodinou, zanechávajúc miesto v stave podobnom absolútnej izolácií, akú zažíva snáď len pacient psychiatrickej liečebne. I prisľúbený prieskum situácie, ktorý mu prisľúbili študovaní muži inštitútu sa vraj oneskorí, kvôli nevysvetliteľným komplikáciám. Akoby snáď nebolo zlých správ dosť, aj služobníctvo opustilo svoju prácu, nehľadiac na hŕby peňazí, ktoré ponúkal ich, teraz už bývalý, zamestnávateľ, čoraz viac prepadajúci beznádeji a zúfalstvu.

Znepokojený pohľad mu zblúdil k vysokému oknu gotického štýlu, skrz ktoré sa mu dostávalo obrazu bezbožne pustej záhrady. Zatajil dych. Jeho myseľ popierala čo videl. Tie kvety. Pohybovali sa!

Čierne stonky sa divoko zmietali, akoby bičované vetrom tropického hurikánu. Prestali, neschopné udržať tlak, ktorý na ich vnútro pôsobil. Akonáhle ich ona sila roztrhla, zaujala miesto každej byliny diabolská konštrukcia. Boli ich desiatky, tvoriac háj z ostnatých drôtov s masívnymi hrotmi, ktoré sa týčili k nebesám. Pripomínali skazené, chorobné zuby starca, snažiace sa zahryznúť do šedej oblohy.

I hmyz, posledné dni nevidený vyrazil z útrob zeme, pridávajúc sa do tohto šialenstva, zaplavujúc celé miesto, prinášajúc so sebou svoje zvrátené úlovky. Telá mačiek, potulných psov a dokonca i telo jeleňa, ktorý sa nejakým spôsobom na toto dostal. Na toto miesto, premenené v prah pekla. Všetky telá boli bledé, niektoré dokonca nesúce stopy rozkladu. Trčiace kosti a visiace očné buľvy boli nežným pohladením toho, čo sprevádzali.

Neboli to len tieto zdochliny, uväznené v koreňoch odporných paródií na sviežu a živú záhradu. Ostnatý drôt sa pevne zarezával hlboko do chladných svalov, snáď sa snažiac získať viac krvi. Tej sa im už však nedostávali. Objavovalo sa čoraz viac a viac tiel. A potom prišlo to, na čo nebol Oliver pripravený, že uvidí.

Omotaná drôtom, ktorý jej majiteľa okrádal o i tie posledné zvyšky ľudskosti, hľadela naň tvár jeho syna, plná bezbrehej bolesti a utrpenia, nevysloviteľného ľudskými perami. Sklenené oči, nie nepodobné studni bez dna, boli však preplnené prazvláštnym kľudom. No ten nenašiel v očiach komorníka, ktorého telo pohlcovali korene hneď vedľa Henryho. V jeho očiach nezostalo nič, len des aký nie je možné na tomto svete poznať. Nemalo by. No tieto oči, akoby i po smrti kričali, že by boli radšej vyškrabané, ako by mali uzrieť posledné obrazy pred svojou záhubou.

So šialeným výkrikom vyskočil Oliver skrz okno, nevšímajúc si ostré črepy ktoré tak na seba zhodil, niektoré zasekávajúc sa mu do chrbta. Ako prekonával vzdialenosť k nežijúcej a teraz už i znetvorenej mŕtvole, odporné šľahúne sa za ním načiahali, v prudkom pohybe, tak rýchle, že im nebolo možné uhnúť. Zasekávali svoje tri masívne hroty, ktorými nahradili okvetie, hlboko do utrápeného otca, ktorý už nemyslel ani na vlastnú bolesť. Každá kvapka, ktorá na hrote týchto obludností zostala, vpila sa do kovového besu, rovnako ako zdravá zeleň pohlcuje vodu. Tá krv, ktorá dopadla mimo dosah hrotov, stala sa novým pokrmom pre nekončiaci roj nechutného hmyzu. Ten konečne ukázal svoju pravú podstatu.

Akonáhle bol chrobák plný, roztiahol svoje krídla, ukryté pod tvrdým pancierom, aby mohol za myseľ drásajúceho bzučania preletieť na invarové hroty, kde bolo jeho telo doslova roztrhané množstvom tekutiny ktorú prijal, aby ňou tak mohol pokryť hroty, ktoré tak zase mohli nasať viac krvi a ukojiť svoje žíznenie, ktoré na ľudskú bytosť nebralo ohľad iný, než ten, že je potravou.

V roztrhanom obleku, zanechávajúc za sebou jasne červenú stopu, dopadol na kolená. Telo, ktoré bývalo jeho milovaným synom, zobral jemne do náručia. Slzy miešali sa s krvou, ako si stratené dieťa tisol k hrudi, zatiaľ čo drôt zarezávajúc sa doň, začal zasekávať svoje ostrie i do šľachtica. Ako sa jeho koža otvárala, šialený tanec ruží premenených v odpornosti sa okolo neho zrýchlil. Celého ho pokryl hmyz, živiac sa životodarnou tekutinou, ktorá sa z neho rinula. Pohľad opäť uprel do mŕtvych očí.

A jeho myseľ zaplnilo strašné pochopenie. Nemohol proti týmto veciam bojovať. Nemal už ani prečo. Ako by predsa mohol, on, bytosť z mäsa a kostí, ktorá je slabá a neslúži na nič iné, ako byť podriadený dokonalosti ktorou sa stala jeho záhrada?

Roj ho celého pohltil. Obludné tvory sa k nemu sklonili.

No jeho oči už videli ich krásu...

Vravia, že ma našli, ako som okolo Henryho uťahoval drôt. Po tých veciach vraj nenašli ani stopu. Myslia si, že som ho zabil. Hlupáci. Viem, čo som videl. A čoskoro to uvidia všetci. Nádheru môjho výtvoru. Najskôr sa tam musím vrátiť.

Zastali sme.

„Pán Rockfield...niečo pre vás mám.“

Lepšie som sa na toho muža, doktora, vysokého a bledého pozrel. Jeho havraní vlas bol v ostrom s kožou, akoby...vysatou od všetkej krvi. V ruke držal skalpel, na tvári mal rúšku. No keď som uvidel jeho pravú ruku, neubránil som sa žoviálnemu smiechu. Smiechu tak hlasnému, že naplnil celú chodbu a ohromil mojich väzniteľov.

Držal drôt. Drôt! V tak dôverne známom tvare som ho prijal ako verného priateľa. Ach, aký bol skvostný. Ten tvar, ktorý čoskoro vysadím po celom povrchu sveta, aby som potešil záhradníka, ktorý ho vypestoval.

Tento podivný kvet.

Kvet bolesti.


Miloš kalužnik

Diskusia

B.T. Niromwell
Mne táto téma sadla. Atmosféra anglického vidieka, vôňa jakobínskej záhrady... Dokonca musím povedať, že téma bola pomerne originálna. Páči sa mi spôsob spracovania, o ktorý sa autor usiluje, úplne chápem, kam tým mieri, aj keď zatiaľ len mieri (odporúčila by som čítať veľa Jane Austinových, ale podľa genderovej stereotypizácie to asi nebude podľa jeho gusta, tak by som mohla odporúčiť anglické detektívky, hoci aj seriály, aby si vychytal jazyk). Štylistika je tu miestami silená, ale ako povedal klasik, remeslo sa dá vždy naučiť, tak hlavne veľa píš.
01.12.2018

B.T. Niromwell
Problém totiž je, že tie svoje metafory máš riadne vymakané, ale keď príde na bežnú reč, akoby si sa na to... no. A skôr sa stretávam s opakom, ale občas ti chýbajú slovíčka. Príklad: **„Áno? Deje sa niečo?“ Musím sa kontrolovať. Keď som ho zvýšil naposledy, poslali ma na izoláciu.** Očívidne tu chýba slovo *hlas*. Neriešila by som, ale ono sa to tu stáva viackrát. Na tento neduh bude asi najlepšie nechať poviedku odležať a prečítať si ju o pár dní, keď už mozog nebude dokončovať vety za teba, keď si ich budeš čítať, ale reálne uvidíš chyby. Ja, večný nepriateľ deadlinu, mávam podobný problém.
01.12.2018

B.T. Niromwell
SPOILER: Čo sa týka dejovej linky, keď to začalo s mačkou, v úvode sa spomínali vraždy, tak okej, bolo jasné, že začne zabíjať, ale ako došlo na Henryho? V úvode sa zdá, že ich záhrada zbližuje a majú dobrý vzťah, potom je tam zrazu poznámka, že otec radšej robí hocičo iné, ako s ním trávi čas, a zrazu ho pravdepodobne zabil a človek vôbec nechápe prečo. Popravde, už ten skok od mačky k človeku je dosť veľký. KONIEC SPOILERU. Motivácia postáv je veľmi dôležitý prvok, robí príbeh uveriteľným, čitateľ sa vďaka nej môže s postavou stotožniť a obzvlášť v krátkych literárnych dielach, ako je poviedka, je to o to dôležitejšie, lebo autor nemá čas vykresľovať ktovieako charaktery na sto strán, tak je to často jeho jediná zbraň, aby čitateľa postava zaujímala. Povedala by som, že si na dobrej ceste, len treba dôjsť do cieľa. Teším sa na ďalšiu poviedku.
01.12.2018

YaYa
Mne sa to ťažko vnímalo. Kopia sa tam polovetné konštrukcie. Ono nie je zlé ich používať, ale keď ich je priveľa, sťažujú čítanie, lebo vety sú potom prepchaté informáciami až na prasknutie a čitateľ sa stráca. Napríklad tu som to čítala trikrát, kým mi došlo, že vydesená nie je krv: "Množstvo krvi, tak šokujúce že zranený skoro omdlel, si vyžadovalo ošetrenie jednou zo služobníčok, na smrť vydesenou krvou ktorá špinila obväzy".
07.12.2018

YaYa
Alebo tu: "So šialeným výkrikom vyskočil Oliver skrz okno, nevšímajúc si ostré črepy ktoré tak na seba zhodil, niektoré zasekávajúc sa mu do chrbta." Druhý prechodník je použitý vyslovene nesprávne, gramaticky by mal byť jeho podmetom Oliver, ale významovo sú to črepy, takže to nesedí. A ak to nesedí, ruší to pri čítaní, vytrhne z deja a ja chcem čítať príbeh, nie lúštiť príčasťovo-prechodníkovú krížovku. Určite to po sebe čítaj, najlepšie aj nahlas, v ušiach máme jazyk často zafixovaný lepšie ako v očiach. A ja by som odporučila aj trošku zjednodušiť vyjadrovanie.
07.12.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Senilný vedátor, hrbatý asistent a ďalšie dielo skazy pripravené na súťažnú účasť. Nie je isté či to spôsobí skazu, alebo vezme skazu. (Paródia?)

Naše životy sú tvorené množstvom rozhodnutí. Každé jedno nás posúva do nepoznaného. Čo je však to najťažšie rozhodnutie? V určitom čase sa zjaví u každého človeka a spôsoby mu vážnu dilemu...

Dospelí tvrdia, že tínedžeri nemôžu mať ešte skutočné problémy, nemajú svojich démonov. Mali by iný názor, keby vedeli… keby zažili to, čo ja. Alebo keby stretli ju.

Veci, ktoré hľadáme, sa často ukrývajú na miestach, kde by sme ich nečakali. Možno preto nám tak často unikajú. Našťastie.

Čo spôsobilo úhyn všetkých v záhrade Anglického šľachtica? A akú spojitosť s touto udalosťou majú zvláštne chrobáky, ktoré sa v nej objavili? Nájde sa vedecké vysvetlenie, či ide snáď o niečo za hranicami ľudského poznania? Čítajte ďalej a zistíte.

"Binárne vzťahy" je počítačový program vyvinutý na Výskumnom ústave sociálnych väzieb. Simulácia lásky a zaľúbenosti umožní konečne ľudstvu pochopiť tieto komplikované vzťahy. Komplikované vzťahy však majú svoje muchy. Ako v živote, tak aj v počítači.

Buď v strehu, pretože lúsknutim prstov skĺzneš zo spokojného života na miesto, kde ani tma nechodí.