Môže to byť tak dva roky, asi sa to odohralo na Žiarskom Geekfeste, ale ruku za to do ohňa nedám, lebo čas a miesto si skutočne nepamätám. Zato situáciu presne, lebo až modelovo ilustruje, prečo sa tieto stretnutia dejú. Bolo po prednáške, o komiksoch sa čosi vravelo, vyšli sme von, lebo vo vnútri si nepomudrujem tak dobre ako vonku a pridal sa k nám mladík, ktorý držal v rukách prvé dva zväzky Ságy. Rozprávať sa o nich sa mu žiadalo, podeliť sa s kýmsi, zazdieľať, lebo Sága je presne ten komiks, ktorý túto túžbu dokáže vzbudiť. A aj sme pohovorili, dobre, ale nie dosť vzhľadom na tému rozhovoru a akosi bez pointy. Oboch nás Sága síce nadchýnala, ale mňa už nie do tej miery, aby som o nej dokázal hovoriť s cudzím človekom.

Iste, nebol cudzí, bol náš, veď to bolo na cone, len bol ešte príliš mladý, príliš zapálený, príliš idealista, či ako to napísať, človek zasiahnutý naplno pocitom úžasu s takou silou, že sám to jednoducho nedokázal spracovať. Odvtedy sme sa samozrejme nevideli, teda aspoň myslím, na zápal toho mladíka ale myslím vždy, keď sa snažím komusi fantastikou dosiaľ nepobozkanému vysvetliť, čo na tom vlastne máme.

Lebo ja vlastne neviem, čo na tom máme. Viem, čo na tom mám ja, ale za nikoho iného si to navážno tvrdiť nedovolím. To preto som s tým mladíkom nehovoril o Ságe viac, chcel sa rozprávať o veciach, na ktoré si musí prísť sám. Sága ho nadchla, inšpirovala, extrémne sa mu páčila, zasiahlo ho, rekonfigurovala, rozumiem, ale pomôcť neviem.

Komiksová séria Briana K. Vaughana a Fiony Staplesovej Sága, ktorej dosiaľ v češtine vyšlo šesť zväzkov a siedmy by mal vyjsť niekedy začiatkom mája je iniciačná záležitosť, veľká fantastika v tom najpoctivejšom slova zmysle a k tomu komiks, čo tak pred pätnástimi rokmi mohlo znamenať, že ľudia, čo čítajú fantastiku programovo sa k tomu nedostanú, ale dnes už je to jedno, lebo aj tým najortodoxnejším čitateľom už došlo, že príbeh si určuje médium a nie naopak, čo znamená, že ak by bola Sága knižkou, filmom či seriálom, nebola by taká silná. Mohla by byť silná inak, samozrejme, ale o tom nehovorme, vráťme sa tam, kde je Sága iniciačnou záležitosťou.

Čo to je, iniciačná záležitosť? V mojom prípade skúsenosť, ktorá ma zasiahne natoľko, že chcem vedieť viac. Vedieť, nie tušiť, preto sa venujem teórii a ono vedenie treba samozrejme brať s príslušnou relativistickou rezervou.

A teraz znova k Ságe. Sága je umelo vytvorený mýtus, čo znamená, že synkretizuje akési skúsenostné poznanie svojich tvorcov, v tomto prípade nie anonymných reprezentantov svojho druhu, ale konkrétnych ľudí. Príbeh sa môže zdať extrémne jednoduchý, až naivný, zaujímavé sú detaily, nuansy, jednotliviny, parciálne riešenia, významovo preťažené štylistické trópy a figúry - jednoducho všetko to, čo odkazuje za príbeh. A keďže ten je rámcovaný veľkou vojnou medzi dvoma základnými módmi fantastiky, sci-fi a fantasy, je Sága mýtom o fantastike ako takej, o pocite úžasu, o naratívnych postupoch, o formách a témach, o postavách a tak ďalej. Jazykom komiksu beletrizovaná teória fantastiky, z ktorej sa dá odvodiť prakticky celá teória žánrov. Raz napíšem o Ságe štúdiu, takú veľkú, poriadnu, s použitou literatúrou na tri strany a formuláciami, ktoré bude treba prečítať trikrát, aby dávali zmysel. Vidím to tak na päťdesiat strán, ale zatiaľ neviem, lebo Sága stále pokračuje a nadchýna ma s každým dielom viac, hoci už rozumiem podstatne lepšie, ako na začiatku a som presvedčený, že konca sa dočkáme, ale pointy nie. To bude nakoniec jeden z motívov tej štúdie, rozdiel medzi príbehom a rozprávaním. V každom prípade ale ešte nedozrel čas, ešte si netrúfam, lebo musí to byť aspoň tak dobré, ako Sága a to si teraz neviem predstaviť.

Ale napíšem to, nie kvôli niekomu, akože preto, aby som sa so svojim čítaním Ságy podelil ešte s niekým, ale preto, aby ja som presne vedel, ako to vlastne myslím. Pocit úžasu je spoločný, áno, ale podeliť sa s ním nedá.