Dagon, ryby a prekliaty Innsmouth v mange! / scifi.sk

Dagon, ryby a prekliaty Innsmouth v mange!

Ak milujete Lovecrafta, isto ste narazili na adaptácie jeho diela do podoby mangy! Ak nie, rozhodne odskúšajte, pretože Gó Tanabe to dal znova, po tretí raz na výbornú!

cyberstorm

05.05.2026 10:01

0 komentárov

Lovecraftove texty patria k tým dielam, ktoré sa na prvý pohľad adaptujú ľahšie než v skutočnosti. Je jednoduché nakresliť chápadlá, temné uličky, prastaré kulty a zdeformované tváre. Oveľa ťažšie je preniesť na papier to podstatné: pocit, že pod známym svetom existuje niečo staršie, cudzie a ľudskému rozumu neprístupné. Práve v tom spočíva sila japonského mangaku Gó Tanabeho. Neberie Lovecrafta iba ako zásobáreň príšer a efektných scén, ale ako autora pomalého znepokojenia, rozkladu a postupného poznania.

Stín nad Innsmouthem H. P. Lovecrafta. Prvé české vydanie (Crew, 2025). / Zdroj Disclaimer

Stín nad Innsmouthem je na vizuálnu adaptáciu mimoriadne vhodná predloha. Rozpadnuté prístavné mesto, jeho podivní obyvatelia, šepoty o dávnych dohodách s neľudskými bytosťami, pach mora, tajomstvo rodu a záverečné prehodnotenie vlastnej identity — to všetko ponúka mangovi silný materiál. Zároveň však ide o látku, ktorá sa dá ľahko pokaziť prílišnou doslovnosťou alebo lacným hororovým efektom. Tanabe sa týmto pasciam väčšinou vyhýba a vytvára hutnú, temnú a vizuálne mimoriadne pôsobivú adaptáciu.

Je fascinujúce, ako Tanabe zobrazuje samotný Innsmouth. Už pri čítaní pôvodnej novely sa vám v mysli vytvára obraz nielen mestečka, ktoré má svoje najlepšie časy dávno za sebou, ale i miesta, v ktorom je cítiť akási ťaživá a napätá atmosféra. Tanabe však ide ďalej a predkladá nám mesto, ktoré nie je len prostredím a miestom deja, ale takmer samostatnou postavou. Prázdne ulice, ošarpané domy, slepé okná, špinavé fasády a ťažká prímorská vlhkosť vytvárajú dojem miesta, ktoré už dávno prestalo patriť normálnemu svetu. Čitateľ má pocit, že sa neprechádza kulisou, ale priestorom nasiaknutým tajomstvom, rozkladom a čímsi hlboko neľudským. To všetko zvýrazňuje čiernobiela kresba. Husté šrafovanie, veľké tmavé plochy a precízne architektonické detaily budujú napätie bez toho, aby autor musel neustále ukazovať príšery. Mnohé panely pôsobia skôr ako tiché varovanie než ako priama hororová atrakcia. V tom je adaptácia veľmi blízka duchu predlohy: hrôza neprichádza naraz, ale pomaly sa usádza v priestore, tvárach a gestách.

Dobre zvládnuté je aj tempo rozprávania. Príbeh sa začína ako putovanie zvedavého návštevníka do zvláštneho mesta, no postupne sa mení na zostup do histórie, kultu a nakoniec aj do vlastnej krvi. Tanabe necháva prvú časť plynúť rozvážne, aby mohol neskôr stupňovať nepokoj a v závere otvoriť oveľa širší, kozmickejší rozmer. Výsledkom nie je akčný horor, ale pomalé odhaľovanie skrytého poriadku sveta. Veľmi presvedčivo pôsobia obyvatelia Innsmouthu. Ich tváre nie sú prvoplánovo monštruózne, skôr nepríjemne medzné: ešte ľudské, ale už narušené niečím cudzím. Tanabe pracuje s očami, ústami, držaním tela a zvláštnou nehybnosťou postáv aj ich pohľadov. Práve tieto drobnosti vytvárajú silnejší nepokoj než okamžité odhalenie otvorenej príšernosti. Čitateľ si postupne uvedomuje, že v tomto meste je deformované nielen telo, ale aj spoločenský poriadok, pamäť a samotná predstava ľudskosti.

Najvýraznejšou prednosťou knihy je však výtvarné spracovanie. Tanabe dokáže spojiť realistický detail s expresívnou hororovou deformáciou. Architektúra Innsmouthu má hmatateľnú váhu, tváre obyvateľov vyvolávajú nepríjemný pocit a veľké panely či dvojstrany dávajú príbehu monumentálnosť. V najlepších momentoch má manga silu samostatných čiernobielych ilustrácií.

Druhým veľkým plusom je úcta k predlohe. Adaptácia nemení Lovecrafta na moderný akčný horor a nesnaží sa text zbytočne „vylepšovať“. Zachováva pomalé budovanie napätia, rozprávačský odstup aj pocit nevyhnutnosti. Zároveň však využíva obrazové médium tam, kde môže pôvodnú prózu sprístupniť: hutné opisy premieňa na atmosférické scény a niektoré expozičné pasáže prirodzene rozkladá do dialógov, pohľadov a ticha medzi panelmi. A hoci ide o vernú adaptáciu klasického textu, manga nepôsobí ako muzeálna ilustrácia. Má vlastný rytmus, dobre dávkuje informácie a umožňuje vstúpiť do Lovecraftovho sveta aj tým, ktorým jeho próza pripadá ťažkopádna.

Niektorým čitateľom však môže prekážať pomalší rozbeh. Tanabe síce buduje atmosféru dôsledne, no prvá polovica je založená najmä na pozorovaní, rozhovoroch a postupnom skladaní indícií. Skrátka, na vykreslení atmosféry inakosti a podivna, hoci možno ešte nie priamo strachu. Kto očakáva desivý rýchly horor s častými šokmi, môže mať pocit, že manga sa rozbieha príliš opatrne. S tým tak trocha súvisí aj samotná povaha adaptácie. Lovecraft často účinkuje práve tým, že necháva časť hrôzy nevypovedanú. Manga však musí mnohé zhmotniť. Tanabe to robí s veľkou výtvarnou istotou, no konkrétna podoba bytostí a výjavov môže niektorým čitateľom ubrať časť tajomstva, ktoré v próze zostáva skryté za slovami.

Nedá sa obísť ani problematické dedičstvo pôvodného textu. Stín nad Innsmouthem pracuje s motívmi krvi, pôvodu, degenerácie a „nečistého“ dedičstva, ktoré majú u Lovecrafta nepríjemné ideové pozadie. Tanabe tieto témy neposúva do popredia agresívnejšie, ale sú súčasťou samotnej konštrukcie príbehu, takže citlivejší čitateľ ich bude vnímať.

Záver: Gó Tanabe vytvoril mimoriadne silnú adaptáciu jednej z najznámejších Lovecraftových próz. Stín nad Innsmouthem funguje ako temná manga, ako pocta predlohe aj ako samostatný hororový zážitok. Jej sila spočíva v priestore, atmosfére, detailoch a pomalom odhaľovaní pravdy, čo z nej robí pre fanúšikov Lovecrafta povinnú záležitosť. Pre čitateľov hororovej mangy je to výborný príklad toho, ako možno kozmický horor previesť do obrazového média bez toho, aby sa stratil jeho znepokojivý účinok. Adaptácia nie je úplne bez výhrad, no jej prednosti výrazne prevažujú. Tanabe tu opäť dokazuje, že patrí medzi najpresvedčivejších súčasných interpretov Lovecrafta — nie preto, že jeho svet iba kreslí, ale preto, že mu rozumie.

Gó Tanabe (田邊剛) (*1975) je japonský mangaka známy najmä ako jeden z najvýraznejších súčasných komiksových adaptátorov H. P. Lovecrafta. Debutoval v roku 2001 dielom Sunakichi, za ktoré získal špeciálnu cenu poroty na Afternoon Four Seasons Awards. Už v roku 2002 zaujal adaptáciou Gorkého poviedky Dvadsaťšesť mužov a dievča, ktorá získala čestné uznanie v Enterbrain Entame Awards.

Predtým, než sa naplno spojil s lovecraftovským hororom, tvoril aj iné mangy, napríklad Saudade, Kasane či detektívno-thrillerové Mr. Nobody. Zlomom bola adaptácia Lovecraftovej poviedky The Outsider, po ktorej sa Tanabe postupne stal autorom celej série precíznych čiernobielych adaptácií: The Hound and Other Stories, The Colour Out of Space, At the Mountains of Madness, The Call of Cthulhu, The Shadow Over Innsmouth, The Shadow Out of Time a ďalších.

Jeho štýl je mimoriadne detailný, realistický a atmosférický. Tanabe nevníma Lovecrafta len ako zdroj príšer, ale najmä ako autora kozmickej hrôzy, šialenstva, bezmocnosti a stretu človeka s niečím nepochopiteľným. Práve preto jeho manga často funguje cez pomalé budovanie napätia, expresívnu prácu s tieňom, architektúrou, krajinou a desivou monumentalitou neľudských bytostí.

Medzinárodne patrí medzi najuznávanejších hororových mangakov mimo mainstreamového rámca. Jeho lovecraftovské adaptácie vyšli v mnohých jazykoch a získali viaceré nominácie; The Call of Cthulhu získalo v roku 2025 cenu Bram Stoker Award v kategórii grafický román. Tanabe je dnes považovaný za autora, ktorý dokázal Lovecraftovu prózu preniesť do mangy s výnimočnou výtvarnou silou a rešpektom k pôvodnej atmosfére.

Howard Phillips Lovecraft (20.8.1890 – 15.3.1937) bol americký básnik a autor fantasy, scifi a predovšetkým hororov. Spolu s E. A. Poom a S. Kingom sa považuje za najvýznamnejšieho hororového autora všetkých čias. Takmer väčšina jeho tvorby spadá do voľne prepojenej séria hororových príbehov o mýte Cthulhu, popisujúca panteón podivných, mimozemských temných bohov, ktorí sa dostali na Zem. Rovnako slávny je jeho motív Necronomiconu, pradávnej knihy temných zaklínadiel, ktorú mnohokrát opisuje vo svojich dielach. Jeho diela sú veľmi pesimistické, útočia na kresťanstvo, romantizmus a osvietenstvo. Hoci počas svojho života nebol príliš čítaný, stal sa jedným z najvplyvnejších hororových autorov 20. storočia.

Narodil sa v Providence v rodine obchodného cestujúceho s klenotmi. V roku 1893 jeho otec zošalel a bol až do svojej smrti v roku 1898 hospitalizovaný. Jeho matka zomrela v roku 1921, táto strata sa Lovecrafta veľmi dotkla. Po smrti svojich rodičov žil u príbuzných. Už v dvoch rokoch recitoval poéziu, v šiestich rokoch písal básne sám. Veľa čítal a svojmu starému otcovi rozprával vlastné hororové príbehy. Bol veľmi svárlivý a nedisciplinovaný, v detstve býval často chorý. Zaujímal sa o astronómiu, ale nezačal ju študovať, pretože nemal učiteľa. V roku 1924 si zobral spisovateľku Soniu Greeneovú (1883–1972), pôvodom ukrajinskú Židovku, no ich dvojročné manželstvo skončilo v roku 1926 rozvodom. Mal problémy s prácou, počas ktorého sa často živil ghostwritingom, neskôr sa presťahoval do Clevelandu. Keď sa v roku 1933 Lovecraft presťahoval späť do Providence, nastalo obdobie, v ktorom najviac písal. V roku 1936 u neho bola diagnostikovaná rakovina čreva (niektoré zdroje uvádzajú rakovinu žalúdka), až do svojej smrti v roku 1937 trpel bolesťami.

Lovecraft písal takmer výlučne poviedky či básne, nenapísal žiadne väčšie dielo, je autorom vyše stovky takýchto textov. Pravdepodobne úplne prvou poviedkou, ktorú napísal, je The Young Folks' Ulysses z roku 1897. Od roku 1913 písal poviedky pravidelne, ale väčšina z nich bola veľkými magazínmi spočiatku odmietaná, a to vrátane neskôr známych textov ako Dagon (1919) alebo The Cats of Ulthar (1920). Prvýkrát publikoval v známejšom periodiku až v októbri roku 1923, konkrétne v pulpovom magazíne Weird Tales a to práve spomínanú poviedku Dagon. Medzi ´dalšie známe tituly, ktoré sa neskôr preslávili patria The Colour Out of Space (1927), Pickman's Model (1927), The Call of Cthulhu (1928), The Dunwich Horror (1929), The Dreams in the Witch-House (1933) či At the Mountains of Madness (1936).

Jeho štýl je prirovnaný k štýlu Edgara Allana Poea, ale i k lordovi Dunsanymu, Arthurovi Machenovi, Algernonovi Blackwoodovi, Robertovi W. Chambersovi a Ambrosovi Biercovi, no na súčasnú dobu dosť archaické, založené na popisoch a s minimom akcie. Témami poviedok sú zabudnuté vedomosti ľudstva, votrelci z iných svetov, zachovanie starých podivných kultov do moderných čias, nemožnosť vyhnúť sa svojmu osudu, hrozby civilizácii, rasizmus (až do sklonku života bol Lovecraft silne rasistický, až ku koncu života tento názor zmenil a ľutoval ho), riziká vedy. V Lovecraftovom diele sa takmer nevyskytujú ženské postavy, preto je občas kritizovaný pre misogynitu.

Lovecraftov odkaz žije dodnes. Konceptom kozmickej hrôzy sa nechal inšpirovať celý zástup klasických majstrov hrôzy ako napríklad Robert E. Howard, August Derleth, Robert Bloch či Brian Lumley a aj mnohí moderní spisovatelia ako napríklad Ramsey Campbell, Thomas Ligotti, W. H. Pugmire, Caitlin R. Kiernan, Philip Fracassi, John Langan či Laird Barron sa považujú za priamych dedičov lovecraftovského hororu. Navyše Mýtus Cthulhu presiahol hranicu literatúry a v multimediálnej podobe ovplyvnil nielen filmový ale aj digitálny priemysel. (upravené z Databázeknih.cz)