Pocit úžasu Jurka Malíčka (marec 2019)

Tak nám znova idú regulovať internet. Znova problém s autorskými právami, znova najblbšie možné riešenie, z ktorého autori aj tak nič nebudú mať, a znova sa časť počítačovo gramotnejších užívateľov presunie hlbšie. Na Dark Web, samozrejme.
Filmová história scifi
Dark Web nie, aby nakupovali zbrane, drogy či ozbrojené nafetované mladé ázijské nevesty, ale za obsahom, ktorý vlastne nie je nijako dramaticky kontroverzný, len už je ho na Light Webe podstatne menej. Dieťa vyliate aj z vaničkou, Light Web, ktorý už je naozaj len veľmi light verziou internetu, aký tu býval prv. Nie slobodná platforma regulovaná osobnou zodpovednosťou, ale prerastený obchoďák kombinovaný so stokou sociálnych sietí, na ktorých na sebe môžu ľudia veselo hádzať špinu.
Ale čo, tým počítačovo gramotnejších je to aj tak jedno, svoje si nájdu, a tí druhí sa alebo dovzdelajú a naučia sa, alebo budú platiť na viackrát. Na internete totiž nikdy nič nebolo zadarmo, za spojenie sa platilo vždy a minimálne od webu 2.0 to aj tak funguje na princípe reciprocity. Ja tebe, ty mne, zdieľame, ako náhle som čosi vypustil von, už to nie je moje. Ako ten prd. Delíme sa, či sa to niekomu páči, alebo nie a vôbec, toto je príliš veľké sústo na príliš malý text, tak to nechajme a prejdime konečne k téme.
A tou je Neal Stephenson.
Práve na neho som totiž myslel, konkrétne na jeho román Sníh, Snow Crash, keď tá blbosť v europarlamente prešla. Aj toto, teda fungovanie duševného vlastníctva online, je jedným z motívov tohto geniálneho cyberpunkového románu. Aj som sa rozhodol, že tie pasáže vyhľadám a kým som si uvedomil, že vlastne na to nemám čas, už som bol v polke. A Sníh je stále super - román, ktorý ani trolinku nezostarol, čo už sa o iných cyperpunkových klasikách povedať nedá. Akože väčšina z nich stále funguje, žiadna psota, ale Sníh je iná liga, už len kvôli tomu, ako veľmi je ten román vtipný a aj vďaka tomu ho zvládajú aj ľudia, ktorí programovo fantastiku nečítajú.
Nie kvôli predsudkom, fantastiku nečítajú, lebo nečítajú beletriu ako takú. Nebaví ich, nemajú na ňu čas, nechce sa im hľadať zaujímavé myšlienky a idey v celom tom príbehovom balaste a tak vôbec, jednoducho dávajú prednosť iným druhom textov. Odbornejším, prehľadovým, popularizačných, ak nejde o ich domovské disciplíny, jednoducho textom, ktoré sú primárne na premýšľanie. Voľakedy by sme povedali intoši, intelektuáli a mysleli by sme to ako pejoratívum. Akože ľudia, čo niečo predstierajú, používajú odborné slová a radi sa vyvyšujú, čo je samozrejme na jednej strane veľmi vtipná záležitosť a na druhej neuveriteľná blbosť.
Ale poďme konečne k veci.
Najlepší žijúci svetový spisovateľ – beletrista, bez ohľadu na žáner?
Neal Stephenson.
Dôkazy? Stephensonov debut, román Veľké U ešte nie. Je to síce fajn, aj vtipné aj bystré, ale ešte príliš juveniálné, príliš spojené so „študentskými“ časmi a svojráznou poetikou divokých večierkov a ovracaných skrípt. O tom sa nečíta, to sa žije.
Už Sníh je ale dobrý dôkaz. Román o vzťahu medzi online a offline svetom, máme tu nový vírus a máme tu novú drogu a virtuálny a reálny svet sa začnú prelínať, aj kvôli jazyku, respektíve kvôli znakovému systému, a Sníh už je román, ktorému ak chceme v úplnosti porozumieť, chce sa od nás, aby sme čosi vedeli.
Podobne Diamantový vek, ktorý v symbolickej rovine končí s cyberpunkom a posúva sa ďalej, k steampunku, nanotechnológiám a paradigmatickej zmene civilizačných poriadkov.
Výborné veci, aj keď stále na prvom mieste žánrovky.
O ďalších Stephensonových knihách už to ale tak jednoznačne neplatí, Kryptonomicom, Anathém, i prvé dve dosiaľ v češtine vyjduvšie časti Barokového cyklu, romány Rtuť a Znamení predstavujú ten model literatúry, v ktorom autor akoby celkom rezignoval na čitateľa, respektíve na jeho vzdelanie a celkom sa sústredil na príbeh, ktorý sa mu však stáva nástrojom myšlienkového experimentu. Jeho ambíciou teda akoby nebolo čosi rozpovedať, ale upozorniť čitateľa na nejaký problém a ponúknuť mu svoje, jeho, Stephensonovo riešenie.
Čítanie potom v praxi môže prebiehať tak troška komplikovanejšie, akože spolu so Stephensonovým románom čítame tak päť ďalších kníh, viac či menej odborných, ale zážitok je to dokonalý. Rozkoš z premýšľania, z učenia sa, nádherná vec. Nie Mind Fuck, aj keď efekt rozkoše je prítomný, ale (v duchu podobnej poetiky) Mind Love.
A teraz konečne ku pointe, k veľkému Stephensonovmu návratu do žánra, ktorý nikdy neopustil, ale viac ako ktokoľvek iný otvoril čitateľom, ktorý fantastiku nemusia, ale zaujíma ich vedecké poznanie ako také.
Sedemev - Obálka - CZ - 2018
Sedemev - Obálka - CZ - 2018 / Zdroj Disclaimer
Román sa volá Sedmeroev, z anglického Seveneves, čo je slovná hračka odkazujúca k Eve, Adamovej družke čo jedla zo stropu poznania dobra a zla, ale pre nás je aktuálne zaujímavejšie, že Adamovi povila potomkov a tak sa zaslúžila o zaľudnenie Zeme. A zem bude treba zaľudniť znova, ale jedna Eva stačiť nebude. Vedci vyrátali, že kvôli pestrosti genofondu ich musí byť aspoň sedem. O tom je ale až tretia čas epického románu Sedmerove, prakticky trilógie vydanej v jednom 624 stranovom zväzku. Hneď v prvom odstavci, nekompromisne a bez zdržania stratíme mesiac, zostanú len gigantické balvany a veľa malého smetia, čo bude mať v dlhodobom horizonte takú zásadnú zmenu klímy a vôbec, že zem sa stane pre človeka obývateľnou až o 5000 rokov.
A o tomto je Stephensonov román, domyslený, premyslený do posledného detailu. Hard scifi v tom najpoctivejšom zmysle, lebo v románe sa neoperuje so žiadnym vynálezom, technologickou pomôckou, alebo vedeckou hypotézou, ktorá by už teraz na našej úrovni poznania nebola možná. Samozrejme, že som neveril, zvlášť ak je celkom legitímne, že autor fantastiky si vymýšľa, ale to by nesmel byť Stephenson. Lebo čo sa mi podarilo overiť to sedí a to overovanie bolo aspoň tak inšpiratívne, ako to čítanie. Viem jednoducho viac, ako pred románom a ešte som ako bonus dostal silný príbeh s výbornou pointou. Dokonalé. Sedmeroev je čítanie jedného dychu, v ktorom sa nepracuje s náhodou ani so šťastím, len s pravdepodobnosťou. Iste, zničenie mesiaca je náhoda, respektíve nehoda, tu si človek nepomôže, veci sa dejú nezávisle na našej vôli a rozume, ale tam kde ako druh reagujeme, reagujeme prísne racionálne hnaní princípom prežitia. Nie jedinca , či jedincov, ale druhu, primárna je civilizačná kontinuita a to, ako ju zabezpečiť aj počas krajne nehostinných, so životom nezlučiteľných podmienok.
A to robí zo Sedmeroev, aktuálneho románu najlepšieho žijúceho spisovateľa Neala Stephensona objektívne výbornú knihu, ktoré nepodlieha a nemôže podliehať vkusovým preferenciám toho ktorého čitateľa. Či sa Sedmeroev páči alebo nie, je vzhľadom k obsahu a spracovaniu celkom irelevantné. Stephenson je možno jeden z najbystrejších žijúcich ľudí, muž neuveriteľného intelektu a imaginácie, a od koho sa učiť, ak nie od najlepších?

Juraj Malíček

Juraj Malíček
Teoretik pokultúry, azda jediný človek na svete, ktorému sa podarilo dvakrát priviesť ku koncu ten istý časopis. R.I.P. Fantázia - on za to môže. Príležitostne publikuje, rád nakupuje v papiernictve a vo videohrách preferuje brokovnicu.

Súvisiace objekty SFDB

(2015)

Sedemev

(1992)

Sneh

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.

Súvisiace objekty SFDB

(2015)

Sedemev

(1992)

Sneh

Ďalšie články a poviedky v téme Pocit úžasu Jurka Malíčka

Pocit úžasu Jurka Malíčka (november 2019)

Niekedy na človeka dôjde chuť si nielen prečítať a pozrieť nejakú tú fantasy alebo scifi ságu, ale skúsiť pozrieť za ich kulisy, pokúsiť sa odomknúť tajomstvá ich autorov a autoriek. Ten človek je Jurko Malíček, ale môžeš ním alebo ňou byť aj ty...

Pocit úžasu Jurka Malíčka (október 2019)

Nové pokračovanie Terminátora opätovne rozrušilo hladinu starých dobrých frančíz z rokov dávno minulých, ale podľa Jurka Malíčka to deväťdesiatky však naozaj nie sú a nový Terminátor nie je ani zďaleka taký dobrý ako starý.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (september 2019)

Postupný presun geekovských a nerdovských častí popkultúry do dnešného mainstreamu prostredníctvom dospievajúcej generácie so sebou neprináša len pozitívnu publicitu. Ohrozenie v podobe apropriácie symbolov, postáv či tém do hlavného prúdu je reálne.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (august 2019)

Popkultúra dnes zahŕňa aj to, čo by ešte pred pár desaťročiami bolo okrajovým žánrom nerdov a geekov, a dokonca sa z týchto záležitostí dôb minulých inšpiruje. Pretože má z čoho. Nad fenoménom referencovania sa v tohtomesačnom stĺpčeku zamýšľa Jurko Malíček.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (jún 2019)

Ako veľmi prístupný je mainstream k fantastike? Alebo sa fantastika už tak votrela do mainstreamu, že ju už v ňom ani nevnímame, aj keď na nás kričí priam excelentným spôsobom? Jurko Malíček tému exemplifikuje na príklade aktuálneho filmu Yesterday.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (máj 2019)

Už sa o ňom napísalo a nahovorilo veľa a ešte sa toho aj veľa povie. Hovoríme o Game of Thrones (Hra o tróny), veľdiele, ktoré si získalo mnoho fanúšikov aj medzi publikom hlavného prúdu, aby ich tento rok v poslednej sérii dorazilo. Čo na to Jurko Malíček?

Pocit úžasu Jurka Malíčka (marec 2019)

Tak nám znova idú regulovať internet. Znova problém s autorskými právami, znova najblbšie možné riešenie, z ktorého autori aj tak nič nebudú mať, a znova sa časť počítačovo gramotnejších užívateľov presunie hlbšie. Na Dark Web, samozrejme.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (február 2019)

Nie všetci to pochopia, nie všetci si tým prešli a budú prežívať tú bázeň, ktorú opisuje Jurko Malíček vo svojom pravidelnom stĺpčeku u nás v magazíne tento mesiac. A je to aj dobré, že pre mladú generáciu bude toto tá ich Duna.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (január 2019)

Takže 2019? No dobre, opäť nás čaká extrémna hojnosť, prakticky niet týždňa, čo by v kinách nemal premiéru minimálne jeden film, čo treba vidieť. Do kina teda pôjdem minimálne 52 krát a nič na tom nemení ani skutočnosť, že päť krát už som tohto roku v kine bol.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (december 2018)

Píšete aj vy list Ježiškovi alebo si len ukladáte veci do "Zoznamov prianí" na online stránkach a tajne dúfate, že ich tam niekto z Vašich blízkych nájde? V oboch prípadoch je pocit úžasu pri splnenom prianí na mieste. A aký darček by si prial Jurko Malíček?

Pocit úžasu Jurka Malíčka (november 2018)

Stan Lee bol skutočne niekto, muž Marvelu, emblematický a symbolický hrdina, autor, ktorému sa podarilo zmeniť komiksy dramatickým spôsobom.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (október 2018)

Fantastika je pre ľudí, čo ich realita nudí, zvykol som si zaveršovať, keď mi niekto znova položil otázku a nerozumel odpovedi.
42, samozrejme.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (september 2018)

Predátor je späť, štvrtý film, tretie pokračovanie v priamej línii, alebo siedmy, ak vezmeme do úvahy aj tie nešťastné crossovery s Votrelcami, čo sa na rozdiel od videohier, knižiek a komiksov tak zúfalo nepodarili. Vlastne celé to nie je najšťastnejšie, Predátorova filmová séria totiž akoby bez Arnolda nemala príliš zmysel.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (august 2018)

Letné dovolenky, voda, oddych... a k tomu knižka. Jurko Malíček prežil s niekoľnými na dovolenkách pocity úžasu a chce sa s vami o ne podeliť. A čo vy, ktoré letné knižné dobrodružstvá vám navždy ostanú v pamäti.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (júl 2018)

Popkultúrne dokumenty. Sem smerujem – inšpirovaný bonusmi k Ready Player One – k celovečerným dokumentárnym filmom akosi tematizujúcim populárnu kultúru. Je ich mimoriadne veľa a ďalšie stále vznikajú a je na ich fascinujúce, že dokážu zachytiť a sprostredkovať čaro fanúšikovstva v tých najrozmanitejších podobách.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (jún 2018)

Tak som zase neoslávil Uterákový deň. Už je to viac ako mesiac, teda stará, až mŕtva záležitosť, dávno zabudnutá vec, ktorú som mal dávno vypustiť z hlavy, ale akosi to nejde. Ten 25. máj totiž akoby bol zakliaty, evidujem ten dátum samozrejme, značím v kalendári, aj v poznámkach a tak ďalej a napriek tomu sa mi ešte nepodarilo ten uterák vytiahnuť a prehodiť si ho cez tašku...

Pocit úžasu Jurka Malíčka (máj 2018)

Luke Darth Vaderov syn? Čo ti hrabe? Nehrabe, v trojke sa to vysvetlí, na konci je tam už dobrý Vader aj s Yodom, sú mŕtvi, ale ako duchovia, čo znamená, že v roku 1985 už som mal pravdepodobne za sebou aj Návrat Jediho, a dôležité je to iba preto, že si uvedomujem, že Hviezdne vojny sú súčasťou môjho života už minimálne tridsať tri rokov.

Pocit úžasu Jurka Malíčka (apríl 2018)

Máte aj vy svoju záležitosť medzi dielami žánrov fantastiky, ktorá vás drží natoľko, že vás núti sa do jej hlbín ponárať stále viac a viac, hlbšie a hlbšie a odkrývať tak jednotlivé poklady, ktoré do nej ()možno chcene alebo nechcene) zapracovali autori? To dielo, ktoré vo vás vyvoláva pocit úžasu?

Pocit úžasu Jurka Malíčka (marec 2018)

Keby som chcel byť patetický, napísal by som, že na zelený štvrtok ide do kín film, ktorý túžim vidieť po celý život. Lenže patetický byť nechcem, tak budem len jednoducho osobný. Ako nakoniec vždy, ale čo mám byť cudzí?

Pocit úžasu Jurka Malíčka (február 2018)

Jurko Malíček sa tentokrát vo svojej rubrike zameria na odpracovanie svojich knižných restov. Určite máte vy tiež také knihy, ktoré čakajú na to finálne sklapnutie ich väzby, aby ste ich zo stola mohli odložiť na správne miesto v knihovničke. Ktoré z nich to budú ale u neho?

Pocit úžasu Jurka Malíčka (január 2018)

"Fantastický fantastický rok za nami" - tak začína svoju prvú rubriku Jurko Malíček na scifi.sk v roku 2018 a myslí to od srdca. A to nie sú plané slová do vetra, pretože je za nimi pocit úžasu, ktorý je iskrou prebúdzajúcou v dušiach nových fanúšikov zanietenie pre vec fantastickú. Ale o tom, aký úžasný bol ten predchádzajúci rok by ste si mali sami prečítať...