Démon mňa

Dospelí tvrdia, že tínedžeri nemôžu mať ešte skutočné problémy, nemajú svojich démonov. Mali by iný názor, keby vedeli… keby zažili to, čo ja. Alebo keby stretli ju.

.
Ilustračné obrázky k spacenews - Inšpirované - Démon mňa Disclaimer

V dnešnej dobe i vo všetkých predtým dospelí tvrdili a tvrdia o násťročných, teda tínedžeroch, veľa. Vraj sa cítia príliš tragicky. Veria, že od nich závisí celý svet a všetko prežívajú dramaticky. Dospelí tvrdia, že tínedžeri nemôžu mať ešte skutočné problémy, nemajú svojich démonov. Mali by iný názor, keby vedeli… keby zažili to, čo ja. Alebo keby stretli ju.

Volá sa Sandra.

Všetko sa to začalo, keď k nám prišla do triedy. Najskôr som nevedela, čo to je za osôbku, keďže som ju nikdy predtým nevidela, no predstavila sa mi ako naša nová spolužiačka. Napokon sme tomu nevenovali prílišnú pozornosť, spolužiaci stále odchádzali a prichádzali, hľadali svoje miesto dúfajúc, že napokon nájdu to správne, to svoje.

„Ja som Alex,” predstavila som sa jej a usmiala som sa na ňu.

„Sandra,” taktiež sa predstavila. Bola pekná, bledooká a mala dlhé hnedé vlasy, podobné, aké som nosievala, keď som bola malá. Teraz mám vlasy krátke. Keby sa na mne už puberta nevybúrila, možno by si ma mýlili s chalanom. Štýl obliekania by tomu nasvedčoval.

Zazvonilo.

Sandra sa na mňa ešte raz letmo usmiala a išla si sadnúť k voľnej lavici hneď za tou mojou. Ja som sa tiež vybrala na svoje miesto. Do triedy vošla učiteľka.

„Dobrý deň, posaďte sa,” prišla so svojou zvyčajnou dávkou energie. Dokonca ani ona nevenovala Sandre prílišnú pozornosť. Rýchlo si sadla a začala zapisovať do triednej knihy.

Nová spolužiačka sa pomaly postavila a opäť sa letmo usmiala.

„Rada sa vám predstavím. Som Sandra a som tu nová,” povedala po dlhšej odmlke.

„Máme málo času, decká,” povedala učiteľka. „S tou našou biológiou sme pozadu.”

„Biológia je super,” povedala Sandra a na učiteľkine slová o nedostatku času si prezieravo sadla späť na svoje miesto. Až teraz, keď som sa k nej otočila, som si všimla jej dlhé kostnaté prsty, ako zvierajú tenké plniace pero. Trhanými ťahmi si niečo kreslila do zošita bez toho, aby sa do neho pozerala. Namiesto toho si pomaličky prezerala celú triedu, konkrétne ľudí v nej.

„Aj ja mám rada biológiu,” povedala som.

„Ja mám najradšej pokusy,” pokračovala Sandra, „už ako malá som pitvala dážďovky. Vždy ma fascinovalo, ako ich malinké telá fungujú a chcela som zistiť viac. Žaby ma až tak nebavili, ale ježkovia! Ježkovia boli dychberúci! Chceš vedieť niečo o…”

„Alex, hodina už začala. Dávame všetci pozor,” napomenula nás profesorka pozerajúc smerom k našim laviciam. Rýchlo vzala do ruky kriedu a začala niečo písať na tabuľu.

„To je nechutné!” ozvala sa Vivien šepotom našim smerom. „To je týranie zvierat!”

Sandra sa zaujato otočila. Nehovorila nič, len naklonila hlavu nabok a pozorne si ju prezrela od hlavy po päty. Vivien to nebolo vôbec príjemné, súdiac podľa toho, ako sa nervózne zavrtela na svojom mieste.

„Ale Vivien, neblázni,” povedala napokon Sandra a sviežo sa zasmiala. „Zvieratá sú príliš fascinujúce, aby ostali neprebádané. Vlastne, každý ľudský tvor je. Každý jeden orgán, každá jedna bunka vie, čo má robiť. Nikto jej to nepovedal a predsa vie! Každá jedna molekula tvojho tela tvorí to, čo teraz pred sebou vidím. Nervové zakončenia a vzruchy ťa nútia reagovať na moje slová. A tvoje oči, ach, tie oči! Sú ti ako okno do duše. Ó, Vivien, ako mi to je ľúto. Ale keď… zvieracie telá sú také fascinujúce!”

Vivien by aj niečo odvetila, no učiteľka zahlásila zrazu niečo v zmysle „A takto sa rozmnožujú machy”, a tak sme jej radšej zbytok hodiny venovali pozornosť. Neviem, ako Sandra, no mňa táto látka zaujala. Biológia bola fajn.

Zazvonilo.

Vivien zhrabla svoje veci a vybehla náhlivo z triedy. Sandra len pokrútila hlavou a niečo si zapísala do svojho zošita. Zamumlala si popod nos a letmo sa usmiala. Keď som sa tak zamyslela, Sandra sa usmievala len letmo.

I ja som pokrútila hlavou a kývla som na Sandru. Bola tu nová, určite sa jej hodil niekto, kto ju bude prvé dni sprevádzať. Keďže všetci ostatní spolužiaci už z triedy odišli, ostala táto úloha na mne. Bolo to také nepísané pravidlo. Ale verte mi, keď išlo o zotieranie tabule, z triedy som vystrelila ako prvá.

„Čo hovoríš na triedneho? S ním si sa stretla, nie?” začala som rozhovor.

„Je feši,” usmiala sa Sandra a ja som očervenela. Áno, triedny bol feši.

„Čo máme teraz?”

„Telesnú. Prišla si neskoro, až na posledné hodiny,” vysvetlila som.

„Vybavovačky,” bola jej skromná odpoveď.

„Jasné,” prisvedčila som, tiež som školu už raz menila. Bolo to tiež v strede rozbehnutého školského roku. Možno preto som si vzala Sandru na krk. Niečo mi pripomenulo môj vlastný prestup a fakt, že kamarát na novom mieste sa vždycky zíde.

„Tak sa poďme prezliecť,” letmo sa usmiala Sandra a sebavedomo zamierila k šatniam.

Telesná bola v pohode hodina. Väčšinou sme hrávali loptové hry, najradšej sme mali volejbal. Telocvikár ma mal rád, lebo som sa vždy snažila a cvičila som až do poslednej minúty.

Aj dnes sme hrali volejbal. Bola som jedna z kapitánov, vyberali sme si tímy. Sandra ostala ako posledná, boli sme v nepárnom počte. Zavolala som ju do našeho tímu zvedavá, ako bude hrať.

Lopta letela z prvého podania do nášho ihriska. Ja som bola za Sandrou, keby náhodou lopta letela ďalej, no tá mierila presne na ňu. Sandra sa lopte sebavedomo uhla a my sme stratili bod.

„Alex!” zakričal na mňa spolužiak z môjho tímu, akoby to bola moja chyba. Otočila som sa na neho a zamávala som si rukou pred tvárou, aby som mu naznačila, že je blbý.

„Nič si z toho nerob,” zasmiala sa Vivien. Ešte dnes odrazíš nejaké lopty.”

„Tá letela na teba!” oborila som sa na ňu.

„Na mňa určite nie!” urazil sa na mňa spolužiak.

„S tebou sa nerozprávam,” odvrkla som mu. Otočila som sa späť na Sandru, no nová lopta už letela a ja som si to uvedomila až príliš neskoro. Trafila ma priamo do hlavy a ja som spadla zmätená na zem.

„Alex!” zakričalo naraz veľa hlasov.

„Som v poho!” vyhlásila som, no zo zeme som sa neponáhľala.

„Alex, čo to stváraš?” podišla ku mne Sandra. Preklala ma jej sivými očami a ja som sa na moment zľakla, že sú priesvitné. Asi som naozaj dostala poriadnu šupu!

„Och!” bolo jediné, na čo som sa zmohla.

„Tak táto rana bola luxusná!” zagratuloval si spolužiak, ktorý loptu odpálil. Keď si všimol môj pohľad, zdvihol ruky a povedal, že tak to nemyslel. Radšej som pokrútila hlavou a poprosila trénera, či môžem ísť do konca hodiny do šatní. Pustil ma.

„Pôjdem s ňou,” povedala ešte rýchlo Sandra a kamarátsky ma podoprela.

„Ďakujem,” povedala som.

„Nie je za čo,” odpovedal mi tréner.

Šli sme na vécka, aby som si trochu opláchla tvár studenou vodou. Sandra ma mĺčky sledovala.

Pozrela som sa na seba do zrkadla. Vyzerala som lepšie ako som sa cítila. Nebola som si istá, či budem mať monokel, no zatiaľ to tak nevyzeralo. Krátke vlasy som mala trošku strapaté, no to nebolo nič, čo by som nedokázala napraviť za desať sekúnd. Zuby som mala všetky a nos bol stále rovný.

V zrkadle sa mi stretol pohľad so Sandrou. Jej oči boli neskutočne bledé. Vlastne bola celá akási bledá.

„Si v pohode?” spýtala som sa jej.

V zrkadle som uvidela, ako sa otvorili dvere, no viac som nezbadala. Hlavu mi preťal lúč bolesti a tvár sa mi zamračila v kŕči. Oprela som sa o umývadlo a pustila som vodu. Zakašľala som a zhlboka som sa nadýchla. Podarilo sa mi otvoriť oči, tvár som si ešte raz opláchla ľadovou vodou.

Ach, toto som neznášala! Podobná migréna ma chytí tak raz do roka.

„Si v poriadku?” spýtala sa ma Sandra.

„To som sa ťa vlastne pýtala ja,” zasmiala som sa cez slzy.

Pozrela som sa do zrkadla a trochu som sa zľakla. Nakoniec tam bol monokel, dokonca som si predtým nevšimla jeden veľký škrabanec. Tričko som mala jemne natrhnuté, ruky sa mi triasli. Mala som na nich trochu krvi, ktorú som asi vykašľala. Fúú…

„Kto tu vošiel?” spýtala som sa.

„Si v poriadku?” zopakovala Sandra. „Chvíľu si bola mimo.”

„Už to je ok,” mávla som rukou. „Chcem ísť domov,” vyhlásila som napokon a odišla

som. Sandra ostala vnútri v obklopení bielych špinavých kachličiek.

Prišla som domov, unavená ako po celodennej ťažkej práci a hneď som si ľahla do postele. Zaspala som, akonáhle sa mi hlava dotkla vankúša.

Ďalší deň som bola fit.

Sedela som v lavici a čakala som na zazvonenie zvončeka. V triede boli všetci, okrem Vivien a Sandry. Znervóznela som.

„Banda, neviete, kde je Vivien a Sandra?” spýtala som sa.

„Nevieme,” zamumlali zborovo.

Nedalo mi to. Schmatla som svoje veci a vybehla som na chodbu. Triedny bude

vedieť, povedala som si. Ani som sa nenazdala ako a už som stála pred jeho kabinetom so zdvihnutou rukou.

Dvere sa otvorili.

„Alex! Všetko v poriadku?” spýtal sa ma triedny.

„Jasné. Dúfam, že neruším. Len som sa chcela spýtať, či neviete, kde je Vivien a…”

„Alex,” skočil mi do reči. „Vivien je v nemocnici. Včera ju niekto napadol,” triedny v

sekunde zvážnel, dokonca vyzeral starší.

„Čo prosím?!” nechápala som.

„Len to viem, čo mi dali vedieť jej rodičia. Nič viac mi nepovedali. Ale som si istý, že

Vivien bude v poriadku.”

„Uhm,” na viac som sa nezmohla.

„Musí to byť pre teba ťažké. Takto pred rokom…” pozrel na mňa, no vetu nedokončil.

„Pred rokom som tu prišla,” zaspomínala som si.

„Pred necelým, áno. Dnes je to výročie, však? Alex, ak sa necítiš dobre, môžeš ísť

domov. Všetci to pochopia.”

„O čom hovoríte, pán učiteľ?” hlas sa mi nedobrovoľne zlomil.

„O tvojom bratovi, predsa,” zašepkal. Nato ma objal, povzbudivo sa na mňa pozrel a

odišiel na hodinu.

Môj brat. Brat. Ja nemám brata. Nemám ani sestru. Už nemám. Môj brat. O môj bože! ROBO!

Nie, nie, nie! Nezabudla som na svojho brata. Zomrel pred rokom. Presne pred

rokom.

Lúč bolesti sa vrátil a moja jednoročná štatistika spadla ako domček z karát. Rozbehla som sa na vécka, slzy mi tiekli potokom a ja som ich nemohla zastaviť.

V miestnosti som zhodila ruksak, až s buchnutím spadol na zem. Pustila som

kohútik, rovnaký kohútik, ako deň predtým, a opláchla som si tvár. Bol to všeholiek.

„Si v poriadku?” ozval sa za mnou známy hlas. Od ľaku som až nadskočila!

„Sandra!” zhíkla som.

„Nemala by si tu byť,” povedala. „Ešte tu neupratali.”

„Čo neupratali? Čo sa to tu, dopekla, deje?” nechápala som. „Vyzeráš, akoby si tu

stála ešte od včera. Máš aj rovnaké oblečenie,” zasmiala som sa nervózne.

„Neupratali Vivien. Alebo to, čo tu z nej ostalo. Včera tu nechala neporiadok,” vysvetlila Sandra.

„He?” nechápala som viac, ako na hodinách matematiky.

„Nepamätáš si, čo sa včera stalo? Veď si to bola ty,” letmo sa na mňa usmiala.

Naozaj som nič nechápala, po chrbte mi prešli nepríjemné zimomriavky.

„Prečo máš na tričku krv?” spýtala som sa Sandry.

„A ty máš prečo na rukách krv?” spýtala sa ona mňa.

Pozrela som sa na svoje dlane a Sandra mala pravdu. Boli červené, od krvi. Pozrela som sa na kohútik a pochopila som, prečo. Bol špinavý, zakrvavený. Krv bola aj v rohu zrkadla a bola aj na zemi.

„To je Vivienina krv,” vedela som. Bála som sa toho, ako to viem.

„Vidíš! Už si spomínaš.”

„Na čo si mám spomenúť?” rozplakala som sa.

„Na to, ako si to včera všetko pokašľala! Nenechávame svedkov, nenechávame pozostalých!” zaziapala tak nahlas a tak nečakane, až som nadskočila. Zrazu som zbadala, že Sandra ma v rukách nôž. Bol od krvi.

„Čo sa včera stalo, Sandra?” spýtala som sa s najmenšou dušičkou na svete.

„Chcela si oslobodiť Vivien, nepamätáš? No zlyhala si! Vivien je teraz v nemocnici a

žije! To mi vysvetli. Minule ti to šlo tak dobre!”

„Minule?” smrkla som.

„Minulý rok. Tvoj brat je predsa slobodný. Až teraz môže byť naozaj šťastný,” usmiala sa a jej letmý úškrn mi vhnal do tela neuveriteľný chlad. Začala som sa triasť.

„Ja som zabila vlastného brata?” roztriasli sa mi pery.

„Zlatko, jasné, že si zabila vlastného brata. Ani som ti nemusela veľmi pomáhať. Ale

včera, ach, včera. Nezvládli sme to,” pokrútila hlavou.

„Prečo by som to robila?”

„Pretože chceš vidieť ich oči blednúť. Nie je to dôvod, prečo sa ti tie moje tak páčia?”

„Máš krásne oči,” prisvedčila som pohotovo.

„Môžeš mať rovnaké,” opäť sa usmiala a po podlahe mi posunula nôž. Inštiktívne

som ho zdvihla a namierila ho jej smerom. Bol to tak známy a priateľský pocit, až ma to vydesilo.

„Čo odo mňa chceš?” zakričala som.

„Vivien sa zobudí a všetkým povie, že si ju chcela zabiť ty. Prišiel čas, aby si

oslobodila seba.”

„Prestaň, prosím,” stále som plakala. „Ja nechcem zomrieť!”

„Nemusíš sa ničoho báť. Som tu s tebou. Budem ťa držať za ruku,” povedala jemne a

podišla mojím smerom.

Spanikárila som a zahnala som sa nožom, no Sandra nôž šikovne zachytila.

„Ach, Alex. Neprešli sme si už touto etapou?” neveriacky pokrútila hlavou a nôž mi s jemnosťou vrátila do ruky.

„Kto si?” rozplakala som sa ešte väčšmi.

„Nie je to jasné, zlatko? Som ty. Som Sandra k tvojmu Alex.”

„Alex-sandra,” zašepkala som. Po líci mi stiekla tlstá slza.

„To bude v poriadku,” pohladkala ma svojimi studenými rukami. „Už to nebude dlho trvať.”

„Si psychopat!”

„Sme psychopat, ak chceš byť korektná,” zasmiala sa. „Ale kto už dnes nie je?”

„Nepribližuj sa ku mne,” zdvihla som nôž a namierila som jej ho na hruď.

„Zlatko, neboj sa ničoho, nebolí to. Pozri,” povedala a pomaličky si vyhrnula rukáv.

Ruku jej križovali tenučké jazvy po noži, niektoré staré, niektoré čerstvé. Akoby sa mohli pri akomkoľvek pohybe znovu otvoriť.

„Prečo si si to spravila?” neodolala som otázke.

„Ani to si nepamätáš? Spravila si mi to ty. Dusila si v sebe všetky pocity a aby si ich dokázala potlačiť, niečo som spraviť musela. Inak by si asi vybuchla a vymaľovala všetko naokolo v odtieňoch červenej! Alebo ich chceš nosiť na svojich rukách ty?!” zakričala na mňa.

„Nechaj ma, prosím,” prikryla som si uši.

„Otoč sa, Alex. Otoč sa, prosím.”

Otočila som sa a uvidela som sa v zrkadle. Už som to videla, Sadra mi bola dosť podobná. Vyzerala presne tak, ako som si niekedy vysnívala. Bola mojou najtajnejšou predstavou.

„Nechceš vedieť, aké to je? Keď ti telom prejde reálna čepeľ. Keď sa svaly pretnú a nedokážu sa spojiť. Netúžiš zistiť, či ten nôž pretne kosť? Či ako vyzerajú preťaté žily? Ako rýchlo prúdi krv? Nechceš vedieť, aké je to byť slobodná?”

Pokračovala by, no ostala na chvíľu ticho, keď som hánkami rozbila zrkadlo.

„Nebolí to,” vydýchla som.

„Tak čoho sa báť? Otoč sa späť.”

Otočila som sa, no ruku s nožom som výrazne predpažila, až sa špička noža dotýkala Sandrinej hrude. Po koži jej stiekol pramienok krvi a stratil sa jej vo výstihu.

„Pozri sa na seba,” povedala potichu, tým najpokojnejším hlasom, ktorý by ma i v tejto chvíli vedel uspať.

Po hrudi sa mi kľukatil rovnaký cícerok krvi, ako Sandre. Zaborila som nôž trošičku hlbšie a jemne som nadskočila, keď ma na koži niečo poštípalo.

Sandra začala spievať. Jej pieseň bola krásna, nikdy predtým som ju nepočula.

Z hrude jej trčala zrazu už len rukoväť noža. Ja som sa už netriasla ani nebála. Sandra ma držala v objatí a spievala, až som naozaj zaspala.

„Vypočujte si, prosím, dôležitý oznam,” ozval sa hlboký hlas rozhlasu. „Žiačka našej školy, Vivien, dnes podľahla zraneniam po včerajšom útoku. Venujeme jej rodine úprimnú sústrasť a pre Vivien túto minútu ticha.”


Nikol M Smoakova

Diskusia

B.T. Niromwell
Obávam sa, že môj komentár bude popretkávaný spoilermi, tak ho aj tak berte a nečítajte ďalej, ak ste poviedku ešte nečítali, a chceli by ste. Po gramatickej stránke si pozri rozdiel medzi „svoj“ a „jej“, trošku to uhladí text. Celkovo niektoré pasáže sú štylisticky úplne super, a niekedy nám ponúkaš priveľa zbytočných dôvetkov a informácií, ktoré Ale poďme k veci. Začala si dobre, je pomerne jasné, o čo tam ide, že dve sú jedna, táto hra funguje od začiatku pomerne hladko. Vysvetlenie mien na konci sa mi veľmi páčilo, počas textu som to nepostrehla, nice touch. Táto časť vyšla, čo nevyšlo, je rozuzlenie okolo vrážd.
02.12.2018

B.T. Niromwell
Lámať sa to pre mňa začalo v okamihu, keď učiteľ Alexe povie, čo sa stalo s Vivien. Reálne si neviem predstaviť, žeby sa učiteľ takto napriamo zveroval študentke s takouto pomerne citlivou informáciou, obzvlášť ak tá žiačka pôsobí veľmi mlado, tak trinásť, štrnásť by som povedala podľa jej záujmov, správania sa a učebnej látky. Potom príde scéna, kde si nespomína, že je výročie smrti jej brata a hneď na to poprie, že na to zabudla, pôsobí to trochu nevyvážene. A keď konečne dôjde na grand finale, to akosi nemá žiadnu alebo len veľmi malú spojitosť s prvou polovicou poviedky, skočila si na to príliš rýchlo. Podobný pocit som mala aj pri inej poviedke tohto kola, Podivné kvety v záhrade Olivera. Proste motivácia postáv a ako vlastne došlo k tomu, čo sa stalo a prečo sa to vlastne stalo?
02.12.2018

B.T. Niromwell
Okej, Vivien a Alex si veľmi nesadli, ale Alex nepôsobí pomätene alebo nemá žiaden zjavný dôvod konať tak, ako koná. Mohlo by to byť, že ju smrť brata zlomila a zmenila, ale nie, lebo brata zabila zjavne ona. Lebo bola zvedavá a rada pitve ježkov? Rozpitvaný ježko je určite niečo, pri čom sa človek pristaví a nepomlže si, ale chvíľu na to pozerá a zamýšľa sa nad (ne)zmyselnosťou bytia a fascinujäcou mocou prírody, ale obyčajne do nevyústí do toho, že tento pozorovateľ príde domov a zabije brata, aby svoj zážitok zreprodukoval. Toto je inak úplne rovnaký problém ako vo vyššie spomínanej poviedke, kde hlavná postava tiež vraždí kvôli svojej zvrátenej zvedavosti,lenže tento motív treba hlbšie vybudovať, aby neprišiel len tak z ničoho nič, veľmi to uberá na uveriteľnosti.
02.12.2018

Alena Smolková
Poviedka je určite zaujímavá a aj keď nie je úplne dokonalá, myslím si, že máš potenciál. Aj mne sa páčil detail s menom a hoci som v niektorých častiach nechápala, pochopila som, že isté úseky sa odhalili neskôr.
02.12.2018

Nikol M Smoakova
B.T. Niromwell a Alena Smolková, ďakujem za názor, cením si každý jeden postreh :)
02.12.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Senilný vedátor, hrbatý asistent a ďalšie dielo skazy pripravené na súťažnú účasť. Nie je isté či to spôsobí skazu, alebo vezme skazu. (Paródia?)

Naše životy sú tvorené množstvom rozhodnutí. Každé jedno nás posúva do nepoznaného. Čo je však to najťažšie rozhodnutie? V určitom čase sa zjaví u každého človeka a spôsoby mu vážnu dilemu...

Dospelí tvrdia, že tínedžeri nemôžu mať ešte skutočné problémy, nemajú svojich démonov. Mali by iný názor, keby vedeli… keby zažili to, čo ja. Alebo keby stretli ju.

Veci, ktoré hľadáme, sa často ukrývajú na miestach, kde by sme ich nečakali. Možno preto nám tak často unikajú. Našťastie.

Čo spôsobilo úhyn všetkých v záhrade Anglického šľachtica? A akú spojitosť s touto udalosťou majú zvláštne chrobáky, ktoré sa v nej objavili? Nájde sa vedecké vysvetlenie, či ide snáď o niečo za hranicami ľudského poznania? Čítajte ďalej a zistíte.

"Binárne vzťahy" je počítačový program vyvinutý na Výskumnom ústave sociálnych väzieb. Simulácia lásky a zaľúbenosti umožní konečne ľudstvu pochopiť tieto komplikované vzťahy. Komplikované vzťahy však majú svoje muchy. Ako v živote, tak aj v počítači.

Buď v strehu, pretože lúsknutim prstov skĺzneš zo spokojného života na miesto, kde ani tma nechodí.