„Prečo ťa to nebaví?“ povedal jeden z dvoch strážcov pri bráne.

„Radšej by som robil niečo iné. Všetko sa mi zdá lepšie ako toto nič nerobenie. Ešte aj kopanie,“ odpovedal mu druhý a odpľul si dokonale rozžuvanú kašu z tabaku.

„Si nechutný,“ povedal mu prvý, „prečo to radšej nefajčíš?“

„Šetrím si pľúca,“ zakontroval druhý a chrapľavo sa zarehotal, pričom dokonale odhalil aktuálny stav svojho už dávno nie bieleho chrupu.

Prvý si sadol na zem, urobil si pohodlie, oprel chrbát a hlavu o vysočižnú bránu, do ktorej sa opieralo jesenné slnko. Predsa to bolo príjemné. Len tak sedieť a nič nerobiť. Poprípade uvažovať nad krásami, ktoré im súčasný život poskytoval. Nebolo ich veľa, ale o to boli vzácnejšie. Tichá, pokojná služba medzi nich patrila. Nikde nepatril medzi ľudí, čo veľa potrebujú. Nikdy od života veľa nečakal.

Druhý, ktorý sa možno z nudy, možno z dôsledného plnenia svojich strážnických povinností, pred bránou pohyboval, ho zahriakol: „Keď ťa uvidia, bude zle! Chceš ísť na drevo?“

Prvý otvoril oči a nezaujato sa na neho pozrel. Poznámka ho naozaj nemohla vystrašiť. Už dávno sa prestal báť o život. Počas pravidelných zásobovacích jázd do okolia často riskoval život. Dokonca to mal aj rád. Bola to najužitočnejšia robota. Zohnať veci pre komunitu, drevo, jedlo, živé zvieratá, materiály, nástroje. Všetko vzácne veci.

Miestami si pripadal neskutočne silný, inokedy si uvedomoval, ako veľmi mu je šťastena naklonená. Ale odkedy Anna otehotnela, tak už tak neriskoval. Pre istotu. Aj keď stále ešte neveril, že svojho potomka niekedy uvidí. A hoci k pôrodu jej zostávali len zo tri mesiace, bál sa tešiť. No teraz sa tešil, po jednej v noci im skončí služba, on príde domov, ľahne si k nej, objíme jej rastúce brucho a zaspí spokojne ako dieťa. Tie chvíle mal rád. Tie, pri ktorých nie sú potrebné veľké slová. Len ľudská blízkosť.

Predsa len stal. Ale nie kvôli vyhrážkam. Jeho postavenie v komunite bolo neotrasiteľné. Potrebovali ho. V skutočnosti mu na tej zemi začínalo byť zima. Slnečné lúče zmenili sklon, takmer kopírovali terén a kreslili na bránu tieňové obrázky budov a stromov, čo im stáli v ceste. Prichádzal chlad. A noc. A všetko, na čo boli po tie mesiace zvyknutí. Transformátor vedľa nich spokojne hučal, akoby sa tešil na chvíľu, kedy si začne plniť svoju hrdinskú úlohu, naplnený vodnou a veternou energiou, ktorá sa v ňom kumulovala počas dňa.

„O pár minút to začne,“ povedal druhý.

Prvý neodpovedal, len sa dal do kontroly pušky bohvie koľkej v poradí. Aj strelivo začal kontrolovať. Prehrabával sa v ňom, tešil sa z neho ako malý chlapec z guličiek na hranie. Mal rád ten pocit mať za hrsť nábojov v ruke. Jeden náboj, jeden zneškodnený cieľ, večný pokoj pre jednu ľudskú bytosť. Guľka-vykúpenie.

„Prestaň!“ druhý zareval.

Prvý sa nechápavo obzrel, vystrel sa a započúval sa do zvukov lesa. Druhý mal pravdu, vtáky niečo hlásili. Do minúty aj vedeli čo. Určite to bol zvuk motora. Tíchol a naberal na sile v závislosti od terénu, ktorý musel prekovať až ku bráne.

Prvý potichu no dôrazne druhému: „Bež po veliteľa a lekára! Okamžite!“

Auto zastalo pred bránou a vyplo motor. Červené slnko sa medzitým stihlo do polovice skryť za briežok. Za bránou musela byť väčšia tma. Okrem nečakaných návštevníkov, tí stáli už mohli byť nablízku.

Ozvalo sa búchanie a krik nejakej ženy. Chcela ísť dnu.

Prvý sa presunul na miesto, kde mala brána malý otvor a pozrel sa skrz. Pri aute s rozsvietenými svetlometmi stál vychudnutý muž čiernej pleti. Pri ňom chlapec. Ženu vidno nebolo.

Lekár, ktorý mal pri vstupe vyšetriť každého prichádzajúceho, nechodil. Ani veliteľ. Škrek sa už ozýval. Tak si to zobral prvý na triko. Poprípade ich hneď po vstupe zabije.

Strčil kľúč do zámku, potvoril bránu a pustil ženu, hneď na to auto s posádkou do opevnenia, a všetko za sebou poriadne zavrel. Až po kontrole zabezpečenia povedal.

„Vitajte v Edene! Kto ste!“

Žena za muža odpovedala: „Priviezla som Róberta Nevilla a on svoj liek.“