V júni skončila Teória veľkého tresku, sitcom, ktorého skutočný význam sa nám podarí oceniť až spätne, alebo vôbec, lebo sa stane takou neodmysliteľnou súčasťou popkultúrneho folklóru ako Priatelia. A sem by sa ešte čosi hodilo pridať, nech je vzorka reprezentatívnejšia, akože Priatelia, Dva a pol chlapa, Krok za krokom, Ženatý so záväzkami, Alf a čo ja viem, Murphy Brownová, lenže smutnou pravdou je, že tieto sitcomy síce ešte možno prežívajú v pamäti, ale reprízujú sa čoraz menej, a tak vlastne o popkultúrnom folklóre príliš hovoriť nemožno, teda s výnimkou Priateľov, ktorí naozaj akoby nestarli, a asi by som bol rád, ak by Teória veľkého tresku dopadla podobne. Seriál, čo sa bude reprízovať aj o dvadsať rokov.
Bude? Neviem, páči sa mi však predstava, v ktorej je Teória veľkého tresku historickým míľnikom toho, ako sa z periférie stala mainstreamová móda, ktorá sa časom síce vráti na perifériu, ale jej stopu už nikto nevymaže.
A teraz konečne konkrétne.
Sedeli sme takto doma na záhrade, večer, a premýšľali na tým, aký film si pozrieme v našom improvizovanom letnom kine. Tipy padali rôzne, zhoda žiadna a tak som navrhol, aby sme si pustili Pyramídu hrôzy, teda film, čo sa síce v origináli volá Young Sherlock Holmes, ale ja ho inak ako Pyramída hrôzy nenazvem, lebo práve pod týmto distribučným názvom sa objavil v československých vtedy ešte socialistických kinách pred neuveriteľnými tridsiatimi rokmi. Ale detváky že nie, že na žiadnu starinu sa oni dívať nebudú a vôbec, nech sme my starší opatrní, lebo raz-dva nás o ďalších tridsať rokov šupnú do domova dôchodcov.
Sporili sme sa ďalej až ku kompromisnému riešeniu, v rámci ktorého si začali púšťať obľúbené epizódy Teórie veľkého tresku, pričom moja voľba bola jasná od okamihu, v ktorom mi zatrhli prvý návrh.
Veď ja vám ukážem, sopliaci! Štvrtá epizóda tretej série: Sheldon a spol. oslavujú v otváracej sekvencii jeden z amerických štátnych sviatkov, tzv. Columbus Day pozeraním filmov z osemdesiatych rokoch, ku ktorým písal scenár Chris Columbus. The Goonies, Young Sherlock Holmes, Gremlins. Naša omladina sa smeje vedno s publikom v seriáli, pýtam sa, či vedia, na čom sa smejú a oni že vlastne nie, ale zrazu už im vôbec nevadí, že by sme si Pyramídu hrôzy pozreli, čím vlastne formálne potvrdili, že keď film odporučím ja, nestačí to, ale ak tak urobia fiktívne televízne charaktery, už to stojí za pozornosť.
Hmmm, pozoruhodné, ale to je jedno, lebo vďaka televíznemu seriálu si omladina pozrela vynikajúci film, klasiku, o prvom stretnutí Watsona a Holmesa v Londýne, o egyptskom vražednom kulte, o prvej láske Sherlocka Holmesa, o tom, kto je Moriarty, čo sa však dozvieme až v sekvencii počas záverečných tituliek a vôbec, film z tých, čo sa už dnes veľmi netočia.
A nemusia sa točiť, lebo ak by sa aj na ne zabudlo, seriál nám ich pripomenie, čo je vlastne koncept, ktorý vykráda Stranger Things.
Ale o tom prípadne nabudúce, alebo aj radšej nie.